znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 316/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. Z., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. apríla 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. apríla 2011 a Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. marca 2011, ktorými rozhodli o žiadosti Ing. M. S. o prepustenie z väzby na slobodu,   p o r u š i l i jeho základné právo   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

  2. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. M. S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

3.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 27. júna 2011   faxom   a 28.   júna   2011   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 20/2011 zo 7. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)   a   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 0 Tp/54/2011 z 25. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“, spolu len „napadnuté rozhodnutia“).

4. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Policajného   zboru   odboru   Stred   v Banskej   Bystrici,   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-24/BOK-ST-2011 z 25. februára 2011 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd s účinnosťou   od 24. februára 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Sťažovateľ 8. marca 2011 poukázal na účet Daňových úradov B. a B. peňažné plnenie rovnajúce sa výške ním uplatneného nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty, o ktorom poskytol   oznámenie zaslaním príslušných   dokladov   orgánom   činným   v trestnom   konaní a okresnému súdu 9. marca 2011, a to spolu so svojou žiadosťou o prepustenie z väzby. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   podanú   proti prvostupňovému rozhodnutiu. Proti napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť.

  5. Okresný súd svojím ostatným rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 54/2011 zo 16. júna 2011 rozhodol o nahradení výkonu väzby sťažovateľa peňažnou zárukou a prijatím písomného sľubu a súčasne rozhodol aj o zmene dôvodov väzby s tým, že u sťažovateľa naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.  

6. Nosným dôvodom sťažnosti podanej ústavnému súdu (ako aj žiadosti sťažovateľa o prepustenie   z väzby,   o ktorej   rozhodovali   namietané   všeobecné   súdy)   je   tvrdenie sťažovateľa, že dodatočným vrátením sťažovateľom uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (v spojitosti s ktorou je proti nemu vedené trestné stíhanie, pozn.) je spojený právny následok zániku trestnosti podľa § 86 písm. e) Trestného poriadku, a preto trestné stíhanie proti jeho osobe malo byť zastavené [§ 215 ods.   1 písm. g)   Trestného poriadku].   Uvedené   v medziach   sťažovateľom   podanej   žiadosti   o prepustenie   z väzby potom   znamená,   že   s účinnosťou   od   oznámenia   tejto   skutočnosti   orgánom   činným v trestnom   konaní   a okresnému   súdu   9.   marca   2011   mal   byť sťažovateľ   prepustený   na slobodu [„... osobitným ustanovením trestného zákona o účinnej ľútosti Trestný zákon v ust. § 86   písm.   e)   špecifikuje   osobitné   prípade (správne   má   byť   prípady,   pozn.) pre   zánik trestnosti   vo vzťahu   ku   konkrétnym   trestným   činom.   Uvedené   vyplýva   zo   záujmu   štátu vyplývajúceho   z jeho   fiskálnej   politiky   vo   vzťahu   k daniam   poukazovaným   do   štátneho rozpočtu   a vysokom   záujme   štátu   na   ich   uhrádzaní   resp.   zotrvaní   pre   účely   naplnenia verejných   rozpočtov.   V súvislosti   s uvedeným   záujmom   štátu   sa   poskytuje   dodatočná beztrestnosť tak trestným činom špecifikovaným v ust. § 276 (§85 TZ), § 277 ako aj v ust. § 278   (86   písm.   e)).   Predmetný   zánik   trestnosti   je   daný   pomenovaním   trestného   činu (Neodvedenie   dane   a poistného)   ako   aj   uvedením   ustanovenia   (§277   TZ),   teda   zahŕňa všetky skutkové podstaty v tomto ustanovení § 277 obsiahnuté. “].

7.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v súvislosti s napadnutými   rozhodnutiami   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   osobnú   slobodu podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a zrušil   napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov.

8. Uznesením č. k. I. ÚS 316/2011-13 z 24. augusta 2011 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania. Za okresný súd jeho predseda listom z 13. septembra 2011 a za krajský súd jeho predseda   listom   taktiež   z 13.   septembra   2011.   Písomné   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa bolo doručené ústavnému súdu 29. septembra 2011.

9.1   V písomných   stanoviskách   okresný   súd   a krajský   súd   najskôr   reagovali na priebeh   trestnej   veci   sťažovateľa   a následne   v podstate   zhodne   uviedli   (citované zo stanoviska   krajského   súdu): „Podľa   §   86   písm.   e/   Tr.   zák.,   trestnosť   trestného   činu zaniká aj   vtedy,   ak   ide o trestný   čin neodvedenia dane   a poistného podľa   § 277   alebo nezaplatenia   dane   podľa   §   278,   ak   splatná   daň   a jej   príslušenstvo   alebo   poistné   boli dodatočne zaplatené, najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Z tohto ustanovenia vyplýva, že na zánik trestnosti činu sú potrebné dve podmienky, a to ak je vedené trestné stíhanie za trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Tr. zák. a dodatočné zaplatenie splatnej dane a jej príslušenstva. Skutková podstata trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. sa skladá v podstate z dvoch samostatných skutkových podstát, kde podľa prvej aliney je objektom záujmu štátu na riadnom odvádzaní dane, pričom v podstate ide o špecifický druh sprenevery. V takomto prípade je možné aplikovať ust. § 86 písm.e/ Tr. zák.   o účinnej ľútosti zaplatením splatnej dane s určeným príslušenstvom po rozhodnutí príslušného daňového úradu. V druhej aliney tejto skutkovej podstaty trestného činu ide z hľadiska objektívnej stránky o neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dvoch druhov daní a to dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane. Tu ide v podstate o kýsi špeciálny druh podvodu, kde poškodený je štát. Preto vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty   nie   je   možné   si   zamieňať   s dodatočným   zaplatením   splatnej   dane   a jej príslušenstva. V prípade druhej aliney, teda... neprichádza do úvahy postup v zmysle ust. § 86 písm. e/ Tr. zák. o účinnej ľútosti.“  

9.2 Právny zástupca sťažovateľa k argumentácii okresného súdu a krajského súdu nezaujal stanovisko, čo odôvodnil tým, že na všetko podstatné už reagovali.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci v súvislosti s namietaným porušením označených práv.

II.

11.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu vo vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len   na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05, III. ÚS 151/05).

  13.   V podobných súvislostiach   ústavný súd už uviedol   (I.   ÚS   331/09), že „[z] pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého   práva   všeobecným   súdom   má   za   následok   porušenie   základných   práv a slobôd.   V konaní   o ústavnej   sťažnosti   možno   za   také   považovať   prípady,   v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,   prípadne   s   konkurenciou   rôznych   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva.“.

14. Predmetom sťažnosti bolo posúdenie, či napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktorými bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (v širších súvislostiach tiež sťažovateľova žiadosť o zastavenie trestného stíhania vedeného proti jeho osobe, čo sťažovateľ požadoval v rámci tejto žiadosti, pozn.), došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv (bod 7).

15. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Z uvedeného v okolnostiach danej veci vyplýva, že ústavný súd v medziach podanej sťažnosti mohol posúdiť iba sťažovateľom napadnuté rozhodnutia (ako segment trestného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi)   napriek   tomu,   že   ním   uvádzané   nosné dôvody (bod 6) presahujú rámec napadnutých rozhodnutí tak ab ante, ako aj ex post (pozri tiež body 4 a 5). V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v petite sťažnosti označil porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, avšak v samotnom texte sťažnosti cituje tiež ods. 1 a 2 citovaného článku ústavy.

16. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

17. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj   skutkovými   okolnosťami významnými pre uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S uvedeným úzko súvisí aj obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade   zistenia   závažného porušenia   zákonnosti   ide   aj   o   porušenie   ústavnosti   (III.   ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na   čas   ustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

18. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových   okolností,   o   ktoré   sa   výrok   rozhodnutia   o   väzbe   opiera.   O   väzbe   koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd....   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

19.   Trestný   zákon   upravuje v rámci   tretieho   oddielu   piatej   hlavy popri   trestných činoch proti   mene aj trestné činy daňové. Ide o trestné činy skrátenia dane a poistného (§ 276), neodvedenia dane a poistného (§ 277), nezaplatenia dane (§ 278) a iné. Podľa § 277 ods. 1 Trestného zákona sa trestného činu neodvedenia dane a poistného dopustí ten, „[k]to v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona, alebo kto neoprávnene v malom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“. Následné odseky 2 až 4 citovaného ustanovenia § 277 Trestného   zákona   určujú/zvyšujú   trestnú   sadzbu   v závislosti   od   „závažnejšieho   spôsobu konania“, „väčšieho rozsahu“, „značnej škody“, resp. „veľkého rozsahu“.

20. Podľa § 86 písm. e) Trestného zákona trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami...

21. Okresný súd a krajský súd k argumentácii sťažovateľa v žiadosti o prepustenie z väzby (pozri bod 6) v podstate zhodne uviedli, že „vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty nie   je   možné   zamieňať   s dodatočným   zaplatením   splatnej   dane   a jej príslušenstva,   v danom   prípade   preto   nie   sú   splnené   zákonom   stanovené   podmienky na zánik   trestnosti   skutku   v zmysle   §   86   písm.   e)   Tr.   Zák.“ (citované   z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu). Uvedený právny názor všeobecných súdov je z hľadiska ústavy (ústavnej konformity) a účinného zákonného stavu [obsahu § 277 ods. 1 v spojitosti s § 56 písm. e) Trestného zákona] neudržateľný.  

22. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom   presne   definovaných   objektívnych   a subjektívnych   znakov,   ktoré   v súhrne vytvárajú skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi.

23. Ústavný súd už uviedol (PL. ÚS 6/09), že «oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov. Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe konkrétnej trestnej politiky. Ústava, dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva, predovšetkým medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských   práv,   zmluvy,   ktorými   štáty   prevzali   záväzok   trestnoprávne   postihovať   určité konania či opomenutia alebo naopak záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní   či   opomenutí,   zmluvy   týkajúce   sa   medzinárodnej   (medzištátnej)   spolupráce (pomoci) v trestných veciach, a napokon v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie vymedzujú priestor a medze, v rámci ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym, kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.».

24. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okrem iného vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej moci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,   IV. ÚS   186/07).   Ústavný   súd   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

25. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu mož-nosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné.   V oblasti   aplikácie   a interpretácie   trestného   práva   potom   −   z takto   chápaného prostriedku ultima ratio − musia byť akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (pozri čl. 49 ústavy) či zásada in dubio pro reo (pozri čl. 50 ods. 2 ústavy).

26.   V rámci   ústavného   prieskumu   sťažovateľom   predostretých   nosných   dôvodov (bod 6) bola podstatnou odpoveď na otázku, či v prípade sťažovateľa de lege lata boli splnené podmienky účinnej ľútosti v zmysle § 86 písm. e) Trestného zákona, ak po vznesení obvinenia   pre   zločin   neodvedenia   dane   a poistného   podľa   § 277   ods.   1   (alinea   druhá) a ods. 3 Trestného zákona sťažovateľ uhradil v prospech daňového úradu sumu rovnajúcu sa výške ním uplatneného nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Z obsahu § 277 ods. 1 Trestného zákona (bod 19) prima facie vyplýva, že v rámci tohto trestného činu s názvom „neodvedenie   dane   a poistného“   sú   zaradené   dve   samostatné   skutkové   podstaty.   Prvá sa týka zadržania a neodvedenia splatnej dane a poistného, ktoré boli zrazené alebo vybraté podľa   zákona   [(alinea   prvá),   v tomto   prípade   ide   o tzv.   omisívny   trestný   čin],   a druhá sa týka   neoprávneného   uplatňovania   nároku   na   vrátenie   dane   z pridanej   hodnoty   alebo spotrebnej dane [(alinea druhá), v tomto prípade ide o tzv. komisívny delikt]. Zaradením ich oboch v rámci trestného činu neodvedenia dane a poistného zákonodarca rovnako určil (bod 22), že tak alinea prvá, ako aj alinea druhá § 277 ods. 1 Trestného zákona má zákonnú súvislosť s neodvedením dane (poistného), a to bez ohľadu na to, že v prípade prvej aliney priamo (prvoplánovo) a v prípade druhej aliney nepriamo (druhoplánovo).

27. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, že trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 uvedený v § 86 písm. e) Trestného zákona pozostáva z oboch vyššie   uvedených   skutkových   podstát   (pozri   bod   26),   teda   tak   zo   skutkovej   podstaty zadržania a neodvedenia splatnej dane a poistného, ktoré boli zrazené alebo vybraté podľa zákona (alinea prvá), ako aj neoprávneného uplatňovania nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane (alinea druhá). A keďže obe aliney (teda aj druhá) z vôle zákonodarcu reprezentujú trestný čin nedovedenia dane, rovnako de lege lata platí (k tomu pozri body 22 až 25), že dodatočným zaplatením dane (dodatočným splnením si daňovej povinnosti)   sú   splnené   zákonné   podmienky   účinnej   ľútosti,   a to   bez   ohľadu   na prvoplánovosť alebo druhoplánovosť tejto povinnosti (pozri bod 26 in fine). Inak povedané, ak podľa účinnej úpravy § 277 ods. 1 Trestného zákona, ktorý vymedzuje skutkovú podstatu trestného činu neodvedenia dane a poistného [a nie aj nejaký iný trestný čin, ktorý § 86 písm.   e)   Trestného   zákona   nepozná,   pozn.],   páchateľ   v zákonnom   čase   vráti   vyplatený daňový preplatok, došlo v konečnom dôsledku (druhoplánovo) k dodatočnému zaplateniu splatnej   dane.   V tejto   súvislosti   možno   uzavrieť,   že   ak   by   zákonodarca   protiprávnemu konaniu   páchateľa   spočívajúcemu   v neoprávnenom   uplatnení   nároku   na   vrátenie   dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane chcel pripísať iný protispoločenský dôsledok ako neodvedenie (nezaplatenie) dane, nepochybne by tak urobil.

28.   K   uvedeným   záverom   ústavný   súd   dodáva,   že   v prípadoch   posudzovania individuálnych   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   jeho   úlohou   preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované   alebo   sa   dotkli   sťažovateľa,   viedol   k porušeniu   ústavy   a príslušných medzinárodných zmlúv.

29. Opierajúc sa o citované východiská svojho rozhodovania ústavný súd konštatuje, že   v danom   prípade   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   relevantná   právna   úprava   obsiahnutá v Trestnom zákone v § 86 písm. e) nevymedzuje/nerozlišuje, resp. presne nekonkretizuje účinky účinnej ľútosti vo vzťahu k prvej a druhej alinei trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona, ako aj v nadväznosti na ústavou a dohovorom chránené   jedno   z najzákladnejších   ľudských   práv,   akým   právo   na   osobnú   slobodu nepochybne je, ústavnému súdu neostáva iná možnosť, ako za ústavne konformný výklad daného   zákonného   vymedzenia   považovať   ten,   ktorý   je   v prospech   sťažovateľa   ako obvineného   a ktorý   plne   korešponduje   aj   s požiadavkou   ochrany   jeho   základných   práv a slobôd, k ochrane ktorých je ústavný súd povolaný ako súdny orgán ochrany ústavnosti, a to priamo z ústavy.

30. Ústavný súd v rámci ústavného prieskumu sťažovateľom nastoleného problému neposudzoval   vhodnosť   a účelnosť   zákonodarcom   schválenej   zákonnej   úpravy   [názvu a obsahu § 277 a obsahu § 86 písm. e) Trestného zákona] a v tomto ohľade je de lege ferenda celkom logická a pochopiteľná argumentácia všeobecných súdov, ktoré vnímajú reálne rozdiely medzi skutkovou podstatou trestného činu neodvedenia dane (prvá alinea § 277   ods.   1   Trestného   zákona)   a skutkovou   podstatou   trestného   činu   neoprávneného uplatnenia nároku na vrátenie dane (druhá alinea § 277 ods. 1 Trestného zákona). Zároveň ale treba podotknúť, že pokiaľ chcel/chce zákonodarca zo zákonných podmienok účinnej ľútosti [§ 86 písm. e) Trestného zákona] vylúčiť trestný čin spočívajúci v neoprávnenom uplatnení nároku na vrátenie dane, potom to musí (ústavne konformne) stanoviť v rámci hmotnoprávnej úpravy, napr. tak, že druhú alineu § 277 ods. 1 vypustí z ustanovenia § 277 nazvaného   „nedovedenia   dane   a poistného“,   resp.   tak,   že   ustanovenie   §   86   písm.   e) Trestného zákona o účinnej ľútosti upraví tak, že sa bude týkať iba prvej aliney § 277 ods. 1 Trestného zákona. Inak povedané, je ústavne neprípustné, aby prípadné nedostatky zákonnej úpravy všeobecné súdy odstraňovali tým, že si atrahujú právomoc zákonodarcu, a to o to viac, ak je v hre aplikácia a interpretácia trestného práva ako prostriedku ultima ratio a tomu zodpovedajúci ústavný konformný výklad.  

31. Podľa názoru ústavného súdu ani okresný súd a v neposlednom rade ani krajský súd, ktorý rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v poslednej inštancii, nevykonali ústavne súladný výklad ustanovenia § 86 písm. e) Trestného zákona vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam sťažovateľovej trestnej veci (v okolnostiach posudzovanej veci v súvislosti   so   zákonnosťou   a ústavnosťou   uvalenej   väzby)   a pri   svojej   rozhodovacej činnosti   nezohľadnili   hľadisko   potreby   ochrany   ústavou   a medzinárodnými   zmluvami garantovaných základných ľudských práv a slobôd, z ktorých napadnuté rozhodnutia taktiež vybočovali.

32.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje   porušenie   základného   práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

33. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

34.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 2 Tpo 20/2011   zo   7.   apríla   2011   v spojení   s uznesením   okresného   súdu sp. zn. 0 Tp/54/2011   z 25. marca   2011. Ústavný   súd   v   súvislosti   s   týmto   návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci nie je nevyhnutné, aby využil   aj   túto   svoju   právomoc   podľa   čl.   127   ods. 2   ústavy,   a to   s   prihliadnutím   na   tú skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   54/2011 zo 16. júna 2011 prepustený z väzby na slobodu na základe prijatia peňažnej záruky, a to už v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nevyhovel jeho návrhu na zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu (pozri bod 5). Ústavný súd pritom vychádzal   tiež   zo   zásady   zdržanlivosti   a sebaobmedzenia,   rešpektujúc   reálny   stav sťažovateľovej trestnej veci (pozri body 4, 5 a 15).

35. Ústavný súd nerozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o náhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátom   v   konaní pred   ústavným súdom,   keďže   sťažovateľ   si   nárok   na ich   náhradu v konaní pred ústavným súdom neuplatnil.

36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011