znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 316/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2006   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   I.,   a. s.,   B.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. P. J., B., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 p o r u š i l základné právo spoločnosti I., a. s., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   6   Co   57/06-64   z 1.   júna   2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Bratislave   je p o v i n n ý   zaplatiť   spoločnosti   I.,   a.   s.,   trovy právneho   zastúpenia   v sume   5 788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS   316/06-23   zo 17.   októbra   2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť spoločnosti   I.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   57/06-64 z 1. júna 2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v podaní zo 7. decembra 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení č. Spr.3678/2006 z 22. novembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto vo svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna s tým, aby bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk a nahradiť trovy jej právneho zastúpenia v sume 8 070 Sk.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala uloženia povinnosti p., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“) zaplatiť jej 193 010,70 Sk z dôvodu poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne a nahradiť jej trovy konania.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra 2005 zaviazal odporkyňu na   zaplatenie   sumy   19 301,07   Sk, vo   zvyšku   žalobný   návrh   zamietol   a   žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd priznal sťažovateľke   poplatok   z omeškania   len   vo   výške   0,01   %   denne   z dlžnej   sumy. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol: „Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v platnom znení, o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení p. a o zriaďovaní rezortnej, odvetvovej, podnikovej a občianskej zdravotnej poisťovne (...), pri nedodržaní   lehoty   splatnosti   môže   uplatniť   zdravotnícke   zariadenie   voči   príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Podľa § 38 ods. 4 zák.   č. 273/1994 Z. z. v znení zmien uskutočnených zákonom č. 138/2003 Z. z. účinného od 1. 6. 2003, pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.“

Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   odvolala. O jej odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil s odôvodnením: „Je teda zrejmé, že právo na poplatok z omeškania navrhovateľovi vznikol po 1. 6. 2003, teda za účinnosti ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z., podľa ktorého poplatok z omeškania bol 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Omeškanie odporkyne sa skončilo v decembri 2003, teda stále za účinnosti uvedenej právnej úpravy, podľa ktorej bol poplatok   z omeškania   0,01   %.   Vzhľadom   na   to   vzniklo   navrhovateľovi   právo na poplatok z omeškania v tejto výške, čo za celé obdobie omeškania predstavuje spolu sumu 19 301,07 Sk.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   postupmi   a   rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoje   tvrdenie   opiera   o interpretáciu   nálezu   ústavného   súdu   zo   17.   mája   2004 publikovaného   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č. 396/2004   Z.   z.   a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2006 doručenom ústavnému súdu 30. novembra 2006 uviedol: „Pri rozhodovaní odvolací súd postupoval v intenciách   uznesenia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (...)   z 11.   01.   2006, sp. zn. III. ÚS 24/2006-9 a potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol navrhovateľke priznaný poplatok z omeškania vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1995 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z., t. j. vo výške 0,01 % z dlžnej   sumy   za   každý   deň   z omeškania,   pretože   právo   na   poplatok   z omeškania navrhovateľke   vznikol   za   účinnosti   zákona   č.   138/2003   Z.   z.,   ktorým   bol   poplatok z omeškania znížený z 0,1 % na 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.“

K vyjadreniu podpredsedu krajského súdu sa právny zástupca sťažovateľky okrem oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadril.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený v napadnutej časti rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra 2005.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 68/04-45 z 5. decembra 2005 zaviazal odporkyňu zaplatiť sťažovateľke 19 301,07 Sk, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 3 a 4 zákona o zdravotnom poistení   s čl.   20   ods.   1   druhou   vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   ústavy.   Nález   bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. dňa 15. júla 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   z princípu,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným   súdom,   treba   považovať   viaceré   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

Podľa právneho názoru sťažovateľky povinnosťou všeobecného súdu je aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačne princípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené   (judikované)   a   o   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia   nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych predpisov, môže po jeho uverejnení odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol nesúladný   právny   predpis   podkladom   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku.   Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2.   Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu tohto nesúladného právneho predpisu prostredníctvom   ústavného   súdu,   ktorý   môže   nesúlad   právneho   predpisu   vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39 zo 17. mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého   predmetom   je   určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Za daných okolností ale podľa názoru ústavného súdu nebolo potrebné vo výrokovej časti nálezu ústavného súdu vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože   majetková   ujma   vznikla   sťažovateľke   len   sprostredkovane   a bola   spôsobená porušením jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského   súdu,   pričom   vyslovenie   porušenia   tohto   základného   práva   spolu   s ďalšími časťami   výroku   tohto   rozhodnutia   ústavného   súdu   je   spôsobilé   dostatočne   zabezpečiť ochranu všetkých ústavou garantovaných práv sťažovateľky vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 57/06-64 z 1. júna, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   žiadosťou   sťažovateľky   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   000   000   Sk.   V nadväznosti   na   zrušenie rozsudku   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   považoval   ústavný   súd poskytnutie   ochrany   porušenému   základnému   právu   týmto   spôsobom   za   dostatočné a sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke náhradu trov konania za dva uplatnené a účelne vynaložené úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 15. augusta 2006). Za dva úkony   vykonané   v roku   2006   patrí   odmena   dvakrát   2 730   Sk   a režijný   paušál   dvakrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 5 788 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konania rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2006