znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 315/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Juraja   Z.,   K.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   D.   Š., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 64/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. novembra 2011 doručená sťažnosť J. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cb 64/2011.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Cb 64/2011 z 3. mája 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia bolo viacerým účastníkom konania vrátane sťažovateľa zakázané nakladať s nehnuteľnosťami v katastrálnom území H.   Predmetné uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. mája 2011 a sťažovateľ podal proti   nemu   20.   mája   2011   odvolanie.   Opravným   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 5 Cb 64/2011 z 8. júna 2011 (ďalej len „opravné uznesenie“) boli konajúcim súdom podľa ustanovenia § 164 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) opravené zrejmé nesprávnosti v záhlaví i výroku uznesenia okresného súdu. Proti   opravnému uzneseniu podal sťažovateľ 29. júna 2011 odvolanie. Sťažovateľ v sťažnosti zdôraznil, že ku dňu podania ústavnej sťažnosti (3. novembra 2011) nebolo o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,   právoplatne   rozhodnuté   a   podľa   jemu   dostupných   informácií   sa   spis   stále nachádza na okresnom súde.

3.   Sťažovateľ   videl   porušenie   svojich   základných   práv   predovšetkým   v   tej skutočnosti,   že   o   jeho   odvolaní   proti   rozhodnutiu   o   nariadení   predbežného   opatrenia nielenže nebolo rozhodnuté ani po uplynutí piatich mesiacov odo dňa jeho podania, ale vec ani   nebola   predložená   príslušnému   odvolaciemu   súdu.   Sťažovateľ   na   podporu   svojich tvrdení poukázal na ustanovenie § 217 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého by okresný súd mal v jeho veci rozhodnúť o podanom odvolaní bezodkladne najneskôr do 30 dní. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti interpretoval čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 5 Cb 64/2011, prikázal okresnému súdu v označenej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

5. Výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že nariadením   predbežného   opatrenia,   ktorým   mu   okresný   súd   zakázal   disponovať s nehnuteľnosťou, mu bolo znemožnené uskutočňovať právne úkony smerujúce k vydaniu stavebného povolenia alebo aj získaniu úveru od komerčnej banky, čo mu   v konečnom dôsledku bráni vo výstavbe rodinného domu a v riadnom užívaní nehnuteľnosti.  

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

8.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   ústavy   a   dohovoru   ústavný   súd predovšetkým   konštatuje,   že   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej   lehote,   a   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 117/2011, I. ÚS 7/2012).

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

12. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

13. Iným právnym prostriedkom, ktorý poskytuje ochranu sťažovateľom označených základných práv, je sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods.   1 zákona č.   757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníkov konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14. Z obsahu samotnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť ochrany svojich základných práv a sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu nepodal. Zároveň však   sťažovateľ   uviedol,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   jestvujú   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   ktoré   odôvodnil   takto: „Ústavný   súd   vo   svojom   Uznesení sp. zn. III ÚS 154/06   nesplnenie   podmienky   vyčerpania   všetkých   právnych   prostriedkov dostupných sťažovateľom na ochranu ich ústavných práv, posúdil tak, že celková dĺžka a predmet konania nezaručujú, aby už len takouto sťažnosťou (pozn. sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu) bola umožnená náprava. Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že aj keby sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného   súdu,   touto   sťažnosťou   by   vzhľadom   na neadekvátnu   dĺžku   konania   vo   veci, náprava už nebola možná. Tým sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.“

15. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že podanie sťažnosti na prieťahy v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní.   Podľa   §   64   ods.   2   prvej   vety   zákona o súdoch orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky   skutočnosti.   Napokon   podľa   §   64   ods.   3   zákona   o súdoch   ak   orgán   poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.

16. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

17. Na základe už uvedeného preto neobstojí argument sťažovateľa, že v jeho prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré majú spočívať len v tej skutočnosti, že označené súdne konanie, najmä rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, trvá neprimerane dlhú dobu. Sťažovateľ bol pasívny a až do podania ústavnej sťažnosti neučinil žiadny iný úkon smerujúci k odstráneniu ním tvrdených prieťahov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iuris“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva vrátane označených základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. prejednania veci v primeranej lehote garantovaných ústavou a dohovorom. Vychádzajúc z uvedených úvah ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľ nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k odpusteniu požiadavky na využitie účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

18. Z dôvodu presvedčivosti svojho rozhodnutia napokon ústavný súd poznamenáva, že   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sa   zaoberal   aj   rozhodnutím   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 154/06, na ktoré sťažovateľ upriamil pozornosť pri preukazovaní dôvodov hodných   osobitného   zreteľa.   V   označenom   prípade   (III.   ÚS   154/06)   bolo   zistené,   že sťažovateľ v priebehu prieťahov vyskytujúcich sa v konaní súdu dvakrát adresoval tomuto súdu aspoň žiadosť o nariadenie termínu pojednávania. Ústavný súd potom berúc do úvahy tieto skutočnosti, ako i zistené prieťahy v konaní vychádzal zo záveru, že sťažovateľovi sa podarilo preukázať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo potrebné v jeho prípade preukázať využitie sťažnosti na postup súdu.

19. Aj v porovnávaní veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 154/06 s prípadom sťažovateľa tak   ústavný   súd   zistil   rozdiel   spočívajúci   v   absencii   akejkoľvek   procesnej   aktivity sťažovateľa   voči   okresnému   súdu,   ktorá   by   mohla   napomôcť   odstráneniu   prípadných prieťahov   v   konaní.   Z   tohto   dôvodu   preto   ani   poukázanie   na   označené   rozhodnutie ústavného   súdu   nebolo   spôsobilé   vyvrátiť   záver   ústavného   súdu   vo   veci   sťažovateľa (porovnaj aj rozhodnutie v obdobnej veci III. ÚS 401/08).

20. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uzatvára, že sťažnosť je neprípustná podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ   nevyčerpal   účinný prostriedok   nápravy,   ako   mu   to   umožňuje už spomínaný zákon o súdoch.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre neprípustnosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

22. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni, aby   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   nepostupoval   efektívne a plynulo, podal v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012