znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 316/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K., zastúpených advokátom JUDr. V. J., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 7 Co 216/2010   zo   16.   marca   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. a Ing. M. G.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2012 doručená sťažnosť M. G. a Ing. M. G., K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 Co 216/2010   zo   16.   marca   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 krajský súd ako vecne správny potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 1247/98-352 z 13. apríla 2010, ktorým bola sťažovateľom uložená povinnosť odstrániť z pozemku vo vlastníctve navrhovateľky neoprávnenú stavbu (stĺpiky so   závorou,   pozn.),   ktorej   zriadením   sťažovatelia   neoprávnene   zasiahli   do   vlastníckeho práva navrhovateľky. Dovolanie sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súdu bolo napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011 odmietnuté, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nebolo prípustné.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť tak s uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorému   vytýkajú   nesprávne   vyhodnotenie   dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s rozsudkom krajského súdu,   ktorému   vytýkajú   jednako   nedostatočnú   odôvodnenosť   a jednako   nedostatočné resp. rozporuplné   zistenie   skutkového   stavu,   ktoré   napokon   viedlo   podľa   sťažovateľov k nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd, rovnako ako pred ním aj okresný súd, sa vôbec nevysporiadal s ich námietkami týkajúcimi sa ich pochybnosti   o legálnosti   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   navrhovateľkou   k pozemku, na ktorom postavili spornú stavbu, ktorej odstránenia sa navrhovateľka domáhala.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „Ústavný   súd   síce   zásadne   neprehodnocuje   dokazovanie   vykonané   všeobecnými súdmi, lebo — aj keď by sa s ním nestotožňoval - mu táto právomoc neprislúcha, na strane druhej   však,   ak   je   hodnotenie   konkrétnych   dôkazov   poznamenané   prvkami   ľubovôle, v dôsledku absencie akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej realizácie   dôkazného   konania,   ktorý   má   za   následok   porušenie   vyššie   označených základných práv....

Sťažovatelia   v   konaní   preukázali   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   parcele na základe kúpnej zmluvy, spornú časť pozemku užívali nerušene od roku 1978 až do roku 1998, preto ak by aj sporná časť pozemku nebola predmetom prevodu podľa kúpnej zmluvy, nadobudli k nej vlastnícke právo vydržaním (viď zápisnica 6 C/477/79).

Sťažovatelia   spochybnili   právny   titul,   od   ktorého   navrhovateľka   odvodzovala oprávnenosť   svojej   držby   -   Dohodu   zo   07.05.1957,   na   základe   ktorej   P.   L.   prenechal do úžitku časť parcely č.... o výmere... M. C. (manželovi navrhovateľky), pretože P. L. ani jeho manželka neboli nikdy jej vlastníkmi, ale iba užívateľmi (viď Dohoda z 7.5.1957). Uvedená   Dohoda   nemohla   založiť   oprávnenosť   a   dobromyseľnosť   držby,   pretože   nikto nemôže preniesť na iného viac práv, než sám má.

Sťažovatelia žiadali pripojenie notárskeho spisu N 113/94? NZ 386/94 za účelom zistenia právnej skutočnosti, ktorá mala založiť oprávnenú držbu navrhovateľky k spornému pozemku a spôsobiť vydržanie vlastníckeho práva navrhovateľkou. Takýto dôkaz nemožno hodnotiť ako nadbytočný, ale naopak má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovatelia   šetrením   v   zozname   znalcov   vedenom   MS   SR   zistili,   že   Ing,   K.   bol zo zoznamu znalcov vyčiarknutý ešte dňa 25.09.2009, teda pred vypracovaním znaleckého posudku č.... dňa 12.11.2009 a písomného vyjadrenia zo dňa 28.02.2010.... Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazu získaného v rozpore so zákonom. Túto skutočnosť ponechal odvolací aj dovolací súd bez povšimnutia.

Znaleckým dokazovaním nebolo preukázané vlastnícke právo navrhovateľky, pretože z posudku Ing. K. vyplýva iba fakt, že v 70-tych rokoch 20. storočia bola v katastri pri novom mapovaní vykonaná zmena tvaru pozemkov sťažovateľov a navrhovateľky, pričom dôvod tejto zmeny je neznámy a naopak podľa znaleckého posudku Ing. Č. podľa operátu bývalej   evidencie   nehnuteľnosti   pred   novým   mapovaním   sa   všetky   tri   stĺpiky   postavené sťažovateľmi nachádzali na pozemku... patriacom sťažovateľom....

Medzi základné princípy právneho štátu patrí nepochybne i vylúčenie ľubovôle pri rozhodovaní   súdov,   ktoré   musia   reagovať   na   uplatnené   námietky   a   vysvetlenie   ich prípadného odmietnutia. Ak sa odvolací súd nevysporiada s odvolacími námietkami, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku v rozpore s právom na spravodlivý proces....

Napriek tomu, že sťažovatelia mali súdnou praxou - ktorú podľa judikatúry ESĽP treba považovať za zákon v materiálnom zmysle (viď Kruslin v. Francúzsko z 24.4.1990 a pod.) - zabezpečený prístup k dovolacíemu súdu, tento svoju judikatúru nerešpektoval, keď napriek svojvoľnému odôvodneniu rozsudku odvolacím súdom, dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné. V tomto postupe dovolacieho súdu tiež treba vidieť svojvôľu, ktorým sa zasahuje do funkčnosti právneho systému na Slovensku.“  

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   z   16.03.2011,   spis.   zn.   7   Co   216/2010, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 28.9.2011, spis. zn. 4 Cdo 181/2011, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn. 7 Co 216/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR   z 28.9.2011,   spis.   zn.   4 Cdo 181/2011,   a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľom   priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume   462,38   EUR,   ktorú   je povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline spolu s Najvyšším súdom SR solidárne do 2 mesiacov, na účet právneho zástupcu... “

Sťažovatelia   tiež   žiadali,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 a svoj návrh odôvodnili takto:

„Vzhľadom   na   to,   že   v   napadnutých   rozhodnutiach   ide   o   exekučný   titul na odstránenie stavby, sťažovatelia navrhujú a žiadajú ústavný súd, aby do rozhodnutia vo veci samej odložil vykonateľnosť rozhodnutia   Krajského súdu v Žiline z 16.03.2011, spis. zn. 7 Co 216/2010, čím sa predíde vzniku nenapraviteľných škôd v majetkovej sfére sťažovateľov, pričom prechod cez sporný pozemok je jednou možnou prístupovou cestou k domu sťažovateľov.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov   o porušení   ich   základných   práv a práva garantovaného spravodlivé súdne konanie, a to konkrétne jeho atribúty spočívajúce v náležitom   odôvodnení   súdneho   rozhodnutia,   ako   aj v zabezpečení   rovnosti   účastníkov konania. K porušeniu uvedených atribútov spravodlivého súdneho konania malo dôjsť tým, že krajský súd aj napriek predloženým dôkazom, ktorými sťažovatelia podľa nich náležite a dostatočne spochybnili vlastnícke právo navrhovateľky k nehnuteľnosti, z ktorej žiadala odstrániť   stavbu   sťažovateľov,   čím   v konečnom   dôsledku   spochybnili   aj   jej   aktívnu legitimáciu, sa s týmito dôkazmi nevysporiadal, a namiesto tohto podľa sťažovateľov iba arbitrárne   konštatoval,   že   sťažovatelia   neuniesli   dôkazné   bremeno   a nepreukázali   svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej bola sporná stavba nimi postavená. K porušeniu označených   základných   práv   a práva   mal   prispieť   aj   najvyšší   súd,   a to   z dôvodu,   že v sťažovateľmi tvrdenom pochybení krajského súdu nevidel dovolací dôvod,   v dôsledku čoho toto sťažovateľmi tvrdené pochybenie krajského súdu ani nenapravil.  

1. K rozhodnutiu krajského súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľmi napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011, odvolávajúc sa na svoju judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   sa   ústavná   sťažnosť   proti druhostupňovému rozhodnutiu považuje za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (ktorým však   bolo   dovolanie   odmietnuté   z   procesných   dôvodov,   a   preto   nedošlo   k   vecnému preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, pozn.), a lehota na podanie sťažnosti proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa tak považuje za zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09), ústavný súd aj v tomto prípade vzhľadom na to, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu krajského súdu bez jeho meritórneho preskúmania odmietol, považuje sťažnosť sťažovateľov proti právoplatnému rozsudku krajského súdu za riadne a včas podanú.

Ústavný   súd   považuje v   prvom   rade   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Krajský súd v napádanom rozsudku sp. zn. 7 Co 216/2010 zo 16. marca 2011 svoje závery odôvodnil takto:

„Predmetom konania v danej právnej veci je návrh navrhovateľky na odstránenie stĺpikov z betónových tvárnic z pozemku parcela...   na tom základe, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou pozemku...   zastavaná plocha o výmere... Odporcovia 1/, 2/ na tejto časti jej sporného pozemku, ktorý slúži ako prístup k rodinnému domu navrhovateľky súp. č...., neoprávnene postavili tri stĺpiky oplotenia a železnú závoru.

Odvolací   súd   preskúmaním   zistil,   že   prvostupňový   súd   vo   veci   vykonal   riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci a z dôkazov, ktoré vykonal, vyvodil aj správny právny záver.

Podľa ust. § 126 ods. 1,2 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu neprávom zadržuje. Obdobne právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Súdnu ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam poskytuje zákon v citovanom zákonnom ustanovení vlastníkom proti tým, ktorí neoprávnene zasahujú do ich vlastníckeho práva,   najmä   umožňuje   domáhať   sa   vydania   veci   od   toho,   kto   ju   neprávom   zadržuje. Základnou podmienkou úspechu návrhu v tejto právnej veci je preukázanie vlastníckeho práva, teda aktívna legitimácia. Keďže vlastnícke žaloby sú hmotno-právnym inštitútom, na základe   ktorého   sa   realizuje   subjektívny   nárok   vlastníka   veci   na   ochranu,   bolo povinnosťou súdu skúmať,   či navrhovateľka má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu v danom znení o ochranu vlastníckeho práva. V konaní prvostupňový súd mal preukázané, že   navrhovateľka   je   zapísaná   ako   výlučná   vlastnícka   CKN   p.   č.  ...   -   zastavané   plochy a nádvoria   vo   výmere  ...  .   Znaleckým   posudkom   znalca   Ing.   M.   Č.   bolo   zistené,   že premietnutím polohy stĺpikov a závory do súčasnej platnej katastrálnej mapy zistil, že dva stĺpiky B, C, sa nachádzajú na pozemku navrhovateľky p. č..... železná závora medzi stĺpikmi A a B na spornom pozemku navrhovateľky sa nachádza v časti bodov X, B, nákresu v dĺžke 3,25 m, Ing. M. K. ako znalec súdom ustanovený vo svojom kontrolnom znaleckom posudku   uviedol,   že   je   znalecký   posudok   vyhotovený   Ing.   M.   Č.   ako   vecne   správny, čo sa týka zamerania skutočného stavu, ako aj určenia pôvodného stavu spornej p. č..... V konaní   o ochranu   vlastníckeho   práva   navrhovateľka   preukázala   vlastníctvo k predmetnému pozemku, na ktorom sa stĺpiky nachádzajú, keď znaleckým dokazovaním bolo   preukázané,   že   časť   betónových   stĺpikov   sa   nachádza   na   parcele   navrhovateľky. Za daného stavu ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo. Na základe kúpnej zmluvy registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Č. pod č. R.... zo dňa 30.11.1978 odporcovia ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu spísanú formou notárskej zápisnice Štátnym notárstvom v Č., ktorou predávajúci ako vlastník pozemku p.. č.... lúka o výmere..., zapísanej v pozemkovej knihe kat. územia K. ako p. č...., ktorej časť je totožná s   parcelou  ...,   ktorú   nehnuteľnosť   odpredáva   predávajúci   na   prístupovú   cestu   k   ich stavebnému   pozemku.   Pokiaľ   odporcovia   1/,   2/   poukázali   na   konanie   Okresného   súdu v Čadci   sp.   zn.   6C/477/79,   v   tejto   súvislosti   prvostupňový   súd   správne   poukázal,   že navrhovateľka   J.   Ľ.   nebola   vlastníckou   predmetnej   nehnuteľnosti,   pretože   sporná   časť nehnuteľnosti jej bola pridelená iba v rámci HTUP ako náhrada za pozemky, ktoré jej boli pojaté do honov JRD a iba z tohto titulu jej vzniklo právo na prípadnú ochranu jej práv, ale nesvedčí to o jej vlastníckom práve, pretože náhradný užívateľ má právo na výnos pozemku, môže meniť jeho podstatu, uskutočňovať na ňom stavby, ale nemôže pozemok zaťažiť ani scudziť. Z uvedeného vyplýva, že vlastnícke právo navrhovateľky nemohlo byť ohrozené konaním   Ľ.j   a   v konaní   bolo   preukázané   a   to   svedeckými   výpoveďami,   že   odporcovia zneužili dohodu, ktorá bola medzi navrhovateľkou a jej manželom M. Č. a odporcami, ktorým umožnili rozšíriť vstup na pozemok, pritom si však zahradili viac ako im prináležalo. Samotní odporcovia 1/, 2/ pokiaľ získali vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti p.   č.  ...   o   výmere  ...  ,   už   v   čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   museli   si   byť   vedomí   z priestorového umiestnenia predmetnej nehnuteľnosti. Už v tom čase museli si byť vedomí toho, že časť nehnuteľnosti, na ktorom stoja stĺpiky nie je predmetom tejto zmluvy, z dôvodu ktorého aj požiadali o navrhovateľku a jej t.č. nebohého manžela o umožnenie vstupu z dôvodu   vykonávania stavebných prác. Z uvedeného vydržanie predmetnej nehnuteľnosti neprichádza v úvahu, pretože nebola preukázaná ani oprávnená držba ani uplynutie doby potrebnej   na   vydržanie predmetnej   nehnuteľnosti samotnými odporcami.   Keďže   dohoda zo dňa 7. mája 1957 predložená navrhovateľkou nebola predmetom vkladu vlastníckeho práva   podľa   vtedy   platných   právnych   predpisov,   samotná   navrhovateľka   na základe osvedčenia jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe notárskej zápisnice N 113/94, NZ 386/94 svedčí o vlastníckom práve navrhovateľky. Notárske osvedčenie bolo vydané v zmysle zák. č. 293/1992 Zb., pričom notárska zápisnica, ktorá obsahovala osvedčenie o vydržaní, bola spísaná na základe zák. č. 323/1992 Zb., ktorý zákon upravuje postavenie a činnosť notárov. Súd nie je oprávnený zasahovať do činnosti notára vykonávanej podľa zák. č. 323/1992 Zb. V danom prípade nebol súd oprávnený preskúmavať platnosť notárskej zápisnice ani postup notára pri jej vydávaní. Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.“

Z citovaného   rozhodnutia   nepochybne   vyplýva,   že   krajský   súd   mal   dostatočne preukázané, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorej sťažovatelia zriadili nepovolenú stavbu, čím zasiahli do vlastníckeho práva navrhovateľky, ktorá sa tak dôvodne   v zmysle   §   126   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   domáhala   proti   sťažovateľom ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   a žiadala   odstránenie   tejto   neoprávnenej   stavby zo svojho majetku.  

V súvislosti s námietkami sťažovateľov, podľa ktorých okresný súd a ani krajský súd nezohľadnili   nimi   predkladané   dôkazy   spochybňujúce   podľa   nich   vlastnícke   právo navrhovateľky k dotknutej nehnuteľnosti, ústavný súd podotýka, že v danom prípade bol predmet   konania   pred   všeobecnými   súdmi   vymedzený   žalobným   petitom,   z ktorého vyplýva,   že   v danom   prípade   nebola   spornou   otázka   vlastníctva   navrhovateľky, resp. predmetom   konania   nebola   žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva,   ale   predmetom konania   bola   žaloba   na plnenie,   v zmysle   ktorej   sa   navrhovateľka   domáhala,   aby sťažovatelia prestali zasahovať do jej vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedený predmet konania   bolo   teda   irelevantné   sťažovateľmi   navrhované   dokazovanie   na   popretie vlastníckeho   práva   navrhovateľky   k dotknutej   nehnuteľnosti,   ktorej   vlastníctvo   bolo nepochybne   preukázané   výpisom   z verejného   registra   o evidencii   nehnuteľností, o pravdivosti ktorého nemal krajský súd bez ďalšieho dôvod pochybovať, resp. tento zápis spochybňovať   v konaní,   v ktorom   nebola   táto   otázka   predmetom   konania.   Keďže   teda navrhovateľka   dostatočne   hodnoverným   spôsobom   preukázala   svoje   vlastnícke   právo k dotknutej nehnuteľnosti, bolo namieste, že sa domáhala jeho ochrany pred neoprávneným zasahovaním   zo   strany   sťažovateľov,   ktorí   naopak   v predmetnom   konaní   hodnoverne nepreukázali   „právo   silnejšieho“,   resp.   inými   slovami,   nepreukázali,   že   by   oni   boli vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti, čo by ich oprávňovalo na tejto nehnuteľnosti postaviť spornú   stavbu.   Práve   naopak,   takmer   všetky   námietky   sťažovateľov   sa   týkali   nie preukazovania ich vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti, ale iba spochybňovania vlastníckeho   práva   navrhovateľky.   Uvedené   právo   však   nebolo   predmetom   dotknutého konania, takže predmetné námietky sťažovateľov, zastúpených kvalifikovaným právnym zástupcom, by mohli mať relevanciu v inom konaní o určení vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti.

V súlade   s uvedeným   krajský   súd   v napádanom   rozhodnutí   tiež   konštatoval „Za daného stavu, ak by mali byť odporcovia úspešní, museli preukázať svoje vlastníctvo.“.

Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu napádané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   svojvôle   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   a jeho   závery sú plne ústavne udržateľné, pričom krajským súdom aplikované ustanovenie Občianskeho zákonníka nie je popretím jeho účelu a zmyslu a plne korešponduje s ústavnou koncepciou práva na spravodlivý súdny proces so všetkými jeho atribútmi.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K rozhodnutiu najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   napádané   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 181/2011 z 28. septembra 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti rozsudku   krajského   súdu   odmietol   z dôvodu   jeho neprípustnosti,   ústavný   súd   prisvedčil záverom najvyššieho súdu, že pri súčasnom dostatočne odôvodnenom súdnom rozhodnutí nevykonanie sťažovateľmi navrhovaných dôkazov, tobôž ak nekorešpondujú s predmetom konania (pozri už uvedené, pozn.), nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti konať pred súdom, pozn.).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   kvôli   nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a označenými právami sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ako aj rozhodnutie o   priznaní úhrady   trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Kvôli odmietnutiu sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012