znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 316/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   3. decembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti   P. P.,   Z., zastúpeného advokátkou JUDr.   E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120 000   Sk   (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť P. P. trovy právneho zastúpenia v sume   6   732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jeho právnej zástupkyne JUDr. E. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2008 doručená sťažnosť P. P., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B.,   ktorou   namietal   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00.

Sťažovateľ k priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom uviedol:„Sťažovateľ sa... návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I. dňa 6. 10. 2000 domáhal zaplatenia sumy vo výške 180 000,- Sk s príslušenstvom, z titulu plnenia z poistnej zmluvy. Porušovateľ vo veci vytýčil pojednávanie po viac ako dvoch rokoch. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 29. 11. 2002 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

Súd   vypracoval   uznesenie,   ktorým   nariadil   znalecké   dokazovanie   až   po   ôsmich mesiacoch,   t.   j.   dňa   22.   7.   2003   a   stanovil   znalcovi   30-dňovú   lehotu   na   vypracovanie posudku. Znalecký posudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený dňa 8. 12. 2003... druhého znalca súd pribral do konania až uznesením zo dňa 10. 2. 2004 a určil opäť znalcovi 30-dňovú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku...

... mi   bolo   doručené   dňa   18.   7.   2006   uznesenie   o   ustanovení   ďalšieho   znalca z odboru umelecké diela... Porušovateľ... vydal ďalšie uznesenie v novembri 9. 11. 2006 !!!, ktoré doručil sťažovateľovi 11. 4. 2008 !!! a ako som zistila zo súdneho spisu, nielen jemu ale i ostatným   účastníkom   vrátane   znalca,   bolo   toto   uznesenie   doručované   viac   ako 17 mesiacov...

Za prieťahy považuje sťažovateľ i postup porušovateľa spočívajúci v tom, že znalecké dokazovanie   vo   veci   bolo   nariaďované   postupne   znalcami   z   rôznych   odvetví,   pričom vypracovanie uznesení o pribratí znalca a hlavne doručovanie týchto uznesení účastníkom, resp. znalcom bolo neprimerane dlhé, znalci nevypracovávali súdom stanovených lehotách, tieto neprimerane prekračovali a porušovateľom často krát neboli na doručenie posudku urgovaní. Sťažovateľ sa domnieva, že i vzhľadom k tomu, že spis nie je, resp. nebol obzvlášť rozsiahly,   nič   nebránilo   súdu,   aby   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcami   i   z rôznych odvetví súčasne a potrebné podklady bolo možné i prefotiť...

Porušovateľ od podania návrhu 6. 10. 2000, od ktorého uplynulo takmer 8 rokov, vo veci nerozhodol, nariadil len jedno pojednávanie...

Sťažovateľ sa pokúšal dosiahnuť nápravy podaním sťažnosti na prieťahy v konaní ako aj jej prešetrením, ale stále nedošlo k tomu, aby porušovateľ vo veci rozhodol.“

Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   zistil,   že   konanie   vedené   okresným   súdom sa začalo na návrh sťažovateľa podaný 6. októbra 2000. Po začatí konania okresný súd vykonal úkony smerujúce k zaplateniu súdneho poplatku za návrh (výzva z 18. októbra 2000) a zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi (31. júla 2001). Okresný súd vo veci nariadil jedno pojednávanie (29. novembra 2002) a štyri znalecké dokazovania z rôznych odborov na určenie hodnoty rôznych hnuteľných vecí patriacich do jednotlivých odborov znaleckého dokazovania.

Prvé znalecké dokazovanie bolo nariadené z odboru oceňovania bytového zariadenia uznesením z 22. júla 2003 a znalecký posudok bol vyhotovený 25. septembra 2003.Druhé   znalecké   dokazovanie   bolo   nariadené   z odboru   oceňovania   spotrebnej elektroniky   a elektrotechniky   uznesením   z 10.   februára   2004.   Znalecký   posudok   bol okresnému súdu doručený 5. mája 2006 a jeho doplnenie 28. júla 2006.

Tretie znalecké dokazovanie z odboru oceňovania umeleckých diel bolo nariadené uznesením   okresného   súdu   zo   7.   júla   2006   a   znalecký   posudok   bol   súdu   doručený 18. októbra 2006.

Štvrté znalecké dokazovanie z odboru oceňovania športových potrieb bolo nariadené uznesením   okresného   súdu   z   9. novembra 2006,   ktoré   bolo   doručované   znalcovi a účastníkom   konania   vo   februári   2008,   pričom   znalcovi   aj   odporcovi   bolo   vykázané doručenie   vo   februári   2008   a   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   v apríli   2008.   Znalecký posudok bol súdu doručený znalcom 4. apríla 2008.

Následne ďalšie úkony do zaslania spisu ústavnému súdu 16. septembra 2008 neboli okresným súdom vo veci vykonané.

Podľa   sťažovateľa   došlo   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto navrhol, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie označených práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00,   prikáže   mu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   mu   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval,   uznesením   č.   k.   I. ÚS 316/08-15 z 1. októbra   2008 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a   predsedníčka   okresného   súdu   oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3780/08 zo 16. októbra 2008, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené 24. októbra 2008, je uvedený   chronologický   popis procesných   úkonov   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní   a ďalej   je   uvedené: „S poukazom na jednotlivé úkony musím konštatovať, že predmetné konanie je poznačené prieťahom, ktorý bol spôsobený neprimerane vysokým počtom pridelených vecí v oddelení zákonnej   sudkyne   ako   i   pretrvávajúcim   poddimenzovaným   stavom   sudcov a administratívnych pracovníkov na Okresnom súde Bratislava I. Sťažnosť... na prieťahy v konaní je dôvodná...

V prípade, že ÚS SR dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti   pri   rozhodovaní   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa v stanovisku z 29. októbra 2008, ktorým reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zo 16. októbra 2008, uviedla: „k vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu uvádzam len to, že vo svojom vyjadrení predsedníčka obišla tú   skutočnosť,   že   urgencie   súdu,   ktoré   smerovali   voči   znalcom   boli   vždy   vykonané   len po tom, čo sa práva zástupkyňa navrhovateľa opakovane domáhala písomne i telefonicky aby sa vo veci konalo.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na zaplatenie sumy 180 000 Sk titulom   plnenia   z poistnej   zmluvy.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou neefektívnou činnosťou event. v niektorých etapách konania nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní,   či   v konaní pred okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   pri   preskúmaní   predmetného   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka   v   konaní   (II. ÚS 3/00,   III. ÚS 46/04).   Ústavný   súd   zároveň   pri   posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   v spore sťažovateľa   charakterizuje   neefektívna   činnosť   a v jednotlivých   etapách   konania   úplná nečinnosť.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že po začatí konania (6. októbra 2000), zaslaní   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (18.   októbra   2000)   a   zaplatení   súdneho poplatku   sťažovateľom   (30.   októbra   2000)   bol   až   do   31.   júla   2001,   keď   zaslal   návrh sťažovateľa na vyjadrenie odporcovi, t. j. 9 mesiacov, úplne nečinný.

Po tomto úkone nasledovalo ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu v trvaní viac ako   13   mesiacov   až   do   nariadenia   prvého   pojednávania   vo   veci   26.   septembra   2002 na 29. november 2002.

Ďalšie   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní   viac   ako   7   mesiacov   možno ustáliť   od   odročenia   pojednávania   konaného   29. novembra 2002   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania až do nariadenia prvého znaleckého dokazovania 22. júla 2003.

Vo veci nariadil okresný súd postupne štyri znalecké dokazovania z rôznych odborov na oceňovanie hnuteľných vecí a boli mu predložené štyri vypracované znalecké posudky, a to   v období   od   22.   júla 2003   do   4.   apríla   2008,   t.   j.   za   obdobie   presahujúce   4   roky a 8 mesiacov.

Uvedené   obdobie   sa   javí   neprimerane   dlhým   vo   vzťahu   k vypracovaniu   štyroch znaleckých   posudkov   vzhľadom   na   charakter   predmetu   znaleckého   posudzovania (oceňovanie hnuteľných veci zo zariadenia domácnosti). Taktiež možno hodnotiť postup okresného   súdu   spočívajúci   v postupnom   nariaďovaní   znaleckých   dokazovaní   z rôznych odvetví   na   oceňovanie   nehnuteľností   ako   neefektívny.   V tomto   smere   si   ústavný   súd osvojuje   argumentáciu   sťažovateľa,   že   rozsah   spisu   v spojení   s charakterom   predmetu znaleckého   skúmania   nebránili   súčasnému   nariadeniu   všetkých   štyroch   znaleckých dokazovaní.

Okrem celkového hodnotenia postupu okresného súdu v tomto období treba uviesť, že   okresný   súd   nevyužil   účinne   všetky   procesné   možnosti   a opatrenia   na   zabezpečenie vypracovania   znaleckých   posudkov   jednotlivými   znalcami   v lehotách   im   určených, a to najmä pri vypracovaní v časovom slede druhého znaleckého posudku, ktoré trvalo viac ako 2 roky a znalec bol súdom urgovaný až po urgenciách okresného súdu sťažovateľom. Pri štvrtom znaleckom dokazovaní možno ustáliť obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v trvaní viac ako 1 rok od vypracovania uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania po jeho doručovanie účastníkom konania a znalcovi.

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   „neprimerane   vysoký počet pridelených vecí v oddelení zákonnej sudkyne“ a na „poddimenzovaný stav sudcov a administratívnych   pracovníkov“   okresného   súdu,   čo   malo   spôsobiť   prieťahy v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené   skutočnosti   jednotlivo ani vo vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, opakované obdobia nečinnosti a už vôbec nie neefektívny postup okresného súdu pri nariaďovaní znaleckých dokazovaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 155/00 došlo k zbytočným prieťahom najmenej v období presahujúcom päť rokov z doterajšej doby konania, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 ústavy,   zaoberal   sa   aj jeho žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľa ako účastníka konania a povahu prerokúvanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   pre   sťažovateľa   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   120 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. B.

Ústavný   súd   úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm.   a)   a   c)   v   spojení   s   § 13   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby krát dva úkony a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008