znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 318/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.   –   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Vladimírom Rybovičom,   Advokátska   kancelária,   Námestie Š. Moysesa   4,   Banská   Bystrica,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 14 Cob 34/2014 z 11. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. – K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014 doručená sťažnosť M. K. – K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Rybovičom, Advokátska kancelária, Námestie Š. Moysesa 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 34/2014 z 11. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Okresným súdom Martin je na základe návrhu sťažovateľky zo dňa 03.12.2013 pod sp. zn. 18Cb/218/2013 vedené konanie o určenie neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010, o určenie neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 02.12.2011 a o určenie neplatností Zmluvy o zriadení záložného práva uzatvorenej dňa 02.12.2011, proti odporcovi v 1. rade: STAVDOM, s.r.o.... a odporcovi v 2. Rade: EUREX MEDICA, spol. s r.o.... Uvedeným   návrhom   na   začatie   konania   sa   zároveň   sťažovateľka   domáhala nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd až do právoplatného skončenia súdneho konania   vo   veci   samej   zakázal   odporcovi   v   1.   rade   a   odporcovi   v   2.   rade   nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v k. ú...

Návrh na začatie konania vo veci samej odôvodňuje sťažovateľka nasledovne: Dňa   03.11.2011   bol   Okresným   súdom   Martin   vydaný   Platobný   rozkaz,   sp.   zn. 18Cb/129/2011-19, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 02.12.2011. Z návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 10.06.2011 vyplýva, že ako dôkaz v konaní o návrhu na vydanie platobného rozkazu odporca v 1. rade predložil Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010, ktorou   sťažovateľka   uznala   svoj   dlh   voči   odporcovi   v   1.   rade,   ktorý   mal   spočívať v zostávajúcej neuhradenej časti ceny za práce a materiál dodaný odporcom v 1. rade. Dňa   02.12.2011   uzatvorila   sťažovateľka   s   odporcom   v   1.   rade   ďalšiu   Dohodu o uznaní dlhu, ktorou sa zaviazala uhradiť cenu za dodávky stavebných prác a materiálu, a zároveň   uzatvorila   s   veriteľom   aj   Zmluvu   o   zriadení   záložného   práva,   za   účelom zabezpečenia uznanej pohľadávky.

Po vydaní platobného rozkazu bol sťažovateľkou získaný dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohla   použiť   v   pôvodnom   konaní,   a   ktorý   je   spôsobilý   privodiť   pre   sťažovateľku priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a to prehľad rozpočtových nákladov zo dňa 09.09.2013... z ktorého sa navrhovateľka dozvedela, že rozdiel ceny prác, ktorých vykonanie deklaroval odporca v 1. rade oproti cene skutočne vykonaných prác predstavuje sumu 77.568,28 eur. Uvedený   prehľad   je   dôkazom   o   tom,   že   v   čase   vydania   platobného   rozkazu   zo   dňa 03.11.2011   nemal   odporca   v   1.   rade   voči   sťažovateľke   pohľadávku   v   sume,   na   ktorej zaplatenie   bola   sťažovateľka   platobným   rozkazom   zo   dňa   03.11.2011   zaviazaná.   Obe dohody o uznaní dlhu a tiež zmluva o zriadení záložného práva sa preto týkali pohľadávky odporcu v 1. rade, ktorá v skutočnosti neexistovala buď vôbec alebo neexistovala v takej výške ako bolo tvrdené odporcom v 1. rade.

Sťažovateľka bola odporcom v 1. rade uvedená do omylu ohľadne dodaných prác a materiálu   a   ohľadne   skutočnej   ceny   týchto   prác   a   materiálu.   Na   základe   uvedeného považuje sťažovateľka Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010, Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 02.12.2011, ako aj Zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 02.12.2011, za neplatné právne úkony.

Z tohto dôvodu podala sťažovateľka na Okresný súd v Martine dňa 03.12.2013 tiež návrh na obnovu konania právoplatne skončeného platobným rozkazom Okresného súdu Martin zo dňa 03.11.2011, sp. zn. 18Cb/129/2011-19. Konanie je vedené Okresným súdom Martin pod sp. zn. 17Cb/216/2013.

Ako   vyplýva   z   Oznámenia   o   postúpení   pohľadávky   zo   dňa   04.06.2012,   odporca v 1. rade pohľadávku voči sťažovateľke priznanú mu právoplatným platobným rozkazom postúpil na odporcu v 2. rade. Odporca v 2. rade v súčasnosti vykonáva úkony smerujúce k uspokojeniu   tejto   postúpenej   pohľadávky,   jednak   návrhom   zo   dňa   03.07.2012   na vykonanie   exekúcie,   ale   zároveň   i   výkonom   záložného   práva   podľa   Zmluvy   o   zriadení záložného   práva   zo   dňa   02.12.2011,   a to formou   obchodnej verejnej   súťaže   na   predaj predmetných Nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky.

Exekučné konanie začaté na základe návrhu odporcu v 2. rade je vedené súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, so sídlom Exekútorského úradu v Žiline, Dolný Val 30, 010 01 Žilina, pod č. k. EX 1765/2012. V exekučnej veci bol vydaný exekučný príkaz o začatí exekúcie predajom Nehnuteľností.

Sťažovateľka sa návrhom zo dňa 03.12.2013 o určenie neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010, Dohody o uznaní dlhu zo dňa 02.12.2011 a Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 02.12.2011 domáhala taktiež nariadenia predbežného opatrenia, s cieľom   domôcť   sa   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   k   Nehnuteľnostiam,   ktoré   je ohrozené jednak vyššie uvedeným exekučným konaním a zároveň tiež výkonom záložného práva zriadeného na Nehnuteľnostiach.

Predbežným   opatrením   navrhovala   sťažovateľka   uložiť   odporcovi   v   1.   rade a odporcovi v 2. rade zákaz nakladania s nehnuteľným majetkom v jej vlastníctve, s cieľom predísť tak poškodeniu sťažovateľky na jej vlastníckych právach k Nehnuteľnostiam, ku ktorému   by   mohlo   dôjsť   pri   uspokojovaní   spornej   pohľadávky   odporcom   v   2.   rade na základe neplatných právnych úkonov, resp. na základe exekučného titulu napadnutého mimoriadnym opravným prostriedkom.

O návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol Okresný súd Martin uznesením zo dňa 17.12.2013, č. k. 18Cb/218/2013-27, tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie zo dňa 07.01.2014. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 11.02.2014, č. k. 14Cob/34/2014, ktorým uznesenie Okresného súdu Martin potvrdil.... Okresný súd Martin rozhodnutie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil tým, že otázka platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 bola prejudiciálne vyriešená v konaní sp. zn. 18Cb/129/2011. Vychádzal pritom z právoplatného platobného rozkazu, pričom keďže nedošlo k jeho zrušeniu, mal súd za to, že nejde o nárok, o ktorom súd bude ešte len konať, ale o nárok, o ktorom súd už právoplatne rozhodol. Súd prvého stupňa na základe uvedeného dospel k názoru, že navrhované predbežné opatrenie nesúvisí   s   vecou   samou,   a   že   v   danom   prípade   nebola   splnená   prvá   z   kumulatívnych podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia, a to osvedčenie nároku, ktorému sa má navrhovaným predbežným opatrením poskytnúť dočasná súdna ochrana.

Ďalším dôvodom, ktorý bráni nariadeniu navrhovaného predbežného opatrenia, je podľa názoru súdu právna úprava exekučného konania, keďže § 56 Exekučného poriadku upravuje dôvody odkladu exekúcie, a tiež právna úprava obnovy konania, keďže podľa § 233   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   je   pravdepodobné,   že   sa   návrhu   na   obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci. Okresný súd ďalej uviedol, že navrhované predbežné opatrenie z hľadiska svojho obsahu by znamenalo odklad exekúcie, odklad vykonateľnosti, a rozhodovanie o nich s týmto konaním nesúvisí. Krajský súd v Žiline sa s napadnutým uznesením okresného súdu stotožnil.... Predovšetkým   sťažovateľka   poukazovala   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   neprávne vyhodnotil, že otázka platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 bola prejudiciálne vyriešená v právoplatne skončenom konaní, a teda o nároku uplatnenom sťažovateľkou návrhom na začatie konania už bolo právoplatne rozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v   danom   prípade   nie   je   daná   prekážka   právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by bránila prejednaniu návrhu sťažovateľky zo dňa 03.12.2013, pretože   nejde   o   rozhodovanie   o   totožnom   predmete   konania.   V   konaní   sp.   zn. 18Cb/129/2011 bolo rozhodnuté o nároku odporcu v 1. rade na zaplatenie peňažnej sumy, kým v konaní sp. zn. 18Cb/218/2013 je predmetom konania určenie neplatnosti Dohody o uznaní   dlhu   zo   dňa   15.10.2010,   Dohody   o   uznaní dlhu zo dňa 02.12.2011 a Zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 02.12.2011.

V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 105/2003 je totožnosť predmetu konania daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,   na základe ktorých bol uplatnený,   t.   j.   ak ide o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Z uvedeného   vyplýva,   že   predmet   konania   je   určovaný   obsahom   konečného   návrhu   - žalobného   petitu,   ktorý   nie   je   v   konaní   sp.   zn.   18Cb/129/2011   a   v   konaní   sp.   zn. 18Cb/218/2013 totožný.

Zároveň sám odvolací súd poukázal na judikát R 39/88, podľa ktorého nie je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci vtom prípade, ak ide síce v novom konaní o rovnaký právny vzťah medzi tými istými účastníkmi, ak sa však opiera novo uplatnený nárok o iné skutočnosti,   ktoré   tu   neboli   v   dobe   pôvodného   konania,   a   ku   ktorým   došlo   až   neskôr. Konanie vedené pod sp. zn. 18Cb/218/2013 (o určenie neplatnosti) bolo začaté nepochybne na základe nového dôkazu a z neho plynúcich nových skutočností, ktoré v čase priebehu skoršieho konania sp. zn. 18Cb/129/2011 nemohli byť použité.

Z týchto dôvodov nie je správny názor, že o platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 už bolo rozhodnuté v právoplatne skončenom konaní, a že by z tohto dôvodu nebolo   možné   sa   ďalej   zaoberať   platnosťou   tejto   dohody   a   nárokom   sťažovateľky na ochranu jej vlastníckych práv, ktoré sú aj v dôsledku tohto neplatného právneho úkonu ohrozené.

Rozhodnutie Krajského súdu v tomto smere považuje sťažovateľka za nedostatočne presvedčivé   a   odôvodnené,   keď   Krajský   súd,   hoci   sa   s   rozhodnutím   okresného   súdu stotožňuje, nakoniec nezaujal jednoznačné stanovisko k tomu, či právoplatné rozhodnutie (platobný rozkaz zo dňa 03.11.2011, sp. zn. 18Cb/129/2011) vytvára prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu k nároku o určenie neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 a konštatoval,   že   v   konečnom   dôsledku   bude   rozhodovanie   o   prekážke   res   iudicata predmetom rozhodovania o veci samej. Krajský súd len poukázal na judikatúru vzťahujúcu sa   k   posúdeniu   tejto   otázky,   no   neuviedol,   k   akému   právnemu   záveru   dospel,   a   akými právnymi úvahami sa pritom riadil.

Okresný súd ďalej nesprávne dospel k záveru o neosvedčení nároku sťažovateľky, ktorému   sa   predbežným   opatrením   má   poskytnúť   ochrana.   Tento   záver,   ktorý   prevzal i krajský súd, sa opiera o úvahu okresného súdu, ktorý považuje otázku platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 za vyriešenú.

Uvedeným   záverom   súd   predbieha   rozhodnutie   vo   veci   samej,   keď   sa   zaoberal otázkou platnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 pri rozhodovaní o predbežnom opatrení. Bude však až úlohou súdu pri rozhodovaní vo veci samej na základe vykonaného dokazovania   ustáliť,   či   je   nárok   sťažovateľky   na   vyslovenie   neplatnosti   napadnutých právnych úkonov dôvodný.

Okresný   súd,   ani   krajský   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   dostatočným   spôsobom neodôvodnili, na základe čoho dospeli k názoru o neosvedčení nároku, ktorému sa má poskytnúť dočasná ochrana predbežným opatrením. Okresný súd tento záver opiera len o to, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na obnovu konania, a teda súd považuje   Dohodu   o   uznaní   dlhu   zo   dňa   15.10.2010   za   platnú.   Krajský   súd   konkrétne dôvody, ktoré ho k tomuto záveru viedli, neuviedol. V odôvodnení rozhodnutia uvádza len všeobecné   podmienky   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   stroho   poukazuje   na odvolacie námietky sťažovateľky, bez toho, aby sa týmito námietkami bližšie zaoberal a bez toho, aby sa k týmto námietkam vyjadril.

Z   tohto   dôvodu   je   rozhodnutie   krajského   súdu   nedostatočne   presvedčivé,   a   tiež nepreskúmateľné, vzhľadom na to, že nedáva jasne a zrozumiteľne odpoveď na to, aké úvahy ho viedli k záveru o nedostatočnom osvedčení nároku, ktorému sa mala poskytnúť predbežná ochrana a v konečnom dôsledku aj k záveru o správnosti rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia....

Dôsledkom napadnutia exekučného titulu návrhom sťažovateľky na obnovu konania, by mohol byť odklad vykonateľnosti exekučného titulu, a v konečnom dôsledku i zastavenie exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu nie je žiaduce, aby došlo k vykonaniu exekúcie predajom Nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky. Pokiaľ by totiž k zexekvovaniu nehnuteľného majetku sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní došlo, nebude už možné tento stav nijakým spôsobom napraviť, a to vzhľadom na zásadu platnú v exekučnom konaní, podľa ktorej je navrátenie do predošlého stavu vylúčené...

Vlastnícke práva sťažovateľky sú však ohrozené nielen prebiehajúcim exekučným konaním   začatým   na   podklade   platobného   rozkazu   zo   dňa   03.11.2011,   sp.   zn. 18Cb/129/2011,   ale   taktiež   výkonom   záložného   práva   zriadeného   na   základe   Zmluvy o zriadení   záložného   práva   zo   dňa   02.12.2011.   Vzhľadom   na   možnosť   vyslovenia neplatnosti   Zmluvy   o   zriadení   záložného   práva   je   tu   potreba   dočasne   upraviť   pomery účastníkov, pretože odporca v 2. rade, ktorý sa považuje za záložného veriteľa, vykonáva úkony smerujúce k predaju nehnuteľností v rámci obchodnej verejnej súťaže. Pokiaľ ale nebude vyriešená otázka platnosti právnych úkonov - uznania dlhu a zriadenia záložného práva, nie je možné pripustiť zmenu vlastníckych pomerov na úkor sťažovateľky.

Okresný   súd   však   v   odôvodnení   rozhodnutia   pri   úvahách   o   osvedčení   nároku sťažovateľky,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana,   opomenul,   že   predmetom konania   je   i   určenie   neplatnosti   Dohody   o   uznaní   dlhu   zo   dňa   02.12.2011   a   Zmluvy o zriadení záložného práva uzatvorenej dňa 02.12.2011 a jeho úvahy sa obmedzujú len na otázku   platnosti   Dohody   o   uznaní   dlhu   zo   dňa   15.10.2010.   Okresný   súd   sa   vôbec nezaoberal   skúmaním   existencie   podmienok   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   v súvislosti   s   tým,   že   sa   sťažovateľka   domáha   vyslovenia   neplatnosti   Zmluvy   o   zriadení záložného práva zo dňa 02.12.2011. Uvedený nedostatok konania neodstránil ani odvolací súd. Vo   vzťahu   Dohode   o   uznaní   dlhu   a   Zmluve   o   zriadení   záložného   práva   zo   dňa 02.12.2011 nie je možné použiť odôvodnenie súdu týkajúce sa prekážky rozhodnutej veci a prejudiciálneho rozhodnutia o platnosti týchto úkonov v právoplatne skončenom konaní. Otázka   platnosti   týchto   právnych   úkonov   nemohla   byť   totiž   riešená   v   konaní   vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 18Cb/129/2011, nakoľko tieto úkony boli urobené až po skončení tohto konania. Preto tu neobstojí ani záver súdu prvého stupňa o tom, že navrhované predbežné opatrenie nesúvisí s vecou samou.

Predbežné   opatrenie   je   prostriedkom,   ktorým   sa   zabezpečuje,   aby   konečné rozhodnutie vo veci mohlo mať reálny význam. Preto súvislosť navrhovaného predbežného opatrenia   s   vecou   samou   je   daná   už   tým,   že   na   základe   právnych   úkonov,   vyslovenia neplatnosti ktorých sa sťažovateľka v konaní o veci samej domáha, môže dôjsť k predaju Nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky (v zmysle Zmluvy o zriadení záložného práva predajom   v   dobrovoľnej   dražbe   alebo   formou   verejnej   obchodnej   súťaže,   či   priamym predajom zálohu záložným veriteľom)....

Súd   prvého   stupňa   ďalej   poukázal   na   to,   že   sťažovateľka   disponuje   aj   inými prostriedkami ochrany tvrdených práv, a to v rámci prebiehajúceho exekučného konania, resp.   ďalšieho   osobitného   konania   vyvolaného   podaným   návrhom   na   obnovu   konania. Uvedené   má   podľa   názoru   okresného   súdu   taktiež   odôvodňovať   zamietnutie   návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia.

Porušenie   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   vidí   sťažovateľka   aj   v   postupe odvolacieho súdu, ktorý sa stotožnil s uvedeným názorom okresného súdu....

Na základe uvedeného namieta sťažovateľka, že odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že svoje zistenia a právne závery riadne neodôvodnil....“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   v   sťažnosti   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 14Cob/34/2014, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľky na ochranu jej vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 14Cob/34/2014, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 14Cob/34/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   vo   výške 340,90 eur... na... účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Martin č. k. 18 Cb 218/2013-27   zo   17.   decembra   2013   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia.

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: «Podľa   ust.   §   219   ods.   2   OSP,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd po preskúmaní   veci   v   rozsahu   a   z   dôvodov   podaného   odvolania   žalobkyne   uvádza,   že   sa stotožnil   s   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   žalobkyne   na nariadenie predbežného opatrenia, obsiahnutého v podanej žalobe z 03.12.2013 vo veci určenia   neplatnosti:   1/   Dohody   o   uznaní   dlhu   zo   dňa   15.10.2010,   uzatvorenej   medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, 21 Dohody o uznaní dlhu zo dňa 15.10.2010 (zrejme malo byť zo dňa 02.12.2011), uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ a 3/ Zmluvy o zriadení záložného práva uzatvorenej dňa 02.12.2011 medzi žalobkyňou a žalovaným 1/, ktorej vklad bol   povolený   rozhodnutím   (Správy   katastra   Martin)   o   povolení   vkladu   V   4835/11 z 02.03.2013....

... odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci podľa obsahu spisového materiálu nezistil   opodstatnenosť   odvolania   žalobkyne.   Okresným   súdom   uvádzané   dôvody napadnutého   rozhodnutia   tak   v   skutkovej   ako   i   v   právnej   rovine   tvorili   dostatočné východiská pre vyslovenie zamietavého výroku vo vzťahu k návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia.

Krajský súd považuje za podstatné poukázať na ust. § 75 ods. 2 prvá veta OSP, aplikovateľného   i   v   prípade   návrhov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   začatom konaní,   z   ktorého   vyplývajú   dve   základné   kumulatívne   podmienky,   len   za   súčasného splnenia, resp. osvedčenia ktorých, je možné vyhovieť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd konštatuje, že prvou podmienkou je osvedčenie dôvodnosti nároku, ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana   a   druhou   základnou   podmienkou   je odôvodnenie, resp. osvedčenie dôvodnosti nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   z   tvrdení   žalobkyne   a   z   doložených   listinných dôkazov, nebol dostatočne osvedčený nárok, ktorému sa má v zmysle podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia poskytnúť predbežná ochrana pre dané štádium konania. Z doložených listinných dôkazov vo väzbe na pripojené spisy Okresného súdu Martin sp.zn. 17Cb/216/2013 a sp.zn. 18Cb/129/2011 vo väzbe na tvrdené skutočnosti žalobkyne v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, v danom štádiu konania a pre potreby rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia odvolací súd konštatoval, že nie je možné prijať záver o osvedčení existencie tvrdeného práva žalobkyne, z ktorého dôvodu jej potom nebolo   možné   poskytnúť   ani   predbežnú   ochranu.   Vzhľadom   na   predbežný   charakter rozhodovania   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   by   bolo   dostačujúce   osvedčenie,   nie preukázanie, tých tvrdení žalobkyne, o ktoré oprela dôvodnosť svojho návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   a   ktoré   by   potom   v   spojení   s   doloženými   listinnými   dôkazmi dostatočne osvedčovali nárok žalobkyne v rovine existencie práva, ktorému sa má poskytnúť predbežná   súdna   ochrana.   Pred   nariadením   predbežného   opatrenia   nemusí   byť   nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbežného opatrenia teda súd poskytne   oprávnenému   účastníkovi   dočasnú   ochranu,   prípadne   zabraňuje   ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležité zistený, a teda, že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou urobenou vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a   povinnosti   účastníkov   a   ani   posúdenie   právneho   vzťahu   medzi   nimi.   Znamená   to,   že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní nie je súd viazaný, a môže rozhodnúť inak. (Porovnaj   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   22.09.2010,   sp.zn.   6Cdo 171/2010)....

V danom prípade nosnou odvolacou námietkou žalobkyne bol poukaz na neplatnosť žalobou napadnutých právnych úkonov a jej právny status spotrebiteľky.

Vo vzťahu k Dohode o uznaní z 15.10.2010 však okresný súd správne vychádzal z právoplatne   skončeného   konania   Okresného   súdu   Martin   sp.zn.   18Cb/129/2011, výsledkom ktorého bol vydaný platobný rozkaz č.k. 18Cb/129/2011-19 zo dňa 03.11.2011, právoplatný   a   vykonateľný   dňa   02.12.2011,   ktorým   okresný   súd   uložil   M.   K...   aby... zaplatila STAVDOM, s.r.o... sumu 163.234,53 Eur spolu s úrokom z omeškania... Z obsahu spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 18Cb/129/2011 bolo zrejmé, že jedným z podkladov pre vydanie   uvedeného   platobného   rozkazu   bola   práve   Dohoda   (potvrdenie)   o vyporiadaní Uznanie záväzku, medzi žalobkyňou ako objednávateľom a žalovaným 1/ ako zhotoviteľom zo   dňa   15.10.2010,   predmetom   ktorej   dohody   bolo   i   uznanie   záväzku   žalobkyňou   voči žalovanému   1/   vo   výške   181.234,53   Eur,   vyplývajúceho   zo   Zmluvy   o   dielo   zo   dňa 28.08.2008.  ...   Pokiaľ   aj   žalobkyňa   napadla   právoplatný   platobný   rozkaz   sp.zn. l8Cb/129/2011,   na   základe   ktorého   sa   vedie   exekučné   konanie   povereným   súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom pod sp.zn. EX 1765/2012, a to predajom dotknutých nehnuteľností   vo   vlastníctve   žalobkyne   (reštaurácia   a   penzión   a   súvisiace   pozemky v Sučanoch), a to návrhom na obnovu konania na Okresnom súde Martin v konaní sp.zn. 17Cb/216/2013, tak o obnove konania doteraz nebolo súdom (právoplatne) rozhodnuté... Okresný súd tak správne musel vychádzať zo situácie právoplatne rozhodnutej... To, či právoplatné rozhodnutie o nároku na plnenie (platobný rozkaz č.k. 18Cb/129/2011-19 zo dňa 03.11.2011) vytvára prekážku res iudicatae vo vzťahu k nároku o určenie vo vzťahu k Dohode   o   uznaní   zo   dňa   15.10.2010,   ktorá   tvorila   podklad   žaloby   vo   veci   sp.zn. 18Cb/129/2011, bude v konečnom dôsledku predmetom rozhodovania vo veci samej.... Pokiaľ ide o Dohodu o uznaní z 02.12.2011... Predmetom dohody... bolo dojednanie zmluvných   strán   o   spôsobe   úhrady   dlhu,   ktorý   vznikol   dlžníkovi   nezaplatením   faktúr za veriteľom dodané stavebné práce a materiál na stavbu „Reštaurácia a penzión...“ podľa Zmluvy o dielo uzatvorenej medzi nimi dňa 28.08.2008, uznaného Dohodou a uznaním dlhu zo dňa 15. októbra 2010, ktorý je napokon dlžník povinný zaplatiť veriteľovi podľa súdneho rozhodnutia - platobného rozkazu Okresného súdu v Martine sp.zn. 18Cb/129/2011 zo dňa 03.11.2011, a to istiny vo výške 163.234,53 Eur spolu s úrokom z omeškania... Predmetom druhej napádanej dohody z 02. decembra 2011 tak bol totožný dlh, ako bol definovaný žalobkyňou a žalovaným 1/ v Dohode z 15.10.2010, znížený o zaplatenú sumu 18.000,- Eur žalobkyňou 27.12.2010.

Pokiaľ uzavrela žalobkyňa ako záložca so žalovaným 1/ ako záložným veriteľom tretí napádaný právny úkon - Zmluvu o zriadení záložného práva z 02. decembra 2011, tak v čl. 2 bod 2.1 záložnej zmluvy bolo konštatované vo väzbe na Dohodu o uznaní a úhrade dlhu zo dňa 02. decembra 2012, že „záložca ako súkromný podnikateľ, podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným názvom M. K. – K., dlhuje záložnému veriteľovi z titulu záväzku k zaplateniu ceny diela na istine 163.234,53 Eur spolu s úrokom z omeškania...“.

Z   uvedených   zistení   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   vo   všetkých   žalobou napadnutých   právnych   úkonoch   vystupovala   žalobkyňa   z   pozície   fyzickej   osoby podnikateľky, živnostníčky, preto neosvedčila svoje tvrdenie, že okresný súd mal jej nároky, a to z hľadiska rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, posudzovať ako nároky spotrebiteľa voči dodávateľovi....

Krajský súd v zhode s okresným súdom zdôrazňuje, že z ust. § 75 ods. 2 veta prvá OSP nepochybne vyplýva že pre nariadenie predbežného opatrenia v danom prípade po začatí konania vo veci samej o žalobe o určenie neplatnosti právnych úkonov, je nevyhnutné splnenie   dvoch   kumulatívnych   podmienok,   a   to   1/   dôvodnosť   nároku   a   2/   odôvodnenie nebezpečenstva   bezprostredne   hroziacej   ujmy.   Vzhľadom   na   charakter   požiadavky kumulatívneho splnenia oboch podmienok, ak nie je splnená niektorá z nich, tak nie je možné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa zaoberal danosťou práva žalobkyne, ktorému sa má navrhovaným predbežným opatrením poskytnúť dočasná ochrana a konštatoval neosvedčenie dôvodnosti nároku. To sa týka aj tvrdenia žalobkyne, že predmetnými právnymi úkonmi uznala vyšší než skutočný dlh voči žalovanému 1/, keď práve na základe tohto nového tvrdenia a dôkazu na č.l. 4-7 spisu, avšak bez verifikácie označenou... Stavebným cenárom, ev. č. 146, Asociácia stavebných cenárov, podala návrh na obnovu konania sp.zn. 18Cb/129/2011. Relevantný bol stav v čase rozhodovania tak súdu   prvého   stupňa   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ako   aj   ku   dňu rozhodovania   odvolacieho   súdu,   pričom   bolo   konštatované,   že   konanie   sp.   zn. 18Cb/129/2011   nebolo   doteraz   obnovené;   opodstatnené   bolo   teda   vychádzať   z právoplatného   platobného   rozkazu   sp.zn.   18Cb/129/2011   a   z   okolností   existencie uznávacích   prejavov   žalovanej   a   záložnej   zmluvy,   ktoré   vo   svojom   súhrne   nesvedčili tvrdeniam žalobkyne. K prvej podmienke, a to dôvodnosti nároku, ktorému sa má žalobkyni poskytnúť   predbežná,   dočasná   ochrana,   tak   odvolací   súd   po   preskúmaní   veci   v   rámci podaných   odvolacích   dôvodov   v   zhode   s   okresným   súdom   uzavrel,   že   nedošlo   k   jej naplneniu. Z doložených a označených dôkazov nebola dostatočne osvedčená predmetná prvá z kumulatívnych podmienok podľa ust. § 75 ods. 2 veta prvá OSP. Pri tomto závere už nebol dôvod tak zo strany súdu prvého stupňa ani zo strany odvolacieho súdu sa zaoberať otázkou   (ne)splnenia   druhej   kumulatívnej   podmienky   pre   nariadenie   predbežného opatrenia, a to, či bolo osvedčené odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobkyne bez nariadenia predbežného opatrenia. V tejto súvislosti krajský súd   pripomína   výnimočnosť   predbežného   opatrenia   ako   prostriedku   ochrany   aspoň osvedčeným   právam   (žalobkyne).   Okresný   súd   však   správne   poukázal,   že   žalobkyňa disponuje   i   inými   prostriedkami   ochrany   tvrdených   práv,   a   to   v   rámci   prebiehajúceho exekučného konania, resp. ďalšieho osobitného konania, vyvolaného podaným návrhom na obnovu konania....

Napokon odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa sama nepoprela existenciu dlhu ako takého voči žalovanému 1/ (pred postúpením na žalovaného 2/), spochybnila len jeho výšku. To   však   bude   a   môže   byť   len   predmetom   konania,   t.j.   preskúmavania,   dokazovania a rozhodovania vo veci samej.

Z   vyššie   uvedeného,   pri   závere   o   neosvedčení   prvej   z   kumulatívnych   podmienok podľa § 75 ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 102 ods. 1 veta prvá OSP, bolo nevyhnutné napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1,2 OSP....»

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu a sústredil sa na posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov krajského súdu o neosvedčení dôvodnosti nároku, ktorému sa podľa návrhu vo veci samej v spojení s návrhom na vydanie predbežného   opatrenia   má   poskytnúť   predbežná   ochrana   navrhovaným   nariadením predbežného opatrenia.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj záver   o   neosvedčení   dôvodnosti   nároku   sťažovateľky,   a   tým   nesplnenia   jednej zo základných podmienok na nariadenie ňou navrhovaného predbežného opatrenia.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich   možného   porušenia   (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a uznesenie sú založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014