znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 314/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. A., L. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., Advokátska kancelária, L. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 29/2011 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. A.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 22. septembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 29/2011 z 24. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2.   Ústavná   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   v   celom rozsahu potvrdil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 P 196/2009 z 9. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Označeným rozsudkom   okresného   súdu   boli   upravené   rodičovské   práva   a   povinnosti   sťažovateľa a matky k ich maloletým deťom A., a to k R., F., a Š., tak, že maloleté deti sa zverujú do osobnej starostlivosti matky. Obidvaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletého R. sumou 100 € mesačne, na výživu maloletého F. sumou 90 € mesačne a na výživu maloletého Š. sumou   60 €   mesačne,   vždy   do   15.   dňa   toho-ktorého   mesiaca   vopred,   k   rukám   matky, počnúc od 9. februára 2011.

Sťažovateľ   je   oprávnený   stretávať   sa   s   maloletým   R.   a F.   každý   párny   víkend od piatku od 16.00 h do nedele do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16,00 h do 18.30 h, v čase Vianoc každý párny rok od 23. 12. od 17.00 h do 26. 12. do 18.30 h, nepárny rok od 30. 12. od 17.00 h do 2.1. nasledujúceho roku do 18.30 h, počas Veľkej noci každý nepárny rok od piatku od 17.00 h do pondelka 18.30 h, v čase jarných prázdnin každý rok od pondelka od 9.00 h do stredy do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. od 9.00 h do 15. 7. do 18.30 h, od 1. 8. od 9.00 h do 15. 8. do 18.30 h.  

Sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým Š. každý párny piatok od 16.00 h do 18.30 h, každú párnu sobotu od 9.00 h do 18.30 h, každú párnu nedeľu od 9.00 h do 18.30 h, každý utorok, štvrtok od 16.00 h do 18.30 h, v čase Vianoc každý párny rok od 23. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 24. 12. od 9.00 h do 18.30 h, 25. 12. 9.00 h do 18.30 h, 26. 12. od 9.00 h do 18.30 h, nepárny rok od 30. 12. od 17.00 h do 18.30 h, 31. 12. od 9.00 h do 18.30 h, 1. 1. nasledujúceho roku od 9.00 h do 18.30 h, 2. 1. nasledujúceho roku od 9.00 h do 18.30 h, počas Veľkej noci každý nepárny rok piatok od 9.00 h do 18.30 h, v sobotu od 9.00 h do 18.30 h, nedeľu od 9.00 h do 18.30 h, pondelok od 9.00 h do 18.30 h, v čase jarných prázdnin každý rok pondelok od 9.00 h do 18.30 h, utorok od 9.00 h do 18.30 h, stredu od 9.00 h do 18.30 h, v čase letných prázdnin od 1. 7. do 15. 7., od 1. 8. do 15. 8. s tým, že sťažovateľ dieťa prevezme každý deň počas tohto obdobia o 9.00 h a každý deň ho matke odovzdá o 18.30 h.

Sťažovateľ si maloleté deti prevezme a po ukončení styku odovzdá matke v mieste jej terajšieho bydliska. Matka je povinná maloleté deti na styk riadne pripraviť. Obidvaja rodičia sú povinní v prípade, že sa styk z vážnych dôvodov nemôže zrealizovať, oznámiť túto   skutočnosť   druhému   rodičovi   najneskôr   v   lehote   24   hodín   pred   započatím   styku, zároveň   sú   povinní   podrobiť   sa   s   maloletými   deťmi   odbornému   poradenstvu v psychologickej ambulancii.

3.   Sťažovateľ   sa   nestotožnil   so   závermi   krajského   súdu   a   v   ústavnej   sťažnosti uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou až do takej miery, že napadnutý rozsudok je ústavne neakceptovateľný, vykazuje vysoký stupeň   arbitrárnosti,   čo   má   za   následok   porušenie   jeho   označených   základných   práv. V ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazoval   predovšetkým   na   vykonané   znalecké dokazovanie, ktoré bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotené zo strany konajúcich súdov. Sťažovateľ k tomu v podstatnom uviedol: «... sťažovateľ upozorňoval Krajský súd v Žiline na to, že prvostupňový súd „vytrhol“ len určité skutočnosti uvedené v znaleckom posudku a zaoberal sa len nimi, pričom tieto si aj osvojil – išlo len o skutočnosti, ktoré vyhodnotil v prospech matky. Dokonca niektoré skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení rozsudku nie sú totožné s tými, ktoré sú uvedené v znaleckom posudku, resp. sú vytrhnuté z kontextu, čím vzbudzujú, že dávajú iný zmysel....

Sťažovateľ   ďalej   poukazoval   na   skutočnosť,   že   súd   „vzhliadal“   len   nedostatky a chyby v správaní sťažovateľa a jeho konaní, avšak nezobral vôbec na zreteľ ním tvrdené závažné skutočnosti, a to neprehliadnuteľné nedostatky u matky, ktoré sú zadokumentované aj v spise a znalkyňou sú hodnotené ako pozoruhodné kumulované zranenia maloletého.»

4. Sťažovateľ osobitne zdôraznil tú skutočnosť, že krajský súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré v konaní navrhol, čo taktiež znamená zásah do jeho základných práv. V tejto súvislosti ďalej argumentoval: „Je jednoznačne preukázané, že Krajský súd v Žiline mal k dispozícii znalecký posudok a tiež aj možnosť oboznámiť sa so zápisnicou o výsluchu znalkyne   zo   dňa   11.   01.   2011   –   sťažovateľ   navrhol   jej   vyžiadanie   a   predloženie   spisu 8C/145/2009, avšak napriek tomu, že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti,   neurobil   nič   preto,   aby   úplne   zistil   skutkový   stav,   aby   sa   oboznámil   podrobne so všetkými navrhnutými dôkazmi a tiež so spisom, napriek tomu, že je to jeho povinnosťou. Uvedeným   konaním   Krajského   súdu   v   Žiline   bolo   porušené   taktiež   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj na spravodlivé súdne konanie....

Navyše sťažovateľ poukazuje aj na to, že Krajský súd v Žiline nevzhliadol ani to, že sťažovateľovi v pôvodnom konaní nebola možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Prvostupňový súd vyhlásil dokazovanie za skončené, bez toho aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť ďalšie dôkazy. Sťažovateľ následne... podaním z 28.01.2011 navrhol ich vykonanie, pričom okresný   súd   ich   považoval   za   nedôvodné.   Krajský   súd   sa   s   nimi   vôbec   nezaoberal a nezaoberal sa ani návrhmi na vykonanie dôkazov, ktoré sťažovateľ doručil Krajskému súdu   v   Žiline,   pričom   sa   s   týmito   dôkazmi   vôbec   nezaoberal   a   vo   svojom   rozhodnutí sa s touto   skutočnosťou   nevysporiadal.   Krajský   súd   v   Žiline   mal   nariadiť   pojednávanie na ozrejmenie   skutočností uvádzaných   sťažovateľom   a   na   odstránenie   rozporov,   pričom týmito   návrhmi   sa   vôbec   nezaoberal.   Sťažovateľ   v   odvolaní   uvádzal,   že   nesúhlasí s rozhodnutím   o   jeho   odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania,   na   ktorom   malo   dôjsť k doplneniu dokazovania.“

5. Napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu: „Krajský súd v Žiline v rozpore s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov   neuviedol,   aké   skutočnosti   považoval   za   preukázané,   ktoré   za   preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými sťažovateľom v odvolaní....

S účinnosťou od 01.07.2011 vstúpilo do platnosti ustanovenie § 24 ods. 2 Zákona o rodine,   podľa   ktorého   ak   sú   obidvaja   rodičia   spôsobilí   dieťa   vychovávať   a   ak   majú osobnú   starostlivosť   o   dieťa   obidvaja   rodičia   záujem,   tak   súd   môže   dieťa   zveriť do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.

Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov, potom súd musí   skúmať,   či   bude   striedavá   osobná   starostlivosť   v   záujme   dieťaťa.   Touto   otázkou sa však Krajský súd v Žiline vôbec nezaoberal.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny,   dohovoru   a   Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil na nové konanie,   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000   € a náhradu   trov   právneho   zastúpenia.   Výšku   primeraného   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodnil predovšetkým tým, že porušenie jeho základných práv dolieha na neho osobitne nepriaznivo, trpí pocitom bezmocnosti a je v ňom v podstate negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ustanovenie čl. 36 ods. 1 listiny zakotvuje obsahovo identické základné právo.

9. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná ochrana detí a mladistvých je zaručená. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov   možno   obmedziť   a   maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   ich   vôli   iba rozhodnutím súdu na základe zákona.

11.   Podľa   čl.   2   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnými stranami   Dohovoru,   prijmú   všetky   potrebné   opatrenia,   aby   bolo   dieťa   chránené pred všetkými   formami   diskriminácie   alebo   trestov   založených   na   postavení,   činnosti, vyjadrených názoroch alebo presvedčení jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo členov rodiny.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, vykonajú všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia pre uskutočnenie práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, urobia opatrenia v maximálnej miere podľa svojich možností a podľa potreby v rámci medzinárodnej spolupráce.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto   Dohovoru   musia   vynaložiť   maximálne   úsilie   na   to,   aby   bola   uznaná   zásada,   že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší záujem dieťaťa.

12.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodol o striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti, prípadne by zveril maloleté deti do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, a napokon namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.  

15.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   viacerých   sťažovateľom označených   základných   práv   v   prvom   rade   skúmal,   či   napadnutý   rozsudok   nie   je neodôvodnený   alebo arbitrárny v   takom   rozsahu,   že by to   malo za následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16.   Námietky   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   v   podanej   ústavnej   sťažnosti,   sa v podstatnej miere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Krajský súd sa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa, ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom rozsudku sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v otázke vyhodnotenia dôkazov ako i právneho posúdenia veci. Nad rámec odôvodnenia okresného súdu v podstatnom uviedol: „V zmysle ust. § 24 ods. 2 Zákona o rodine,   predpokladmi   pre   rozhodnutie   súdu   o   striedavej   osobnej   starostlivosti   oboch rodičov, ktoré musia byť súčasne splnené, sú najmä záujem dieťaťa na zverení do striedavej starostlivosti oboch rodičov, lepšia možnosť zaistenia potrieb dieťaťa pri tomto spôsobe starostlivosti, spôsobilosť oboch rodičov dieťa vychovávať, záujem oboch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa a súhlas aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti. Zisťovanie splnenia uvedených predpokladov si vyžaduje rozsiahle dokazovanie   napr.   nariadenie   znaleckého   dokazovania   pri   rozhodovaní   o   vhodnosti striedavej osobnej starostlivosti   a jej dĺžke. Súd musí predovšetkým rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem   maloletého   dieťaťa,   najmä   na   jeho   citové   väzby,   vývinové   potreby,   stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd musí dbať o to, aby sa rešpektovalo právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov a aby sa rešpektovalo právo dieťaťa   na   udržiavanie   pravidelného,   rovnocenného   a   rovnoprávneho   osobného   styku s obidvoma rodičmi. Vek dieťaťa má pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti pomerne dôležitú úlohu a súd by ho mal pri rozhodovaní tiež vziať do úvahy. Rozhodnutie o striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa by malo vychádzať zo spoločnej vôle a dohody   rodičov,   schopnosti   spolu   komunikovať   a   spolupracovať   a   nezapájať   dieťa do svojich vzájomných problémov.

Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, ktorý zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky a styk s otcom upravil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu, ktorý mal za to, že v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu bolo potrebné rozhodnúť aj vzhľadom na dĺžku konania, ako aj na skutočnosť, že uvedený stav vnáša medzi rodičov napätie, keď obidvom záleží na výsledku konania a má negatívny   vplyv   na   deti.   Navyše   je   potrebné   konštatovať,   že   vzhľadom   k   tomu,   že v rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo   rodičov   maloletého   dieťaťa,   súd   upravuje výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, skoršia úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65 ods. 1,   t.   j.   na   čas   do   rozvodu,   stráca   účinnosť   právoplatnosťou   výroku   o   úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a výživnom v rozhodnutí,   ktorým sa rozvádza   manželstvo   rodičov   maloletého   dieťaťa,   bez   ohľadu   na   to,   či   výkon   ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bol už upravený skorším rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou.

V   nadväznosti   na   uvedené   zároveň   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom na skutočnosť,   že   v   konaní   o   rozvod   manželstva   bolo   nariadené   kontrolné   znalecké dokazovanie vo vzťahu k otázke zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, nebolo možné v tomto konaní a v tomto čase jednoznačne ustáliť, že boli splnené všetky podmienky pre zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov,   tak   ako   to   namieta   otec   maloletých   detí   v   podanom   odvolaní.   Zo   znaleckého posudku Mgr. L. A., ako aj z jej výsluchu vyplýva, že optimálna by v danom prípade bola striedavá   starostlivosť,   avšak   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   bude   posúdenie   tejto   otázky predmetom   konania   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   rodičovských   práv   a   povinností k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode.   Preto   odvolací   súd   zhodne   s   okresným   súdom má zato, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu práv a povinností rodičov na čas po   rozvode,   môže   dôjsť   aj   k   zmene   skutočností,   ktoré   môže   mať   vplyv   na   rozhodnutie v danom konaní v porovnaní s rozhodnutím v tomto konaní. Avšak vzhľadom na záujem detí bolo nevyhnutné, aby okresný súd o úprave do rozvodu rozhodol.

Zároveň   aj   vzhľadom   na   vzťahy   rodičov   a   nevyriešenú   komunikáciu   považoval odvolací   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   za   opodstatnené   a   rozumné,   prihliadajúce na záujem detí a na ich zdravý psychický vývoj.

Pokiaľ otec maloletých detí v podanom odvolaní neustále poukazoval na funkčnosť dohôd o úprave styku jeho a matky s deťmi a mal za to, že okresný súd svojím rozhodnutím deti vytrhol z určitého režimu a organizácie, jeho tvrdenia sú neopodstatnené, nakoľko keby ich   stretávanie   prebiehalo   bezproblémovo,   nebol   by   zo   strany   matky   podaný   návrh na zverenie   detí   do   osobnej   starostlivosti   a   úpravu   styku   otca   s   deťmi,   pričom   o   jeho tvrdeniach   nesvedčia   aj   početné   záznamy   vyhotovené   úradom   práce   o   problémoch, ku ktorým došlo pri realizácii styku, resp. že nemu nedošlo vôbec.

Odvolací súd sa zároveň stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o uložení povinnosti rodičom a maloletým deťom podrobiť sa odbornému poradenstvu. Je potrebné, aj vzhľadom k odvolaniu otca maloletých, zdôrazniť, že pokiaľ rodičia skutočne deti milujú tak, ako to proklamujú, budú opatrenia brať ako ponúknutú pomoc pri riešení ich problému a nie ako určitú formu sankcie s cieľom vyhnúť sa jej....

Pokiaľ   otec   maloletých   detí   v   odvolaní   uviedol,   že   nesúhlasí   s   rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania a žiadal, aby odvolací súd na rozhodnutie o odvolaní   nariadil   pojednávanie,   odvolací   súd   konštatuje,   že   zo   znenia   §   214   O.s.p. vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania. Z ust. § 214 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd môže, okrem prípadov uvedených v ods. 1, rozhodnúť o   odvolaní   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Odvolací   súd   dospel   z   záveru,   že v prejednávanej veci nebol daný žiaden zo zákonných dôvodov uvedených v ust.   § 214 ods. 1   O.s.p.   odôvodňujúcich   nariadenia   pojednávania,   pričom   podľa   uvedeného ustanovenia na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to   vyžaduje   dôležitý   verejný   záujem.   Odvolací   súd   preto   rozhodol   o   odvolaní   otca maloletých v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odvolací   súd   neuznal   opodstatnenosť argumentácií otca maloletých detí, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“  

17. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku   krajského   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

18.   Z   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   sa   jeho   odvolaniu   proti   rozsudku   okresného   súdu nevyhovelo. Sťažovateľ sa zameral na znalecké dokazovanie a nepriamo aj na niektoré ďalšie listinné dôkazy, ktoré napokon sám v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich obsahu, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery   vykonaného   dokazovania   sťažovateľ   interpretoval   inak,   než   konajúce   všeobecné súdy.

19.   V   intenciách   už   uvedenej   stabilizovanej   judikatúry   ústavný   súd   opakovane zdôrazňuje,   že   mu   zásadne   neprislúcha   hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.  

20. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie,   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok   okresného   súdu   v   celom   rozsahu. Okolnosť,   že sťažovateľ   má odlišný   názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať   do   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   k   tomu   ďalej   poznamenáva,   že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

21. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov, najmä vo vzťahu k znaleckému posudku Mgr. L. A., ústavný súd uvádza, že z práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). Zároveň ústavný súd dodáva, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   vonkoncom   nemožno   hovoriť   o možnom   porušení označených   základných   práv   sťažovateľa,   pretože   krajský   súd   sa v odvolacom   konaní oboznámil   s   predmetným   znaleckým   posudkom,   avšak   ani   tento   dôkaz   argumentačne nezvrátil jeho potvrdzujúci rozsudok, čo napokon krajský súd aj náležite odôvodnil.

22. Taktiež neobstojí ani tá časť ústavnej argumentácie sťažovateľa, že rozhodnutím krajského súdu bez nariadenia pojednávania boli porušené jeho základné práva, pretože mu tým nebola daná možnosť odstrániť z jeho pohľadu skutkové nezrovnalosti.

23. Podľa § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

24. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie § 214 OSP konštatuje, že postup krajského súdu nevybočil z rámca Občianskeho súdneho poriadku, ktorý vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci v odvolacom   konaní   vo vzťahu   k   nariaďovaniu   pojednávania.   Krajský   súd   navyše kompaktne odôvodnil, z akých dôvodov nenariaďoval vo veci ďalšie pojednávanie, ale vo veci   rozhodol.   Všeobecné   súdy   sú   povinné   postupovať   tak,   aby   boli   dodržané   práva garantujúce spravodlivý proces, ktoré však nemožno vykladať takým spôsobom, že súd je povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľa. Súčasťou práva na spravodlivý proces sú aj záruky rýchlosti a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako povinný prihliadať. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch zdôrazňuje osobitosť každého prípadu a povahu otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

25. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 32 ods. 1, 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak vždy   na   základe   rovnakých   skutočností,   z   akých   vychádzal   pri   svojich   námietkach o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru o právach dieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším   označeným právam.   Sťažovateľom   označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom   označených   práv   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   116/05,   III. ÚS   218/07, III. ÚS 70/08).

26.   Z   dôvodu   presvedčivosti   tohto   rozhodnutia   však   ústavný   súd   považoval za potrebné zdôrazniť tieto skutočnosti.

27. Rodičovské práva a povinnosti patria, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, obidvom rodičom.   Ak   rodičia   žijú   v   manželstve,   predpokladá   sa,   že   ich   vychovávajú   v   zásade na základe   vzájomnej   dohody   a   v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   č.   36/2005   Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 32. ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá čl. 41 ods. 1 a   4   ústavy)   nielen   umožňuje,   ale   aj   predpokladá.   Pritom   zákon   o   rodine   preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods.   1,   §   35   a   §   36   zákona   o   rodine).   Až   keď   nedôjde   k   dohode   rodičov   o   výkone rodičovských   práv,   rozhodne   o   ich   výkone   súd,   vždy   však   s   prihliadnutím   na   záujem maloletého dieťaťa.

28.   Právna   úprava   styku   rodičov   s   ich   maloletými   deťmi   nevedie   podľa   už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 32. ods. 1 a 4 listiny.

29. Vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých základných práv garantovaných Dohovorom o právach dieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré   v   ústave   priznal   občanovi,   ale   súčasťou   pozitívneho   záväzku   nie   je   povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada od štátu (II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Ústavný súd z už opísaných dôvodov nemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým rozsudkom neposkytol tú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátu mu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.

30. V závere ústavný súd pripomína, že podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia pomery,   súd   môže   aj   bez   návrhu   zmeniť   rozhodnutie   o   výkone   rodičovských   práv a povinností   alebo   dohodu   o   výkone   rodičovských   práv   a   povinností.   Nakoniec zo samotného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že „... je potrebné   konštatovať,   že vzhľadom   k tomu,   že   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upravuje výkon rodičovských práv a povinností k maloletému   dieťaťu   na   čas   po   rozvode,   skoršia   úprava   výkonu   rodičovských   práv a povinností k maloletému dieťaťu podľa § 36 a § 65 ods. 1, t.j. na čas do rozvodu, stráca účinnosť právoplatnosťou výroku o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu   a   výživnom   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo   rodičov   maloletého dieťaťa, bez ohľadu na to, či výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bol   už   upravený   skorším   rozhodnutím   súdu   alebo   súdom   schválenou   dohodou.“. To znamená, že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a sťažovateľ pri zmene pomerov alebo aj v prebiehajúcom konaní o rozvod a úpravu rodičovských práv po rozvode môže ďalej uplatňovať svoje rodičovské práva.

31.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd z vyššie uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012