znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 317/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 CoZm 5/2013 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   3   CoZm   5/2013   z 29. januára   2014   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 1CbZm/43/2012 domáhal zaplatenia zmenky do výšky zmenkovej sumy 1.000,- € s prísl., a to voči zmenkovému dlžníkovi ITIMEX, a.s...

Zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.5.2012, č. k.   3Zm/237/2012-14,   bola   žalovanému   ITIMEX,   a.s.   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi   uplatnenú   zmenkovú   sumu   spolu s príslušenstvom.   Proti   identifikovanému zmenkovému   platobnému   rozkazu   podal   žalovaný   námietky,   po   prejednaní   ktorých   bol zmenkový platobný rozkaz v celom rozsahu zrušený rozsudkom Okresného súdu Bratislava V   zo   dňa   3.12.2012,   č.   k.   1CbZm/43/2012-104 a sťažovateľovi   bola   uložená povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania o námietkach vo výške 281,63 € do troch dní od právoplatnosti   tohto   rozhodnutia.   Po   odvolaní   sťažovateľa   bol   prvostupňový   rozsudok potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013. Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uvedenými   právoplatnými   rozsudkami   bolo   porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva a základných slobôd....

Sťažovateľ uvádza, že v jeho veci bola zo strany súdu prvého a súdu druhého stupňa vykonaná extrémne nesprávna interpretácia procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá je nezlučiteľná s Ústavou SR, a to do takej miery, že došlo k flagrantnému porušeniu sťažovateľovo základného práva na súdnu ochranu....

Sťažovateľ, ktorý je bankovým subjektom, poskytol obchodnej spoločnosti ITIMEX, a.s...   kontokorentný   úver   vo   výške   738.811,-   €.   Úverová   pohľadávka   sťažovateľa   bola „zabezpečená“   blankozmenkou,   s   riadne   zriadeným   vyplňovacím   oprávnením   v   zmysle zmluvy o použití zmenky č. 122 025 6504 zo dňa 15.4.2005.

Dňa   17.4.2010   bola   povolená   reštrukturalizácia   žalovaného,   a   to   uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 12.4.2010, sp. zn. 31R/3/2010 (zverejnené v OV č. 72/10 zo dňa   16.4.2010).   V   súlade   s   §   121   ods.   1   zákona   č.   7/2005   Z.   z,   o   konkurze a reštrukturalizácii   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“)   mohli   veritelia žalovaného   prihlásiť   svoje   pohľadávky   do   reštrukturalizácie   v   lehote   30   dní,   t.j. do 17.5.2010.

Sťažovateľ svoju úverovú pohľadávku do reštrukturalizácie neprihlásil a nevyplnil ani príslušnú blankozmenku. Reštrukturalizačné konanie žalovaného prebehlo bez účasti sťažovateľa. Uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 27.7.2010 sp. zn. 31R/3/2010 bol reštrukturalizačný   plán   žalovaného   potvrdený   a   reštrukturalizácia   skončená.   Účinky potvrdeného   reštrukturalizačného   plánu   nastali   k   4.8.2010   (uznesenie   zverejnené   v   OV č. 148/10 zo dňa 3.8.2010).

V   súlade   s   §   155   ods.   2   ZKR   „Zverejnením   uznesenia   o   potvrdení   pianu v Obchodnom   vestníku   zaniká   právo   veriteľov,   ktorí   riadne   a   včas   podľa   tohto   zákona neprihlásili   svoje   pohľadávky,   vymáhať   tieto   pohľadávky   voči   dlžníkovi,   ako   aj   riadne a včas   neprihlásené   zabezpečovacie   práva   vzťahujúce   sa   na   majetok   dlžníka;   to   platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.“.

Na základe uvedených skutočností bola sťažovateľova úverová pohľadávka dňom 4.8.2010   naturalizovaná   a   stala   sa   voči   žalovanému   nevymáhateľnou.   Po   skončení reštrukturalizácie   vykonáva   žalovaný   naďalej   neobmedzene   podnikateľskú   činnosť v rozsahu predmetu svojho podnikania.

Sťažovateľ   dňa   4.4.2012   (po   skončení   reštrukturalizácie)   vyplnil   blankozmenku v súlade s vyplňovacím oprávnením, ktoré sa na ňu vzťahuje, na sumu úverovej pohľadávky 738.607,80 € a zmenku dňa 10.4.2012 uplatnil návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu do výšky 1.000,- €....

Súd prvého stupňa a súd druhého stupňa dospeli k záveru, že aj uplatnená zmenková pohľadávka (a teda nielen úverová pohľadávka) je voči žalovanému nevymáhateľná podľa § 155 ods.   2 ZKR,   nakoľko vyplýva zo zmenky,   ktorá bola vystavená ako neúplná dňa 15.4.2005   (pred   reštrukturalizáciou).   Jej   následným   doplnením   po   skončení reštrukturalizácie   žalovaného   vznikla   zmenková   pohľadávka   spätne   ku   dňu   vystavenia blankozmenky a ako taká mala byť prihlásená do reštrukturalizácie. Keďže v tomto prípade sťažovateľ   blankozmenku   pred   uplynutím   prihlasovacej   lehoty   nevyplnil   a   následne zmenkovú   pohľadávku   do   reštrukturalizácie   žalovaného   neprihlásil,   nemožno   takúto pohľadávku   po   potvrdení   reštrukturalizačného   plánu   súdom   od   zmenkového   dlžníka vymáhať.

Súdy tak založili svoje rozhodnutia výlučne na tom, že v dôsledku účinkov potvrdenia reštrukturalizačného plánu žalovaného zanikla vymáhateľnosť nielen kauzálnej (úverovej), ale   aj   uplatnenej   zmenkovej   pohľadávky   (keďže   vyplnenie   blankozmenky   po   skončení reštrukturalizácie žalovaného malo účinky ex tunc k 15.4.2005 a zmenková pohľadávka mala byť do reštrukturalizácie v zákonnej lehote prihlásená).

Sťažovateľ   má   za   to,   že   pred   riadnym   vyplnením   blankozmenky   nemožno   na   jej základe nič uplatňovať (KOVAŘÍK, Z.: Zákon směnečný a šekový. Komentár. 5. vydanie. Praha,   C.H.Beck   2011,   s.   51).   Pred   vyplnením   blankozmenky   zmenková   pohľadávka neexistuje.   Zmenková   pohľadávka   sťažovateľa   z   tohto   dôvodu   neexistovala   ani   v   čase plynutia prihlasovacej lehoty pre pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného. Sťažovateľ teda   nemal   čo/akú   pohľadávku   do   reštrukturalizácie   prihlásiť,   pretože   z   blankozmenky samotnej   mu   žiadne   právo   na   peňažné   plnenie   voči   žalovanému   nevyplývalo.   Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, zákon zmenkový a šekový ani iný zákon, rovnako ani zmluva o   úvere   a   zmluva   o   použití   zmenky,   neukladali   sťažovateľovi   povinnosť   vyplniť blankozmenku   a   uplatniť   zmenkové   nároky   v   prípade   povolenia   reštrukturalizácie žalovaného.   Vyplnenie   blankozmenky   sa   spravuje   výlučne   dohodou   účastníkov   a   pri zachovaní podmienok tejto dohody je zvrchovaným a neodňateľným subjektívnym právom zmenkového   veriteľa   rozhodnúť   sa   kedy   blankozmenku   vyplní   a   aké   nároky   z   takto vzniknutej   zmenky   uplatní.   Pokiaľ   teda   zmenkový   veriteľ   koná   v   medziach   vlastných oprávnení,   nemôže   mu   byť   tento   jeho   postup   na   škodu.   Opak   by   znamenal   výrazný a neobhájiteľný zásah do princípu právnej istoty a do ústavného princípu slobody konania v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.

Je nesporné, že z hľadiska ZKR v čase uplynutia prihlasovacej lehoty ešte žiadna zmenka reálne neexistovala a sťažovateľ tým bol objektívne vylúčený z možnosti zmenkovú pohľadávku   do   reštrukturalizácie   žalovaného   prihlásiť.   Efektívnemu   prihláseniu pohľadávky by muselo predchádzať vyplnenie blankozmenky, ktoré však sťažovateľ nebol v zmysle právneho poriadku SR, ani na základe čl. II zmluvy o použití zmenky, povinný realizovať.   Medzi   zákonné   účinky   začatia   reštrukturalizačného   konania   a   následného povolenia   reštrukturalizácie   nepatrí   povinnosť   veriteľa   vyplniť   blankozmenku.   Napriek tomu prvostupňový a druhostupňový súd de facto konštatoval, že sťažovateľ mohol a mal (!) po začatí plynutia prihlasovacej lehoty vyplniť svoju blankozmenku, kreovať tým zmenkovú pohľadávku a túto riadne do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť.

Všeobecné   súdy   tak   nedôvodné   a   excesne   rozšírili   účinky   povolenia reštrukturalizácie, ktoré podľa § 120 a nasl. ZKR dopadajú výlučne na pohľadávky voči dlžníkovi, aj na vyplňovacie oprávnenie zmenkového veriteľa, ktoré v podstate povolením reštrukturalizácie   „zosplatnili“   a   nútia   zmenkového   veriteľa   vyplniť   a   uplatniť blankozmenku, aj keď mu táto povinnosť reálne nevznikla a nebolo ju možné ani predvídať. Spôsob akým všeobecné súdy interpretovali a použili rozhodné právo predstavuje extrémne nesprávnu aplikáciu § 120 a nasl. ZKR a § 155 ods. 2 ZKR. Meritórny záver o nevymáhateľnosti zmenkovej pohľadávky (kreovaný uvedenými súdmi) nijakým spôsobom totiž z citovaných ustanovení nevyplýva. Prvostupňový a druhostupňový súd tak sťažovateľa bezprecedentne   „sankcionovali“   zamietnutím   jeho   nárokov,   hoci   sťažovateľ   neporušil a neopomenul žiadnu svoju povinnosť, čo je v právnom štátne neakceptovateľné.... Podľa § 175 ods. 1 OSP:,,... alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu namieta....“;

Podľa § 175 ods. 4 OSP: „Ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať“.

Konanie o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu je v rámci zákonných účinkov koncentračnej zásady špecifické nielen tým, že žalovaný zmenkový dlžník je už v námietkach   povinný   bezpodmienečne   uviesť   všetko,   čo   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu namieta (§ 175 ods. 1 OSP), ale aj tým, že súd prvého stupňa po včas podaných námietkach v súlade s § 175 ods. 4 OSP

a) nariadi pojednávanie (už iba) na prejednanie námietok - nie na prejednanie veci samej ako je tomu v prípade § 115 ods. 1 OSP, nakoľko ustanovenie § 175 ods. 4 OSP je vo vzťahu   k   §   115   ods.   1   OSP   ustanovením   špeciálnym.   V   dôsledku   toho   nemôže   byť relevantným predmetom pojednávania nič nad rámec riadne a včas uplatnených námietok. Obsah námietok definitívne determinuje obranu žalovaného proti uplatneným zmenkovým nárokom a tým aj rozsah v akom bude súd ďalej vo veci konať a rozhodovať.

b) na neskôr podané námietky nemožno prihliadať, a to ani v prípade, ak by boli z hľadiska   hmotného   práva   dôvodné.   Toto   procesné   pravidlo   iba   zdôrazňuje   princíp vyjadrený   v   predchádzajúcom   bode   a   nad   akúkoľvek   pochybnosť   vylučuje   možnosť legitímneho uplatnenia zmenkových námietok ex post vo vzťahu k tzv. námietkovej lehote podľa § 175 ods. 1 OSP.

Námietka   zániku,   resp.   naturalizácie   zmenkovej   pohľadávky   žalovaného   nebola v rámci   koncentračnej   zásady   (ale   ani   následne   na   pojednávaní)   zo   strany   žalovaného vôbec vznesená. Aj napriek tomu súdy založili svoje rozhodnutie iba na tejto okolnosti (!). Všeobecné súdy tak postupovali v extrémnom rozpore s § 175 ods. 4 OSP a sankcionovali žalobcu neúspechom v konaní výlučne z dôvodu, ktorý neboli vôbec oprávnené prejednávať a zohľadňovať....

...   Reálne   uplatnenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   teda predpokladalo,   že   sťažovateľovi   sa   táto   ochrana   v   relevantnej   kvalite   poskytne. To v sťažovateľovom prípade znamenalo, že prvostupňový aj druhostupňový súd mali pri aplikácii § 155 ods. 2 ZKR a § 175 ods. 4 OSP vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade (IV. ÚS 214/04). Namiesto toho, uvedené súdy interpretovali a aplikovali citované ustanovenia extrémne nesprávnym spôsobom, ktorý je možno považovať za arbitrárny a zároveň zasahujúci do princípu právnej istoty sťažovateľa (mutatis mutandis I. ÚS 335/06, III. ÚS 264/05)....»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„I.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013 porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 3CoZm/5/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 CbZm 43/12-104 z 3. decembra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   o   zrušení   zmenkového platobného rozkazu okresného súdu č. k. 3 Zm 237/2012-14 z 30. mája 2012.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či   nedostatočne   odôvodnené.   Krajský   súd   sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoj záver, keď uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania   a   dospel   k   záveru,   že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne správny.

Podľa   §   219   ods.   2   O.s.p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, zohľadňujúc dôvody odvolania uvádza, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. S prihliadnutím na skutočnosť, že blankozmenka, aj keď bola vystavená na zabezpečenie pohľadávok z úverovej zmluvy,   nemá   povahu   zabezpečovacieho   práva   definovaného   v   §   8   ZKR,   (keďže   nejde o právo vecnej povahy, ktoré by malo podobný obsah a účinky ako záložné právo, zádržné právo,   zabezpečovací   prevod   práva   a   zabezpečovací   prevod   pohľadávky),   odvolací   súd konštatuje, že neprihlásením kauzálnej pohľadávky v reštrukturalizácii pohľadávka žalobcu, tak   ako   tvrdí   v   odvolaní,   nezanikla,   no   potvrdením   reštrukturalizačného   plánu   súdom zaniklo len jeho právo tento nárok voči žalovanému vymáhať v rámci reštrukturalizácie, v ktorej sa žalovaný momentálne nachádza. Odvolací súd preto na zdôraznenie správnosti rozsudku   súdu   prvého   stupňa   uvádza,   že   skutočnosť,   že   si   žalobca   svoju   pohľadávku v reštrukturalizácii   neuplatnil,   je   prejavom   jeho   slobodnej   vôle   participovať na reštrukturalizačnom   konaní   a   vystavení   sa   eventuálnemu   kráteniu   svojej   pohľadávky alebo   si   pohľadávku   neprihlásiť   a   domáhať   sa   jej   uspokojenia   inými   dostupnými prostriedkami zo zabezpečovacích inštitútov, na ktoré účinky reštrukturalizačného plánu nedopadajú.“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. júla 2014