znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 317/2010-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu Petra Brňáka prerokoval sťažnosť K. B., B., a A. B., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. B.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 12/1999 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. a A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 12/1999   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV   p r i k a z u j e   vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 12/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. B. a A. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   6 000   € (slovom šesťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť im do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť K. B. a A. B. trovy právneho zastúpenia v sume 305,84 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. B. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010 doručená sťažnosť K. B. a A. B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava IV (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   12/1999;   zároveň sťažovatelia namietali porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

2.   Sťažovatelia   navrhli   vydať   nález,   ktorým   ústavný   súd   vysloví,   že   nekonaním okresného súdu vo veci sp. zn. 6 C 12/1999 boli porušené ich označené základné práva, že nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   aj k porušeniu   princípov   právneho   a demokratického štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 144 ods. 1 ústavy, a zároveň žiadali priznať im primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 200 € a náhradu trov konania.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa ako vlastníci bytov na...   v B. domáhali žalobou podanou   27.   januára 1999   na okresnom   súde   ich   vypratania, pretože ich neoprávnene obývali odporcovia. Neskôr svoj návrh rozšírili aj o náhradu škody, ktorá   im   vznikla z dôvodu   neoprávneného   užívania týchto   bytov.   Vo   veci   však   nebolo dosiaľ   právoplatne   rozhodnuté,   hoci   dĺžka   konania   už   presiahla   jedenásť   rokov. Sťažovatelia   poukázali   na   nehospodárne   a neefektívne   konanie   okresného   súdu   a   na skutočnosť,   že   v konaní   už   boli   vynesené   štyri   zrušujúce   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“).   Sťažovatelia   prejavili   nespokojnosť   s postupom okresného súdu, ktorý má podľa ich názoru za následok, že zo spočiatku jednoznačného sporu sa stal spor neprehľadný a komplikovaný. Sťažovatelia sa snažili domôcť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu z 31. marca 2004 a 21. júna 2005, ako aj opakovanou sťažnosťou zo 17. februára 2006, avšak neúspešne.

4. Ústavný súd uznesením zo 7. septembra 2010 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie iba v časti namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy;   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

5.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 1.   decembra   2010   v podstatnom uviedla,   že   v konaní   bolo   zrealizovaných   množstvo   procesných   úkonov,   vydaných   pár rozhodnutí, ktoré krajský súd zrušil, sťažovatelia viackrát zmarili pojednávanie tým, že sa naň nedostavili, a tiež viackrát upravovali svoj návrh. Preto žiadala sťažnosti nevyhovieť.

6. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 12/1999 zistil, že spis sa celkovo 39,5   mesiacov   nachádzal   na   krajskom   súde   z   dôvodov   rozhodovania   o opravných prostriedkoch a doteraz nie je konanie skončené, hoci toto konanie trvá už vyše 12 rokov.

7.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

8. Účelom základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu a ku ktorej dochádza až právoplatným rozhodnutím.

9. Primeranosť dĺžky civilného konania, a teda aj predmetného konania treba skúmať a preverovať v každom prípade osobitne a vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   pomenovaný   celý   rad   kritérií,   podľa   ktorých   možno   posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či   obsažnosť   dokazovania,   ďalej   o spôsob   správania   účastníkov   a samotného   sudcu v priebehu konania a pod. (porov. Philis v. Grécko 1997, Pélissier a Sassi v. Francúzsko, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 a I. ÚS 154/2010 a pod.).

10.   Po   zvážení   uvedených   kritérií   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sporná   vec o ochranu vlastníckeho práva zjavne prekračuje ústavné medze primeranosti tohto konania, a to   aj   napriek   určitej   zložitosti   v zisťovaní   skutkového   stavu   a najmä   pri   diametrálne odlišnom prístupe účastníkov k predmetu konania. V Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) je však dosť procesných inštitútov, ktorých správne použitie zabezpečí, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov, či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119 a pod. OSP). Totiž požiadavku, aby ochrana práv bola poskytnutá v primeranej dobe, netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného   súdu   a pôsobí   aj preventívno-výchovne či   stabilizujúco   a dôveryhodne   na ostatných občanov.

11. K zbytočným prieťahom v predmetnom konaní na okresnom súde došlo jednak samotným   nekonaním   sudcu   a jeho   neefektívnou   činnosťou,   keď   síce   vykonával   rôzne procesné   úkony,   ale   zatiaľ   bez   podstatného   vplyvu   na   meritórne   a hlavne   právoplatné skončenie   danej veci.   V tejto   súvislosti   treba však dodať,   že   aj správanie sťažovateľov prispelo   k celkovému   predĺženiu   konania,   keď   mnohokrát   zostali   v spore   pasívni, neustanovili sa na pojednávanie, menili návrh na začatie konania a pod. Okresnému súdu tiež nemožno pričítať na ťarchu dobu vyše 3 rokov, keď sa spis nachádzal na krajskom súde v súvislosti s rozhodovaním o opravných prostriedkoch.

12. Aj napriek tomu a celkovej dĺžke konania ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné   právo   sťažovateľov   konať   a rozhodnúť   v primeranej   dobe,   či   bez   zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (čl. 127 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy) zohľadňujúc pritom doterajšiu dĺžku konania (mimo odvolacieho   konania, ktoré   namietané   v sťažnosti   nebolo)   a   konkrétne   okolnosti   prípadu   (aj   správanie sťažovateľov).  

13. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 305,84 € (2 x 120,23 €, spolu 240,46 € a 2 x 7,21 €, spolu 254,88 € + 20 % DPH, t. j. 50,96 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§   31a   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov v spojení s § 149 OSP).

14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011