znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 316/2015-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť

vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 z 18. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára2015   doručená   sťažnosť

(ďalej   len   „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Obo 44/2013-614 z 18. septembra 2014 (ďalejlen „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta „Nedostatok   odôvodnenia   a   nepreskúmateľnosť rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   5 Obo   44/2013-614   zo   dňa 18. 09. 2014   ako   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza: „Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   č.   k.   5 Obo   44/2013-614   zo   dňa   18. 09. 2014 dovolanie; vzhľadom na nie jednotnú judikatúru vo vzťahu k pripusteniu dovolania proti potvrdzujúcemu   rozsudku   na   základe   dovolacieho   dôvodu   podľa   § 237   ods.   2   písm.   f) podáva v zákonnej lehote aj túto ústavnú sťažnosť.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovaťo sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva aleboslobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánomverejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, žeprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   inéhoaj opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozíciivo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jejumožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   aleboslobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej vecidovolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).V okolnostiach   danej veci tak   sťažovateľ podaním   dovolania,   ako   aj podaním   sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovaťdva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo v podmienkachprávneho   štátu,   ktorý   rešpektuje   princíp   právnej   istoty,   nie   je   ústavne   aprobovateľné,pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádzauplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súduešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bolsťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúrya v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa či. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétneokolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podaldovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľačl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiudovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body51, 53 a 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutímnajvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovaniavšeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnychsťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j na paralelnépodávanie sťažnosti   ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na užuvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľazásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa §25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015