SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 316/2015-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť
vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 z 18. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Obo 44/2013-614 z 18. septembra 2014 (ďalejlen „rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta „Nedostatok odôvodnenia a nepreskúmateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 ako porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza: „Sťažovateľ podal proti rozsudku č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 dovolanie; vzhľadom na nie jednotnú judikatúru vo vzťahu k pripusteniu dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku na základe dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 2 písm. f) podáva v zákonnej lehote aj túto ústavnú sťažnosť.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obo 44/2013-614 zo dňa 18. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovaťo sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva aleboslobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánomverejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, žeprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem inéhoaj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozíciivo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jejumožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva aleboslobody (I. ÚS 36/96).
Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej vecidovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).V okolnostiach danej veci tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovaťdva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo v podmienkachprávneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné,pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádzauplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súduešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bolsťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúrya v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa či. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétneokolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podaldovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiudovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutímnajvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovaniavšeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnychsťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j na paralelnépodávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na užuvedené nie je opodstatnené.
Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľazásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa §25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015