znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 318/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou namietala   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a dôstojnosti   človeka   v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, práv podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ako aj práv podľa čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   postupom   a rozhodnutím   Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 132/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010   doručená   sťažnosť   I.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 6 ods. 1, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach   a biomedicíne   (ďalej   len   „dohovor   o ľudských   právach   a biomedicíne“),   podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o diskriminácii žien“), ako aj podľa čl. 5 písm. e) iv) a čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o rasovej diskriminácii“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 132/2009.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 12. februára 2004 žalobu o náhradu škody, ktorou   sa   domáhala,   aby   súd   zaviazal   právneho   nástupcu   N.   K.   (ďalej   aj   „žalovaný“) na náhradu   škody   z   titulu   protiprávne   vykonaného   zákroku   sťažovateľke   žalovaným (vykonanie   sterilizácie   v rozpore   s platnou   právnou   úpravou).   Sťažovateľka   žalobu odôvodnila tým, že sterilizačný zákrok jej bol 23. januára 2000 vykonaný v rozpore s vtedy platnými   právnymi   predpismi,   pretože   v tom   čase   mala   iba   16   rokov   a 11   mesiacov a manželstvo   neuzavrela,   bola   teda   neplnoletá   a nemala   spôsobilosť   na   právne   úkony, a preto bol výkon sterilizácie podmienený súhlasom jej zákonných zástupcov, ktorými boli na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. Nc 135/92 jej starí rodičia. Keďže jej starí rodičia k tomuto zákroku súhlas neposkytli a ona sama si nespomínala, že by dala k takému zákroku akýkoľvek súhlas, a o jeho nutnosti ju nikto neinformoval,   došlo   pri   vykonaní zákroku   sterilizácie   k   porušeniu   právnych   predpisov   a   bola   jej   spôsobená   škoda spočívajúca   v sťažení   spoločenského   uplatnenia,   ktorú   vyčíslila   na   sumu   521   500   Sk. Vykonaný   sterilizačný   zákrok   predstavuje   závažný   zásah   do   jej   integrity,   zdravia a spôsobuje zníženie jej ľudskej dôstojnosti. Neplodnosť, ktorá bola sťažovateľke týmto protiprávnym zákrokom spôsobená, má negatívny vplyv na jej rodinné postavenie a na jej postavenie v rómskej komunite.

3. Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 4 C 34/2004 z 12. januára 2009   zamietol   a rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   konania nemá právo   na náhradu   trov konania.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   porušenie   povinnosti pracovníkov právneho predchodcu žalovaného v tom, že si nevyžiadali súhlas zákonných zástupcov   na sterilizáciu,   nezakladá   nárok   sťažovateľky   na   náhradu   škody   spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením tejto povinnosti a následkom, ktorým je jej trvalá neplodnosť, ktorá bola spôsobená až následnou hysterektómiou, teda nie sterilizáciou vykonanou 23. januára 2000. Z uvedeného dôvodu preto ani znalec, ktorý bol v konaní pribratý, nevyčíslil výšku škody podľa vyhlášky č.   32/1965   Zb.   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia   v znení neskorších predpisov, pretože sterilizáciu nepovažoval za trvalú príčinu neplodnosti.

4. Rozhodnutie okresného súdu napadla sťažovateľka 25. februára 2009 odvolaním, ktorým   namietala   predovšetkým   to,   že   súd   prvého   stupňa   vychádzal   z nesprávneho právneho   posúdenia   veci   a že   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 26. októbra 2009 tak, že   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď uzavrel, že súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval.

5.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd špecifikovaných v sťažnosti, a preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej základných práv a slobôd s tým, že ústavný súd rozsudok   krajského   súdu   z   26.   októbra   2009   zruší   a vec   mu   vráti   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka tiež požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 €, ako aj o priznanie náhrady trov konania.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (všeobecného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 127/2010).

9. Z návrhu na rozhodnutie, t. j. z petitu sťažnosti vyplýva, že predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv zaručených čl. 3, čl. 8, čl.   6   ods.   1,   čl.   12,   čl.   13   a čl.   14   dohovoru,   čl.   5   dohovoru   o ľudských   právach a biomedicíne,   čl.   10   písm.   h),   čl.   12   ods.   1   a čl.   16   ods.   1   písm.   e)   dohovoru o diskriminácii   žien,   ako   aj   čl.   5   písm.   e)   iv)   a čl.   6   dohovoru   o   rasovej   diskriminácii postupom   a rozsudkom   krajského   súdu z 26. októbra   2009   pod   sp. zn. 5 Co   132/2009, v ktorom tento súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 12. januára 2009.

10.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 ústavy rovní.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   čl.   12   dohovoru   muži   a ženy,   ktorí   sú   spôsobilí   vekom   na   uzavretie manželstva,   majú   právo   uzavrieť   manželstvo   a založiť   rodinu   v súlade   s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť.

Podľa čl. 10 písm. h) dohovoru o diskriminácii žien, štáty, zmluvné strany prijmú všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien,   aby   im   boli   zabezpečené rovnaké   práva   s mužmi   v oblasti   vzdelania   a najmä,   na   základe   rovnoprávnosti   mužov a žien, opatrenia slúžiace na zabezpečenie prístupu k osobitným vzdelávacím informáciám, ktoré   pomáhajú zabezpečiť   zdravie   a blaho rodiny,   včítane   informácií   a rád,   pokiaľ   ide o plánovanie rodiny.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru   o diskriminácii   žien štáty,   zmluvné   strany   prijmú všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien   v oblasti   starostlivosti o zdravie,   s cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov   a žien   prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich   sa   manželstva   a rodinných   vzťahov   a najmä   zabezpečia   na   základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti,   národnostného   alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv,   najmä   práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť,   sociálne   zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa   čl.   6   dohovoru   o rasovej   diskriminácie   zmluvné   štáty   zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a primeranú   náhradu   za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, ako   aj   čl.   14   dohovoru   a   čl.   10   písm.   h)   dohovoru   o diskriminácii   žien,   ústavný   súd konštatuje,   že   „tu   ide   o pozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do   právneho   poriadku   tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články... obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné   orgánmi   verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch“ (III.   ÚS   51/08,   I ÚS   176/2010).   Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   túto   časť   sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

12.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich základných práv v širokom rozsahu. S výnimkou práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii je   obsahom   ďalšej   časti   sťažnosti   namietané   porušenie   jej   základných   práv   hmotného

charakteru zo strany krajského súdu čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 3, čl. 8 a čl. 12 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien, čl. 5 dohovoru   o ľudských   právach   a biomedicíne,   ako   aj   čl. 5   písm.   e) dohovoru   o rasovej diskriminácii. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych ustanovení nedopustil protiústavnosti. Rozhodnutie krajského súdu je z hľadiska týchto práv v súlade s ich výkladom v právnom poriadku Slovenskej republiky. Preto bolo potrebné posúdiť sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

13.   Sťažovateľka   však   namietala   aj   porušenie   základných   práv   procesného charakteru, podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 čl. a čl. 13 dohovoru a čl.   6   dohovoru   o rasovej   diskriminácii.   K porušeniu   týchto   práv   malo   dôjsť   v konaní krajského súdu pod sp. zn. 5 Co 132/2009 a jeho rozhodnutím z 26. októbra 2009.

14.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

15. Krajský súd namietaným rozsudkom z 26. októbra 2009 prerokoval odvolanie sťažovateľky   a napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Podľa krajského   súdu   skutkový   stav   veci   bol   súdom   prvého   stupňa   správne   zistený,   správne právne posúdený, odôvodnenie malo podklad v zistení skutkového stavu a krajský súd sa ako   súd   odvolací   s odôvodnením   v celom   rozsahu   stotožnil.   Podľa   krajského   súdu   sú dôvody rozsudku správne a ani jeden zo sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov nebol daný.

16. Krajský súd v podstatnom doplnil, že „... príčinná súvislosť medzi sterilizáciou, pri vykonaní ktorej boli porušené právne predpisy a žalobkyni (sťažovateľke) vzniknutou škodou, spočívajúcou v sťažení spoločenského uplatnenia, existovala iba do operácie, pri ktorej u nej došlo k odstráneniu maternice a iba v uvedenom období je daná zodpovednosť žalovaného za škodu jej vzniknutú. Odstránenie maternice u žalobkyne (sťažovateľky) by bolo   spôsobilo   ten   istý   následok   ako   sterilizácia,   avšak   pri   odstránení   maternice u žalobkyne   (sťažovateľky)   už   neboli porušené   právne   predpisy,   preto žalovaný nemôže zodpovedať   za   následky   spôsobené   touto   operáciou,   ktorá   prerušila   dovtedy   existujúcu príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním právneho predchodcu žalovaného, za ktoré žalovaný nesie zodpovednosť a žalobkyni vzniknutou škodou a založila nový príčinný vzťah. So zreteľom na veľmi krátky čas medzi vykonaním sterilizácie a odstránením maternice u žalobkyne,   v žiadnom   prípade   jej   nemohla   vzniknúť   škoda,   spočívajúca   v   sťažení spoločenského uplatnenia a prejavujúca sa tak, ako to tvrdila v žalobe a počas konania (sťažovateľka ako žalobkyňa), ale mohla jej vzniknúť iná (ďalšia) škoda, avšak tá nebola predmetom konania. “.  

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

19.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu z 26. októbra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše,   z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   odôvodnený,   pričom   ho   nemožno   považovať   za arbitrárny   ani   z toho   hľadiska,   že   svoje   odôvodnenie   obmedzil   len   na   zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozsudku,   pretože   sa   stotožnil   s odôvodnením   rozhodnutia prvostupňového súdu. Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože podľa jej názoru došlo v posudzovanej veci tiež „k porušeniu... princípu rovnosti zbraní“, čo ďalej odôvodnila tým, že „Možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy...“. Ďalej sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne vzniknutej zodpovednosti za škodu všeobecné súdy zaoberali len v obmedzenom rozsahu...“. Keďže ústavný súd nezistil zjavnú   neopodstatnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia (v čom videla porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka) ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

22. Ústavný súd preskúmal konanie na krajskom súde nielen z hľadiska dodržania práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala, ale aj vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia čl. 13 dohovoru. Ústavný   súd   konštatuje   že   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský súd ako súd odvolací v občianskom súdnom konaní sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (ustanovenia § 212 a nasl. Občianskeho súdneho podriadku) a napadnuté rozhodnutie okresného súdu v celom namietanom rozsahu preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok však nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal   predstave   sťažovateľky.   Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka nesúhlasila   s prejaveným   právnym   názorom   krajského   súdu,   ktorý   sa   nestotožňuje s právnym   názorom   sťažovateľky.   Z uvedeného   pohľadu   posúdil   teda   ústavný   súd   ako zjavne   neopodstatnenú   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   námietky   porušenia   čl.   13 dohovoru.

23.   Rovnako   uvedená   argumentácia   platí   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako špeciálne   ustanovenie   (vo   vzťahu   k čl.   13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu   účinného prostriedku   nápravy   pre   prípady   porušenia   práv   v súvislosti   s rasovou   diskrimináciou. Ústavný súd preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti.

24.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010