znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 315/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Šimonovičom, Advokátska kancelária VASIĽ,ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Vesč. k. 15 Cb   117/2010-53   z   11.   apríla   2012,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciachč. k. 2 Cob 116/2012-72 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Obdo 72/2013 z 26. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves(ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 117/2010-53 z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudokokresného   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 2 Cob   116/2012-72   z   31.   októbra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.2 Obdo 72/2013 z 26. marca 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a   jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom uložilsťažovateľovi   ako   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ akonavrhovateľovi sumu 6 361,85 € s príslušenstvom z titulu ceny diela za navrhovateľom akozhotoviteľom   vykonanú   opravu   motorového   vozidla   v   prospech   sťažovateľa   akoobjednávateľa.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresnéhosúdu ako vecne správny.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodolnajvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nehonesprávne   skutkové   a   právne   závery   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu,   ktorý   sav plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, nedostatočné odôvodnenie rozsudkukrajského súdu a v nadväznosti na to aj nesprávne závery najvyššieho súdu o neprípustnostidovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   nevyhodnotil   správne   obsah   výpovedí   účastníkova svedkov, na ktoré podrobne poukazuje, v dôsledku čoho urobil nesprávne skutkové záveryv otázke vlastníctva motorového vozidla, ktoré bolo predmetom opravy, ako aj v otázkeustálenia osoby, ktorá motorové vozidlo odovzdala na opravu a opravu objednala a ktoráopravené   vozidlo   prevzala.   Sťažovateľ   v   tomto   smere   spochybňuje   správnosť   záverovokresného súdu o tom, že vlastníkom motorového vozidla v čase jeho opravy bol sťažovateľa sťažovateľ bol aj objednávateľom opravy vozidla, a nie pán, ktorého za vlastníkaa objednávateľa opravy označoval sťažovateľ. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta,že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou poukazujúcou na zmätočnézávery okresného súdu, naopak, v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. V dôsledku toho podľasťažovateľa   došlo   k   porušeniu   ním   označených   práv   nielen nesprávnymi   skutkovými   aprávnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ale aj nedostatočným odôvodnenímpotvrdzujúceho   rozsudku   krajského   súdu.   Práve   v nedostatočnom   odôvodnení   rozsudkukrajského   súdu   videl   sťažovateľ   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   a   tým   naplneniedôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), a zároveň porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu vidív tom, že najvyšší súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Ústavný súd ruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 2 Cob/116/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa zo dňa 11. 04. 2012, sp. zn. 15 Cb/117/2010 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. 2 Obdo/72/2013 a vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Spišská Nová Ves.

Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   povinní   spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateľa v sume 355,74 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomokresného súdu, rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresnéhosúdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľaproti rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľa   je   namietanie   nesprávnychskutkových záverov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich nedostatočnéodôvodnenie.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochranyzákladných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomokresného   súdu   konštatuje,   že   proti   tomuto   prvostupňovému   rozsudku   bol   prípustnýa sťažovateľom   aj   využitý   riadny   opravný   prostriedok,   na   základe   ktorého   bol   tentorozsudok   preskúmaný   príslušným   odvolacím   krajským   súdom   v   inštančnom   postupevšeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom   okresného   súdu   nie   je   daná   jehoprávomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 84/2010,I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadnehoopravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosťpovažovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritomlehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľky(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na označenú judikatúru ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnostiproti rozsudku krajského súdu za zachovanú a predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa včasti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj v časti smerujúcej proti rozsudkukrajského súdu a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súduo absencii   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP,   t.   j.   odňatie   možnosti   konaťpred súdom, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorá byzakladala prípustnosť dovolania proti nemu.

Sťažovateľ   taktiež   zhodne   so   svojimi   dovolacími   námietkami   proti   rozsudkukrajského súdu v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu,ktorý sa podľa neho nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudkuokresného súdu, ako aj nesprávne a podľa sťažovateľa arbitrárne skutkové závery krajskéhosúdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi okresného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyššísúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru   (I. ÚS 4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu   pri   ochrane   práva   každéhoúčastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov(m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnémuprávu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ichprávomocí.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajskéhosúdu,   uvedenú   dovolaciu   a   následne   sťažnostnú   námietku   vyčerpávajúcim   spôsobompreskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súdv celom   rozsahu   stotožnil.   Najvyšší   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   ustálil,   ženedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konaniapodľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, avšak po prieskumedôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní.Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,a preto   nie   je   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   čo   by   maloza následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV. ÚS 43/04)sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových záverov v rozsudku krajského súdu(v spojení s rozsudkom okresného súdu), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovýmsúdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci,a taktiež   že   nie   je   v   poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedkusťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosťč. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak ajdoterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípadenechápe   právo   účastníka   súdneho   konania   na   preskúmanie   toho,   akým   spôsobomvnútroštátny   súd   hodnotil   konkrétne   právne   a   faktické   okolnosti   konkrétneho   prípadu(I. ÚS 26/2014).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkomokresného súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu (a aj okresného súdu). Ústavný súd nezistil, že bykrajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   zistení   a   hodnotení   skutkového   stavu   vecia pri ustálení   právnych   záverov   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľom   namietané   pochybenia   okresnéhosúdu   a   následne   krajského   súdu   pri   vyhodnotení   skutkového   stavu   veci   a   učinenískutkových záverov zjavne nemajú takú ústavnú relevanciu, na základe ktorej by moholústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietoksťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postaveniaústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jehovnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecnýchsúdov.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosťporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu anirozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšíminárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015