znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 319/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. C., K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody K., č. 164 z 24. septembra 2003, rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-3-47/50-2003 z 25. novembra 2003 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 112/04 z 28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 122/05 z 12. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Vladimíra Dubru o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2006 doručená sťažnosť V. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) personálnym rozkazom (ďalej len „personálny rozkaz“) riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice (ďalej aj „riaditeľ ústavu“), č. 164 z 24. septembra 2003, rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže   (ďalej   aj   „generálne   riaditeľstvo“)   č. GR ZVJS-3-45/50-2003   z 25.   novembra 2003 a rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Sž 112/04 z 28. februára 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 122/2005 z 12. júla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   personálnym   rozkazom   prepustený zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže podľa § 192 ods. 1 písm. e)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“ ).

Sťažovateľ   podal   generálnemu   riaditeľstvu   proti   tomuto   personálnemu   rozkazu odvolanie, ktoré bolo zamietnuté a personálny rozkaz bol potvrdený.

Sťažovateľ ako žalobca v 4. rade v rámci spoločnej žaloby, podal najvyššiemu súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   riaditeľa   ústavu a generálneho   riaditeľstva.   V tejto   žalobe   bola   podľa   názoru   sťažovateľa   precízne a podrobne   opísaná   skutková   a právna   podstata   predmetného   administratívno-správneho sporu, ako aj dôvody, na základe ktorých boli z objektívnych príčin nezákonným spôsobom zaobstarané maturitné vysvedčenia.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 110/04 z 28. februára 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení tohto rozsudku sa podľa tvrdenia sťažovateľa argumentuje tým, že prepúšťací dôvod bol opodstatnený a uplatnený včas.

Pretože   sťažovateľ   nesúhlasil   s odôvodnením   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho súdu, ako žalobca v 4. rade, podal 14. apríla 2005 proti nemu odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal na viacero ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré služobný orgán podľa sťažovateľa nesprávne a aj nezákonne aplikoval na sťažovateľov prípad, ďalej poukázal na to, že neboli zohľadnené všetky skutočnosti a okolnosti prípadu v prospech sťažovateľa, sankcia   spojená   s prepustením   zo   služobného   pomeru   je   neprimerane   prísna   pričom absolútne   negoval   všeobecné   platné   zásady,   ktoré   sa   aj   v osobitnom   správnom   konaní uplatňujú a nebol informovaný o lehote a možnosti dosiahnutia požadovaného vzdelania.O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS 120/2005 z 26. januára 2006 tak, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu potvrdil.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody   K. č.   164 z 24. septembra 2003,   rozhodnutím   Generálneho riaditeľstva Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   č.   GR   ZVJS-3-47/50-2003   z 25.   novembra   2003 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž 112/04 z 28. februára 2005   a sp.   zn.   1   Sž-o-NS   122/05   z 12.   júla   2006   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ okrem iného napadol personálny rozkaz riaditeľa č. 164 z 24. septembra 2003, rozhodnutie generálneho   riaditeľstva   č.   GR   ZVJS-3-47/50-2003   z 25.   novembra   2003   a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž 112/04 z 28. februára 2005, ktorým bolo rozhodnuté o jeho žalobe o preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia riaditeľstva tak, že žaloba bola zamietnutá.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   personálny   rozkaz   a rozhodnutie generálneho riaditeľstva, keďže proti nim boli prípustné riadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ využil, a rovnako tak nemá ústavný súd právomoc preskúmavať ani označený prvostupňový   rozsudok   najvyššieho   súdu,   pretože   o odvolaní   proti   nemu   rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 122/05 z 12. júla 2006. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   122/05 z 12. júla 2006, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu ochranu v spôsobe,   akým   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s vykonanými   dôkazmi   v rámci ich hodnotenia a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových   a právnych   záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita   procesu   zahrnutá   v práve   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1 dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol podľa Občianskeho súdneho poriadku účinne domáhať a aj sa   domáhal využitím   riadneho   opravného prostriedku   -   odvolania. Najvyšší súd bol teda v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 122/05 súdom,   ktorý   rozhodol   v zmysle   čl.   127   ústavy   o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľa, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 122/05 z 12. júla 2006) sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru a ústavy.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcej časti odôvodnenia   napadnutého   rozsudku: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal rozsudok   súdu   prvého   stupňa   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a zistil,   že   odvolaniu žalobcu vyhovieť nemožno.

Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru iba v prípade, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov v štátnej služby.

Zo   spisu   vyplýva,   že   žalobca   bol   prepustený   zo   štátnej   služby   právoplatným rozhodnutím   žalovaného   za   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti   zvlášť hrubým spôsobom preto, že žalobca predložil k dátumu 1. apríla 1998 svoju služobnému orgánu   falošný   doklad   o   dosiahnutom   vzdelaní,   a   to   vysvedčenie   o   maturitnej   skúške, na základe ktorého bol od 1. apríla 1998 zaradený do stálej štátnej služby, hoci pre takéto zaradenie nespĺňal kvalifikačné predpoklady.

Pre rozhodnutie o zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo predovšetkým potrebné zistiť, či konanie žalobcu tak ako bolo uvedené, sa skutočne stalo a či ho možno považovať za také závažné protiprávne konanie, porušujúce povinnosti zamestnanca v štátnej službe, ktoré bráni zotrvaniu žalobcu v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „Zbor väzenskej a justičnej stráže“). Následne potom musel súd zvážiť, či je takéto   konanie   dostatočným   dôvodom   na   prepustenie   žalobcu   zo   služobného   pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Skutočnosť, že žalobca v čase porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom predložil   falošný   doklad   o   vzdelaní   bola   dostatočne   preukázaná   vyjadrením   riaditeľa Stredného odborného učilišťa hutníckeho v K. zo 17. septembra 2003, z ktorého vyplynulo, že vysvedčenie o maturitnej skúške žalobcu je falošné.   Žalobca svoj skutok nepopieral a sám uvádzal, že falošný doklad kúpil od už nebohej osoby za 20 000 Sk.

Súd zastáva názor, že pre posúdenie konania žalobcu postačuje preukázanie skutku, ktorý bol dôvodom na jeho prepustenie a žalovaný skutkové zistenia zadovážil spôsobom, ktorý predpokladá zákon (v danej veci zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších   predpisov).   Postačovalo   preto,   aby   služobný   orgán   pri   rozhodovaní   o prepustení   žalobcu   zo   služobného   pomeru   zistil   potrebné   skutočnosti   zadovážením písomných   dokladov   a   vyjadrení   žalobcu.   Dostatočne   bolo   preto   preukázané,   že   k porušeniu služobných povinností žalobcu došlo.

Žalobca tak svojím konaním zvlášť hrubo porušil služobnú prísahu a jeho konanie bránilo   jeho   ďalšiemu   zotrvaniu   v   Zbore   väzenskej   a   justičnej   stráže,   a   to   aj s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   žalobca   v   minulosti   svoje   služobné   povinnosti   plnil riadne.

Žalobca   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   porušil   služobnú   prísahu   tým, že sa dopustil podvodnej činnosti a jej účinky neskôr sám nezmaril tým, že by služobný orgán informoval o svojom skutočnom dosiahnutom vzdelaní. Tento dôvod preto bránil jeho ďalšiemu zotrvaniu v Zbore väzenskej a justičnej stráže. Odvolací súd sa stotožnil právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   podľa   ktorého   žalovaný   nepochybil,   keď napadnutými rozhodnutiami prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže z dôvodu, uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona.

Námietku, že lehota na skončenie služobného pomeru so žalobcom začala plynúť už 1. apríla 1998, nebolo možné zohľadniť. Porušenie služobnej prísahy sa v uvedený deň začalo   a   trvalo   až   do   dňa   kedy   žalovaný   zistil,   že   žalobcov   doklad   je   falošný,   teda do 17. septembra   2003.   V   uvedený   deň   nastala   skutočnosť,   rozhodujúca   pre   počítanie zákonnej lehoty na skončenie služobného pomeru so žalobcom. Žalovaný preto nepochybil, keď   služobný   pomer   so   žalobcom   skončil   personálnym   rozkazom   z 24. septembra   2003 ku dňu 30. septembra 2003, teda včas.

Odvolací súd, vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych okolnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 v spojení s § 250ja a § 246c OSP.»

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu v dokazovaní   vykonanom   v správnom   súdnictve.   Pretože   namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2006