znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 315/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Mikulášom, Advokátska   kancelária,   Nejedlého   12,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 298/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2014 doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Mikulášom,   Advokátska   kancelária, Nejedlého 12,   Bratislava, ktorou   namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 298/2012.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:«Sťažnosť   odôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že   dňa   21.9.2012...   podal   jej   manžel na Okresnom   súde   Malacky   návrh   na   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností k maloletej... konanie je vedené pod sp. zn. 9P/298/2012... od podania návrhu bol návrh navrhovateľa doplnený podaním prijatým súdom dňa 18.3.2012. Následne sťažovateľka... podala k návrhu vyjadrenie dňa 17.5.2013. Keďže od uvedeného vyjadrenia nedošlo vo veci k posunu, zaslala odporkyňa 2.10.2013 urgenciu Okresnému súdu Malacky, aby vo veci konal a vytýčil pojednávanie, keďže je medzi manželmi nutné upraviť najmä vyživovaciu povinnosť na maloletú dcéru účastníkov konania a jej zverenie do osobnej starostlivosti matky.   Taktiež   sťažovateľka   žije   už   dlhšie   vo   vzťahu   s   iným   partnerom,   ktorý   vďaka prieťahom v rozvodovom konaní nemôže riešiť uzatvorením manželstva, čo by mohlo mať negatívny dopad aj v prípade, ak by otehotnela...

Na urgenciu konania zo dňa 2.10.2013 nedostala sťažovateľka zo súdu vôbec žiadnu odpoveď.   Z   uvedeného   dôvodu   podala   následne   12.2.2014   sťažnosť   na   prieťahy v predmetnom   súdnom   konaní   predsedovi   Okresného   súdu   Malacky,   ktorý   sťažnosť podaním   zo   dňa   27.2.2014   vyhodnotil   ako   opodstatnenú,   avšak   z   tzv.   „objektívnych dôvodov“ nemôže Okresný súd Malacky konať bez prieťahov. Predmetné objektívne dôvody dôvodil predseda súdu tým, že je súd značne personálne poddimenzovaný...

Účastník   súdneho   konania   má   Ústavou...   garantované   právo,   aby   jeho   vec   bola prejednaná bez zbytočných prieťahov, spolieha sa pri podaní žaloby, že bude jeho vec v dohľadnej dobe rozhodnutá... Štát... sa nemôže žiadnym spôsobom zbaviť zodpovednosti za nedostatočné obsadenie súdu, resp. oneskorené riešenie personálnej otázky, ktorá musí byť súdu včas známa....

Rozvod manželstva účastníkov nepredstavuje žiadnu zložitú právnu otázku, keďže sa na rozvode dohodli, no účastníci súdneho konania, odhliadnuc od toho, či vystupujú na strane   navrhovateľa   alebo   odporcu   môžu   byť   rozvedení   iba   cestou   súdu...   Takisto   je potrebná aj úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu vo forme rozsudku a zároveň teda aj exekučného titulu. Možno teda definovať, že sa pre samotný súd nejedná o tak zložitú vec, aby odôvodňovala vzniknuté značné prieťahy v súdnom konaní...» Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby v zmysle čl. 127 ods. 2 – vyslovil voči Okresnému súdu Malacky zákaz pokračovať v porušovaní jej základného práva a prikázal mu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.V druhom rade, v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie ako peňažnú protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-€... V prípade vyhovenia tejto sťažnosti si sťažovateľka uplatňuje aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 P 298/2012.

Pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 9 P 298/2012 zistil, že návrh   na   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností   k   maloletým   deťom   na   čas po rozvode bol doručený okresnému súdu 21. septembra 2012. Už 8. októbra 2012 okresný súd   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   zásielka   sa   vrátila   z   dôvodu „adresát neznámy“. Vzhľadom na to, že navrhovateľ sa na adrese, ktorú v návrhu na začatie konania   uviedol,   nezdržiaval   a   inú   adresu   súd   neoznámil,   okresný   súd   výzvami z 23. októbra   2012,   4.   decembra   2012   a   25.   januára   2013   žiadal   orgány   polície, resp. zamestnávateľa   navrhovateľa   o   zistenie   miesta   pobytu   navrhovateľa   a   doručenie zásielky navrhovateľovi. Dňa 22. januára 2013 vyzval okresný súd navrhovateľa uznesením na opravu vád podania. Dňa19. februára 2013 navrhovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh a 18. marca 2013 doručil opravený návrh na začatie konania. Uznesením zo 14. mája 2013 okresný súd ustanovil maloletej kolízneho opatrovníka a v ten istý deň vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k návrhu. Sťažovateľka doručila vyjadrenie k návrhu 21. mája 2013. Dňa 3. júna 2014 nariadil súd termín pojednávania na 30. júl 2014.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v konaní bol od podania návrhu 21. septembra 2012 až do 21. mája 2013 plynulý.

Nečinnosť okresného súdu v období od 21. mája 2013 do   3. júna 2014 možno hodnotiť ako prieťahy v konaní okresného súdu. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   42/01).   Ústavný   súd   tiež   už   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní, ktorého   celková   dĺžka   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   (21.   septembra   2012) do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu 6. mája 2014 nepresiahla 19 mesiacov, čo nie je doba, v ktorej ak okresný súd nerozhodol, porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po   posúdení   doterajšej   dĺžky   namietaného   konania   a   doby   medzi   jednotlivými úkonmi súdu ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe okresného súdu nevykazujú zatiaľ takú intenzitu, ktorá by mala ústavný rozmer. Z prehľadu procesných úkonov možno vyvodiť záver, že na dĺžku konania malo podstatný vplyv okrem nečinnosti súdu v trvaní 12 mesiacov   aj   konanie   navrhovateľa,   ktorý   neoznámil   zmenu   adresy   na   doručovanie. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že zodpovednosť za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku takéhoto postupu navrhovateľa nemožno pripísať konajúcemu súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   hoci   doterajší   postup okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 P 298/2012   nedosiahla   podľa   názoru   ústavného   súdu   taký   stupeň   závažnosti,   že   by to mohlo viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pričom súčasný stav konania nevylučuje definitívne možnosť prerokovania predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014