znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 314/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   S.   a A.   S.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Milanom Šulvom,   Advokátka   kancelária   AS   Legal   s. r. o.,   Hlučínska   1/11,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2 T/46/2013   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 25. februára 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. a A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014 doručená sťažnosť S. S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a A. S. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Milanom Šulvom,   Advokátka   kancelária   AS   Legal   s. r. o.,   Hlučínska 1/11,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len   „špecializovaný   trestný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2 T/46/2013   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 4/2014   z   25.   februára   2014   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že   sťažovateľ   v   1.   rade   dostal   v roku   2011 výhražný list od bývalého obchodného partnera Ľ. S. (ďalej aj „bývalý obchodný partner“), ktorý je v súčasnosti spájaný s bratislavským podsvetím s tzv. skupinou „piťovcov“, ku ktorej   sa   mal údajne pridať.   Z obsahu uvedeného výhražného listu   vyplynulo, že tento obchodný partner sa už dlhšie snažil o diskreditáciu sťažovateľa v 1. rade. Reakciou na uvedené trestné oznámenie boli bývalým obchodným partnerom vyfabulované obvinenia, na základe   ktorých   bolo   9.   apríla   2013   začaté   trestné   stíhanie   a 15. apríla   2013   vznesené obvinenie proti sťažovateľom pre trestný čin podplácania podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovatelia boli 15. apríla 2013 zadržaní a 17. apríla 2013 špecializovaný trestný súd po uskutočnení ich výsluchov v ten istý deň uznesením sp. zn. Tp 27/13 rozhodol o ich prepustení na slobodu. Orgány činné v trestnom konaní 19. apríla 2013 uskutočnili výsluch svedkyne,   ktorá   bola   pôvodne   spoluobvinená   v   trestnej   veci   spoločne   so   sťažovateľmi, avšak uznesením vyšetrovateľa z 15. apríla 2013 bola trestná vec sťažovateľov vylúčená na samostatné konanie a bolo jej pridelené nové ČVS: PPZ-409/NKA-PK-BA-2013. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorej odôvodnenie doplnil 22. apríla 2013.

Sťažovateľom bolo 23. apríla 2013 päť minút pred začiatkom verejného zasadnutia najvyššieho súdu doručené uznesenie o rozšírení ich obvinenia podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Najvyšší súd následne uznesením sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby v trestnej veci podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Od 31. júla 2013 podali sťažovatelia niekoľko žiadostí o prepustenie z väzby, avšak bezúspešne.

Prokurátor podal proti sťažovateľom 25. septembra 2013 obžalobu.

Sťažovatelia   podali   6.   februára   2014   na   špecializovanom   trestnom   súde   žiadosť o prepustenie na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu tak, že ich žiadosť bola zamietnutá, pretože naďalej pretrváva dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Podľa sťažovateľov v predmetnom konaní došlo k porušeniu ich práva na zákonného sudcu, pretože ich žiadosťou o prepustenie z väzby zo 6. februára 2014 sa špecializovaný trestný súd odmietol zaoberať a zaslal ju najvyššiemu súdu s odôvodnením, že 5. februára 2014 bol tomuto súdu zaslaný spis v trestnej veci sťažovateľov. Najvyšší súd následne 25. februára svojím uznesením o žiadosti sťažovateľov rozhodol.

Podľa   sťažovateľov   uvedeným   postupom   špecializovaného   trestného   súdu a uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k odňatiu ich práv, pretože   neexistoval   zákonný   podklad   pre   odňatie   právomoci   sudcu   špecializovaného trestného súdu a jej prenesenie vo väzobnej veci na najvyšší súd. V predmetnej veci podľa sťažovateľov   nerozhodoval   zákonný   súd,   čím   došlo „k   odňatiu   spravodlivosti   a   neboli naplnené požiadavky zákonnej väzby sťažovateľov“.

Sťažovatelia ďalej argumentovali, že uznesenie najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,   a   v   rámci   svojej   argumentácie   poukázali   na   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia   vo veciach   rozhodovania o väzbe.   Najvyšší   súd   sa   podľa   nich   nevyrovnal   v   odôvodnení   svojho   uznesenia s existenciou   dôvodov   kolúznej   väzby   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   v   2.   rade,   pretože skutočnosti,   ktoré   majú   odôvodňovať   obavu   z   kolúzneho   konania,   nemajú   s   ním   nič spoločné.   Dôvody   väzby   sťažovateľov   nie   sú   v   uznesení   najvyššieho   súdu   podľa sťažovateľov dostatočne individualizované na základe osobitných skutkových okolností.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   sa   podľa   sťažovateľov   mali zaoberať   aj   skutočnosťami,   ktoré   ďalšie   trvanie   ich   väzby   vylučujú.   Podľa   názoru sťažovateľov najvyšší súd k odôvodneniu ďalšieho trvania ich väzby pristúpil „laxne“, pretože „bezvýhradne prevzal tvrdenia prokurátora“ a v predmetnom konaní im neposkytol dostatočnú možnosť obhajovať ich práva svojím „svojvoľným názorom“, podľa ktorého v rámci rozhodovania o väzbe nie je priestor pre dokazovanie.

Pri   hodnotení   skutkového   stavu   najvyšší   súd   neprihliadol   na   svedecké   výpovede mnohých   svedkov   (svedecké   výpovede   svedkov   K.,   J.,   G.,   ďalej   svedecké   výpovede zamestnancov   pracujúcich   v   areáli   Carat   Distillery   s. r. o.),   ktoré   obsahujú   tvrdenia   v prospech sťažovateľov, ale uprednostnil práve výpovede svedkov svedčiacich proti nim. Podľa sťažovateľov najvyšší súd vo svojom uznesení „nereagoval ani na zásadné rozpory obsahu spisu s vyjadrením prokurátora a na žiadnu zo skutočností, ktoré vyvracajú reálnosť obavy z konania, zakladajúceho dôvody pre kolúznu väzbu“.

Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   najvyšší   súd   sa   vo   svojom   uznesení   vôbec nezaoberal tým, či je možné využiť miernejšie prostriedky naplnenia účelu väzby, v danom prípade   možnosťou   nahradenia   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka, a neprijal v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie.

V   súvislosti   s   existenciou   dôvodov   kolúznej   väzby   sťažovatelia   poukázali   na rozsudok Darvas proti Maďarsku č. 19547/07 z 11. januára 2011 a rozsudok Letellier proti Francúzsku, č. 12369/86 z 26. júna 1991, v ktorých Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatoval znižovanie intenzity rizika kolúzneho správania v prípade, ak už v konaní boli dôkazy zhromaždené, vyšetrovanie bolo ukončené a obžaloba bola podaná.

Následne   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   27.   augusta   2013   bolo   ukončené vyšetrovanie v predmetnej veci a 25. septembra 2013 podal prokurátor na sťažovateľov obžalobu. Sťažovatelia taktiež argumentovali tým, že v čase od 17. apríla 2013 do 23. apríla 2013 sa nachádzali na slobode, avšak obaja sa dobrovoľne dostavili na verejné zasadnutie najvyššieho   súdu,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   o   ich   vzatí   do   väzby.   Počas   uvedeného obdobia   sa   nijako   nenaplnila   obava   z   ich   kolúzneho   konania.   Zároveň   sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že skutok, zo spáchania ktorého sú obvinení, sa mal stať ešte v roku   2010   a   začiatkom   roku   2011   dostal   sťažovateľ   v   1.   rade «od   oznamovateľa   S. vydieračský list, podľa ktorého „sú pripravené rôzne balíčky dokumentov a dôkazov... pre policajtov, pre novinárov a médiá, pre Tvojich nepriateľov, ktorí sú nažhavení ti osladiť život...   ako sa dá vymeniť a podplatiť riaditeľ daňového úradu...“», a z časového sledu uvedených udalostí je podľa nich zrejmé, že pokiaľ by sťažovatelia mali úmysel mariť dokazovanie, mali na takéto konanie dostatočný časový priestor.

Podľa sťažovateľov sa najvyšší súd ich argumentáciou vôbec nezaoberal, a preto jeho uznesenie možno považovať za arbitrárne a ústavne nesúladné. V súvislosti s uvedeným sťažovatelia konštatovali, že po podaní obžaloby proti nim stratila podľa nich ich kolúzna väzba svoje opodstatnenie.

Sťažovateľom   nebolo   umožnené   ani   po   10   mesiacoch   od   ich   vzatia   do   väzby oboznámiť sa   s obsahom časti spisu   – videonahrávok, ktorých   obsah je relevantný pre posúdenie splnenia podmienok väzby a ku ktorému sa môžu vyjadriť jedine oni, pretože tieto   majú   zachytávať   práve   ich   konanie.   Sťažovatelia   v   predmetnom   konaní   neustále poukazovali na nedostatok času vyhradeného pre štúdium rozsiahleho spisového materiálu, ako aj na neschopnosť orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť funkčné zariadenie, ktoré by bolo schopné sťažovateľom prehrať videonahrávky založené do spisu.

Napokon   sťažovatelia   namietali   aj   neprimeranosť   dĺžky   svojej   väzby,   ktorá   trvá od 23.   apríla   2013,   t. j.   už   viac   ako   12   mesiacov.   Podľa   sťažovateľov   ich   väzba   trvá v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti väzby neprimerane dlhú dobu, a to aj napriek tomu, že v predmetnej veci už boli zadovážené všetky dôkazy, boli vypočutí takmer 30 svedkovia a viacerí z nich aj opakovane, 27. augusta 2013 bolo skončené vyšetrovanie a následne bola 25. septembra 2013 podaná obžaloba.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/46/2013 a uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu ich základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods.   1,   2   a   3   dohovoru,   zruší   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   prikáže,   aby sťažovateľov bezodkladne prepustili na slobodu, prizná každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume po 10 000 € od špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 46/2013, ako aj uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- o ich žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval nezákonný súd;

- v   podstatných   skutkových   otázkach   dôvodov   kolúznej   väzby,   predovšetkým vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade a v súlade s judikatúrou ESĽP, mal najvyšší súd svojím uznesením   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   27.   augusta   2013   bolo   skončené   vyšetrovanie v predmetnej veci a 25. septembra 2013 bola podaná obžaloba, rozhodnúť tak, že dôvody kolúznej väzby sťažovateľov pominuli;

- najvyšší   súd   sa   vo   svojom   uznesení   nezaoberal   alternatívnymi   prostriedkami nahradenia väzby;

- sťažovateľom nebolo umožnené oboznámiť sa s časťou spisu v ich veci;

- celkovo   dĺžka   ich   väzby   trvá   neprimerane   dlho   s   ohľadom   na   skončenie vyšetrovania v predmetnej veci a podanie obžaloby proti nim.

II. A

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov

K námietke porušenia označených práv rozhodovaním nezákonného súdu

Podľa   sťažovateľov   v   konaní   o   ich   vzatí   do   väzby   rozhodoval   nezákonný   súd, pretože   špecializovaný   trestný   súd,   ktorému   6.   februára   2014   doručili   svoju   žiadosť o prepustenie na slobodu, sa ňou nezaoberal, ale zaslal ju najvyššiemu súdu, ktorý o nej svojím uznesením rozhodol 25. februára 2014.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v   rámci   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu tento súd poukázal na to, že špecializovaný trestný súd uznesením z 10. januára 2014 podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku odmietol obžalobu v dotknutej veci a vrátil vec prokurátorovi, ktorý proti tomuto uzneseniu následne 5. februára 2014 podal sťažnosť, ktorá je predmetom prieskumu najvyššieho súdu. Najvyšší súd následne s poukazom na dátum doručenia žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby špecializovanému trestnému súdu 7. februára 2014 (podľa sťažovateľov 6. februára 2014, pozn.) konštatoval, že táto bola následne doručená najvyššiemu súdu, pretože aktuálne v predmetnej veci koná. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd dôvod svojho rozhodovania v predmetnej veci navyše opätovne vysvetlil, keď uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky... žiadosť preskúmal,   keďže   vo   veci   zároveň   koná   o   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu Špecializovaného   trestného   súdu   o   odmietnutí   obžaloby,   tak   zistil,   že   žiadosť   nie   je dôvodná...“

Rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľov patrí medzi rozhodnutia o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré musia byť príslušným súdom rozhodujúcim   v   predmetnej   veci   vydávané   prednostne   a   urýchlene.   Podľa   §   79   ods.   3 Trestného   poriadku   má   obvinený   právo   kedykoľvek   žiadať   o   prepustenie   na   slobodu a o takejto žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Sťažovatelia   svoju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   podali   v   čase,   keď   v   ich   veci prebiehalo   konanie   pred   najvyšším   súdom   o   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 10. januára 2014, preto právomoc na rozhodnutie o ich žiadosti o prepustenie z väzby prináležala práve tomuto súdu. V súvislosti s uvedeným sa táto námietka javí ústavnému súdu ako zjavne neopodstatnená.

K námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby sťažovateľov

Sťažovatelia namietali, že uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje dostatočné dôvody kolúznej väzby predovšetkým vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, ďalej že dôvody ich väzby nie sú dostatočne individualizované a v súčasnom štádiu, v ktorom sa predmetné konanie nachádza, mal najvyšší súd v súlade s judikatúrou ESĽP rozhodnúť o tom, že dôvody kolúznej väzby sťažovateľov pominuli.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného súdu   (napr.   I.   ÚS   141/04),   ktorá   korešponduje s judikatúrou   ESĽP,   vyplýva,   že   v   prípade   rozhodovania   o   vzatí   do   väzby   musia   byť splnené   tieto   podmienky:   po   formálnej   stránke   musí   existovať   uznesenie   o   vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v § 71 Trestného poriadku.

Sťažovatelia vo svojej argumentácii v podstate spochybňovali existenciu dôvodov ich kolúznej väzby, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že vyšetrovanie v predmetnej veci už bolo skončené a v predmetnej veci bola proti nim podaná 25. septembra 2013 obžaloba, ako aj na nedostatočnú individualizáciu dôvodov ich väzby.

Vo   vzťahu   k   tejto   argumentácii   sťažovateľov   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho uznesenia uviedol:

„Pokiaľ ide o väzobné dôvody, ako vyplýva z charakteru naposledy predchádzajúcej fázy   trestného   konania   a   z   predchádzajúcich   väzobných   rozhodnutí,   pretrváva   dôvod kolúznej väzby.

Obavu   z   ovplyvňovania   svedkov   konštatovali   vo   svojich   ostatných   rozhodnutiach súdy oboch stupňov a tento ich záver nie je dôvod korigovať len preto, že v medziobdobí žiada   súd   prvého   stupňa   o   rozšírenie   vyšetrovania.   O   tom   či   je   táto   jeho   požiadavka akceptovateľná, rozhodne najvyšší súd v najbližšej dobe. Vo vzťahu ku dotknutým svedkom (najmä tým, ktorí sú uvedení vyššie) je však potrebné eliminovať obavu z ich možného ovplyvňovania výsluchom týchto svedkov v súdnom konaní, a to počas trvania kolúznej väzby   obvinených.   Jedine   výsluch   pred   súdom   (okrem   zákonných   výnimiek)   môže v konečnom   dôsledku   tvoriť   podklad   pre   meritórne   súdne   rozhodnutie.   Je   žiaduce,   aby k predmetným výsluchom došlo čím skôr a potom bude úlohou súdu prvého stupňa zvážiť, či aktualizácia, skutkových okolností naďalej podporuje dôvod väzby uvedenej v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

K samotnej podstate dotknutého väzobného dôvodu treba dodať, že pri dôvode väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (na rozdiel od dôvodu uvedeného v odseku 2 písm. b/ tohto ustanovenia) nemusí ísť o dokonanú kolúziu a obava z pôsobenia na svedkov alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie (teda nie už vykonané marenie) má len vyplývať z konkrétnych skutočností, avšak táto obava nemusí byť naplnená   (väzbou sa   má   jej naplneniu zabrániť).   Konkrétne skutočnosti   sa môžu   týkať okolností   konania   obvineného   po   predpokladanom   spáchaní   činu   (vrátané   priebehu vyšetrovania), osoby obvineného, ale aj skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Naposledy   uvedené   sa   týka   prejednávanej   veci,   v   ktorej   vyvolávajú   svedecké výpovede podozrenie z korupčného konania ako súčasti rozvinutej manipulačnej aktivity obvinených,   pokrývajúcej   ako   nimi   takticky   odvádzané   spoločnosti   (uvedené   do   výroku obžaloby),   tak   aj   funkcionárku   daňového   úradu   a   v   širšom   kontexte   aj   ďalšie   osoby vykonávajúce pôsobnosť tohto úradu. Také konanie (zodpovedajúce vznesenému obvineniu a   podanej   obžalobe)   vyvoláva   vzhľadom   na   svoj   charakter   aj   obavu   z   ovplyvňovania svedkov v trestnom konaní.

Je potrebné dodať, že principiálne by napriek zneniu § 80 ods. 1 a § 80 ods. 1 Trestného poriadku bolo i kolúznu väzbu možné nahradiť zákonom ustanovenou garanciou; a to v zmysle či. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv u základných slobôd, o čom by v prípade dozoru probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku) bolo možné rozhodnúť   i bez návrhu obvineného.   Vzhľadom na povahu tohto prostriedku  .náhrady   väzby   a   vzhľadom   na   charakter   vzneseného   obvinenia   a   podanej obžaloby, kde tvrdené konanie obvinených spočíva práve v ovplyvňovaní osoby pri výkone verejnej moci. To však najvyšší súd nepovažoval za možné. V takom prípade je nahradenie kolúznej väzby zákonom ustanovenou garanciou odôvodniteľné len výnimočne.

Rovnako sú splnené podmienky ďalšieho trvania väzby v podobe dostatočnej aktivity orgánov činných v trestnom konaní, či súdu. Pre orgány prípravného konania to platilo do podania obžaloby, samozrejme, v rozsahu nimi zvoleného dôkazného záberu.

Súd   potreboval   po   podaní   obžaloby   naštudovať   spisový   materiál   a   v   tejto   fáze konania nemohol robiť iné úkony, ako rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie po predbežnom prejednaní   obžaloby.   Osvojenie si   okolností   dokazovania   v prípravnom   konaní,   vytvára priestor na urýchlenie ďalšieho procesného postupu. To platí aj v prípade, ak by tento postup   po   podaní   sťažnosti   prokurátora   proti   rozhodnutiu   o   odmietnutí   obžaloby a rozhodnutí sťažnostného súdu smeroval k prejednaniu veci pred súdom.“

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľov správne poukázal v podstate na § 2 ods. 18 a 19 Trestného poriadku, podľa ktorých sa s ohľadom na zásadu bezprostrednosti a ústnosti dokazovanie v konaní pred súdom vykonáva spravidla na hlavnom pojednávaní, a preto súd môže pri svojom rozhodovaní prihliadať v zásade len na tie skutočnosti, ktoré boli   prerokované   na   hlavnom   pojednávaní,   a   opierať   sa   iba   o   také   dôkazy,   ktoré   boli na hlavnom pojednávaní vykonané, s výnimkami ustanovenými Trestným poriadkom. Práve v   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poukázal   na   to,   že   dosiaľ   neboli   vo   veci   sťažovateľov uskutočnené výsluchy svedkov pred súdom, t. j. nebol získaný dôkaz, ktorý by mohol tvoriť podklad pre meritórne rozhodnutie súdu, a preto nemožno hovoriť o tom, že by sa dôvody ich kolúznej väzby výsluchom týchto svedkov v prípravnom konaní vyčerpali.

Vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam odôvodňujúcim kolúznu väzby sťažovateľov najvyšší súd poukázal na charakter skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie spočívajúce   v   podozrení   z   korupčného   konania   realizovaného   opakovane   oboma sťažovateľmi. Keďže zo znenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je zrejmé, že predpokladom   naplnenia   tohto   dôvodu   väzby   je   obdobné   konanie,   resp.   správanie obdobného   charakteru   ako   konanie   definované   v   skutkovej   podstate   trestného   činu podplácania, zo spáchania ktorého sú sťažovatelia obvinení, podľa názoru ústavného súdu možno za logický a dôvodný považovať aj záver najvyššieho súdu poukazujúci na možnosť vyvodiť z neho obavu z ovplyvňovania svedkov v trestnom konaní, ktorá, ako už bolo uvedené,   s   ohľadom   na   štádium,   v   ktorom   sa   toto   trestné   konanie   nachádza,   dosiaľ pretrváva.

Sťažovatelia namietali taktiež nedostatočnú individualizáciu dôvodov svojej väzby. V tejto súvislosti ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že zastáva názor, že ak ide o trestnú vec, kde vystupujú viacerí obvinení, ktorí spoločne participovali na trestnej činnosti, tak ako to je aj v tomto prípade, dôvody ich väzby, ako aj skutkové okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených rovnaké, a teda aj spoločné (m. m. III. ÚS   113/2001).   Vzhľadom   na   opakované   preskúmavanie   zákonnosti   dôvodov   väzby sťažovateľov   v   predmetnom   konaní (uznesenie   najvyššieho   súdu   z   19.   septembra   2013 o sťažnosti vo veci žiadosti o prepustenie sťažovateľa v 1. rade z 1. augusta 2013, uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   31/2013   zo   16.   októbra   2013   o   ďalšom   trvaní   väzby a žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 4/2014 z 18. marca 2014 o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby) ústavný súd uvedené úvahy najvyššieho súdu v spojení s jeho ďalšími závermi uvedenými v odôvodnení jeho   uznesenia   považuje   za   ústavne   udržateľné   a   uvedenú   námietku   za   zjavne neopodstatnenú.

K námietke nerozhodnutia o alternatívnych prostriedkoch nahradenia väzby

Sťažovatelia   v   predmetnej   veci   namietali,   že   najvyšší   súd   sa   v   svojom   uznesení vôbec nezaoberal alternatívnymi prostriedkami nahradenia väzby.

Vo   vzťahu   k   tejto   argumentácii   ústavný   súd   poukazuje   na   povinnosť   súdov vyporiadať sa so všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní aj v rámci odôvodnenia   rozhodnutia.   Z   obsahu   žiadosti   sťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby zo 6. februára   2014   vyplýva,   že   sťažovatelia   o   nahradenie   svojej   väzby   miernejšími prostriedkami sami ani prostredníctvom svojich obhajcov vôbec nežiadali. Napriek tomu, že pri   rozhodovaní   o   väzbe sú   súdy   povinné   zvážiť   aj všetky   možnosti   nahradenia   väzby miernejšími   prostriedkami   jej   nahradenia   poskytnutými   Trestným   poriadkom,   v   rámci odôvodnenia rozhodnutia   je povinnosťou   súdu   vyporiadať sa   len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté. Keďže sťažovateľmi nebol predložený žiaden listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že návrh na nahradenie väzby miernejšími prostriedkami predložili v rámci konania pred najvyšším súdom, ich námietky v tomto smere možno považovať za zjavne neodôvodnené postrádajúce akýkoľvek vecný základ.

K   námietke   neumožnenia   sťažovateľom   oboznámiť   sa   s   časťou   spisu (záznamom DVD)

V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   argumentovali,   že   sa   v   konaní   nemali   možnosť oboznámiť s obsahom časti spisu videonahrávok, ktorých obsah je podľa nich relevantný pre posúdenie splnenia podmienok väzby.

Z   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   predmetné   videozáznamy najvyšší súd spomína v rámci odôvodnenia svojho uznesenia iba okrajovo v časti, v ktorej sa zaoberal existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľmi, keď uviedol: „Špecializovaní trestný súd sa vo svojom rozhodnutí o odmietnutí obžaloby zameral (okrem iného, ale predovšetkým) na záznamy predložené svedkom S., primárne na právnu možnosť použiť ich v konaní.“ Po tomto konštatovaní vo svojom odôvodní najvyšší súd vo vzťahu k existencii dôvodného podozrenia následne uviedol: „Nemožno však, ako už bolo   uvedené,   ignorovať   svedecké   výpovede,   ktoré   poskytujú   množstvo   faktografických údajov   vo vzťahu   ku obžalobou   tvrdenej   korupcii,   ako i jej   motivačnému   pozadiu   (bez ohľadu na okolnosť, že samotné postupy zainteresovaných osôb pri uplatňovaní daňovou – odpočtových nárokov nie sú ako skutok, s tomu zodpovedajúcou právnou kvalifikáciou, predmetom trestného stíhania v prejednávanej veci).

Tieto výpovede prekračujú obsahový rámec záznamov predložených svedkom S. – to platí   pre   obhajobou   namietané   ovplyvnenie   výpovede   svedkyne   Z.   obsahom   záznamu (rovnako platí, že pri výsluchu svedkyňa najprv vypovedala mimo prezentácie záznamov, až potom bola s ich obsahom konfrontovaná).

To   neznamená   vyslovenie   záveru   o   dokázaní   spáchania   trestného   činu,   ale o aktuálnosti podozrenia z jeho spáchania, ktoré však v súdnom konaní musí prejsť testom unesenia dôkazného bremena prokurátorom.

Rovnako nie je v tomto rozhodnutí riešená otázka legálnosti použitia záznamov ako dôkazu, čo bude úlohou súdneho konania, primárne pred súdom prvého stupňa.

V   konečnom   dôsledku,   nie   je   ani   namieste   rozoberať   dôkaznú   situáciu   v   širšom rozsahu, ale len poukázať, že prepustenie z väzby pre nedostatok materiálnej podmienky trestného stíhania, teda dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu, nezodpovedá okolnostiam prípadu.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, z ktorého sú sťažovatelia obvinení, vo svojom uznesení odôvodnil odkazom na ďalšie v konaní vykonané dôkazy, a nie odkazom na videozáznamy, s obsahom ktorých sa   sťažovatelia   podľa   ich   tvrdenia   nemali   možnosť   oboznámiť.   S   ohľadom   na   túto skutočnosť   možno   túto   námietku   sťažovateľov   predloženú   v   konaní,   v   ktorom   sa preskúmavala zákonnosť ich väzby, podľa ústavného súdu považovať za irelevantnú.

K námietke neprimeranosti celkovej dĺžky väzby sťažovateľov

Sťažovatelia   namietali   aj   neprimeranosť   celkovej   dĺžky   ich   väzby.   Ústavný   súd zo sťažnosti,   ako aj z   ďalších   listinných   dôkazov zistil,   že   sťažovatelia   boli uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 vzatí do väzby. Prokurátor Úradu špeciálnej   prokuratúr   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   podal na špecializovanom   trestnom   súde   25.   septembra   2013   pod   č.   k.   VII/2   Gv   60/13-126 na sťažovateľov obžalobu pre zločin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

Doterajšia   dĺžka   trvania   väzby   u   sťažovateľov   vzhľadom   na   spáchanie   závažnej trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, nemôže byť podľa ústavného súdu vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 23. apríla 2013), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku, keď lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom môže v prípade sťažovateľov trvať až 36 mesiacov. Prokurátor podal proti sťažovateľom 25. septembra 2013 obžalobu, t. j. lehota väzby v prípravnom konaní u nich   nepresiahla   lehotu   väzby   podľa   §   76   ods.   7   písm.   b)   Trestného   poriadku,   t. j. 19 mesiacov.   V   súčasnosti   sú   v   rámci   konania   pred   súdom   opätovne   dôvody   väzby sťažovateľov preskúmavané, keďže uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T/46/2013 z 1. októbra 2013 (ktorým bola obžaloba smerujúca proti sťažovateľom odmietnutá a predmetná vec bola vrátená prokurátorovi) bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 4/2012 z 2. apríla 2014 zrušené a vrátené späť špecializovanému trestnému súdu,   aby v tejto veci   konal a rozhodol. Zo   samotného štádia, v ktorom   sa   predmetné konanie sťažovateľov nachádza v súčasnosti, je zrejmé, že ako orgány činné v trestnom konaní,   tak   aj   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   tejto   veci   dosiaľ   neprekročili   hranice primeranej lehoty konania, a preto sa podľa ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľov javí ako zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru

V súvislosti s obsahom sťažnosti sťažovateľov ústavný súd ďalej poukazuje taktiež na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa   týkajú   tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o   samotnom trestnom   obvinení   (resp.   o   obžalobe)   osoby   a   nie   sú   priamo   aplikovateľné   na   konanie týkajúce sa väzby. Ústavný súd preto pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie uvedených práv   v   súvislosti   s   konaním,   v   ktorom   sa   preskúmava   zákonnosť   ich   väzby,   odmieta z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými právami a namietanými rozhodnutiami o väzbe.

II. B

Záver

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola rozhodnutí   všeobecných   súdov   z   hľadiska   zákonnosti   a   správnosti   ich   postupov,   ale posudzovanie   konformity   týchto   postupov   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou ratifikovanou   a   vyhlásenou   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09, III. ÚS 522/2011).

Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a zo všetkých uvedených   dôvodov   ústavný súd už na predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014