SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 315/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Šimonovičom, Advokátska kancelária VASIĽ,ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Vesč. k. 15 Cb 117/2010-53 z 11. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciachč. k. 2 Cob 116/2012-72 z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Obdo 72/2013 z 26. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves(ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 117/2010-53 z 11. apríla 2012 (ďalej len „rozsudokokresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)č. k. 2 Cob 116/2012-72 z 31. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.2 Obdo 72/2013 z 26. marca 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom uložilsťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ akonavrhovateľovi sumu 6 361,85 € s príslušenstvom z titulu ceny diela za navrhovateľom akozhotoviteľom vykonanú opravu motorového vozidla v prospech sťažovateľa akoobjednávateľa.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresnéhosúdu ako vecne správny.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nehonesprávne skutkové a právne závery okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý sav plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu, nedostatočné odôvodnenie rozsudkukrajského súdu a v nadväznosti na to aj nesprávne závery najvyššieho súdu o neprípustnostidovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.
Podľa sťažovateľa okresný súd nevyhodnotil správne obsah výpovedí účastníkova svedkov, na ktoré podrobne poukazuje, v dôsledku čoho urobil nesprávne skutkové záveryv otázke vlastníctva motorového vozidla, ktoré bolo predmetom opravy, ako aj v otázkeustálenia osoby, ktorá motorové vozidlo odovzdala na opravu a opravu objednala a ktoráopravené vozidlo prevzala. Sťažovateľ v tomto smere spochybňuje správnosť záverovokresného súdu o tom, že vlastníkom motorového vozidla v čase jeho opravy bol sťažovateľa sťažovateľ bol aj objednávateľom opravy vozidla, a nie pán, ktorého za vlastníkaa objednávateľa opravy označoval sťažovateľ. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ namieta,že krajský súd sa nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou poukazujúcou na zmätočnézávery okresného súdu, naopak, v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. V dôsledku toho podľasťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv nielen nesprávnymi skutkovými aprávnymi závermi okresného súdu a krajského súdu, ale aj nedostatočným odôvodnenímpotvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Práve v nedostatočnom odôvodnení rozsudkukrajského súdu videl sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom, a tým naplneniedôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), a zároveň porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu vidív tom, že najvyšší súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj základné právo sťažovateľa, podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
Ústavný súd ruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 10. 2012, sp. zn. 2 Cob/116/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa zo dňa 11. 04. 2012, sp. zn. 15 Cb/117/2010 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn. 2 Obdo/72/2013 a vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Spišská Nová Ves.
Okresný súd Spišská Nová Ves a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateľa v sume 355,74 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomokresného súdu, rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresnéhosúdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľaproti rozsudku krajského súdu ako neprípustné.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je namietanie nesprávnychskutkových záverov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a ich nedostatočnéodôvodnenie.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričomprávomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd preto vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomokresného súdu konštatuje, že proti tomuto prvostupňovému rozsudku bol prípustnýa sťažovateľom aj využitý riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol tentorozsudok preskúmaný príslušným odvolacím krajským súdom v inštančnom postupevšeobecných súdov.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanémuporušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu nie je daná jehoprávomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010,I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadnehoopravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosťpovažovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritomlehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľky(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na označenú judikatúru ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnostiproti rozsudku krajského súdu za zachovanú a predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa včasti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj v časti smerujúcej proti rozsudkukrajského súdu a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súduo absencii vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konaťpred súdom, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorá byzakladala prípustnosť dovolania proti nemu.
Sťažovateľ taktiež zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudkukrajského súdu v sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu,ktorý sa podľa neho nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti rozsudkuokresného súdu, ako aj nesprávne a podľa sťažovateľa arbitrárne skutkové závery krajskéhosúdu, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi okresného súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyššísúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každéhoúčastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov(m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnémuprávu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ichprávomocí.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajskéhosúdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim spôsobompreskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súdv celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil, ženedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konaniapodľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom, avšak po prieskumedôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní.Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by maloza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04)sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových záverov v rozsudku krajského súdu(v spojení s rozsudkom okresného súdu), ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovýmsúdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci,a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedkusťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosťč. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak ajdoterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp.Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípadenechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobomvnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu(I. ÚS 26/2014).
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkomokresného súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnúudržateľnosť záverov krajského súdu (a aj okresného súdu). Ústavný súd nezistil, že bykrajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu vecia pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdudo namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2ústavy.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľom namietané pochybenia okresnéhosúdu a následne krajského súdu pri vyhodnotení skutkového stavu veci a učinenískutkových záverov zjavne nemajú takú ústavnú relevanciu, na základe ktorej by moholústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietoksťažovateľa by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postaveniaústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jehovnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecnýchsúdov.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosťporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu anirozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšíminárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015