znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 317/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. S., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 36/2008 z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A. S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A. S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 36/2008 z 26. februára 2009.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že podala «... v priebehu konania návrh na vydanie predbežného opatrenia. Stalo sa tak 19. apríla 2001.

... Okresný súd v Rimavskej Sobote predbežné opatrenie nariadil 20. apríla 2001.... krajský súd uznesením... dňa 30. 8. 2001 rozhodnutie zrušil a zastavil konanie... Na naše dovolanie Najvyšší súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil. Konanie malo sp. zn. 4 Obdo 2/02, rozhodnutie z 20. novembra 2003!

Krajský súd 16. decembra 2004... vrátil vec po zrušení okresnému súdu. Okresný súd... dňa 3. októbra 2006 (!) návrh zamietol. Dôvodom bolo skončenie veci v jej merite...

Sťažovateľ podal odvolanie... 1/ prechodne platné ustanovenie § 211/2 O. s. p. ukladalo v čase úkonu sledovanie plnenia poplatkových povinností (v našom prípade poplatku za odvolanie) odvolaciemu súdu. Tento zaslal príslušnú výzvu,

2/ zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení zmien obsah § 10-následky nezaplatenia poplatku - nemenil. Platný bol teda aj jeho odsek 3). „Príslušným súdom“ bol takto aj súd odvolací, pretože v otázke poplatkovej bol de facto i de iure prvostupňovým. Odňatie   možnosti   danej   týmto   ustanovením   (využiť   odvolaciu   lehotu   na   dodatočné zaplatenie) je zjavne diskriminačné a v rozpore s čl. 13 Dohovoru,

3/ krajský súd nemal žiadne právo zastavovať konanie pre nesplnenú výzvu, pretože ju doručoval v rozpore s § 48 O. s. p. Bol povinný vedieť, že doručovanie podľa § 49/1 O. s. p. je neaktuálne.

Sťažovateľ   podal   proti   zastavujúcemu   uzneseniu...   odvolanie   v   opodstatnenom presvedčení, že v poplatkovej veci nejde o dovolacie konanie. Trval na takomto označení, avšak v dôvodoch uviedol dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p, i keď iba slovne. Podľa § 41 ods. 2/ O. s. p. sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený... Konanie či postup v rozpore s ním je porušením práva na riadny proces podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 6 ods. 1/ Dohovoru. Rovnako je s nimi v rozpore aj chyba v doručovaní, uvedená vyššie.

Najvyšší súd uznesením z 13. septembra 200... „odvolanie“ odmietol...

Dovolanie proti tomuto uzneseniu... Najvyšší súd uznesením z 26. februára 2009... odmietol.

V   odôvodnení   sa   predovšetkým   celkom   vyhol   hodnoteniu   omylov   pri   doručovaní výzvy. Výrok odôvodnil neudržateľným, arbitrárnym spôsobom. Rozhodnutie o zastavení konania považoval sa rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď výzvu dával tento súd. I ďalšie časti odôvodnenia sú v rozpore so zásadou, uvedenou v čl. 152 ods. 4/ Ústavy SR a už a najmä spomínanému čl. 13 Dohovoru...»

3.   Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že   navrhuje „aby   nám   súd...   priznal   finančné zadosťučinenie   10.000,-   EUR.   Sumu   považujeme   za   primeranú   zásadám   spravodlivosti, pričom treba vziať do úvahy takmer úmyselne poškodzujúci postup súdov. Osem rokov rozhodovania o predbežnom opatrení je ťažko ospravedlniteľné. Za ďalšiu časť finančného zadosťučinenia považujeme náhradu nevymožiteľnej istiny v rozsahu...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že 1/ Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2008 porušil základné právo sťažovateľa, chránené čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 6 ods. 1/ a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Zrušuje uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 36/2008 z 26. februára 2009 a vracia vec Najvyššiemu súdu na nové konanie.

3/ Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 197.829,8 EUR, 4/ Priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

5. Predmetom ústavného prieskumu bolo posúdiť sťažovateľkou namietané porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 36/2008 z 26. februára 2009. Jadrom   sťažovateľkou   namietaných   skutočností   bolo   (bod   2),   že   sťažovateľka   nemohla využiť   odvolaciu   lehotu   na   dodatočné   zaplatenie   súdneho   poplatku,   čo   je „zjavne diskriminačné a v rozpore s čl. 13 Dohovoru“ (i), že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) nemal žiadne právo zastavovať konanie pre nesplnenú výzvu, „pretože ju doručoval v rozpore s § 48 O. s. p.“ (ii), a že sťažovateľka podala proti zastavujúcemu uzneseniu síce odvolanie, avšak v dôvodoch uviedla dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), i keď iba slovne. „Podľa § 41 ods. 2/ O. s. p. sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený...“ (iii).

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

7.   Najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   z 26.   februára   2009,   ktorým   odmietol dovolanie sťažovateľky, najskôr uviedol rozsah dovolacích dôvodov:

«… V   dovolaní   uviedol,   že   odvolací   súd   posúdil   jeho   odvolanie   ako   podané   v rozpore   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.  ...   Okrem   porušenia...   mu...   nesprávnou interpretáciou príslušných ustanovení O. s. p., krajský súd a predovšetkým najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom. Vo fáze konania pred krajským súdom to bol postup v rozpore s § 28 ods. 3 O. s. p. o odvolaní plnomocenstva, § 48 ods. 1 O. s. p. o doručovaní právnickým osobám, § 10 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zmien a vo vzťahu k tomuto zákonu s § 211 ods. 2 O. s. p. a § 206 ods. 1 O. s. p. o nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a tým o trvaní začatého konania... Ak výzvu na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie   posiela   krajský   súd,   je   „príslušným   súdom“ v zmysle § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch. Toto ustanovenie robí zreteľný rozdiel medzi   súdom   príslušným   a   súdom   prvostupňovým,   ako   to   vyplýva   z   jeho   druhej   vety. Logicky z toho vyplýva, že právo na odvolaciu lehotu má vyzvaný účastník bez ohľadu na to, ktorým   (akým)   súdom je vyzvaný.   Inak by išlo   o neodôvodnenú   diskrimináciu   takéhoto účastníka...   V konaní...   bola   ignorovaná   lehota   na   konvalidáciu   poplatkovej   chyby.   V konaní pred Najvyšším súdom sp. zn. 1 Obo 118/2007 to bol okrem odmietnutia nápravy uvedených protizákonných krokov krajského súdu postup v rozpore § 5 ods. 1 O. s. p. o poučovacej povinnosti všetkých stupňov s výnimkou podľa prípadov podľa ods. 2 a § 41 ods. 2 O. s. p. o posudzovaní úkonu podľa jeho obsahu a nie označenia, ktorý nepripúšťa žiadnu výnimku... Aj to iba pre prípad, že napriek označeniu pôjde o dovolanie, pretože obsah podania (najmä jeho posledná veta v predposlednom odseku) je takto vyhodnotiteľné. Namiesto   toho   najvyšší   súd   urobil   zodpovedným   za   jeho   neúspech   navrhovateľa. Navrhovateľ je vzhľadom na uvedené toho názoru, že vytknuté vady predstavujú odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.»

8. Následne uviedol svoju právnu argumentáciu :

Najvyšší súd... skúmal..., či opravný prostriedok smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním...

Uznesenie o odmietnutí odvolania, ktoré žalobca napadá dovolaním, nie je v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. uvedené. Proti každému rozhodnutiu súdu je však prípustné dovolanie z dôvodov vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Okrem iných prípustnosť dovolania zakladá aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred   súdom   (§   237   písm.   f/).   Odňatím   možnosti   konať   sa   v   zmysle   tohto   ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O postup, odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom, ide tiež vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Najvyššieho súdu..., ktorým odmietol odvolanie navrhovateľa ako neprípustné. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho senátu, že odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu... z 13. septembra 2007 č. k. 43 Cob 427/06-220 nie je prípustné.

V   čase   rozhodovania   odvolacieho   súdu   bolo   následkom   nezaplatenia   súdneho poplatku zastavenie odvolacieho konania (§ 10 ods. 1 poplatkového zákona v znení účinnom do 30. júna 2007). Je všeobecnou zásadou nášho občianskeho procesu, že odvolanie má devolutívny   účinok.   Ak   tento   účinok   odvolanie   nemá   mať,   je   to   ako   výnimka   v zákone výslovne uvedené (napr. § 43 ods. 2, § 174 ods. 2, § 210a). Po podaní odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ak nie je stanovená výnimka, má rozhodovať odvolací súd. Do jeho kompetencie patria všetky druhy rozhodnutia o odvolaní tak, ako sú postupne vymenované v § 218 a nasl. O. s. p., a v spojení s § 211 O. s. p. aj zastavenie odvolacieho konania.   Keďže   Občiansky   súdny   poriadok   osobitne   neupravuje   zastavenie   odvolacieho konania   pre   nezaplatenie   poplatku   za   odvolanie,   nestanovuje   výnimku   z   funkčnej príslušnosti.   V   takom prípade by musel výnimku z funkčnej   príslušnosti   stanoviť zákon o súdnych poplatkoch. Ten však vo vzťahu k odvolaciemu konaniu výnimku neobsahoval (stanovoval ju a stále ju stanovuje v § 12 ods. 2 len pre dovolacie konanie). Ak zákon o súdnych   poplatkoch   nedáva   žiadnu   dispozíciu,   kto   má   o   odvolaní   rozhodovať,   platí všeobecná úprava   podľa   O.   s.   p.,   podľa ktorej   o odvolaní   rozhoduje odvolací súd.   Ak odvolací súd, ktorým je priamo nadriadený súd súdu, ktorého rozhodnutie bolo odvolaním napadnuté,   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie,   je   to rozhodnutie odvolacieho súdu.

Uvedený procesný postup nebol v rozpore s dvojinštančnosťou konania. Zastavenie odvolacieho   konania   nie   je   rozhodnutím   o   novom   predmete   konania,   ale   rozhodnutím o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, teda je výsledkom rozhodnutia v druhej inštancii.   V   tejto   súvislosti   sa   žiada   poznamenať,   že   zastaveniu   odvolacieho   konania nebránilo ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, ako to tvrdí dovolateľ. Začatie konania vo veci samej, ako prekážka pre zastavenie konania, sa môže uplatniť vždy len vo vzťahu k tej fáze konania, za ktorú má byť poplatok zaplatený. Inak by konanie   na   súde   prvého   stupňa   bolo   vždy   prekážkou   pre   zastavenie   odvolacieho a dovolacieho konania, čo by znamenalo, že pre nezaplatenie súdneho poplatku odvolacie ani dovolacie konanie nemožno zastaviť. Takýto výklad by bol v rozpore so znením § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu spájal s nezaplatením súdneho poplatku za odvolanie zastavenie odvolacieho konania. Napokon s nezaplatením poplatku za dovolanie spája zákon o súdnych poplatkoch,   ako dôsledok zastavenie dovolacieho konania doposiaľ.

Navrhovateľovi sa žiadne právo neodňalo. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa mal možnosť podať odvolanie. Ak by splnil všetky podmienky (okrem iného zaplatil súdny poplatok)   odvolací   súd   by   jeho   odvolanie   meritórne   prejednal.   Ak   podmienky   nesplnil, odvolací súd odvolacie konanie zastavil. Nie je to jediný prípad, keď odvolacie konanie zastavuje odvolací súd s použitím § 211 O. s. p. a žiaden z nich sa nepovažuje za rozpor s princípom   dvojinštančnosti   konania.   Príslušnosť   súdu   prvého   stupňa   na   zastavenie konania   nevyplývala   ani z §   10   ods.   3   poplatkového   zákona,   ktorý   upravoval   možnosť v odvolacej   lehote   zaplatiť   súdny   poplatok   s následkom   zrušenia   uznesenia   o   zastavení odvolacieho konania. Z uvedenej úpravy vyplývalo len to, že táto možnosť je daná len vtedy, ak je proti rozhodnutiu o zastavení konania prípustné odvolanie. Ak odvolanie prípustné nie je, nemal účastník možnosť odvrátiť účinky spojené s nesplnením poplatkovej povinnosti, ktorá vznikla zo zákona podaním odvolania, teda z nečinnosti účastníka. Ani z ústavy, ani z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, nevyplýva, že účastník má mať   vždy   možnosť   odstrániť   dôsledky   svojej   nečinnosti   zaplatením   súdneho   poplatku v dodatočnej lehote. Ak zákon poskytoval toto dobrodenie účastníkovi v konaní na súde prvého stupňa, neznamená to, že musí rovnakú príležitosť dostať aj v odvolacom konaní. V prejednávanej veci rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia Okresný súd... Po podaní odvolania rozhodoval o odvolaní, ako funkčne príslušný Krajský súd... Jeho rozhodnutie, ktorým odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, je rozhodnutím   odvolacieho   súdu.   Keďže   odvolanie   je   riadnym   opravným   prostriedkom, ktorým   možno   napadnúť   len   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   (§   201   O.   s.   p.),   proti uzneseniu Krajského súdu... z 13. septembra 2007..., ktorým zastavil odvolacie konanie, odvolanie nie je prípustné.

Nápravu   prípadných   chýb   konania,   dôsledkom   ktorých   bola   odňatá   možnosť navrhovateľa uplatniť v konaní svoje procesné práva, bolo možné dosiahnuť len pomocou mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania.   Navrhovateľ   však   proti   uzneseniu odvolacieho   súdu   podal   odvolanie.   Najvyšší   súd...,   ktorému   bol   spis   predložený,   mal dôvodné   pochybnosti   o   tom,   či   sa   má   podanie   skutočne   za   odvolanie   považovať. Pochybnosti vzbudzoval predovšetkým odkaz na § 240 O. s. p. použitý v predposlednom odseku podania. Spis preto vrátil súdu prvého stupňa, aby nejasnosť a rozpornosť podania odstránil. Súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či sa má podanie považovať za odvolanie, keďže sa nim napadá rozhodnutie krajského súdu, alebo sa má považovať za dovolanie. Navrhovateľ v odpovedi na výzvu (list z 11. júna 2007) výslovne uviedol, že podanie   sa   nemá   považovať   za   dovolanie,   ale   za   odvolanie   tak,   ako   bolo   označené. V odpovedi navyše uviedol, že podanie ani nemá náležitosti dovolania podľa § 240 O. s. p. Ani pri rešpektovaní zásady, že podania sa majú posudzovať podľa obsahu a nie podľa označenia, nemohol Najvyšší súd... rozhodujúci o odvolaní, proti výslovne prejavenej vôli navrhovateľa považovať jeho úkon za dovolanie. Jeho postupu nemožno ani v tomto smere nič vytknúť. Keďže navrhovateľ trval na tom, že proti rozhodnutiu krajského súdu podal odvolanie,   Najvyšší   súd...   správne   odvolanie,   ktoré   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému odvolanie nie je prípustné, podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. V takom prípade ani nemohol reagovať na navrhovateľom vytýkané chyby, ktorých sa mal v konaní dopustiť súd prvého stupňa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   o   odvolaní   v   súlade   s   procesným predpisom, preto jeho konanie a rozhodnutie nemožno považovať za postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom,   ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolanie preto podľa § 218 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením 243b ods. 4 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“.

9. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

11. V okolnostiach danej veci neboli právne závery najvyššieho (dovolacieho) súdu týkajúce sa sťažovateľkou namietaných skutočností [(i) a (iii)] bod 5 ani arbitrárne či zjavne neodôvodnené,   naopak   dôsledne   rešpektovali   procesnoprávny   stav   platný   v rozhodnom čase. Výhrady sťažovateľky, že nemohla využiť odvolaciu lehotu na dodatočné zaplatenie súdneho poplatku (hoci v iných situáciách je toto možné, pozn.), resp. že nadriadený súd mal   jej   podanie   posúdiť   nie   ako   odvolanie,   ale   ako   dovolanie   (napriek   tomu,   že sťažovateľka opakovane na výzvu súdu trvala na tom, že ide o odvolanie, pozn.) aj podľa názoru ústavného súdu neobstoja. K ďalšej sťažovateľkinej výhrade [(ii) bod 5] ústavný súd už iba dodáva,   že   jej   právny   význam by   bol   relevantný   v prípade,   ak by sťažovateľka „nezmarila“ (čo možno pričítať na jej ťarchu, pozn.) opravný prieskum uznesenia krajského súdu z 15. novembra 2006, teda ak by netrvala na tom (aj v rámci jej podania z 11. júna 2007),   že   jej   podanie   z 21.   januára   2007   (pôvodne   označené   ako   odvolanie,   pozn.)   je v skutočnosti   odvolanie   (riadny   opravný   prostriedok),   a teda   nie   je   (nejde   o)   dovolanie (mimoriadny   opravný   prostriedok);   v rámci   odvolania   (riadneho   opravného   prostriedku) uvedenú výhradu nebolo možné vecne preskúmať.

12.   Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie sťažovateľkou   namietaných   skutočností   [(i),   (ii)   a   (iii)   bod   5],   prevažne   procesného charakteru, je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť právny názor   najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie namietaných skutočností (bod 5) najvyšším (dovolacím) súdom takéto nedostatky nevykazuje.

13.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka   s   právnym   názorom   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu v otázkach   nastolených   v bode   5   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   ich posúdenie je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou v petite označených práv.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným porušením označených práv.

15.   V neposlednom   rade   ústavný súd pripomína, že všeobecný   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

16. Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

17.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   a s poukazom   na   to,   že   obsahom označených   práv   nie je právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

19. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009