znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 317/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 276/07, 5Co 278/07 z 31. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2008 doručená sťažnosť T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   prejednanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5Co 276/07, 5Co 278/07 z 31. marca 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„V právnej veci navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.): T. L. voči odporcovi: S., s. r. o. o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vedenej na Okresnom súde Bratislava V, sp. zn.: 12 C 83/07, sa navrhovateľ domáhal oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, že jeho majetkové a sociálne pomery mu neumožňujú platenie súdnych poplatkov.

Okresný súd Bratislava V ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 16. 04. 2007 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Voči predmetnému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie zo dňa 02. 05. 2007.“

Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 5Co 276/07, 5Co 278/07 z 31. marca 2008 (ďalej   len   „uznesenie   z 31.   marca   2008“)   potvrdil   sťažovateľom   označené   uznesenie Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12C 83/07-86 zo 16. apríla 2007 (ďalej len „uznesenie zo 16. apríla 2007“), ako aj ďalšie uznesenie okresného súdu zo 14. mája 2007.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje len voči tej časti uznesenia krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 16. apríla 2007 o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku.

Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu,   s ktorým   sa krajský   súd   v plnom   rozsahu   stotožnil.   Porušenie   označených   práv   videl   v nesprávnych právnych   záveroch   krajského   súdu,   ktorý   sa   podľa   neho   nevysporiadal   správne   s jeho odvolacími dôvodmi   proti uzneseniu okresného súdu   zo 16. apríla 2007. Tiež namietal závery   krajského   súdu   vo   vzťahu   k nesplneniu   podmienok   priznania   oslobodenia   od súdnych poplatkov, ktoré sú podľa neho v rozpore so znením § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ k namietanému porušeniu označených práv uviedol:

«Predpokladom   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   je   v zmysle   hypotézy   právnej normy   danej   §   138   ods.   1   OSP   posúdenie   dvoch   otázok:   1)   posúdenie   majetkových a sociálnych pomerov účastníka a 2) posúdenie, či návrhom účastník svojvoľne resp. zrejme bezúspešne neuplatňuje svoje právo. Sťažovateľ... vyčerpávajúcim spôsobom v odvolaní... uviedol, že on v pozícii navrhovateľa uplatňuje nárok na ochranu osobnosti ako fyzická osoba, pričom on ako fyzická osoba nie je podnikateľom.... Uviedol najmä, že skutočnosť, či má v pozícii spoločníka podiel na základnom imaní obchodných spoločností je irelevantná pre posúdenie jeho aktuálnych majetkových pomerov ako fyzickej osoby... Ďalej uviedol, že rovnako ani členstvo v dozornej rade spoločnosti, na ktorú je viac než šesť rokov vyhlásený konkurz podľa zákona č. 328/1991 Zb., žiadnym spôsobom pozitívne neovplyvňuje jeho majetkové   pomery...   Ide   o   tzv,   „mŕtve“   pozície   sťažovateľa   na   účasti   v   obchodných spoločnostiach (či už ako spoločníka v obchodnej spoločnosti, resp. ako člena dozornej rady),   keďže   tieto   spoločnosti   viac   než   šesť   rokov   objektívne   nevykonávajú   žiadnu podnikateľskú   činnosť.   Porušovateľ   však   na   uvedené   námietky...   vôbec   nereagoval   v napadnutom rozhodnutí.

Porušovateľ konštatuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že skutočnosť, že navrhovateľ sa zúčastňuje na podnikaní viacerých podnikateľských subjektov má vždy za následok   nepriznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v zmysle § 138 ods.   1   OSP... Interpretácia § 138 ods. 1 OSP porušovateľom je v zjavnom rozpore s dikciou normy, z ktorej pri ústavne súladnom výklade nevyplýva, že skutočnosť, ak niekto je spoločníkom resp, členom dozorných orgánov viacerých obchodných spoločností mala automaticky ex lege za následok nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. V závere... porušovateľ uvádza možnú liberáciu, že len komplikované pomery ako živelná udalosť môžu mať vplyv na aplikáciu § 138 ods. 1 OSP (... táto v závere uvedená konštatácia je v rozpore s úvodnou konštatáciou,   kde   porušovateľ absolutizuje,   že   u   určitého   druhu   osôb   -   tie,   ktoré   sú spoločníkmi viacerých spoločností nikdy neprichádza do úvahy oslobodenie od súdneho poplatku)... Uvedený výklad porušovateľom možno označiť za ústavne neakceptovateľný... pretože odopiera takýmto fyzickým osobám možnosť domáhať sa svojho práva na súde... len v dôsledku toho, že sú spoločníkmi viacerých spoločností bez ohľadu, či ide o spoločnosti mŕtve,   resp.,   živé,   bez   ohľadu   či   reálne   vykonávajú,   resp,   nevykonávajú   podnikateľskú činnosť. Porušovateľ takýmto výkladom diferencuje potenciálnych žiadateľov (účastníkov) o oslobodenie od súdneho poplatku podľa ich postavenia podľa toho, či sú alebo nie sú spoločníkmi viacerých obchodných spoločností.

Ustanovenie § 138 ods. 1 OSP však žiadnu takúto diferenciáciu podľa „kategórie účastníkov“ nestanovuje... v každom individuálnom prípade (t. j. aj u sťažovateľa) bolo potrebné posúdiť relevantné majetkové pomery...

V tejto súvislosti podporne na argumentáciu uvádzam Nález ÚS ČR zo dňa 31. 09. 2004,   sp.   zn.: IV. ÚS   289/03   (pozn.:   fotokópiu   prikladám),   z   ktorého   tiež   vyplýva,   že z hľadiska   posúdenia   nároku   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nemôže   mať   vplyv skutočnosť postavenie účastníkov podľa profesie, povolania.»

V sťažnosti sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu   z 31.   marca   2008   v časti,   v ktorej   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu zo 16. apríla 2007 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru,   navrhol   ústavnému súdu   zrušiť uznesenie krajského súdu v uvedenej časti a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ako aj priznať mu úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   nie   je   zjavne   neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 31. marca 2008 v časti, v ktorej ním   bolo   v odvolacom   konaní   v celom   rozsahu   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu zo 16. apríla   2007,   ktorým   sťažovateľovi   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   posudzovaného   súdneho konania   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   ochranu   osobnosti   a priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10 000 000 Sk.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   vo   svojom   uznesení   z 31.   marca   2008   ústavne nekonformným   spôsobom   aplikoval   ustanovenie   §   138   ods.   1   OSP   pri   posudzovaní existencie   dôvodov   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   sťažovateľovi. Sťažovateľ vytýkal krajskému súdu, že v danom prípade neboli objektívne posudzované jeho skutočné osobné a majetkové pomery a k nepriznaniu oslobodenia (resp. k potvrdeniu uznesenia okresného súdu zo 16. apríla 2007) došlo na základe skutočnosti, že sťažovateľ sa podieľa na podnikaní (ako spoločník a člen dozornej rady obchodných spoločností), pričom sa   neprihliadlo   na   to,   že   „či ide   o   spoločnosti   mŕtve,   resp.   živé,   bez   ohľadu   či   reálne vykonávajú, resp. nevykonávajú podnikateľskú činnosť“. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského   súdu,   podľa   ktorého   neúspešnosť   podnikania   podnikateľa   je   podnikateľským rizikom a nemôže byť dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 31. marca 2008 uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho   odvolaní.   Rozhodnutie   krajského   súdu   z 31.   marca   2008   nie   je   podľa   názoru ústavného   súdu   arbitrárne.   Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom,   a ani   vyslovenie   iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Krajský súd svoje závery v uznesení z 31. marca   2008 relevantne zdôvodnil, keď uviedol:

„V danom   prípade   neboli   súdu   preukázané   dostatočné   podmienky   pre   priznanie oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   na   strane   navrhovateľa,   ktorý   sa   zúčastňuje   na podnikaní viacerých podnikateľských subjektov – obchodných spoločností, ktorá skutočnosť má za následok vždy nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle ust. § 138 ods. 1 O. s. p..

Ani   v prípade   preukázania   účtovnej   straty   právnickej   osoby,   resp.   insolventnosti právnickej osoby nie sú ešte bez ďalšieho splnené predpoklady ust. § 138 ods. 1 O. s. p., keď   právnická   osoba   ako   podnikateľský   subjekt   vstupuje   do   oblasti   vzťahov,   ktoré nevyhnutne so sebou nesú riziko neúspechu, strát a ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych   poplatkov   a pri   posudzovaní   predpokladov   pre   toto   rozlišovať,   či   nepriaznivá situácia   podnikateľa   resp.   osoby   zúčastňujúcej   sa   na   podnikaní   vychádza   z jeho podnikateľskej činnosti a nie je pritom dôležité, či podnikateľ pri tejto činnosti postupoval riadne   a dostal   sa   do   nepriaznivej   situácie   vplyvom   zhody   okolností   alebo   postupoval nezodpovedne a sám si svoju situáciu zavinil, pretože toto všetko je potrebné zahrnúť pod pojem   podnikateľského   rizika.   Dôsledky   tohto   rizika   nemožno   prenášať   formou   úľav z poplatkovej povinnosti na štát, pretože takto by okrem iného boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní pred podnikateľmi úspešnými.

Podmienky   pre   aplikáciu   ust.   §   138   ods.   1   O.   s.   p.   by   boli   teda   osvedčené   len v prípadoch, ak sa podnikateľ ocitol v komplikovaných pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním, najmä v prípade neodvratiteľných živelných udalostí alebo iných prípadov vyššej moci.

Ústavný   súd   dodáva,   že   mu   neprináleží   prehodnocovať   právne   závery   krajského súdu,   ktorý   objektívnu   zodpovednosť   podnikateľa   za   znášanie   podnikateľského   rizika vťahuje aj na osoby zúčastňujúce sa na podnikaní iných subjektov, pretože tieto závery nemožno charakterizovať ako rozporné s ustanovením § 138 ods. 1 OSP.

Účasťou na podnikaní inej osoby (ako spoločník obchodnej spoločnosti) sa spoločník sám   rozhodol   pre   takúto   formu   nakladania   so   svojím   majetkom   a zárobkovú   činnosť. Z tohto priamo vyplýva, že spoločník znáša aj riziko neúspešnosti takejto formy nakladania s majetkom   a takejto   zárobkovej   činnosti,   ktoré   môže   byť   zapríčinené   či   už   výkonom rozhodovacej pôsobnosti spoločníka o chode spoločnosti alebo objektívnymi okolnosťami. Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   považovať   za   arbitrárny   záver   krajského   súdu,   podľa ktorého spoločník spoločnosti obdobne znáša dôsledky podnikateľského rizika vo vzťahu k splneniu   predpokladov   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ako   by sám   vykonával podnikateľskú činnosť.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by v označenom konaní nebola zo strany krajského súdu sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2008