znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 315/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R. K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2009 z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009 doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 6/2009 z 19. marca 2009.

1. Z obsahu sťažnosti a k sťažnosti priložených podkladov vyplýva, že na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) podala žalobkyňa F. M. návrh na začatie konania o ochranu vlastníckeho práva proti žalovanému (sťažovateľovi). Predmetné konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 3 C 237/07. Na výzvu okresného súdu z 22. apríla 2008 „sťažovateľ   oznámil   okrem   iného   súdu,   že   návrh   navrhovateľky   považuje   za nedôvodný“. Žalobkyňa 29.   mája 2008 (ešte pred začatím   pojednávania) podaný návrh zobrala späť, v dôsledku čoho okresný súd uznesením z 30. mája 2008 okrem iného konanie zastavil a žalovanému (sťažovateľovi) uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 5 784,70 Sk. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 124/08 z 25. septembra 2008 potvrdil uznesenie vo výroku o trovách konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.   3   Cdo   6/2009   z 19. marca   2009   odmietol   a   žalovanému   (sťažovateľovi)   uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania. Predmetné uznesenie bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 8. apríla 2009.

2. Sťažovateľ tvrdil, že „uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 19. 3. 2009 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa článku č. 46 ods. 1 Ústavy SR... na rovnosť účastníkov podľa článku 47 ods. 3 Ústavy...“.

3. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že konanie na okresnom súde bolo „zastavené a so zreteľom na ustanovenie § 96 ods. 3 O. s. p., sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k späťvzatiu konania.

Nemal teda možnosť vyjadriť sa ani k uvádzanému dôvodu späťvzatia návrhu. O   skutočnosti,   že   navrhovateľka   vzala   návrh   späť   a   že   mu   súd   zároveň   uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania, sa sťažovateľ dozvedel až z uznesenia, ktorým bolo konania zastavené.

Sťažovateľ v odvolaní namietal tvrdenia navrhovateľky... že návrh, ktorý bol podaný dôvodne, bol neskôr vzatý späť pre jeho správanie.

V odvolaní poukázal na to, že pokiaľ tieto skutočnosti navrhovateľka tvrdí, toto tvrdenie   ničím   nepreukázala...“. Krajský   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   k späťvzatiu žaloby „došlo z dôvodu, že žalovaný ešte pred prvým pojednávaním splnil to, čoho sa ona domáhala   žalobou,   a   iba   z   uvedeného   dôvodu   zobrala   žalobu   späť“. Podľa   názoru sťažovateľa uvedené tvrdenie „porušuje zásadu spravodlivého súdneho konania, aj zásadu rovnosti účastníkov konania, keďže tvrdeniam jedného z účastníkov je prikladaná iná väčšia váha,   ako   tvrdeniu   iného   účastníka“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukazoval   na skutočnosť, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva proti   sťažovateľovi,   a   to   vykonaním   rôznych   úprav   týkajúcich   sa   rastlín   na   pozemku sťažovateľa. Keďže sťažovateľ už vo svojom vyjadrení k žalobe z 19. mája 2008 uviedol, že podaný návrh „považuje za nedôvodný“, potom tak žalobkyňa, ako aj žalovaný (sťažovateľ) vychádzali z odlišného skutkového stavu, ktorý sa mal v súdnom konaní posudzovať. „Za týchto okolností pokiaľ súd rozhodol o návrhu... na náhradu trov konania v tom zmysle, že tieto jej priznal s odôvodnením, že návrh bol podaný dôvodne, rozhodol tak bez toho, aby účastníkovi   konania   -   sťažovateľovi   dal   možnosť   svoje   tvrdenia   v   konaní   preukázať... navrhovateľka svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázala, a napriek tomu, odvolací súd konštatoval, že svoj návrh zobrala späť len pre konanie sťažovateľa ( odporcu). Za týchto okolností sa jediným spravodlivým javilo také rozhodnutie súdu, ktoré by účastníkom konania nepriznalo právo na náhradu trov konania, ak by aj súd nezobral do úvahy   tvrdenia   sťažovateľa,   že   bola   to   práve   navrhovateľka,   ktorá   zavinila   zastavenie konania.“

4. Podľa názoru sťažovateľa ani rozhodnutie najvyššieho (dovolacieho) súdu «na ktorý sa... obrátil... mu neposkytlo ochranu, ktorá mu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. prináležala... dovolací súd v skutočnosti aj pripúšťa, že konanie nebolo spravodlivé („I keby prípadne bola opodstatnená námietka žalovaného o jednostrannosti a nepodložení týchto tvrdení žalobkyne, viedol by tento postup súdu nanajvýš k takzvanej inej procesnej vade konania alebo vydaniu vecne správneho rozhodnutia“).

Postup   súdu   spočívajúci   v   jednostrannej   akceptácii   tvrdení   navrhovateľky   bez možnosti,   aby   sa   sťažovateľ   k   týmto   tvrdeniam   mohol   vyjadriť   (I.   stupňový   súd) a nezaoberanie sa tvrdením sťažovateľa v odvolaní, že v skutkovom stave sa počas konania v priebehu konania nič nezmenilo (odvolací súd), je však jednoznačne porušením práva sťažovateľa na konanie pred súdom, ktoré vyjadrené v ustanovení § 120 na jednej strane jednoznačne ukladá označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (navrhovateľka), ako aj práva účastníka vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.».

5.   Sťažovateľ   sa   domáhal   tiež   finančného   zadosťučinenia   z dôvodu,   že „Napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   bol   sťažovateľ   vystavený   pocitu   ťažkej dezilúzie spočívajúcej v tom, že jeho viera v zákonnosť rozhodovania Krajského súdu... ako aj v predvídateľnosť súdnych rozhodnutí bola hlboko otrasená. Sťažovateľ nenachádza pre napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu... žiadne vysvetlenie. Z tohto dôvodu sa mu javí nepostačujúce len konštatovanie porušenie práva, ktorého sa domáha.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považuje   sťažovateľ   za   primerané,   aby   mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1 660 Eur.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa - na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., - domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa článku č. 46 ods. 1 Ústavy SR. - na rovnosť účastníkov podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2009 zo dňa 19. 3. 2009 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 6/2009 zo dňa 19. 3. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 660 Eur/50 009,16 Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

7.   Najvyšší   súd   v rámci   prípravy   na   predbežné   prerokovanie   veci   vo   svojom stanovisku č. KP 8/2009-55 zo 7. júla 2009 okrem iného uviedol, že „pokiaľ dovolací súd dospel k záveru, že postup súdov pri posudzovaní jednostrannosti a nepodložení tvrdení navrhovateľky by bol nanajvýš tzv. inou vadou konania, ale nie vadou v zmysle § 237 O. s. p.,   a   preto   dovolanie   pre   neprípustnosť   odmietol,   uskutočnil   výklad   ustanovení o prípustnosti dovolania v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu“.

8. Sťažovateľ vo svojej reakcii na stanovisko najvyššieho súdu v podstate zopakoval svoju argumentáciu a naďalej považoval sťažnosť za dôvodnú v celom rozsahu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Z uvedeného v okolnostiach danej veci vyplýva, že keďže sa sťažovateľ, v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený advokátkou, v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (ale tiež v rámci sťažnosti ako takej, pozn.) nedomáhal   vyslovenia   porušenia   v sťažnosti   označených   práv   tiež   uznesením   krajského súdu sp. zn. 2 Co 124/2008 z 25. septembra 2008, ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa uvedeným uznesením krajského súdu nemohol zaoberať. V ďalšom posudzoval už iba (v sťažnosti a jej petite) namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2009 z 19. marca 2009.

10. K skutočnostiam uvedeným v bode 9 ústavný súd už iba dodáva, že sťažovateľ je kvalifikovane   zastúpený   advokátkou.   Podľa   § 18   ods. 2   zákona   č. 586/2003   Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (II. ÚS 117/05, IV. ÚS 320/07).

11.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

12. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

13.   S odvolaním   sa   na   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2009 z 19. marca 2009, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2009 z 19. marca 2009 vyplýva, že dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté. Sťažovateľ považoval dovolanie za prípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na tom základe, že mu nebol   doručený   procesný   úkon   žalobkyne,   ktorým   vzala   späť   žalobu.   Uznesenia   súdov oboch nižších stupňov tiež nie sú podložené spoľahlivým zistením rozhodujúcich skutkových okolností, za ktoré žalovaný označil okolnosti významné z hľadiska záveru o dôvodnosti podania   žaloby   a   tiež   z hľadiska   záveru   o   odstránení   porastov.   Súdy   vychádzali   iba   z jednostranných tvrdení žalobkyne, ktoré neboli ničím verifikované. Najvyšší súd ďalej po odcitovaní ustanovenia § 239 OSP uviedol, že „dovolanie žalovaného teda smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania vylúčená. So zreteľom na dovolacie námietky žalovaného a tiež svoju zákonnú povinnosť... skúmal dovolací súd, či v konaní nedošlo k procesnej vade zakladajúcej zmätočnosť. Podľa §   237   O.   s.   p   je   dovolanie   prípustné,   ak...   Ustanovenie   §   237   O.   s.   p.   nemá   žiadne obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým   predmetom dovolania.   Ak   je   konanie   postihnuté   niektorou   z   týchto   vád,   možno   ním   napadnúť   aj rozhodnutia   vo   veciach,   v   ktorých   je   inak   dovolanie   vylúčené.   Z   hľadiska   posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.   dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť.

Dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Žalovaný v dovolaní tvrdí, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. došlo v jeho prípade pri rozhodovaní o trovách konania zastaveného v dôsledku späťvzatia žaloby.

V zmysle § 96 ods. 1 O. s. p. môže žalobca za konania vziať žalobu späť, a to sčasti alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Podľa § 96 ods. 2 O. s. p. súd konanie nezastaví, ak žalovaný   so   späťvzatím   návrhu   z   vážnych   dôvodov   nesúhlasí;   v   takom   prípade súd   po právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v   konaní.   V   zmysle   §   96   ods.   3   O.   s.   p.   nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby nie je účinný, ak dôjde (medziiným) k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo pojednávanie.

Vzhľadom na to, že späťvzatie žaloby môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného (napríklad jeho záujmom na dokončení konania meritórnym rozhodnutím veci), majú   ostatní   účastníci   v   zmysle   vyššie   uvedených   ustanovení   zásadne   právo   vyjadriť nesúhlas   s   týmto   procesným   úkonom   žalobcu.   Pokiaľ   žalobca   vzal   späť   žalobu,   je   súd povinný pred rozhodnutím   o   tomto   úkone vyzvať   ostatných účastníkov   konania,   aby   sa vyjadrili, či so späťvzatím žaloby súhlasia alebo aby uviedli dôvody, so zreteľom na ktoré nesúhlasia so späťvzatím žaloby. Právo vyjadriť nesúhlas so späťvzatím žaloby ale nemajú účastníci v prípadoch uvedených v § 96 ods. 3 O. s. p.; o taký prípad ide tiež vtedy, keď k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa začalo pojednávanie. V týchto prípadoch súd preto nemusí ich stanovisko so späťvzatím žaloby vôbec zisťovať.

V uznesení, ktorým súd prvého stupňa konanie zastavuje, rozhodne tiež o náhrade trov konania. V zmysle § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný.

Otázka zavinenia zastavenia konania má pri rozhodovaní o náhrade trov konania osobitný význam - pokiaľ totiž účastník konania zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, súd prizná ostatným účastníkom konania (druhej procesnej strane) náhradu trov konania, ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie ich práva. Pri riešení otázky, či účastník   konania   zavinil,   že   sa   konanie   muselo   zastaviť,   treba   vychádzal   výlučne z procesného hľadiska a so zreteľom na procesný výsledok. O prípad zavinenia zastavenia konania, ako ho má na mysli § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., nejde vtedy, ak dôvodom pre zastavenie konania bolo späťvzatie takej žaloby, ktorá bola podaná dôvodne a žalobca ju vzal   späť   len   so   zreteľom   na   správanie   žalovaného   (spočívajúce   napríklad   v   tom,   že žalovaný   až   na   základe   proti   nemu   smerujúcej   žaloby   pristúpil   k   splneniu   povinnosti požadovanému v žalobe); v takom prípade sa neuplatní ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., ale ustanovenie § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p.

Keďže v danom prípade k späťvzatiu žaloby došlo pred začatím pojednávania [až na ktorom súd vykonáva dokazovanie (viď § 122 ods. 1 O. s. p.) dôkaznými prostriedkami uvedenými v § 125 O. s. p.], nemuselo byť podkladom pre súdne rozhodnutie o zastavení konania a o náhrade trov konania úplné zistenie skutkových okolností tak, ako sa vyžaduje pri   meritórnom   rozhodnutí   vo   veci   samej.   Otázku   dôvodnosti   podania   žaloby   pri   tom posudzuje   súd   len   z   procesného   hľadiska   (hľadiska   vzťahu   medzi   výsledkom   správania žalovaného a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorom nie je rozhodujúce, aký by bol výsledok konania vtedy, ak by nedošlo k späťvzatiu žaloby.

V prejednávanej veci bolo z hľadiska rozhodnutia o náhrade trov konania významné, že súd prvého stupňa zastavil konanie po späťvzatí žaloby, pričom späťvzatie žaloby bolo žalobkyňou odôvodňované správaním žalovaného. Či už sa skutkové tvrdenie žalobkyne o odstránení porastov, ktoré doložila písomným záznamom o ohliadke miesta, zhodovalo so skutočnosťou alebo bolo v rozpore s ňou, pri posudzovaní prípustnosti dovolania musel vziať dovolací súd na zreteľ, že i keby prípadne bola opodstatnená námietka žalovaného o jednostrannosti   a   nepodložení   týchto   tvrdení   žalobkyne,   viedol   by   tento   postup   súdu nanajvýš   k   tzv.   inej   procesnej   vade   konania   alebo   k   vydaniu   vecne   nesprávneho rozhodnutia. Treba ale zdôrazniť, že tak tzv. iná vada konania, ako aj nesprávne právne posúdenie veci sú síce dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., avšak úspešne ich uplatniť len ak je dovolanie prípustné. Ani tz. iná vada konania, ani nesprávne právne posúdenie veci ale nie sú procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p., a preto ani nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

K   námietke   žalovaného,   že   mu   súd   prvého   stupňa   svojím   postupom   znemožnil vyjadriť   sa   k   skutkovým   a   právnym   okolnostiam   významným   z   hľadiska   rozhodnutia o náhrade trov konania v zmysle § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p., dovolací súd uvádza, že táto   námietka   nemohla   byť   v   danom   prípade   z   hľadiska   posúdenia   otázky   prípustnosti dovolania žalovaného v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodná. I keby sa totiž žalovanému (ako tvrdí) odňala možnosť konať pred súdom prvého stupňa, išlo by nanajvýš o procesnú vadu   týkajúcu   sa   určitej   časti   konania,   pričom   ale   v   časti   konania   nasledujúcej   mal žalovaný možnosť prejaviť svoj nesúhlas s postupom súdu a namietať porušenie svojich procesných práv a teda aj uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že mohol podať (a v danom   prípade   aj   podal   -   viď   č.   l.   68   spisu)   odvolanie   proti   prvostupňovému rozhodnutiu. Treba dodať, že k obdobným záverom z hľadiska (ne)prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí publikovanom pod R 39/1993.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nemohol   sa   zaoberať   vecnou   správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu...“.

15. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu (bod 14) jasne vyplýva, prečo podľa názoru najvyššieho súdu nebolo v danej veci prípustné dovolanie, a to ani na základe § 237, ale ani na základe § 239 OSP. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že sťažovateľ v podanej sťažnosti ani bližšie neuvádza, v čom konkrétne pochybil najvyšší súd v rámci jeho namietaného uznesenia. Sťažovateľ iba bez ďalšieho tvrdí, že mu najvyšší súd neposkytol   ochranu,   ktorá   mu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   prináleží   (bod   4).   Dôvody odmietnutia   dovolania   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich   možno   rozumne   zahrnúť   pod   znenie   a   zmysel   procesných   právnych   noriem aplikovaných v danej veci.

16. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami.

17.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že z argumentácie   sťažovateľa   a obsahu   listín   pripojených   k sťažnosti   nevyplýva   možnosť opačného záveru pri prerokovaní sťažnosti v merite veci. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

18. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. októbra 2009