znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 318/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1634/2011, Rvp 1655/2011, Rvp 1685/2011 a sp. zn. Rvp 1686/2011 vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   1   CoE   48/2011   z   9.   februára   2011,   sp.   zn. 13 CoE 287/2010 z 12. októbra 2010, sp. zn. 17 CoE 49/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 14 CoE 123/2011 z 11. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1634/2011, Rvp 1655/2011, Rvp 1685/2011 a sp. zn. Rvp 1686/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1634/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4., 6. a 7. júla 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 48/2011 z 9. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 287/2010 z 12. októbra 2010, sp. zn. 17 CoE 49/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 14 CoE 123/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 15. novembra 2007 (vec vedená pod sp.   zn.   Rvp 1634/2011),   15.   decembra   2003   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1655/2011), 26. novembra 2007 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1685/2011) a 18. septembra 2007 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1686/2011) poskytla štyrom fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 464,71 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1634/2011), 398,33 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1655/2011), 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1685/2011) a 232,36 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1686/2011), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1634/2011, Rvp 1685/2011, Rvp 1686/2011) a v 13 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1655/2011) podľa podmienok dojednaných v zmluve. Keďže dlžníci neuhradili dve a viac po sebe idúcich splátok, úvery poskytnuté sťažovateľkou sa stali okamžite splatnými a v nadväznosti na podmienky   dojednané   v   zmluve   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konania   (vec vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1634/2011,   Rvp   1685/2011,   Rvp 1686/2011)   pred   vopred stanoveným   rozhodcovským   súdom,   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B.,   ktorého   rozhodcovský rozsudok   bol   exekučným   titulom   pre   vykonanie   exekúcie.   Na   zabezpečenie   úveru   (vec vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1655/2011)   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu,   t.   j.   medzi sťažovateľkou a dlžníkom, dojednané v zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo zmluvy   o   úvere   vyplývajú,   vykonať   právne   úkony,   najmä   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní   dlhu.   Takáto   notárska   zápisnica   má   povahu   exekučného   titulu.   Následne   bola s určeným splnomocneným zástupcom dlžníka spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.

2. Súdny exekútor na základe poverení udelených Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd I“) začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu (vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 1634/2011, Rvp 1685/2011, Rvp 1686/2011). Obdobne súdny exekútor, na základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný súd II“)   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu   (vo   veci   vedenej   pod sp. zn. Rvp 1655/2011). V priebehu exekučného konania okresný súd I svojimi uzneseniami č. k. 3 Er 4052/2008-17 z 8. novembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1634/2011), č. k. 3 Er 3993/2008-17   z   8.   novembra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1685/2011) a č. k. 3 Er 3987/2008-16 z 9. novembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1686/2011) rozhodol o zastavení exekučného konania. Okresný súd II rozhodol o zastavení exekučného konania uznesením č. k. 4 Er 1889/2008-20 z 28. júna 2010. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutými uzneseniami sp. zn. 1 CoE 48/2011 z 9. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 287/2010 z 12. októbra 2010, sp. zn. 17 CoE 49/2011 z 31. marca 2011 a sp. zn. 14 CoE 123/2011 z 11. apríla 2011 potvrdil okresnými súdmi I a II vydané prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu   a   v   podstatnom   uviedla,   že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti okresnému súdu vyčítala, že „z vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením práva sťažovateľa okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania...   bez   znalosti   vôle účastníkov   konania...   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové   dôkazy.  ... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto   účastníkov...,   ale   súd   týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu   a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia,   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1634/2011, Rvp 1655/2011, Rvp 1685/2011 a sp. zn. Rvp 1686/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   v   rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala vec posudzujúcim všeobecným súdom, že „z   vlastného   podnetu,   tj.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

13.   Ústavný   súd   v   danom   prípade   (veci   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   1634/2011, Rvp 1685/2011,   Rvp   1686/2011)   za   podstatnú   považoval   otázku,   či   všeobecne   súdy (osobitne   krajský   súd   v rámci   napadnutého   rozhodnutia)   mohli   preskúmať   prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodnutia rozhodcovského súdu), ktorý nadväzoval na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve. Podobne ústavný súd vo veci pod sp. zn. Rvp 1655/2011 považoval za podstatnú otázku, či všeobecné súdy (osobitne krajský súd v rámci napadnutého rozhodnutia) mohli preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica o uznaní dlhu č. N 1033/2004, NZ 6290/2004.

14. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 CoE 48/2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1634/2011) vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“)   v   spojení   s   §   57   ods.   2   zákona   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky   obsiahnutej   v   zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní. Aj z napadnutých uznesení krajského súdu sp. zn. 17 CoE 49/2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1685/2011) a sp. zn. 14 CoE 123/2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1686/2011) vyplýva   jeho   stotožnenie   sa   s   rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutie o zastavení   exekučného   konania   založil   na   §   45   ods.   1   písm.   c),   ods.   2   zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, pretože „rozhodcovským rozsudkom bol povinný zaviazaný zaplatiť plnenie právom nedovolené“.

Obdobne z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 13 CoE 287/2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1655/2011) vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g)   Exekučného poriadku   na neexistencii   spôsobilého exekučného titulu z dôvodu zistenia, že tento odporuje zákonu. Podľa zistenia exekučných súdov totižto exekučný titul, ktorým   bola   v   tomto   prípade   notárska   zápisnica,   nebol   spôsobilým   exekučným   titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Podľa exekučného súdu notárska zápisnica predložená sťažovateľkou ako exekučný titul nie je spôsobila z dôvodu absencie súhlasu povinného s jej obsahom a vykonateľnosťou. Notárska zápisnica bola síce spísaná v mene povinného zástupcom, ktorý avšak na takéto konanie nemal oprávnenie, pretože nemal s povinným uzatvorenú dohodu o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka   ani   splnomocnenie   nespĺňalo   základnú   požiadavku   podľa   §   31   a   nasl. Občianskeho zákonníka, pretože nebolo podpísané splnomocnencom.

15.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a   jeho   úvahy   vo   vzťahu   aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania proti dlžníkom. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľsko právny.

16.   Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal,   v   rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresných súdov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

17.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm.   b) Exekučného poriadku],   alebo ak v prebiehajúcom   exekučnom   konaní zistí,   že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať   [§   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku]. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne zákon   o   rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd k zastaveniu prebiehajúceho exekučného   konania   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom.

18. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

19.   Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

20. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresných súdov) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

21. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   súčastne legitímne očakávanie... užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

24.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 19).

25. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   ústavný   súd   ich   z toho   dôvodu   pri   ich predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

26. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011