znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 315/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky sp. zn. 1 T 43/2008 z 22. októbra 2009 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Tos 62/2009 z 25. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2010 doručená sťažnosť R. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   43/2008   z   22.   októbra   2009   a postupom   a uznesením Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Tos   62/2009   z 25. novembra 2009.

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým sa vysloví porušenie uvedených práv, prizná sa mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhrada trov konania.

II.

3.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5. Ústavný súd na úvod poznamenáva, že sťažnosť, ktorá bola doručená 11. februára 2010   v   mene sťažovateľa jeho právnym zástupcom, obsahovala v súlade s § 50 ods. 1 písm.   a)   zákona   ústavnom   súde   aj   označenie   základného   práva,   ktoré   bolo   podľa   jeho názoru porušené. Konkrétne v nej sťažovateľ uvádzal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z obsahu sťažnosti, ako aj jej doplnenia sťažovateľom, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. februára 2010, je však zrejmé, že sťažovateľ namieta prieťahy v konaní a nezákonnosť rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o jeho väzbe.

6. Ústavný súd preto pokladal za potrebné uviesť, že vzťah medzi právami podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný, ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie veci súdom sa vzťahuje na všetkých účastníkov súdneho konania s cieľom chrániť ich pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 dohovoru sa týka len   obvinených   osôb,   ktoré   sú   pozbavené   osobnej   slobody,   a ochraňuje   ich   pred neopodstatnene dlhou väzbou (obdobne pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Stogmüller v. Rakúsko, 10. november 1996, strana 40, § 5, na ktorý odkazuje aj rozsudok   vo   veci   Punzelt,   §   98).   Zákonite   potom   aj slovne   príbuzné   pojmy,   akými sú napríklad „primeraná lehota“ alebo „bez prieťahov“, sa vykladajú sčasti odlišne pri čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v porovnaní s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 7/00, III. ÚS 149/04).

7. Vychádzajúc z uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahujú na rozhodovanie o žiadostiach osoby nachádzajúcej sa vo väzbe, lebo rýchlosť konania zakotvuje čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa ústavy súd porušiť iba právo   obvineného,   ktoré   súvisí   s jeho   osobnou   slobodou,   podľa   čl.   17   ústavy (III. ÚS 149/04). Ústavný súd sa vzhľadom na doplnenia sťažnosti sťažovateľom, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 22. februára 2010, ako aj s ohľadom na § 31a zákona o ústavnom súde v   nadväznosti na § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zaoberal sťažnosťou z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením predsedu senátu okresného súdu sp. zn. 1 T 43/08 zo 6. februára 2009 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu 9. októbra 2009 žiadosť o prepustenie z väzby. O žiadosti sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením 22. októbra 2009 na hlavnom pojednávaní tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal proti   tomuto   uzneseniu   ihneď   po   jeho   oznámení   vyhlásením   na   hlavnom   pojednávaní sťažnosť. Z uvedeného dôvodu preto o sťažnosti rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosť uznesením sp. zn. 5 Tos 62/2009 na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2009 zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo doručené sťažovateľovi 15. decembra 2009 a jeho obhajcovi 16. decembra 2009. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva v tom, že okresný súd a krajský súd nerozhodli o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. októbra 2009 urýchlene, keďže okresný súd rozhodol na hlavnom pojednávaní 22.   októbra   2009   a krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2009,   ktorého rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 15. decembra 2009.

9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   urýchlene   rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby postupom okresného súdu ústavný súd uvádza: Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby z 9. októbra 2009 na okresnom súde. O žiadosti   rozhodol   okresný súd na hlavnom pojednávaní 22. októbra   2009 uznesením, ktoré bolo sťažovateľovi ihneď oznámené. Okresný súd rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby teda za 13 dní od jej podania. Postup okresného súdu preto svedčí o urýchlenom a prednostnom konaní súdu, a preto mu nemožno pripísať porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa. Rozhodnutie okresného súdu je aj riadne odôvodnené, náležite sa vysporiadalo s argumentáciou sťažovateľa, takže ho nemožno považovať ani za arbitrárne či svojvoľné. Ústavný súd preto nezistil v postupe okresného súdu namietané porušenie sťažovateľom označených práv.

11. K námietke týkajúcej sa rýchlosti konania a rozhodovania krajského súdu ako sťažnostného súdu ústavný súd uvádza:

V   období   od   22.   októbra   2009 (vyhlásenie uznesenia okresného súdu) do 15. decembra 2009 (doručenie uznesenia krajského súdu sťažovateľovi) konajúce všeobecné súdy a sťažovateľ realizovali sled týchto procesných úkonov: ústne zahlásenie sťažnosti sťažovateľom   priamo   na   hlavnom   pojednávaní   22.   októbra   2009   (ktorú   už   sťažovateľ písomne   neodôvodnil),   písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu,   neverejné zasadnutie   krajského   súdu   a rozhodnutie   o sťažnosti   sťažovateľa   (25.   novembra   2009), písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu   a jeho doručenie sťažovateľovi,   čo   tiež svedčí   o primeranosti   konania   o   sťažnosti.   V   tejto   súvislosti   nemožno   opomenúť   tú skutočnosť,   že   na   hlavnom   pojednávaní   22.   októbra   2009,   na   ktorom   okresný   súd rozhodoval zároveň o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, bol sťažovateľ uznaný vinným z viacerých trestných činov a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov. Vzhľadom na odvolanie podané sťažovateľom, ako aj okresným prokurátorom vo veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   25.   februára   2010   tak,   že   rozhodnutie okresného   súdu   zmenil   iba   v časti   výroku   o treste   a sťažovateľovi   uložil   prísnejší   trest. Zároveň z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa už v minulosti dopustil   viacerých   trestných   činov,   za   ktoré   bol   v niekoľkých   prípadoch   aj   právoplatne odsúdený.

Nielen ústavný súd, ale aj Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Rýchlosť preskúmania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Ústavný súd preto nemohol ponechať bez povšimnutia tú okolnosť, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pretože sa v minulosti dopustil viacerých trestných činov a bol za ne aj právoplatne odsúdený. Pri oboznamovaní sa so sťažnosťou a jej prílohami bolo zistené, že proti sťažovateľovi je zároveň vedené trestné stíhanie aj pre iné skutky na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 3 T 72/08.

12. Konanie na krajskom súde síce trvalo dlhšie ako jeden mesiac, čo by na prvý pohľad   mohlo   vzbudiť   pochybnosti   o urýchlenom   postupe   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ale na strane druhej ústavný súd považuje za potrebné   rešpektovať   aj   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   nevystupoval   v pozícii prvostupňového   súdu,   ale   až   v pozícii   sťažnostného   súdu,   ktorý   na   podklade   sťažnosti sťažovateľa   iba   preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu a správnosť jeho postupu v konaní, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo. Preto samotná dĺžka konania krajského súdu o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorú sťažovateľ namietal, nepredstavuje porušenie označených práv sťažovateľa.

13. Ústavný súd prihliadol aj na okolnosti, ktoré zapríčinili vzatie sťažovateľa do väzby, vrátane toho, že sťažovateľ sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k jeho vzatiu do väzby. Odhliadnuc od týchto okolností ústavný súd aj pri posúdení časovej súslednosti úkonov okresného súdu a krajského súdu nezistil porušenie označených práv sťažovateľa ústavnoprávnej intenzity.

14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

15.   Ústavný   súd   preto   na   predbežnom   prerokovaní   bez   ústneho   pojednávania odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2, ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   finančného zadosťučinenia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobody (čl. 127 ods. 3 ústavy).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010