znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 318/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. R., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 1 a 2, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 175/2006 zo 6. júna 2007 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2008 faxom doručená a následne podaním doručeným 26. augusta 2008 písomne doplnená sťažnosť Mgr. R. R., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 1 a 2, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 175/2006 zo 6. júna 2007 a ich vydaniu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 918/2005-52 SKP z 2. januára 2006 vyčiarknutý zo zoznamu správcov podľa § 41 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správcoch“), pretože do 31. decembra 2005 nezložil správcovskú skúšku.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 23. januára 2006 rozklad, v ktorom žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť preto, že splnil podmienky na zápis do zoznamu správcov a správcovskú skúšku nemohol zložiť z objektívnych príčin.

Ministerstvo spravodlivosti rozhodnutím č. 918/2005-52 SKP zo 17. februára 2006 zamietlo   rozklad   sťažovateľa   a prvostupňové   rozhodnutie   potvrdilo   ako   vecne   správne, pretože   prvostupňový   správny   orgán   rozhodol   na   základe   zákona,   ktorý   mu   neumožnil posudzovať dôvod nezloženia správcovskej skúšky.

Včas   podanou   žalobou   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   krajský   súd   preskúmal rozhodnutie ministerstva spravodlivosti č. 918/2005-52 SKP zo 17. februára 2006. Krajský súd   podanú   žalobu   zamietol   rozsudkom   sp.   zn.   2   S   175/2006   zo   6.   júna   2007.   Proti uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd v predmetnej veci následne rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžo164/2007 z 26. marca 2008 (právoplatným 25. júna 2008), ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

S účinnosťou od 1. júla 2005 bol prijatý zákon o správcoch. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti   uvádza: «Podľa   §   39   zákona   č.   8/2005   o správcoch   a o zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov: Advokát zapísaný do zoznamu správcov vedenom podľa doterajších predpisov (ďalej len „starý zoznam správcov“) sa považuje za zapísaného do zoznamu správcov vedenom podľa tohto zákona (ďalej len „nový zoznam správcov“). Iné osoby zapísané do starého zoznamu správcov môžu vykonávať správcovskú činnosť podľa osobitného predpisu len vo veciach, v ktorých boli ustanovené do funkcie pred účinnosťou tohto zákona.

Podľa   §   41   citovaného   zákona:   Správca   zapísaný   do   nového   zoznamu   správcov podľa § 39 je povinný do 31. decembra 2005 úspešne zložiť správcovskú skúšku podľa tohto zákona, vykonanie odbornej prípravy sa nevyžaduje. Ak správca správcovskú skúšku podľa tohto zákona v tejto lehote úspešne nezloží, ministerstvo správcu bez zbytočného odkladu vyčiarkne z nového zoznamu správcov.

Zákonodarca v súvislosti s rekodifíkáciou oblasti konkurzu a vyrovnania prijal nový zákon č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a uskutočnil i úpravy postavenia samotných správcov. Bol konštituovaný tzv. nový zoznam správcov (podľa zákona č. 7/2005 Z. z.), do ktorého boli automaticky zapísaní advokáti vedení v zozname správcov podľa doterajších predpisov (podľa zákona č. 328/1991 Zb.) - tzv. starý zoznam správcov. Boli však stanovené dodatočné podmienky - medzi iným zloženie správcovskej skúšky do 31. decembra 2005. Nezloženie   tejto   skúšky   do   stanoveného   termínu   spojil   zákonodarca   s   následkom vyčiarknutia z nového zoznamu správcov.

Pre moju neúčasť na jedinom vytýčenom termíne horeuvedenej správcovskej skúšky koncom   roka   2005   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vydalo   rozhodnutie o mojom vyčiarknutí z nového zoznamu správcov.

Toto rozhodnutie som učinil predmetom prieskumu na podklade žaloby v správnom súdnictve na Krajskom súde v Bratislave a neskôr i na podklade odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd. Žiadny z uvedených súdov mi však neposkytol súdnu ochranu v súlade s jej zakotvením v Ústave Slovenskej republiky.»

Sťažovateľ podnecoval podanie návrhu na posúdenie súladu dotknutých ustanovení zákona o správcoch s ústavou, keďže na podanie takého návrhu sú aktívne legitimované iba subjekty podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) a až e) ústavy.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   v tom,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd v predmetnom konaní na základe jeho podnetov nerozhodli o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a neiniciovali podanie návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a ani sa s jeho podnetmi riadne nevysporiadali, keď podľa neho: «Ústavne   konformný   výklad   predmetného   ustanovenia   navyše,   za   existencie   systému, v ktorom neexistuje aktívna procesná legitimácia neústavným zásahom dotknutého subjektu vyvolať vlastnými silami (a legitimáciou) konanie o nesúlade naňho aplikovaného predpisu správnym predpisom vyššej právnej sily, by mal smerovať k záveru, že predmetný postup súdu   je   obligatórny   v   prípade   existencie   i   menšej   pochybnosti   o   súlade   aplikovaného predpisu   s   predpisom   vyššej   právnej   sily,   ktorej   zodpovedá   absencia   náležitého, komplexného a „nepriestrelného“ odôvodnenia súladnosti tohto aplikovaného všeobecne záväzného predpisu s všeobecne záväzným predpisom vyššej právnej sily.»

Podľa   sťažovateľa   je   ustanovenie   §   41   zákona   o správcoch   v rozpore   s ústavou, pričom na podporu svojho tvrdenia v sťažnosti uvádza: «Slobodný výkon povolania, právo podnikať resp. uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je ústavným právom podľa článku 35 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákon môže v súlade s článkom 35 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Obdobné princípy by mali platiť i v prípadoch, ktoré sú praxou niektorých orgánov   pertraktované   ako   vyňaté   z   pôsobnosti   tohto   ústavného   článku   z   dôvodu argumentácie výkonom len štátnej moci dotknutými subjektmi (ktorá vedie k argumentácii o neexistencii licencie na výkon týchto činností). I práva takýchto subjektov by však mali byť šetrené s ohľadom na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a princíp právneho štátu v spojení s princípom retroaktivity a ďalšími ústavnými právami (ako je napr. i právo na ochranu majetku).

Pri stanovovaní týchto medzí a podmienok práv (podľa článku 35 ods. 1 a ods. 2, ale i iných práv na podklade článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je však zákonodarca obmedzený ústavnými princípmi, ktorými sú v danom prípade mimo iné:

1. zachovanie základných práv a slobôd pri ukladaní povinností [článok 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky],

2. zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady (článok 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)

3. pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (článok 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

Zákonodarca v danom prípade prijatím novej právnej úpravy zmenil podmienky pre výkon činnosti, v zásade zodpovedajúcej činnosti podľa do jej prijatia platného a účinného zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Zásadnou podmienkou pre možnosť pokračovania v činnosti správcu bolo zloženie správcovskej skúšky do stanoveného termínu, čo   bolo   rozhodujúce   i   v   danom   mojom   prípade.   Zákon   pritom   bližšie   nekonkretizoval okolnosti   možnosti   plnenia   tejto   podmienky.   Neboli   napr.   vymedzené   prípadné   dôvody neplnenia danej   podmienky s možnosťou   prihliadania   na   ne   (niektoré   z nich),   ako ani termín (či viaceré termíny) pre výkon tejto skúšky, ako ani prípadnú možnosť/či naopak nemožnosť uskutočnenia skúšky náhradnej (resp. v inom termíne).

V dôsledku uvedenej absencie nedostatočnosti právnej úpravy došlo v praxi k tomu, že bol vytýčený termín tejto skúšky v polovici decembra, pre krátkosť času i nedostatočne vopred oznámený, a pre časovú tieseň - teda ako termín jediný (s faktickou nemožnosťou nielen danú skúšku opakovať, ale ani sa jej podrobiť prvý krát v inom čase - nech už z akýchkoľvek dôvodov), hoci teoreticky bol na plnenie tejto podmienky určený celý druhý polrok 2005.

V uvedených skutočnostiach tvrdíme protiústavný zásah spočívajúci:

1. v rovine zákonnej - zakotvením tejto podmienky, nekonkretizáciou tejto podmienky, ako i

2. v rovine faktickej - vytýčením termínu správcovskej skúšky za uvedených okolností. Samotné   zákonné   zakotvenie tejto podmienky -   ako obmedzenie   ústavného   práva podľa článku 35, resp. iného práva v súlade s článkom 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

-je pritom potrebné podrobiť testu proporcionality v jeho troch imanentných rovinách - za pomoci nasledujúcich kritérií:

1. kritérium vhodnosti: či inštitút obmedzujúci základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ (iné základné právo alebo verejný statok),

2. kritérium   potrebnosti:   či   nie   sú   možné   iné   opatrenia   umožňujúce   dosiahnutie rovnakého   cieľa   bez   zasiahnutia   základného   práva   alebo   jeho   zasiahnutím   v   menšej intenzite,

3. kritérium závažnosti: porovnaním závažnosti v kolízii stojacich základných práv resp. základného práva s verejným statkom.

I v súlade s dôvodmi neskôr v prieskumných konaniach uvádzaných ministerstvom bol dôvodom zakotvenia tejto podmienky riadny výkon činnosti „správcov“. Uvedomujúc si význam a závažnosť činnosti „správcov“ z hľadiska dôsledkov ich činnosti, podieľaní sa do určitej miery na výkone štátnej moci (čo ich do určitej miery vyčleňuje z rámca bežných jednoduchých licencií), nemožno poprieť právo zákonodarcu upravovať podmienky výkonu tejto činnosti a potrebnosť jej osobitnej kontroly. Na druhej strane však tieto zásahy musia byť vhodné, potrebné a primerané.

Je pritom potrebné uviesť, že prijatie novej právnej úpravy sa týka i konkurzných sudcov, pre tých však neboli stanovené nové dodatočné preskúšavania ich odborných kvalít. /Rovnako sa v spoločnosti museli s dôsledkami novej právnej úpravy vysporiadať - trestné súdy   -   v   dôsledku   prijatia   nových   trestných   kódexov   v   roku   2005;   preskúšanie   však zakotvené nebolo. Historicky - nie však z dávnej histórie - bola i kategória komerčných právnikov   bez   ďalšieho   po   svojom   zrušení   včlenená   do   kategórie   (a   do   príslušného zoznamu)   advokátov;   pričom   doskúšanie   z   práva   trestného   či   iných   odvetví   stanovené nebolo/.

Je nanajvýš sporné dosiahnutie cieľa riadneho výkonu tejto činnosti preskúšaním odbornosti doterajších správcov. Títo svoju odbornosť museli prakticky preukázať vo svojej doterajšej praxi, ktorá je tou najlepšou školou, a buď ju osvedčili alebo nie. Riadny výkon pritom musí byť dozorovaný permanentne a z prípadného nesprávneho výkonu tejto činnosti vyvodzované promptné a pádne dôsledky (samotné preskúšanie túto úlohu nezabezpečí, najmä   pokiaľ   väčšina   úmyselných   porušení   povinností   „správcov“   sa   skrýva   za   púhu neodbornosť).

Ak   už   však   zákonodarca   považoval   takéto   preskúšanie   za   potrebné,   neučinil   tak spôsobom   čo   najviac   šetriacim   ústavné   práva.   Uvedené   tvrdenie   súvisí   s   tým,   že neupravením   okolností   uvedenej   správcovskej   skúšky   ponechal   v   daných   okolnostiach pôsobiť viac náhodu, než riadne pravidlá zabezpečujúce dosiahnutie uvedeného cieľa za rozumných predpokladov.

Čo   sa týka   pomerovania závažnosti   kolidujúcich záujmov:   1/   záujmu   doterajších správcov   pokračovať   vo   výkone   funkcie   „správcu"   v   podmienkach   nového   zoznamu a právnej   úpravy   a   2/   záujmu   na   odbornom   výkone   činnosti   „správcov“   -   je   potrebné uviesť, že záujem pokračovať vo výkone tejto funkcie konkrétne dotknutej osoby by nemal bez   ďalšieho   ustupovať   za   každých   okolností   náhle   poňatej   myšlienke   o   „vylepšenie“ fungovania   tejto   oblasti.   Stanovovať   podmienky   pre   ďalší   výkon   činností   „správcov“ v dôsledku vývoja právnej praxe je možné, avšak za rozumných limitov.

Je potrebné   tiež   pamätať   na   to,   že   ak   sú   tieto podmienky   upravené   i vo   vzťahu k osobám, ktoré už raz stanovené podmienky pre získanie určitého práva splnili, je takéto opatrenie retroaktívne (v zmysle nepravej retroaktivity). Stanovenie podmienky by malo byť o   to   citlivejšie.   Je   totiž   spojené   so   zasiahnutím   do   očakávaní   a   nadväzujúcich   konaní (predchádzajúcich vstupov do právnych vzťahov, vrátane investícií) týchto osôb, spojených s nepoznaním týchto budúcich zákonodarných zámerov.

Inštitút   preskúšania   nenaplnil   v   širšom   poňatí   svojich   dôsledkov   ani   požiadavku rovnosti právnej úprave podliehajúcich subjektov, keď uvedenú podmienku nevztiahol na správcov   zo   starých   zoznamov   pre   konania   podľa   zákona   č.   328/1991   Zb.   v   znení neskorších predpisov, v ktorých boli títo ustanovení pred účinnosťou zákona č. 8/2005 Z. z. Ak   preskúšanie   malo   za   cieľ   zabezpečiť   naštudovanie   novej   právnej   úpravy   (zákona   č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), nebol dôvod neúčasť na tomto preskúšaní spájať s nemožnosťou výkonu činnosti správcu podľa starého zákona č. 328/1991 Zb. - tu však nerovné len pre kategóriu tých správcov a pre tie konania, v ktorých neboli ustanovení do funkcie pred účinnosťou zákona č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (nepočítajúc s možnosťou   ich   participácie   v   daných   konaniach   v   prípade   potreby   nahradenia/zmeny týchto   správcov).   V   širšom   zmysle   nie   je   toto   opatrenie   spravodlivé   (zodpovedajúce požiadavke rovnosti) ani vo vzťahu k iným právnických kategóriám, ktoré takéto požiadavky nepostretli vôbec (vyššie citované kategórie sudcov, komerčných právnikov, ale i advokátov, exekútorov).»

Zároveň vidí porušenie svojich práv v tom, že „Samotné ministerstvo organizovaním správcovských   skúšok   v   jedinom   hraničnom   koncoročnom   termíne,   bez   anticipácie existencie prípadných prekážok účasti jednotlivých správcov ad hoc a ústretovom umožnení podrobenia sa tejto skúške v termíne alternatívnom) aplikovalo danú právnu normu ústavne nekonformným   spôsobom   (nešetriacim   práva   dotknutých   subjektov   aspoň   v minimálnej rozumnej miere). I v tomto uvedenom konaní spočíva neústavný zásah daného subjektu, na ktorý svojím pasívnym postojom nadviazali krajský a najvyšší súd v rámci prieskumných konaní.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vydal tento nález:

„V konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžo/164/2007 a v konaní Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   2S   175/2006   došlo   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 35 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s porušením čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a/, ods. 2, ods. 3 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.   marca   2008,   č.   k. 6Sžo/164/2007   a   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   6.   júna   2007,   č.   k.   2S 175/2005 (správne má byť 2 S 175/2006, pozn.) sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenia svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 1 a 2, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, 3 a 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.   2   S   175/2006   zo   6. júna   2007,   ako   aj   ich   vydaniu   predchádzajúcim   postupom. Z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- mu   v predmetnej   veci   nebola   poskytnutá   súdna   ochrana,   keďže   v uvedenom konaní   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   neprerušili   na   základe   ním   podaných   návrhov konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a neiniciovali pred ústavným súdom   konanie o súlade   dotknutých   ustanovení zákona o správcoch   s ústavou a s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (navyše sa označené súdy s týmito jeho návrhmi ani nijako nevysporiadali),

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci aplikovali vo svojich rozhodnutiach § 41 zákona o správcoch, ktorý je však podľa sťažovateľa v rozpore s ustanoveniami ústavy aj   dohovoru   (v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   rozsiahle   v sťažnosti   dôvodil   najmä   tým,   že zákonná   podmienka   zloženia   správcovskej   skúšky   do   31.   decembra   2005   je   v rozpore s princípom   proporcionality;   ďalej   že   ide   o zásah   zákonodarcu   do   podmienok   výkonu činnosti   správcu,   ktorý   nie   je   vhodný,   potrebný   ani   primeraný   a ktorý   navyše   pôsobí retroaktívne; zavedená podmienka zloženia skúšky je nová, nedostatočne predvídateľná a nereálna; ide o zásah, resp. opatrenie, ktoré je diskriminačné z hľadiska princípu rovnosti vo vzťahu k sudcom, ktorí podmienku preskúšania, resp. zloženia skúšky splniť nemusia),

- označené súdy aplikovali zákon o správcoch ústavne nekonformným spôsobom nešetriacim práva dotknutých subjektov, resp. sťažovateľa aspoň v minimálnej rozumnej miere.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 175/2006 zo 6. júna 2007 a jemu predchádzajúcim postupom

Vo vzťahu k sťažovateľom napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom   prípade   nemá   právomoc   preskúmavať   konanie   a rozhodnutie   krajského   súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľa najvyšší súd. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda   vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu)   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   danom   prípade   najvyššieho súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   164/2007   z 26.   marca   2008   a jemu predchádzajúcim postupom

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   164/2007   z   26.   marca   2008   bol   potvrdený   rozsudok krajského súdu zo 6. júna 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia   ministerstva   spravodlivosti   zo   17.   februára   2006   (zamietnutie   rozkladu sťažovateľa proti rozhodnutiu ministerstva spravodlivosti z 2. januára 2006 o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu správcov podľa § 41 zákona o správcoch).

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia ním označených práv v dôsledku neiniciovania konania o súlade zákona s ústavou súdmi zúčastnenými na rozhodovaní   v predmetnej   veci   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   viaceré ustanovenia ústavy i zákona o ústavnom súde.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná;   v   tom   prípade   postúpi   návrh   ústavnému   súdu na zaujatie stanoviska.

Z uvedených   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   je   zrejmé,   že pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade   právnych   predpisov   nemá   vplyv   skutočnosť,   že   takúto   pochybnosť   prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu,   ktorý   návrh   predložil,   musel   prijať   osobné   (vnútorné)   presvedčenie,   že je nutné takýto   návrh   predložiť   ústavnému   súdu.   Ide   teda   o osobné   presvedčenie   sudcu,   a nie presvedčenie účastníka konania.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   uvádza:   „Odvolací   súd   sa   stotožnil   aj s právnymi závermi v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré považuje za úplné a vecne správne. Práva sťažovateľa v kontexte uvedených skutočností neboli porušené a preto nebol žiaden dôvod prerušiť konanie na Krajskom súde v Bratislave a postúpiť vec na Ústavný súd SR.“ Týmto odôvodnením   najvyšší súd nadväzuje na odôvodnenie krajského súdu, ktorý reagujúc na dôvody sťažovateľa, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutím ministerstva bolo zasiahnuté do jeho práva na právnu istotu, uvádza: „Súd z týchto dôvodov, keďže nepovažoval   ustanovenie   §   41   zákona   o správcoch   za   rozporné   s ústavou,   neprerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., hoci to žalobca navrhoval.“

Názor najvyššieho súdu potvrdzujúci odôvodnenie krajského súdu, že dôvody, pre ktoré   nebola daná potreba postupu   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku,   považuje   ústavný   súd   za   postačujúci.   Najvyšší   súd   návrh   sťažovateľa   na vyvolanie konania na ústavnom   súde   zvážil   a dospel   k   rozhodnutiu, že nie   je potrebné obrátiť   sa   na   ústavný   súd.   Odôvodnenie   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   spočívalo   v jeho názoroch a hodnoteniach o súladnosti či nesúladnosti konkrétneho zákonného ustanovenia s označeným   článkom   ústavy   tak,   ako   to   vyžadoval   sťažovateľ,   by   suplovalo   konanie o súlade právnych predpisov, ktoré v súlade s čl. 125 ústavy patrí do výsostnej právomoci ústavného súdu. Rozhodnutie a postup najvyššieho súdu v napadnutej veci podľa názoru ústavného   súdu   nezakladá   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   základných a iných práv.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práv v dôsledku aplikácie § 41 zákona o správcoch, ktorý je v rozpore s ústavou a dohovorom, ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti vychádza z princípu ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. až do doby právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnej normy nižšej právnej sily s právnou normou vyššej právnej sily platí, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s účinnými hmotno-právnymi a procesno-právnymi predpismi.

S ohľadom na to nemožno ani na základe argumentácie sťažovateľa spochybňujúcej platné   znenie   ustanovenia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   dospieť   k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

V   súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   najvyšší   súd aplikoval   zákon o správcoch   ústavne   nekonformným   spôsobom,   ústavný   súd   preskúmal   aj   samotné rozhodnutie najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že v ňom nie je možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v jeho nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v rozsudku   z 26.   marca   2008   okrem   iného   uviedol: «Správcom   sa rozumie   právnická   osoba   alebo   fyzická   osoba   zapísaná   v   zozname   správcov,   ktorý   zo zákona   vedie   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   pričom   zápisom   do   zoznamu   správcov vzniká zapísanej   osobe   oprávnenie   vykonávať   správcovskú   činnosť   (§   1,   2   a   3   zákona č. 8/2005 Z. z.).

Uvedený   zoznam   správcov   bol   zriadený   účinnosťou   zákona   č.   8/2005   Z.   z. o správcoch (t. j. 1. júla 2005). Zo zákona (ex lége) sa správcami stali osoby zapísané do tohto zoznamu, a to advokáti, ktorí boli k tomuto dňu evidovaní v zoznamoch vedených troma   krajskými   konkurznými   súdmi   (zákon   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní a vykonávacej vyhlášky č. 493/1991 Zb.), (tiež tzv. starý zoznam správcov).

Podmienkou, aby osoba zapísaná do tzv. starého zoznamu správcov sa stala osobou zapísanou do zoznamu správcov vedeného ministerstvom spravodlivosti bolo, aby ku dňu účinnosti zákona č. 8/2005 Z. z. mala právne postavenie advokáta a súčasne bola zapísaná v tzv. starom zozname správcov. Podľa zák. č. 8/2005 Z. z. v platnom znení, bol správca povinný splniť povinnosti, uložené v časti prechodné ustanovenia, a to § 39, § 40, § 41 až § 43 uvedeného právneho predpisu. Tieto povinnosti je možné charakterizovať v kontexte cit. ustanovení ako podmienky pre jeho ďalšie zotrvanie v tzv. novom zozname. V prípade ich nesplnenia preto zákon upravoval postup orgánov štátnej správy, a to vyčiarknutie zo zoznamu správcov.

Zákon č. 8/2005 Z. z. z 9. 12. 2004 v znení zákona č. 330/2007 Z. z. v časti prechodné ustanovenia v § 39 definoval postavenie správcu vo vzťahu k zoznamu podľa doterajších predpisov zákona č. 328/1991 Zb. ako aj vo vzťahu k zoznamu vedenom podľa zákona č. 8/2005   Z.   z.   zavádza   nový   pojem   „nový   zoznam   správcov“.   Na   základe   uvedeného ustanovenia   je   preto   možné   konštatovať,   že   advokáti,   ktorí   boli   zapísaní   do   zoznamu správcov, vedenom konkurznými súdmi, sa stávajú osobami zapísanými do nového zoznamu, ich zotrvanie v tomto zozname je však podmienené splnením ďalších podmienok, ktoré je možné definovať ako povinnosti ustanovené v § 40, § 41, § 42 a § 43.

Prvou   povinnosťou   bolo   oznámiť   ministerstvu   spravodlivosti   adresu   kancelárie, ktorá sa navrhuje zapísať do zoznamu správcov, a doložiť jej zriadenie listom vlastníctva alebo   nájomnou   zmluvou   do   30   dní   od   účinnosti   zákona,   ďalšou   povinnosťou   bolo preukázať ministerstvu uzavretie poistnej zmluvy a predložiť ministerstvu spravodlivosti odpis registra trestov nie starší ako tri mesiace a čestné vyhlásenie o splnení predpokladov na dôveryhodnosť podľa § 21 ods. 3 písm. b/ zákona č. 8/2005 Z. z. do 60 dní od účinnosti zákona a poslednou povinnosťou bolo úspešne zložiť správcovskú skúšku do 31. decembra 2005. V prípade, že niektorá z uvedených povinností nebola splnená v zákonom ustanovenej lehote, zákon č. 8/2005 Z. z. uložil ministerstvu spravodlivosti povinnosť bez zbytočného odkladu vyčiarknuť takúto osobu z nim vedeného zoznamu správcov (§ 39 a nasl. zákona č. 8/2005 Z. z.). Pokiaľ ide o osobu, ktorá bola zapísaná do tzv. starého zoznamu správcov avšak nebola advokátom, takáto osoba sa nestala zo zákona zapísanou do nového zoznamu správcov vedeného ministerstvom spravodlivosti.

Postup   súdu   pri   vyčiarknutí   správcu   zo   zoznamu,   je   preto   v   súlade   so   zákonom č. 8/2005 Z. z. a to z dôvodu, že správca mal povinnosť úspešne zložiť správcovskú skúšku v lehote   do   31.   12.   2005   (§   41   zákona   č.   8/2005   Z.   z.).   Neúčasť   na   skúške,   resp.   jej neabsolvovanie   z   iného   dôvodu,   preto   zakladá   zákonný   dôvod   vyčiarknutia   uvedeného správcu   zo   zoznamu   správcov   a   tým   zánik   jeho   postavenia   pre   účely   vykonávania správcovskej   činnosti,   ako   aj   zánik jeho   postavenia   ako   osoby   správcu (§   1   zákona   č. 8/2005 Z. z.). Z dikcie § 1 čl. I zákona č. 8/2005 Z. z. je možné vyvodiť definíciu správcu a to ako osoby, ktorá vykonáva činnosť v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní alebo konaní o oddlžení podľa osobitného predpisu. Vykonávanie činnosti v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní a v konaní o oddlžení, predpokladá zápis v zozname správcov pri ustanovení správcu do funkcie postupom, ktorý upravuje § 40 zákona č. 7/2005 Z.   z.   o konkurze   a   reštrukturalizácií.   („Správcu   v   konkurznom   konaní   ustanovuje   súd uznesením,   za   správcu   môže   ustanoviť   len   osobu   zapísanú   do   zoznamu   správcov.   Súd ustanoví   správcu   na   základe   náhodného   výberu   pomocou   technických   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom, to neplatí ak ide o ustanovenie správcu na návrh schôdze veriteľov.“).

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z. z. je správca povinný mať zriadenú kanceláriu. Kanceláriu správca zriaďuje v obvode krajského súdu, v ktorom má záujem vykonávať správcovskú činnosť.

Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. do funkcie správcu možno v konkurznom, reštrukturalizačnom   konaní,   alebo   v   konaní   o   oddlžení   podľa   osobitného   predpisu, ustanoviť   len   správcu,   ktorý   má   v   obvode   krajského   súdu,   v   ktorom   sídli   príslušný konkurzný súd, zriadenú kanceláriu.

Na   základe   ustanovení   zákona   č.   8/2005   Z.   z.   je   preto   možné   konštatovať,   že správcom pre účely výkonu správcovskej činnosti, t. j. výkon funkcie správcu, je zápis do zoznamu ako aj splnenie podmienok, ktoré upravuje zákon pre zotrvanie uvedeného správcu v zozname. V danom prípade je to úspešné absolvovanie správcovskej skúšky v termíne do 31.   12.   2005.   Na   podporu   stanoviska,   že zápis   do zoznamu   správcov   nie   je nemennou skutočnosťou a v ďalšom nezakladá nemenný právny status pre osobu správcov, možno uviesť aj ustanovenie § 17 ods. 1 a 3: „Riadne vykonávanie ďalšieho vzdelávania správca preukazuje   získanými   kreditnými   bodmi.   Riadne   vykonanie   ďalšieho   vzdelávania vyhodnocuje   ministerstvo   k   20.   decembru   párneho   kalendárneho   roka.   Ak   správca   za hodnotené obdobie nepreukáže získanie potrebného počtu kreditných bodov, ministerstvo nariadi preskúšanie správcu.“.

Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 8/2005 Z. z. ministerstvo môže nariadiť preskúšanie všetkých   správcov,   ak   nastali   zásadné   zmeny   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   výkonu správcovskej   činnosti.   Účelom   preskúšania   je   zistiť,   či   správca   má   potrebné   právne vedomosti   a   schopnosti   na   riadny   výkon   správcovskej   činnosti.   Preskúšanie   sa   vykoná rovnako ako správcovská skúška.»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   citované   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu obsahuje veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce odôvodnenie právneho názoru v otázke povinnosti správcov podrobiť sa do 31. decembra 2005 správcovskej skúške. Sťažovateľ neuviedol   vo   svojej   sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé   spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu uvedených v jeho rozhodnutí, prípadne by svedčili o arbitrárnosti namietaného rozhodnutia.

V   závere   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nestotožňuje s právnym   názorom   súdov   a s   ich   právnymi   závermi,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K namietanému   porušeniu   čl.   20   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   164/2007   z 26.   marca   2008   a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ústavy (bez špecifikácie konkrétneho odseku) a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   vlastníckemu   právu   poskytujú   všeobecné   súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno   dávať   do   spojitosti   s   porušením   základného   práva   vlastniť   majetok.   Pretože ústavný súd v súvislosti   s vydaním   rozsudku   najvyššieho súdu   sp.   zn. 6 Sžo/164/2007 z 26. marca   2008   nezistil   ani   porušenie   ústavných   princípov   spravodlivého   procesu, odmietol sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.3   K   namietanému   porušeniu   čl.   35   ods.   1   a ods.   2   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ústavy a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nie je priama súvislosť.

Okrem toho porušenie práva na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy nemôže nastať rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci, keď najvyšší súd spôsobom výslovne upraveným príslušným hmotno-právnym a procesno-právnym predpisom uplatnil zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

2.4 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a jemu predchádzajúcim postupom

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods.   2 a 4 ústavy ústavný súd uvádza, že ich   aplikácia   sa   v individuálnych sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.5 K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 164/2007 z 26. marca 2008 a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   ústavný   súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl. 14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd. Subjektívny názor   sťažovateľa   na diskrimináciu   jeho osoby   nie   je dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný len vo vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené   ustanoveniami   dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Toto   odôvodnenie sa   vzťahuje v celom   rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17 a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008