znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 318/09-60

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí 9. marca   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. A. O., V., zastúpeného advokátom   JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   verejné prerokovanie veci a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípmi garantovanými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy   Slovenskej   republiky,   konaním   a   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 TošNd 1/2007 zo 16. januára 2007, sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24. apríla 2008 a   sp. zn. 1 TdoVš 3/2008 z 10. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo MUDr. A. O. na súdnu ochranu, na zákonného sudcu, na verejné prerokovanie veci a prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípmi právneho štátu garantovanými v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl.   47   ods.   3   a čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo Vš 3/2008 z 10. augusta 2009, sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24. apríla 2008 a sp. zn. 1 TošNd 1/2007 zo 16.   januára   2007   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2007 doručená a 2. mája 2008, 18. júna 2009 a 8. októbra 2009 doplnená sťažnosť MUDr. A.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   v záhlaví   uvedených základných   práv   a slobôd   garantovaných   naším   ústavným   poriadkom   postupom   a rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“   alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 TošNd 1/2007 zo 16. januára 2007, sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24.   apríla   2008   a sp.   zn.   1 TdoVš 3/2008   z   10.   augusta   2009   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia“),   ktorých   vykonateľnosť   navrhol   odložiť a po prerokovaní návrhu žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť ako protiústavné.

2. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že špeciálne trestné súdy

- v danej veci rozhodovali v extrémnom rozpore (arbitrárne) so zisteným skutkovým stavom,   s princípom   verejnosti,   ústavnosti   a spravodlivosti,   s porušením   práva   na zákonného sudcu,

- porušovali princíp in dubio pro reo a in dubio mitius, ako aj princíp proporcionality, keď prostriedkami trestnej represie riešili typické občianskoprávne vzťahy (vydržanie v.   ochrana   vlastníckeho   práva   vindikačnou   žalobou   atď.),   ktoré   vznikli   na   základe validného práva (zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych   vzťahov   k nehnuteľnostiam   v znení   neskorších   predpisov),   čo   rešpektovali civilné súdy v celom rade rozhodnutí v podobných konaniach (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 82/1998, sp. zn. 3 Cdo 96/2001 atď.),

- porušovali jeho právo na spravodlivé súdne konanie ako celok a na skončenie veci v primeranej dobe,

-   porušovali   princíp   právnej   istoty   spočívajúci   v   predvídateľnosti   súdnych rozhodnutí, princíp ochrany oprávnenej dôvery občana v platné právo a princíp formálnej spravodlivosti (rovnosti),

- náležite sa nezaoberali občianskoprávnou stránkou prípadu v rámci posudzovania predbežných otázok, keď absolútne nerešpektovali civilnú judikatúru v obdobných veciach ako prameň páva v materiálnom zmysle bez toho, aby to nejakým spôsobom odôvodnili, a

- bez uvedených znalostí platného práva (občianskeho a trestného) ho uznali trestne zodpovedným za aprobovaný civilno-právny vzťah zrejme len preto, že jeho protivníkom bol štátny podnik a štátne represívne orgány.

3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených   základných   práv,   v záhlaví   citované   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   svojím nálezom zrušil, priznal mu finančné zadosťučinenie 30 000 € a náhradu trov konania v sume 248,70 €.

4. Ústavný súd uznesením z 21. októbra 2009 prijal sťažnosť na ďalšie konanie a do meritórneho   rozhodnutia   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24. apríla 2008.

5.   Ústavný   súd   vyzval   účastníka   konania,   aby   sa   vyjadril   k ústavnej   sťažnosti. Najvyšší   súd   prostredníctvom   jeho   predsedu   odkázal   na   odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia dovolacieho senátu   a   navrhol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd so súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci konania súhlas poskytli, a preto bolo od ústneho pojednávania upustené.

6. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 21. októbra 2009   I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Milan   Ľalík   (predseda   senátu),   Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda   senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.  

7.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   dodáva,   že   posudzovaná   vec   bola   pôvodne pridelená do senátu II. ÚS, a to sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý listom zo   17.   septembra   2007   s poukazom   na   §   27   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   oznámil predsedníčke   ústavného   súdu   dôvody   svojho   vylúčenia   z výkonu   sudcovskej   funkcie v konaní   o predmetnej   veci.   Následne   senát   III.   ÚS,   ktorý   bol   podľa   rozvrhu   práce ústavného súdu na roku 2007 príslušný na rozhodnutie, uznesením č. k. III. ÚS 278/07-5 z 11.   októbra   2007   vylúčil   sudcu   Sergeja   Kohuta   z výkonu   sudcovskej   funkcie v predmetnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Rvp   882/07.   Vec   bola   následne   pridelená sudcovi   spravodajcovi   Milanovi   Ľalíkovi,   členovi   senátu   I.   ÚS,   ktorý   na   neverejnom zasadnutí   senátu   I.   ÚS   23.   februára   2011   predniesol   návrh   na   vyslovenie   porušenia sťažovateľom označených práv, zrušenie uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 41/2006 z   24.   apríla   2008   a   sp.   zn.   1   TdoVš   3/2008   z 10. augusta   2009,   na   zaplatenie sťažovateľovi   finančného   zadosťučinenia   a náhrady   trov   konania   a vo   zvyšku   navrhol sťažnosti nevyhovieť. Predseda senátu I. ÚS Peter Brňák vzniesol na ďalšom neverejnom zasadnutí senátu konanom 9. marca 2011 protinávrh v znení, ako je uvedené vo výroku.

II.

8. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej doplnení a priložených príloh zistil, že:

-   Rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   súd“), pracovisko   Banská   Bystrica,   z 2.   júna   2006   sp.   zn.   BB-4   Tš   1/2005   bol   obžalovaný sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že v dňoch 23. októbra 1996 a 27. novembra 1996 na Notárskom úrade vo V. pred notárom   JUDr.   F.   O.   v úmysle   získať   vlastnícke   právo   k nehnuteľnostiam,   ktoré   sa nachádzajú v katastrálnom území K., zapísaným na LV č.... (v súčasnosti po prečíslovaní na   LV   č.  ...)   v   celosti   uskutočnil   v zmysle   §   63   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 323/1992   Zb.   o notároch   a notárskej   činnosti   (Notársky   poriadok)   v znení   neskorších predpisov vyhlásenie o nadobudnutí vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním predstierajúc   oprávnenú   držbu   predmetných   nehnuteľností   od   údajného   nadobudnutia v roku 1951 na základe darovacej zmluvy od svojich starých rodičov G. O. a M. O., rod. M., ktorí   mali   predmetné   nehnuteľnosti   nadobudnúť   v roku   1919   kúpou   od   pôvodných vlastníkov   a následne získať vlastníctvo   vydržaním, čo   sa   nezakladalo na pravde.   Tieto nepravdivé vyhlásenia urobil sťažovateľ pred notárom JUDr. F. O., a tak boli   osvedčené notárskymi zápisnicami č...., na základe ktorých bol zapísaný do katastra nehnuteľností vedeného   na   vtedajšom   Okresnom   úrade   v S.,   ako   vlastník   týchto   nehnuteľností,   v   už uvedenom podiele, pričom hodnota ním takto nadobudnutého podielu predstavovala sumu 75 020 285 Sk, o ktorú poškodil Slovenskú republiku, zastúpenú podnikom L., š. p., B., a ďalších podielových spoluvlastníkov takto prevedených nehnuteľností. Špeciálny súd za to uložil sťažovateľovi podľa § 250 ods. 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého bol obvinený podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len   „Trestný   poriadok“)   v znení   účinnom   do   1.   januára   2006   boli   poškodené   strany odkázané s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

-   Proti   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Po   jeho   podaní sťažovateľ namietal zaujatosť vec posudzujúceho odvolacieho senátu pre jeho nezákonné zloženie,   ako   aj   preto,   že   jeho   (odvolacieho   senátu,   pozn.)   predseda JUDr.   J.   M. rozhodoval v jeho inej veci v rámci správneho súdnictva. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TošNd 1/2007 zo 16. januára 2007 rozhodol tak, že sudcovia odvolacieho senátu JUDr. J. M., JUDr. J. M. a JUDr. I. M. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov   trestného   konania v   trestnej   veci   vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Toš 41/2006.

- Následne   bolo   odvolanie   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2   Toš   41/2006   z 24.   apríla   2008   podľa   §   256   Trestného   poriadku   ako   nedôvodné zamietnuté.   Odvolací   súd   podvodné   konanie   sťažovateľa   videl   v tom,   že   aj   keď nedisponoval žiadnou listinou preukazujúcou jeho vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, urobil nepravdivé vyhlásenie pred notárom, na základe čoho si dal vlastníctvo osvedčiť a potom   zapísať   v katastri   nehnuteľností   a následne   sa   správal   ako   vlastník   uvedených nehnuteľností.

- Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré opieral o dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), e) a i) Trestného poriadku a v podstatnom namietal, že (i) vo veci konal   a rozhodol   na   odvolacom   súde   senát,   resp.   členovia   senátu,   ktorí   mali   byť z vykonávania úkonov daného trestného konania vylúčení pre ich zaujatosť (JUDr. J. M.) alebo   pre   ich   závislosť   na   previerke   Národného   bezpečnostného   úradu,   (ii)   neboli   bez pochybností preukázané všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, lebo nedošlo k žiadnemu obohateniu, ako predpokladá ustanovenie § 250 Trestného zákona,   pretože   bol   v   postavení oprávneného držiteľa podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam   v znení neskorších   predpisov   a vlastnícke   právo by nadobudol   až po uplynutí desiatich rokov za predpokladu, že by svoje vlastnícke právo k nim neuplatnil iný subjekt, k čomu reálne došlo v inom civilnom konaní, (iii) nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu, lebo v čase spáchania skutku bol presvedčený o svojom vecnom práve k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré usporiadal dovolenými právnymi prostriedkami, a (iv) že prostriedkami trestného práva boli riešené otázky, ktoré sú typické pre civilno-právne vzťahy, keď sa v konečnom dôsledku trestno-právna represia a mocenské postavenie štátu   zneužíva   proti   fyzickej   osobe   s cieľom   zastrašiť   ju   a iné   subjekty   od   využívania inštitútu osvedčenia vlastníckeho práva najmä voči majetku, ktorý po konfiškácii zostal ešte vo vlastníctve štátnych organizácií.

- Dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš 3/2008 z 10. augusta 2009 podľa ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku pre neprípustnosť odmietnuté. V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol, že žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), e) a i) Trestného poriadku objektívne zistený nebol, pretože „obvinený   v dovolaní   vychádzal   len   z iných   skutkových   záverov   a z iného hodnotenia dôkazov“ než nižšie súdy, čo však neopodstatňuje jeho prípustnosť.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   (v rámci   predbežného   prejednania   veci),   resp. o nezistení označených porušení ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), po prijatí veci na ďalšie konanie, možno hovoriť vtedy, keď namietaným   postupom   orgánu   štátu   nedošlo   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

11.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   článkov   ústavy, základných práv zaručených ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, najmä z dôvodov uvedených v bode 2.

12.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu a základným   právom   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   a tiež   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a tiež   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. Ústavný súd následne posúdil, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

16. Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 1 TošNd 1/2007   zo 16. januára 2007, ktorým nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania trestnú vec posudzujúci odvolací   senát (pozri   bod 8),   v podstatnom   uviedol,   že sťažovateľ námietku   odôvodnil, „...že na Najvyššom súde... v rámci trestno-právneho kolégia   pôsobí   deväť   senátov, z   ktorých   len   tri   senáty   boli   predsedom   najvyššieho   súdu   poverené,   aby   konali   a rozhodovali výlučne vo veciach týkajúcich sa špeciálneho súdu... Taktiež namietli okolnosť, že JUDr. J. M. v inej veci obžalovaného už rozhodoval v rámci správneho súdnictva, čím u obžalovaného   vznikli   pochybnosti   o   nezaujatosti   predsedu   senátu   Najvyššieho   súdu... Namietaní sudcovia sa k vzneseným námietkam zaujatosti zhodne písomne vyjadrili... že ich pomer k prejednávanej veci i osobám,   ktorých   sa   odvolacie konanie dotýka je čisto úradný a nemajú   žiaden zo   vzťahov   predpokladaný v ustanovení § 31 Tr.   por...   Senát najvyššieho súdu preskúmal dôvody námietky zaujatosti obžalovaného..., ako aj doterajší priebeh konania vo veci a zistil, že táto nie je dôvodná... Podľa vyjadrenia všetkých členov senátu, vrátane jeho predsedu, s vyššie uvedenými osobami nemajú žiaden pomer, ktorý by mohol vzbudiť pochybností o ich nezaujatosti... predseda Najvyššieho súdu... neurčil Rozvrh práce Najvyššieho súdu... na rok 2006 svojvoľne, ale tento určil opatrením podľa § 52 ods. 4 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa čl. 24 ods.   2   písm.   e/   Rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu  ...   z   11.   mája.   1993   a   po prerokovaní   so   sudcami   a   Sudcovskou   radou   Najvyššieho   súdu...,   na   základe   návrhov predsedov kolégií Najvyššieho súdu... Skutočnosť, že konanie a rozhodovanie vo veciach týkajúcich   sa   špeciálneho   súdu,   prináleží   podľa   citovaného   Rozvrhu   práce   iba   trom senátom najvyššieho súdu, je daná ustanovením § 11 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   podľa   ktorého   na špeciálny súd možno prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil vek 35 rokov a podľa vyjadrenia NBÚ podľa   osobitného   zákona   je   oprávnený   oboznamovať   sa   s   utajovanými,   skutočnosťami stupňa   utajenia   Prísne   tajné.   Tieto   podmienky   platia   aj   na   sudcu, ktorý   rozhoduje   o opravnom prostriedku ... Nakoľko ostatní sudcovia trestného kolégia, nemajú... požadovanú podmienku, nemôže byť náhodným výberom, určený ktorýkoľvek senát trestného kolégia na rozhodovanie o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu...   Nakoľko v danej veci neboli zistené žiadne skutočnosti nasvedčujúce zaujatosti uvedených   sudcov, nevynímajúc   ani   okolnosť,   že   vo veci už rozhodoval predseda senátu v minulosti v správnom   konaní,   ktorá   taktiež   nezakladá   dôvod   pre   jeho   vylúčenie,   považoval   senát najvyššieho súdu rozhodujúc o námietke zaujatosti túto za nedôvodnú, a preto rozhodol, tak, vo výroku tohto uznesenia.“.

17. V namietanom uznesení sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24. apríla 2008, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté, najvyšší súd v podstatnom uviedol:

«Rozsudkom   Špeciálneho   súdu   v Pezinku...   z   02.   júna   2006...   bol   obžalovaný... uznaný za vinného z trestného činu podvodu... na tom skutkovom základe, že v dňoch 23. októbra 1996 a 27. novembra 1996 na Notárskom úrade vo V. pred notárom JUDr. F. O. v úmysle získať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území K... uskutočnil   v   zmysle   § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o Notárskom poriadku vyhlásenie   o   nadobudnutí   vlastníctva   k   predmetným   nehnuteľnostiam   vydržaním, predstierajúc oprávnenú držbu predmetných nehnuteľností od údajného nadobudnutia v roku 1951 na základe darovacej zmluvy od svojich starých rodičov..., ktorí mali predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť v roku 1919 kúpou od pôvodných vlastníkov a následne získať vlastníctvo vydržaním, čo sa nezakladalo na pravde, tieto nepravdivé vyhlásenia urobil MUDr. A. O. pred notárom JUDr. F. O.,   a   tak   boli   tieto   vyhlásenia   osvedčené notárskymi zápisnicami č...., na základe ktorých bol zapísaný do katastra nehnuteľností, vedenom na vtedajšom Okresnom úrade v S. ako vlastník týchto nehnuteľností, vo vyššie uvedenom   podiele,   pričom   hodnota   ním   takto   nadobudnutého   podielu   predstavovala sumu   75 020 285 Sk,   o   ktorú poškodil Slovenskú republiku... a ďalších podielových spoluvlastníkov... Za to mu bol uložený... trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov... boli   poškodené   strany...   odkázaní   s   nárokom   na   náhradu   škody   na   konanie   o   veciach občianskoprávnych.

Proti tomuto rozsudku podal... odvolanie obžalovaný... uviedol, že sa necíti byť vinný. Je presvedčený, že v jeho prípade nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Vo vzťahu k objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu podvodu jedným z obligatór- nych znakov je obohatenie sa páchateľa alebo iného na škodu cudzieho majetku... V tomto zmysle, v jeho prípade nedošlo k obohateniu sa. Ďalej zdôraznil, že podľa § 2 ods. 2, ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. mal byť po dobu desať rokov odo dňa zápisu do katastra nehnuteľností vedený vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam len v postavení oprávneného držiteľa a nie vlastníka nehnuteľností. K sporným pozemkom nenadobudol vlastnícke právo ani de iure ani de facto a preto z jeho strany nedošlo k žiadnemu obohateniu sa... Ďalší dôvod, pre ktorý podľa obžalovaného nebola naplnená objektívna stránka žalovaného trestného činu je ten,   že   nebolo preukázané,   že   by uviedol   svojim   konaním   niekoho   do   omylu...   V   čase spáchania skutku bol presvedčený o jeho vecnom práve k dotknutým nehnuteľnostiam... aj   v   súčasnosti   sa   cíti   byť   vlastníkom   nehnuteľností,   pričom   vychádza   z   konkrétnych skutočností,   napr.   z   prejavu   vôle   starých   rodičov,   z   listín   v   maďarčine   a   nemčine preukazujúcich   jeho   vlastníctvo,   preto   nemohol   mať   úmysel   v   tejto   súvislosti   uviesť kohokoľvek do omylu a spôsobiť mu škodu... navrhol, aby Najvyšší súd... zrušil napadnutý rozsudok... a... rozhodol tak, že ho... spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd... vrátil súdu prvého stupňa...

Na   základe   podaného   odvolania   odvolací   súd...   preskúmal   zákonnosť   a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré rozsudku   predchádzalo a dospel k záveru,   že odvolanie obžalovaného... nie je dôvodné... odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v smere a v rozsahu potrebnom pre náležité objasnenie skutkového stavu veci, všetky dôkazy boli vykonané v súlade so zákonom, súd ich dôsledne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, riadiac sa pri tom ustanovením § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. a   na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   správne   ustálil   skutkový   stav,   vinu obžalovaného MUDr. O. a jeho konanie aj správne právne kvalifikoval... prvostupňový súd v dôvodoch rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové   zistenia   oprel   a   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia je zrejmé ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného... a tiež, akými právnymi úvahami sa súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti v otázke   viny   ako   trestný   čin   podvodu...   a   v   otázke   trestu,   ktorý   obžalovanému   uložil.   S dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

  Aj keď obžalovaný... v priebehu celého konania svoju vinu popieral... jeho vinu mal v plnom rozsahu na základe výsledkov vykonaného dokazovania za preukázanú aj odvolací súd a nemohol tak akceptovať odvolacie námietky obžalovaného. Obžalovaný... vo svojej výpovedi ohľadne nadobudnutia jeho vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam uvádzal fakty, ktoré nebolo možné verifikovať okrem jeho tvrdení inými dôkazmi, resp. uvádzal skutoč- nosti, ktoré ďalším dokazovaním boli vyvrátené.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že obžalovaný svoje vlastnícke právo k pozemkom odvodzoval od prejavu vôle jeho starých rodičov, ktorí ho mali ustanoviť za výhradného dediča, resp. mali ho určiť za univerzálneho vlastníka na základe darovacej zmluvy, ktorá bola začiatkom 50-tych rokov spísaná formou zápisnice pred notárom v B. Takéto tvrdenie obžalovaného   samozrejme   starí   rodičia   už   potvrdiť   nemôžu,   pretože   dávno   nežijú,   ale nepotvrdili ich ani najbližší príbuzní obžalovaného.

Svedkyňa... sestra obžalovaného vypovedala, že žiadnu darovaciu zmluvu nevidela. Teta...,   ktorú   uvedená   svedkyňa   na   starosť   doopatrovala   a   ktorá   mala   dokumenty preukazujúce   vlastníctvo   obžalovaného   k   pozemkom   ukrývať,   taktiež   nikdy   pred   ňou nehovorila,   že   brat   A. (obžalovaný)   bude,   alebo   bol   obdarovaný   od   starých   rodičov spornými pozemkami. To, že obžalovaný mal byť obdarovaný sa dozvedela len od neho. Vyslovila aj domnienku, že keby boli dedili, boli by isto dedili všetky tri deti a nie len obžalovaný.   Tiež   brat   obžalovaného...   vo   výpovedi   uviedol,   že   teta...,   disponujúca dokumentami   preukazujúcimi   vlastníctvo   obžalovaného   k   pozemkom,   nikdy   pred   ním nespomínala žiadny majetok, ktorý by mal brat získať darovaním.   Tvrdenie obžalovaného v tomto smere teda ostalo osihotené, nepotvrdené žiadnym iným   hodnoverným   dôkazom.   Napokon   obžalovaný   hodnovernosť   tohto   faktu   sám spochybnil, keď uviedol, že obsah zmluvy nepoznal, pretože jej nerozumel.

Vlastnícke právo k pozemkom ďalej obžalovaný odvodzoval od existencie listinných materiálov, ktoré boli v jazyku maďarskom a nemeckom a ktoré mal získať po smrti tety... Existencia týchto dokumentov zostala počas celého konania zahalená okolnosťami, ktoré spochybňujú   či   vôbec   takéto   dokumenty   existovali   a   ak,   áno   či   skutočne   preukazovali vlastníctvo obžalovaného k sporným pozemkom.

Z   dokazovania   vyplýva,   že   dokumenty   mala   ukrývať   teta...   Táto   však   o   nich nehovorila ani s osobou, ktorá ju opatrovala až do smrti... Obžalovaný vypovedal, že presný obsah materiálov nepoznal, ani im nerozumel, lebo boli v maďarčine a v nemčine. Sám o preklad týchto materiálov záujem nemal (čo je viac ako čudné, keďže mali preukazovať jeho   vlastníctvo   k   viac   ako   75   miliónovému   majetku),   pretože   preklad   materiálov   mal zabezpečovať JUDr. P.

Tvrdenie   obžalovaného,   že   materiály   študoval   a   ich   preklad   zabezpečoval JUDr.   P.   P.,   na   základe   čoho   mu   vysvetlil,   že   je   vlastníkom   nehnuteľnosti po   starom   otcovi,   ktorý   ich   odkúpil   od   obchodníkov   s   drevom,   tento   svedok jednoznačne   poprel.   Svedok   JUDr.   P.   totiž   vypovedal,   že   obžalovaný   sa   radil s   ním   všeobecne   ohľadne   nejakých   pozemkov,   a   v   tejto   súvislosti   mu   predložil   listiny, ktoré boli v jazyku maďarskom a nemeckom. Právny rozbor týchto dokumentov nerobil, lebo maďarský jazyk ovláda len v podobe „kuchynskej reči“ a nemecký jazyk neovláda. Len od obžalovaného sa   mal   dozvedieť,   že   na   základe   týchto   listín   mali   jeho   predkovia nadobudnúť určité nehnuteľnosti.   Svedok JUDr. F. O., ktorý ako ďalšia osoba mal prísť do styku s predmetnými listinami vypovedal, že obžalovaný mu ich predložil v súvislosti s vydaním osvedčenia o vyhlásení   obžalovaného   o   tom,   že   je   vlastníkom   sporných   pozemkov.   Listiny   boli   v maďarskom   a   nemeckom   jazyku.   Obžalovaný   nemal   ich   úradný   preklad, preto   ich   pri spisovaní notárskych zápisníc ani nepoužil. Nevedel, či išlo o darovacie listiny, alebo o kúpne zmluvy. Predmetnými listinami sa vôbec nezaoberal, pretože dostatočne tieto jazyky neovláda.   V   čase   vyhotovovania   notárskych   zápisníc   nemal   dôvod   neveriť   vyhláseniu obžalovaného,   že   je   vlastníkom   predmetných   pozemkov.   Jeho   povinnosťou   ani   nebolo preverovať, či vyhlásenie účastníka konania pri osvedčovaní vyhlásenia je pravdivé. V čase, keď Notárska komora žiadala od notára JUDr. O. predmetné listiny, aby preskúmala   ich   obsah   a   na   základe   toho   i   postup   notára   pri   vydávaní   osvedčujúcich notárskych zápisníc, obžalovaný uviedol, že listiny boli odcudzené z auta jeho brata. Túto skutočnosť potvrdil svedok Ing. V. O., ktorý uviedol, že listiny mu boli odcudzené z jeho auta v čase, keď sa zúčastnil rokovania. Zámok na aute porušený nebol, nezistil ani iné známky vlámania sa do auta, polícii krádež nenahlásil, ani iným spôsobom sa nesnažil zistiť kto   listiny   z   jeho   auta   mohol   odcudziť.   Tieto   okolnosti   ohľadne   straty   listín   sú nepochopiteľné,   pretože   ak   skutočne   preukazovali   vlastníctvo   obžalovaného   k   sporným pozemkom, boli by spôsobilé ho zbaviť akejkoľvek viny a podozrenia z podvodného konania. Je preto zarážajúce, že listiny preukazujúce vlastníctvo k majetku v hodnote viac ako 75 miliónov obžalovaný dal tak ľahkovážne z ruky, neurobil si z nich kópiu, jeho tvrdenie, že ich mal uložené nepretržite u JUDr. P. tento svedok vyvrátil.

Obhajobné tvrdenie obžalovaného, že jeho starý otec bol horárom u K., spravoval ich   lesy   a   tak   sa   dostal   k   ľuďom   ktorí   vlastnili   sporné   pozemky a   tieto   od   nich   odkúpil,   aby   na   nich   mohol   hospodáriť,   bolo   vyvrátené   výpoveďou svedka   E.   V.   -   starostu   obce   K.   Tento   svedok   vypovedal, že   rodina   O.   v   katastrálnom   území   K.   nikdy   nevlastnila ani   nemala   v   držbe   žiadne   nehnuteľnosti.   Predložil   súdu   o   tom   aj   listinné   dôkazy, ktoré   sú   súčasťou   spisu   a   ktoré   boli   podkladom   i   pre   dokazovanie   v   civilnom   konaní o   žalobe   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam.   Okresný   súd v   S.   rozsudkom   z 11. apríla   2006,   sp.   zn.   2   C   99/2004   vyslovil,   že   sporné nehnuteľnosti   sú   vlastníctvom   štátu.   Štát   tieto   nehnuteľnosti   nadobudol   na   základe konfiškácie, pričom konfiškačná listina je súčasťou spisu. Doklady preukazujú vlastníctvo štátu a pôvodných vlastníkov, medzi ktorými však meno O. nefiguruje.   Obžalovaný... teda už v čase, keď požiadal notára o spísanie notárskych zápisníc osvedčujúcich jeho vyhlásenie, na základe ktorých bol následne v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti vedel, že jeho vyhlásenie nie je pravdivé. Jeho starý otec... nikdy nebol vlastníkom sporných pozemkov a preto ich obžalovanému ani darovať nemohol.   Existencia   darovacej   listiny   nebola   hodnoverným   spôsobom   (okrem   tvrdenia obžalovaného) preukázaná. O tom, že takáto listina neexistovala svedčí aj fakt, že keby ju obžalovaný   skutočne   vlastnil,   nemusel   by   žiadať   notára   o   vydanie   osvedčenia   o   jeho vyhlásení   o   nadobudnutí   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   ale   rovno   na   základe   takejto darovacej listiny by požiadal o zápis do katastra nehnuteľností a nemusel by odkupovať pozemok od svedka E. H., ak by ho už bol získal darovaním.   Znalec z odboru geodézie a kartografie... v znaleckom posudku identifikoval sporné parcely v katastrálnom území K. a ustálil, že pôvodné pozemnoknižné parcely boli v roku 1860   zapísané   na   pôvodnú   vlastníčku   J.   P.   Následne   došlo   k   podielovému   deleniu vlastníctva pozemkov. Vo veci vypočutí svedkovia - poškodení súdu predložili listiny na základe, ktorých sa stali vlastníkmi pozemkov a z ktorých vychádzal aj súd v rámci konania o   žalobe   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   a   rozhodol,   že vlastníkom pozemkov nie je obžalovaný... Úmyselné podvodné konanie obžalovaného aj podľa odvolacieho súdu spočívalo vtom, že obžalovaný napriek tomu, že vedel, že nie je vlastníkom   sporných   pozemkov,   nedisponoval   žiadnou   darovacou   listinou   ani   inými dokumentmi,   ktoré   by   jeho   vlastníctvo   preukazovali,   urobil   nepravdivé   vyhlásenie   pred notárom, ktoré si formou notárskej zápisnice nechal osvedčiť. Využil situáciu, že notár nebol   povinný   preskúmať   pravdivosť takéhoto vyhlásenia. V   tejto   súvislosti   možno podotknúť, že aj notár... pri vydávaní osvedčenia nepostupoval striktne podľa zákona, ale táto   okolnosť   nemôže   obžalovaného   zbaviť   trestnej   zodpovednosti.   Obžalovaný...   v podvodnom   úmyselnom   konaní   pokračoval,   keď   osvedčenia   vyhlásení   o   vlastníctve   k pozemkom, o ktorých vedel, že sú nepravdivé, predložil katastru nehnuteľností s tým, aby bol zapísaný ako vlastník pozemkov.

Obhajobné   tvrdenie   obžalovaného,   že   sa   de   facto   ani   de   iure   nestal   vlastníkom pozemkov a teda sa ani neobohatil taktiež neobstoja.   Obžalovaný sa na základe zápisu do katastra nehnuteľností, vedenom na Okresnom úrade v S. začal aj správať ako vlastník pozemkov. Založil nové pozemkové spoločenstvo vlastníkov lesov, sám vypracoval zoznam vlastníkov ním vytvoreného spoločenstva, pričom v ňom uvedení vlastníci o ničom nevedeli (svedkovia... a pod.), vyhotovil   písomnosti   o tom, že sa konala ustanovujúca schôdza nového spoločenstva, sám sa nominoval do funkcie predsedu   a   sám   vypracoval   i   návrh   na   zaregistrovanie   spoločenstva.   Svedok   M.   D.   - predseda S., pozemkové spoločenstvo K. vypovedal, že až v dôsledku podanej žaloby OS vo S. rozhodol, že obžalovaný založil pozemkové spoločenstvo neoprávnene. Obžalovaný tiež vystupujúc ako vlastník pozemkov tieto v roku 1997 prenajal firme, ktorá začala s ťažbou dreva,   čomu   bolo   zabránené   až   políciou   a   predbežným   opatrením   súdu,   ktorým   bolo obžalovanému zakázané disponovať s týmito nehnuteľnosťami. Obžalovaný tiež so svedkom, A. H. založili spoločnosť..., ktorého činnosťou malo byť hospodárenie s lesmi. Pozemky, ktoré obžalovaný podvodným konaním získal do vlastníctva mali byť nepeňažným vkladom do tejto spoločnosti. Všetky tieto skutočnosti preukazujú listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu.   Výška   škody,   ktorú   obžalovaný   svojim   konaním   spôsobil,   bola   znaleckým dokazovaním vyčíslená na sumu 75 020 285 Sk.

Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj pri úvahách o voľbe druhu a výmery trestu. S prihliadnutím na vysoký stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného, ale najmä na výšku spôsobenej škody (vyše 75 miliónov korún)... uloženie iného druhu trestu ako trestu nepodmienečného neprichádzalo do úvahy.   Pri výmere trestu súd dôkladne zvážil i poľahčujúce okolnosti, ktorými boli vek obžalovaného a skutočnosť, že doposiaľ viedol riadny život, do rozporu so zákonom sa nedostal,   preto   trest   uložený   v   dolnej   polovici   zákonom   stanovenej   trestnej   sadzby považoval aj odvolací súd za primeraný a zákonný.   Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom prvostupňového súdu, že na zabezpe čenie nápravy   a   prevýchovy   obžalovaného   bude   postačujúce,   aby   uložený   trest   vykonal   v najmiernejšej nápravnovýchovnej skupine... Zákonu zodpovedá i výrok o náhrade škody, ktorým   boli   poškodení...   s   nárokom   na   náhradu   škody   odkázaní   na   konanie   o   veciach občianskoprávnych...   So   zreteľom   na   uvedené   Najvyšší   súd...   nezistil   dôvod   pre   zmenu prvostupňového rozsudku v žiadnom smere, vo všetkých jeho výrokoch ho považuje správny za zákonný, a preto... odvolanie obžalovaného... ako nedôvodné zamietol.»

18. V namietanom uznesení sp. zn. 1 TdoVš 3/2008 z 10. augusta 2009, ktorým bolo dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté,   najvyšší   súd   po   uvedení   celého   priebehu   trestného konania vedeného proti sťažovateľovi v podstatnom uviedol:

Obvinený (v dovolaní, pozn.) uvádzal, že vo veci konal a rozhodol na odvolacom súde senát, resp. členovia senátu, ktorí mali byť z vykonávania úkonov daného trestného konania   vylúčení.   Argumentoval   tým,   že   pokiaľ   v   roku   1996,   kedy   odvolanie   došlo   na Najvyšší súd... bolo na tomto súde v trestnom kolégiu deväť senátov, vec mala byť pridelená náhodným výberom spomedzi všetkých týchto senátov a nie len spomedzi troch senátov, ktoré   boli   bez   opory   v   zákone   určené   výlučne   len   na   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, čím bolo podľa neho porušené jeho právo na zákonného sudcu.

Ďalej namietal, že predseda odvolacieho senátu JUDr. J. M. mal byť vylúčený z prejednávania   tejto   trestnej   veci   aj   preto,   že   v   minulosti   v   rámci   správneho   súdnictva rozhodoval vo veci vedenej na Najvyššom súde... pod sp. zn. 7 Sž 158/2002, v ktorej bol on ako žalobca účastníkom konania. Poukázal v tej súvislosti na prípad, v ktorom Ústavný súd... z tých istých dôvodov vylúčil z konania a rozhodovania tohto súdu svojho sudcu, ktorý v minulosti ako sudca Najvyššieho súdu... prejednával ním spomínanú právnu vec,   sp.   zn.   7   Sž   158/2002.   Má   preto   dôvodné   pochybnosti   o   nezaujatosti   predsedu odvolacieho senátu, ktorý rozhodoval v predmetnej trestnej veci.

Namietal   tiež,   že   počas   nahliadnutia   do   súdneho   spisu   na   Najvyššom   súde...   v januári 2006 v predmetnej veci...   mu   vedúca   trestnej kancelárie odmietla vydať potvrdenie o prevzatí a pridelení veci senátu 4 Toš za účelom zistenia, či predmetná vec bola pridelená tomuto senátu náhodným výberom... Obvinený namietal, že má pochybnosti o   nezaujatosti   a   nestrannosti   sudcov   rozhodujúcich   o   opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu aj preto, lebo sa museli podrobiť previerke Národného bezpečnostného úradu... Ako ďalší dôvod dovolania obvinený uvádzal nesprávne právne posúdenie   zisteného   skutku.   Uviedol,   že   neboli   bez   pochybnosti   preukázané   všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Mal na mysli ako objektívnu stránku,   tak   aj   subjektívnu   stránku.   V   prvom   rade   namietal,   že   nedošlo   k   žiadnemu obohateniu...   Poukázal   na   to,   že   je   síce   pravdou,   že   na   jednej   strane   podľa   listov vlastníctva vystupoval v pozícii vlastníka sporných nehnuteľností, na druhej strane v časti B listu vlastníctva by malo byť vyznačené v poznámke postavenie oprávneného držiteľa podľa ustanovenia   §   2   ods.   3   zák.   č.   293/1992   Zb.   a   na   výpise   listu   vlastníctva   by   mal   byť vyznačený   kód   právneho   vzťahu   1,   t.   j.   oprávnená   držba.   On   však   nemôže   niesť zodpovednosť za to, že pochybenia urobili štátne orgány. Je však toho názoru, že napriek týmto   chybám   sa   dostal   iba   do   postavenia   oprávneného   držiteľa,   t.   j.   nenadobudol vlastnícke   právo   k   sporným   pozemkom,   a   teda   nedošlo   z   jeho   strany   k   obohateniu. Vlastnícke   právo   by   nadobudol   až   po   uplynutí   desiatich   rokov   formou   vydržania,   za predpokladu, že by svoje vlastnícke právo k ním neuplatnil iný subjekt, k čomu reálne došlo. Podotkol, že trestný čin podvodu je dokonaný až obohatením páchateľa... Ako ďalší dôvod nenaplnenia objektívnej stránky žalovaného trestného činu uvádzal, že nebolo preukázané, že by svojim konaním uviedol kohokoľvek do omylu... Argumentoval   tým,   že   ak   bol   v čase spáchania   skutku   presvedčený o jeho vecnom práve k dotknutým nehnuteľnostiam, nemohol v žiadnom prípade predstierať okolnosti, ktoré by neboli v súlade so skutočným stavom veci,   resp.   nemohol   mať   taký úmysel.   Chýba preto,   podľa   neho,   aj subjektívna stránka   trestného   činu   podvodu.   Uviedol,   že   v   čase   spáchania   skutku   sa   cítil   a   aj   v súčasnosti sa cíti vlastníkom sporných pozemkov, o čom prebieha aj občianskoprávny spor o určenie vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom, preto nemohol mať akýkoľvek úmysel uviesť kohokoľvek v tejto súvislosti do omylu, resp. spôsobiť komukoľvek škodu. Poukazoval pritom na dôkazy vo veci vykonané, ktoré to majú preukazovať, najmä svedecké výpovede týkajúce sa prejavu vôle jeho starých rodičov a existenciou listín preukazujúcich vlastnícke právo ich rodiny k dotknutým pozemkom...   ponechal na zváženie dovolacieho súdu, či vzhľadom   na   výšku   údajne   ním   spôsobenej   škody   a   výšku   minimálnej   mesačnej   mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve bola daná právomoc Špeciálneho súdu predmetnú trestnú vec prejednávať... i otázky, či prostriedkami trestného práva mali byť riešené otázky, ktoré sú typické pre civilno-právne vzťahy, keď sa v konečnom dôsledku trestnoprávna represia a mocenské postavenie štátu zneužíva proti fyzickej osobe v rozpore s článkom 47 ods. 3 Ústavy... Preto obvinený navrhol, aby dovolací súd... vyslovil porušenie zákona z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. e) a písm. i) Tr. por. a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie, ako aj rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku z 2. júna 2006...   zrušil.   Navrhoval   tiež   odloženie   výkonu   napadnutého   rozhodnutia   až   do rozhodnutia o dovolaní.

Najvyšší súd... zistil, že dovolanie je prípustné... bolo podané oprávnenou osobou... zároveň   zistil,   že   podané   dovolania   musí   odmietnuť   na   neverejnom   zasadnutí,   lebo   je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.... Podľa § 371 písm. i) Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia;   správnosť a   úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Najvyšší súd..., ako dovolací súd, sa zaoberal aj tým, či je splnená podmienka § 371 ods. 3 Tr. por. pre podanie dovolania, keďže podľa § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a) až písm. g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom a zisťuje, že námietky, ktoré by mali podľa obvineného opodstatňovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) a písm. e) Tr. por., vznášal už v odvolacom konaní.

Trestný poriadok pripúšťa ako dovolací dôvod pod písmenom a) ods. 1 § 371 Tr. por. len ten, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Podľa § 15a Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, ktoré nadobudlo účinnosť od 1. septembra 2004, upravujúce právomoc Špeciálneho súdu, bola v   zmysle   ods.   2   písm.   d)   tohto   ustanovenia,   v   nadväznosti   na   §   1   písm.   b)   vládneho nariadenia   č.   525/2004   Z.   z.   z   22.   septembra   2004,   ktorým   sa   ustanovovala   výška minimálnej mzdy na čas spadajúci do obdobia, kedy obžaloba došla na Špeciálny súd (1. júla 2005), daná právomoc tohto súdu na prerokovanie predmetnej veci vzhľadom na výšku škody obsiahnutú v skutkovej vete obžaloby.

V predmetnom prípade rozhodoval Špeciálny súd zriadený na základe vtedy platného zákona o Špeciálnom súde a aj na odvolacom súde rozhodoval príslušný odvolací senát zriadený v súlade s príslušnými ustanoveniami vtedy   platného zákona o Špeciálnom súde a zákona o sudcoch č. 385/2000 2. z.,   konkrétne   jeho   §   11 ods. 3 v tom čase platného a účinného, podľa ktorého na Špeciálny súd bolo možné prideliť len sudcu, ktorý dovŕšil   vek   35   rokov   a   podľa   vyjadrenia   Národného   bezpečnostného   úradu   podľa osobitného zákona bol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami... Rozvrh práce najvyššieho súdu, ako právny akt nižšej právnej sily, preto nesmel byť v rozpore s týmto zákonným ustanovením. Či samotný zákon o zriadení Špeciálneho súdu, resp.   niektoré   jeho   ustanovenia   alebo   nadväzné   ustanovenia   zákona   o   sudcoch   a prísediacich alebo ďalšie na to nadväzujúce ustanovenia zákona o súdoch č. 757/2004 Z. z., či Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z. z., sú v súlade s Ústavou..., nebolo v kompetencii prvostupňového   súdu   ani   Najvyššieho   súdu  ...   ako   odvolacieho   súdu,   ale   ani   ako dovolacieho súdu, rozhodovať, lebo také rozhodnutie prislúchalo Ústavnému súdu... len na základe dodržania postupov o konaní pred Ústavným súdom...

Napokon aj z Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 17/08 je zrejmé, že právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu nie sú dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zák. č. 38/1993 Z. z. Keďže na základe platného a účinného zákona v čase, keď odvolanie obvineného bolo doručené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu... (vec došla 17. októbra 2006) podmienky pre rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu spĺňali len sudcovia zaradení v senátoch 1 Toš až 3 Toš, preto ani ustanovenie § 51 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch nemohlo byť porušené, keď predmetná vec bola náhodným výberom   podľa   rozvrhu   práce   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov pridelená jednému z týchto troch senátov a nie aj spomedzi ostatných, ktoré však neboli zložené výlučne z iných sudcov, ale ich členmi boli i sudcovia zaradení v senátoch 1 Toš až 3 Toš. Pokiaľ obvinený uvádza pre toto obdobie deväť senátov trestného kolégia, uvádza medzi   nimi   i   tie,   ktoré   rozhodovali   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   a neprichádzali do úvahy pre pridelenie veci náhodným výberom o podanom odvolaní. Námietka obvineného, že vedúca trestnej kancelárie mu nevydala potvrdenie, že vec, sp.   zn.   2   Toš   41/2006   bola   pridelená senátu 4 Toš,   nemôže   byť   relevantná z pohľadu zákonného pridelenia veci, keď malo ísť len o následný administratívny akt. Navyše treba poznamenať, že zo spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by vec mala byť pridelená nejakému inému senátu. Senát 4 Toš ani nebol zriadený a pokiaľ ide o dátum nahliadania do spisu obhajcom obvineného, zrejme omylom bol uvedený v dovolaní rok 2006, lebo v spisovom materiáli je záznam, že sa tak stalo 9. januára 2007.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Tr. por. preto nie je daný. Pokiaľ   obvinený opiera dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. o námietku zaujatosti predsedu   senátu   odvolacieho   súdu   JUDr.   J. M. o skutočnosť, že   rozhodoval   v   správnom   konaní   o   jeho   žalobe   proti   rozhodnutiu   administratívneho orgánu, je táto námietka neopodstatnená. Zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku, predovšetkým jeho § 31, nevyplýva, že by z vykonávania úkonov trestného konania bol vylúčený sudca, ktorý v minulosti rozhodoval v inej veci, tobôž nie trestnej,   toho   istého obvineného.   Takýto výklad, aký predostrel obvinený, by viedol k nežiaducemu   záveru, nad   rámec   zákonných   ustanovení   o vylúčení   orgánov   činných v trestnom konaní. V podstate by nedovoľoval sudcovi rozhodovať v ďalšej trestnej veci toho istého obvineného, ak už raz rozhodol aj v inej trestnej veci toho istého obvineného, pokiaľ by mal byť vylúčený už   aj   preto,   že   v   inom   kolégiu   o   úplne   odlišnej   veci   iného   charakteru,   nesúvisiacej   s predmetnou trestnou vecou, čo je v rozpore so zmyslom zákona v príslušných ustanoveniach týkajúcich   sa   vylúčenia   sudcov.   Argumentácia   obvineného   príkladom   vylúčenia   sudcu Ústavného   súdu...   nie   je   priliehavá,   lebo   ten   je   v   inej   pozícii,   keď   má   rozhodnúť   o základných ústavných právach tej istej osoby. To, že v správnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol senát, v ktorom bol členom aj JUDr. J. M. ináč, než iný senát tohto súdu na základe opravného prostriedku, samo osebe nie je dôvodom pre vylúčenie sudcu z konania v trestnej veci, pokiaľ by sa nezistil osobný pomer sudcu k predmetnej trestnej veci alebo k obvinenému, či ďalším osobám predpokladaným v ustanovení § 31 ods. 1   Tr.   por.   Žiadne   také   skutočnosti   z   podaného   dovolania   ani   zo   spisového   materiálu nevyplývajú.

Nie je preto daný ani dovolací dôvod podľa § 37] ods. 1 písm. e) Tr. por. K poslednému dovolaciemu dôvodu obsiahnutému v dovolaní podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. treba uviesť, že navonok sa zdá, akoby išlo len o právnu argumentáciu, prečo nemôže byť žalovaný skutok posúdený ako trestný čin podvodu. V skutočnosti však predmetom dokazovania bola aj objektívna aj subjektívna stránka tohto trestného činu a oboje musia byť a aj sú obsiahnuté v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa. Obvinený v dovolaní vychádza z iných skutkových záverov a z iného hodnotenia dôkazov. Aj v dovolaní dôkazy predostiera tak, že tieto nepreukazujú ani objektívnu ani subjektívnu stránku predmetného trestného činu. Tým sa ale obchádza posledná veta § 371 ods.1 písm. i) Tr. por., že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nie je preto daný ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.   Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.“

19. Ústavný súd v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

20.   Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   sa   vzťahuje   na   každý   výrok súdneho rozhodnutia, teda aj na všetky napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu. Predmetné (sťažnosťou   napadnuté)   rozhodnutia   obsahujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS   3/97,   I.   ÚS   346/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu ochranu   (resp.   spravodlivé   súdne   konanie)   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozhodnutí presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   napadnuté   rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a preto   vo   výroku   tohto   nálezu   vyslovil,   že   tieto   práva   napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu neboli porušené.

24. Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TošNd   1/2007   zo   16.   januára   2007 namietal tiež porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, sťažnosť ani v tejto časti neobstojí, pretože právne závery najvyššieho súdu uvedené tak v rámci tohto uznesenia (pozri bod 16), ale tiež v dovolacom rozhodnutí (pozri bod 18) sú ústavne udržateľné. Navyše, tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu sa v okolnostiach posudzovaného prípadu   stretávajú   a   nachádzajú   spoločného   menovateľa   v   ústavou   požadovanej   kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci základné právo na súdnu   ochranu. Inými slovami,   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o predloženej   sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu. Ak   by   totiž   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   porušení   tohto   práva   z dôvodov   tvrdených sťažovateľom, potom by bola založená právomoc ústavného súdu konštatovať aj prípadné porušenie základného práva na zákonného sudcu.   Tie isté   závery viedli ústavný súd   aj k nevyhoveniu   sťažnosti   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, o to viac ak ich sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, nijako bližšie neodôvodnil.

25. Sťažovateľ tiež namietal prieťahy v súdnom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sa v medziach podanej sťažnosti (predovšetkým jej doplnenia z 2. júna 2009) týkali (iba) priebehu dovolacieho konania. V tomto ohľade sťažovateľ predložil aj opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní z 30. marca 2009 (doručenú najvyššiemu súdu 30. marca 2009)   a odpoveď   na   ňu   č.   Spr   333/2009   z 5.   mája   2009.   Zo   samotného   priebehu dovolacieho konania je zrejmé, že trestný spis v rámci dovolacieho konania bol najvyššiemu súdu   doručený   (na   rozhodnutie   o dovolaní,   pozn.)   7.   augusta   2008,   pričom   najvyšší (dovolací) súd rozhodol 10. augusta 2009, teda konanie na dovolacom súde trvalo viac ako 1 rok. Ústavný súd zobral na zreteľ, že v rámci odpovede najvyššieho (dovolacieho) súdu jeho podpredsedníčka „vyvodila príslušné opatrenia“, ktoré vzhľadom na termín ostatného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   možno   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy.   Iné prieťahy   iných   súdov   (prvostupňového,   resp.   odvolacieho)   v trestnej   veci   sťažovateľa z obsahu sťažnosti ani (viackrát meneného) petitu nevyplývajú a sťažovateľ ani nepredložil dôkazy   o tom,   žeby   v priebehu   prvostupňového   resp.   odvolacieho   konania   podal kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Preto aj v tejto časti ústavný súd vyslovil, že k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nedošlo.

26. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv a princípov garantovaných v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy, avšak vo výlučnej spojitosti s porušením už uvedených práv (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru). Vychádzajúc z už citovaných právnych záverov o tom, že porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru ústavný súd nezistil, nezostáva   iné   ako   bez ďalšieho konštatovať, že z dôvodu nezistenia porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nemohlo dôjsť ani k porušeniu k ním sťažovateľom naviazaných práv a princípov uvedených v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy. Preto aj v tejto časti ústavný súd vyslovil, že k porušeniu označených práv ani princípov nedošlo.

27. Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu bližšie označených práv nedošlo, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, priznanie finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

28.   Ústavný   súd   v neposlednom   rade   v súvislosti   s odložením   vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 41/2006 z 24. apríla 2008, a to uznesením č. k. I.   ÚS   318/09-39   z   21.   októbra   2009   pripomína,   že   toto   dočasné   opatrenie   zaniká právoplatnosťou tohto nálezu (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

29.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2011