znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 316/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 269/2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010   doručená   sťažnosť   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namietal   porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 269/2009.

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv, súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 269/2009 z 30. novembra 2009 a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

3. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný sú na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom postavení   žalovaného   v 2.   rade   účastníkom   konania   o náhradu   škody   vedeného   na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 C 50/2003. Okresný súd uznesením z 22. mája 2007 konanie zastavil, lebo žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že náhrada   škody   jej   bola   uhradená   na   základe   dohody   s   poisťovateľom   prevádzkovateľa motorového   vozidla   ako   vedľajším   účastníkom   konania.   Posledným   uznesením z 12. septembra 2008 (ktorému predchádzali dve zrušujúce uznesenia odvolacieho súdu) okresný   súd   žalobkyni   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Vychádzal   pritom   z toho,   že žalobkyňa podala žalobu dôvodne ako proti prevádzkovateľovi motorového vozidla, tak aj proti   sťažovateľovi   –   škodcovi,   v procesnom   postavení   žalovaného   v 2.   rade,   pričom k späťvzatiu   žaloby došlo   až po   uzavretí   dohody   a   po vyporiadaní   nárokov   s vedľajšou účastníčkou konania. Žalobkyňa nepožiadala o náhradu trov konania, na ktorú inak mala nárok podľa § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), preto s ohľadom na § 150 OSP postupoval okresný súd tak, že jej ich „nepriznal“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 23 Co 281/2008 z 26. februára 2009 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa o trovách konania potvrdil ako vecne správne. Toto   uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   ktoré   bolo   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 269/2009 z 30. novembra 2009 odmietnuté podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP pre neprípustnosť.

6.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   30.   novembra   2009   je nesprávne,   najvyšší   súd   mu   neposkytol   dostatočnú   súdnu   ochranu   a nerešpektoval   jeho právo   na   spravodlivý   súdny   proces.   Podľa   jeho   názoru   účinky   výkonu   právomoci najvyššieho súdu nie sú zlučiteľné s jeho právom na súdnu ochranu a na spravodlivý proces. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   okresného   súdu a krajského súdu sú nezákonné, keď nerozhodli o jeho nároku na náhradu trov konania.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.  

9. Ústavný súd konštatuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, a teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Tomu zodpovedá aj znenie § 2 OSP v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Ústavný súd konštantne zvýrazňuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

10.   Najvyšší   súd   v uznesení   z   30.   novembra   2009   dostatočne   a právne   korektne odôvodnil dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne a ani svojvoľné, čomu zodpovedá aj precízny postup pri skúmaní dovolania sťažovateľa, keď sa najvyšší súd neobmedzil na skúmanie prípustnosti dovolania iba podľa §   239   OSP,   ale   zaoberal   sa   aj   tým,   či   v konaní   nedošlo   k niektorej   z procesných   vád vymedzených v § 237 OSP. Preto možno konštatovať, že dovolanie sťažovateľa posúdil komplexne,   a tým   mu   zabezpečil   realizáciu   jeho   základných   práv   garantovaných označenými článkami ústavného poriadku.

11.   Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanej   absencii   rozhodnutia   o náhrade   trov konania ústavný súd uvádza, že z jeho strany ide o zneužitie práva, pretože ako pasívne vecne legitimovaný účastník - žalovaný v 2. rade, nemal v spore pred všeobecnými súdmi nárok na náhradu trov konania podľa žiadneho z ustanovení § 142 až § 150 OSP.

12.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

13.   Ústavný   súd   v   postupe   najvyššieho   súdu   a ani   v jeho   rozhodnutí   či v rozhodnutiach nižších súdov, ktoré mu predchádzali, nezistil žiadne pochybenie v zmysle namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   a   preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   považoval   ústavný   súd   za bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010