znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 316/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   štátneho   podniku   L.,   š.   p.,   B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MCdo 9/2007 z 27. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L., š. p.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009   doručená   sťažnosť   štátneho   podniku   L.,   š.   p.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MCdo 9/2007 z 27. februára 2009.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Generálny prokurátor SR... na základe podnetu účastníka konania L., štátny podnik B.   podal   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v   Spišskej   Novej   Vsi z 22. júna   2004...   v   spojení   s   doplňujúcim   rozsudkom   z 3.   marca   2005... v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 7. decembra 2006...

Najvyšší súd... rozsudkom, sp. zn. 1M Cdo 9/2007 zo dňa 27. 2. 2009 rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie zamietol...

Predmetom   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora S R   bolo   konanie vedené   na   Okresnom   súde...,   v   ktorom   žalobca   R.   Biskupstvo   R.   sa   dožadovalo   vydať nehnuteľnosti,   ktoré   sú   zapísané   v   pozemnoknižných   vložkách   č.   78,   90,   276,   279   kat. územia V. a N. S. v súlade so zákonom č. 282/93 Zb. z.

Okresný   súd...   rozsudkom z 22.   júna   2004...   v spojení   s doplňujúcim rozsudkom z 3. marca 2005 rozhodol tak, že uložil žalovanému, aby nehnuteľností uvedené a popísané v rozsudku   vydal.   Odvolanie   podané   sťažovateľom...   zamietol   a   prvostupňový   rozsudok potvrdil. (S výnimkou dvoch parciel, kde uložil súdu vo veci konať a rozhodnúť)...

Generálny prokurátor v dôvodoch svojho mimoriadneho dovolania uviedol..., že súdy sa dopustili... pochybení s tým, že „žalobca výzvou... vyzval povinnú osobu na vydanie nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom   území   V.   a N.   S.   a K.   zapísané v pozemnoknižných vložkách č. 78, 90, 276, 279 a ďalšie, u ktorých je oprávnená osoba pôvodný   vlastník.   K   výzve   nepredložil   žiaden   doklad   ani   žiadnym   iným   dôkazom nepreukázal   postavenie   oprávnenej   osoby...   Je   teda   nesporné,   že   oprávnená   osoba   už nazačiatku pochybila, ak v zákonom ustanovenej lehote nepodala výzvu v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 282/1993 Zb. z.“

Súdy v   rozsudkoch tvrdia,   že...   žalobcom   označené   čísla   sú   čísla   pozemnostných hárkoch, z ktorých postupne boli vytvorené pozemnoknižné vložky č. 420 a 333.

V mimoriadnom dovolaní... generálny prokurátor uviedol, že... vlastníctvo, resp. práva na nehnuteľnosť preukazujú iba pozemnoknižné vložky a nie pozemnoknižné hárky, ktoré nie sú absolútne záväzné na určenie vlastníka.

Vzhľadom na uvedené... výzva žalobcu nesplnila zákonom požadované podmienky a z uvedeného dôvodu, aj súd mal žalobu zamietnuť...

V   tejto   súvislosti   podotkol   generálny   prokurátor,   „je   potrebné   pripomenúť,   že perfektný návrh na vydanie nehnuteľností podal žalobca až dna 20. decembra 1996, teda po lehote v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Zb. z...., pričom súd uznesením pripustil zmenu petitu. Je možné konštatovať, že nárok žalobcu bol prekludovaný a neprichádzalo z tohto dôvodu do úvahy pripustenie zmeny žaloby súdom".»

3.   Vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu sp.   zn.   1   MCdo   9/2007 z 27. februára 2009 sťažovateľ ďalej uviedol, že „Najvyšší súd... sa vôbec (už uvedenými, pozn.) tvrdeniami generálneho prokurátora nezaoberal. V odôvodnení svojho rozhodnutia chýba akákoľvek zmienka k tak závažným tvrdeniam generálneho prokurátora, ktoré majú vplyv na posúdenie celej veci...

Rozsudok Najvyššieho súdu... je vadný, nepreskúmateľný a pre účastníka konania arbitrárny.“. Sťažovateľ   tiež   poukazoval   na   argumentáciu   Generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), že majetok náboženských základín nepatrí cirkvi, podporenú znaleckým posudkom prof. PhDr. P. K., PhD. „Najvyšší súd... v napadnutom   rozsudku   sa   s   tvrdeniami   generálneho   prokurátora   opätovne nevysporiadal...“. V tejto súvislosti sťažovateľ uzavrel, že „... súdy... rozhodli v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, v rozpore s princípom spravodlivosti, arbitrárne a ich postup je   možné označiť za   svojvôľu,   v ktorom   sa   porušuje ústavné   právo na   zákonný a spravodlivý   proces.   Ich   postup   možno   označiť,   vrátenie   postupu   Najvyššieho   súdu... celkom formalistický, svojvoľný bez toho, že by ich výroky mali rozumný základ z obsahu spisu a poskytovali rozumné vysvetlenie, prečo tvrdenia sťažovateľa neobstáli a dokonca ani v konaní o mimoriadnom dovolaní neobstáli tvrdenia generálneho prokurátora. Som toho názoru, že... súdy nemôžu rozhodovať na základe, síce zdanlivo ľahko sa ponúkajúceho   formalistického   argumentu,   ktorý   v   skutočnosti   je   v   zjavnom   rozpore s obsahom spisu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že: „Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 1MCdo 9/2007 zo dňa 27. 2. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ústavný súd... rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 1MCdo 9/2007 zo dňa 27. 2. 2009 zrušuje... a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 209,52 Eur, ktoré je   Najvyšší   súd...   povinný   vyplatiť   právnej   zástupkyni...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

5.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   V okolnostiach   danej   veci   uvedené znamená, že pokiaľ sťažovateľ v texte sťažnosti poukazoval na ďalších porušovateľov – Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), avšak v petite sťažnosti namietal iba postup najvyššieho (dovolacieho) súdu   a jeho   rozsudok,   ústavný   súd   samostatne   vecne   neposudzoval/nerozhodoval o rozhodnutiach   nižších   všeobecných   súdov.   To   isté   platí,   aj   čo   sa   týka   sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv. Sťažovateľ v texte sťažnosti poukazoval (okrem v petite označeného čl. 46 ods. 1 ústavy) tiež na čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže tieto neuviedol v petite sťažnosti, ústavný súd ich posúdil iba ako súčasť širšej sťažovateľovej argumentácie v jeho veci.

6.   Ústavnému   súdu   zostalo   potom   posúdiť   sťažovateľom   namietané porušenie základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 9/2007 z 27. februára 2009.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

8. Najvyšší súd v namietanom rozsudku najskôr uviedol rozsah dovolacích dôvodov: «…Na základe podnetu žalovaného podal proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   v   potvrdzujúcej   časti   mimoriadne   dovolanie   generálny prokurátor... Dovolanie odôvodnil tým, že okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne analyzoval   vývoj   náboženskej   základiny,   pričom   vychádzal   z   dokladov   predložených predovšetkým   žalobkyňou.   Skutočnosť,   že   išlo   o   náboženskú   základinu   patriacu   cirkvi, potvrdil aj odvolací súd... V rámci hodnotenia dôkazov sa však súdy mali zaoberať aj predloženými znaleckými posudkami znalcov - odborníkov na posudzované obdobie (Prof. JUDr. M. Š., DrSc, JUDr. M. N., PhD. a Prof. PhDr. P. K., PhD.), ktoré odvolací súd vyhodnotil ako listinné dôkazy, ktoré neboli spôsobilé zvrátiť skutkový stav zistený súdom, ale   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z   dobových   dokumentov.   S   pomerne   rozsiahlym poukazom práve na znalecký posudok Prof. PhDr. P. K., PhD. uviedol, že nespochybňuje právnu   subjektivitu   žalobkyne,   spochybňuje   však   jej   právnu   subjektivitu   vo   vzťahu k náboženskej základine, pretože majetky náboženskej základiny nie sú účelovým majetkom cirkevným, ale verejno-prospešnými verejno-účelovými. Náboženská základina aj v zmysle zákona č. 26/1791 bola pomenovaná účelovým majetkom základiny a podľa toho bola aj spravovaná   a   využívaná.   Náboženská   základina   bola   zriadená   za   účelom   financovania náboženských,   cirkevných   vecí   a   záležitostí,   avšak   nebola   majetkom   cirkvi.   V   súdnom konaní žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by jednoznačne preukázala prevod majetku   náboženskej   základiny   na   cirkev   a   svoju   žalobu   odôvodňovala   len   historickým vývojom náboženskej základiny a účelom, na ktorý majetok tejto základiny bol využívaný. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno, pretože žalovaný svojimi predloženými dôkazmi dostatočne   preukázal   svoje   tvrdenia,   ktorými   nesporne   a   presvedčivo   poukázal   na skutočnosť, že náboženská základina mala verejný charakter, pričom názov „náboženská“ jej bol pričlenený len z titulu úloh, ktoré boli z majetku náboženskej základiny financované. Okrem toho namietal, že v konaní došlo k tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne   rozhodnutie veci   (nepreskúmateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   pre nedostatok dôvodov,   ako   aj   nevykonanie   dokazovania   listinnými   dôkazmi   zákonom   predpísaným spôsobom).»

9. Následne uviedol svoju právnu argumentáciu:„Najvyšší súd... preskúmal napadnuté rozsudky krajského a okresného súdu, ako aj konanie,   ktoré   týmto   rozhodnutiam   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   v   znení   zákona   č.   97/2002   Z.   z. oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane   ich častí   s právnou   subjektivitou,   ktorých vec   prešla   do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2. Medzi štátom registrované cirkvi so sídlom v Slovenskej republike patrí R... Súčasťou spoločenských zmien po roku 1989 bolo aj vyriešenie viacerých v minulosti prehliadaných   problémov   vrátane   majetkových   reštitúcií.   Počiatok   úpravy   majetkových vzťahov   štátu   a   cirkví   v   zmysle   nápravy   majetkových   krívd   napáchaných   na   cirkvách a náboženských spoločnostiach v uplynulých desaťročiach potláčania demokratických práv a občianskych slobôd možno vidieť v prijatí zákona č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení zákona   č.   338/1991   Zb.   Zákon   č.   403/1990   Zb.   o   zmiernení   následkov   niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov umožnil aj cirkvám, aby za podmienok uvedených v tomto zákone získali späť vlastníctvo k veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu najmä   podľa   vládneho   nariadenia   č.   15/1959   Zb.   Slovenská   republika   po   vyčlenení   zo štátneho   zväzku   s   Českou   republikou   pokračovala   v   náprave   majetkových   krívd napáchaných na cirkvách a náboženských spoločnostiach prijatím zákona č. 282/1993 Z. z. o   zmiernení   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam.   Motívom   prijatia   tohto   zákona   bolo   naplnenie   princípu   všeobecnej spravodlivostí a morálky spoločností pri vrátení odňatého majetku a poznanie, že tento majetok bude mať všeobecno-prospešný význam, predovšetkým v charitatívnej a sociálnej oblasti, ako aj v zdravotníctve, školstve a inde. Vrátenie tohto majetku sledovalo však aj dlhodobejší cieľ spočívajúci vo vytváraní ekonomických podmienok pre proces postupného ekonomického   osamostatnenia   cirkví   a   náboženských   spoločností   (porovnaj   dôvodovú správu k tomuto zákonu).

Ešte   v   čase   monarchie   vzniknuté   fondy   (základiny):   študijný   fond,   zriadený panovníckym aktom Márie Terézie, a náboženský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu z 8. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr. Slovník verejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932, st. 691 a nasl.: heslo Náboženské fondy) považovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúžiť potrebám katolíckej cirkvi - ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, že v porovnaní s Českom na Slovensku v päťdesiatych   rokoch   minulého   storočia   došlo   k   rozdielnemu   vývoju:   fondový   život   tu zanikol - došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich: K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonu v Československu, Sekretariát   vlády   ČSR   pro   veci   cirkevní,   Praha,   1989,   nález   Ústavného   súdu   Českej republiky   z 3.   augusta 2005,   sp.   zn.   II.   US 189/02,   rozsudok Najvyššieho súdu   Českej republiky z 2. novembra 2006 č. k. 5 A 35/2002-73).

Oba súdy nižšieho stupňa nespochybnili, že v predmetnom nehnuteľnom majetku išlo podľa pôvodu o cirkevný majetok (katolícky) a že aj jeho účel bol bezprostredne spojený s r. Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s r. (pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel k záveru, že pre posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z.   z., nie je podstatnou samotná skutočnosť, že náboženská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia r. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele   fondu   bezprostredne   zviazané   s r.   t.   j.   že   krivda   spáchaná   na   tomto   fonde predstavovala priamu krivdu voči r., ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer zákona č. 282/1993 Z. z. Dovolací súd preto považuje za plne súladné s účelom a zmyslom zákona č.   282/1993   Z.   z.,   aby   v takomto   prípade   za   oprávnenú   osobu   bola   považovaná   R. v Slovenskej   republike   (žalobkyňa).   Iný   -   len   doslovný   (gramatický)   výklad   §   2   ods.   2 citovaného zákona by znamenal nenaplnenie základného poslania tohto reštitučného zákona spočívajúceho v uplatnení princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad pojmu oprávnenej osoby v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. nie je v žiadnom prípade až neprípustné   rozširujúcim,   dokonca   je   konformný   aj   s   judikatúrou   prijímanou   za   prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného   fondu   (náboženského)   chápal   (posudzoval)   zároveň   aj   ako   cirkevný   majetok (porovnaj dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z 21. marca 1922, R I 313/22). Identické stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal už v obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 25. augusta 2008 sp. zn. 1 Cdo 247/2006.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... vzhľadom na nedôvodné mimoriadne dovolanie generálneho   prokurátora...,   ktorý   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   aktívnej   vecnej legitimácie žalobkyne podľa § 2 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z. z. v znení zákona č. 97/2002 Z. z. oboma súdmi nižšieho stupňa, ako aj vzhľadom na to, že v mimoriadnom dovolaní namietané (vyššie v odôvodnení tohto rozsudku uvedené) vady konania nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, mimoriadne dovolanie zamietol...“.

10. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

12.   Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie náležitosti výzvy   na   vydanie   nehnuteľností či posúdenie   aktívnej   vecnej   legitimácie žalobkyne podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví   a   náboženských   spoločností   v znení   neskorších   predpisov je   zásadne   príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší   súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie namietaných skutočností (náležitostí výzvy na vydanie nehnuteľností či posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne) všeobecnými súdmi takéto nedostatky nevykazuje.

13. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu (a nižších súdov) v otázke náležitostí výzvy na vydanie nehnuteľností či posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   ich   posúdenie   je   otázkou zákonnosti   a jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   sťažovateľom v petite označených práv.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných na prerokúvanú vec sa   vzťahujúcich   právnych   noriem,   v okolnostiach   danej   veci zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky č.   282/1993   Z.   z.   o zmiernení   niektorých   majetkových   krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

15.   V neposlednom   rade   ústavný súd pripomína, že všeobecný   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

16. Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie označených   ústavnoprocesných   práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť,   že sa   sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

17.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   a s poukazom   na   to,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS   3/97),   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namietal porušenie   svojich   základných práv   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

18. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

19. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009