znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 314/2011-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   B.   H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   v spojení   s právom   na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Z r u š u j e   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla   2011   a   vec   v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3.   B.   H.   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   314,18   €   (slovom tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   MObdo   2/2010   z   28.   apríla   2011   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie označených práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, proti ktorému svoje námietky koncentroval   do   dvoch   rovín.   V   prvej   rovine   namieta   nesplnenie   všetkých   zákonom predpokladaných podmienok na konanie o mimoriadnom dovolaní s dôsledkom odmietnutia podaného mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšším súdom: „Najvyšší súd Slovenskej republiky vecne prejednal mimoriadne dovolanie napriek tomu, že neboli splnené všetky podmienky na jeho podanie   podľa   ustanovenia   §   243e   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku...“ V   druhej rovine odvíja porušenie označených práv od skutočnosti, že mu najvyšší súd pred vydaním napadnutého   rozhodnutia   nedoručil   mimoriadne   dovolanie,   a teda   nedal   mu   možnosť predniesť argumenty k podanému mimoriadnemu opravnému prostriedku: „Najvyšší súd odoprel   sťažovateľovi   v   rozpore   s ustanovením   §   243i   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   právo   vyjadriť   sa   k mimoriadnemu   dovolaniu,   keď   mu   mimoriadne   dovolanie odoslal až 4. 5. 2011, napriek tomu, že o mimoriadnom dovolaní už predtým rozhodol dňa 28. 4. 2011...“

3. Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy..., základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy... a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 28. apríla 2011 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť B. H. trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR...“

4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 314/2010-16 z 24. augusta 2011 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania.   Za   najvyšší   súd   predseda   obchodnoprávneho   kolégia   listom   č.   KP   4/2011-70 z 28. septembra 2011 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 19. októbra 2011.

5.1 Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu svoje vyjadrenie k dvom sťažovateľom namietaným skutočnostiam (pozri bod 2) koncentroval takto:

K prvej   námietke   sťažovateľa   spočívajúcej   v tom,   že   najvyšší   súd   mal pri   svojej rozhodovacej   činnosti   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   zohľadniť   skutočnosť,   že odporkyňa sťažovateľa v jeho právnej veci nevyužila podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie, uviedol: „Z dikcie ustanovenia   §   243e   ods.   1   O. s.   p.   nemožno   vyvodiť   záver   o tom,   že   uplatnenie mimoriadneho   dovolania   je   viazané   aj   na   ďalší   procesný   predpoklad,   konkrétne   na (neúspešné)   využitie   možnosti   riadneho,   resp.   mimoriadneho   opravného   prostriedku   zo strany   účastníka   konania,   o to   viac,   že   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   sa   rozhodlo o dovolaní, už mimoriadne dovolanie prípustné nie je (§ 243f ods. 2 písm. c) O. s. p.).... výnimočnosť   mimoriadneho   dovolania   nemožno   zabezpečiť   rozšírením   dôvodov   jeho neprípustnosti   nad   rámec   dôvodov   vyplývajúcich   priamo   zo   zákonnej   úpravy,   a preto navrhujeme, aby ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa v uvedenej časti jeho sťažnosti porušené nebolo.“

K druhej sťažovateľom uplatnenej námietke proti postupu najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom   dovolaní,   ktorého   vada   mala   spočívať   v nedoručení   podaného mimoriadneho   dovolania generálnym   prokurátorom   sťažovateľovi   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku, uviedol: „Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, či najvyšší súd mimoriadne dovolanie účastníkom doručoval.   Rovnako   z dôvodu,   že   s vecou   súvisiaci   spis   sa   v súčasnosti   na   NS   SR nenachádza, najvyšší súd nemá možnosť overiť si tvrdenia sťažovateľa spočívajúce v tom, že najvyšší súd mu mimoriadne dovolanie odoslal až po tom, čo o tomto mimoriadnom opravnom   prostriedku   už   rozhodol.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   najvyšší   súd rozhodnutie o tom,   či postupom Najvyššieho súdu...   spočívajúcim v prípadnom včasnom nedoručení mimoriadneho dovolania sťažovateľovi ako žalovanému účastníkovi konania, bolo porušené jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy   a právo na   spravodlivý proces zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ponecháva na uváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti môžeme uviesť len toľko, že pokiaľ   sťažovateľovi   skutočne   nebolo   mimoriadne   dovolanie   doručené,   mohlo   dôjsť k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces.“

5.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   k argumentácii   najvyššieho   súdu   nezaujal stanovisko.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   v súvislosti   s   namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, a to z hľadiska, či vzhľadom na nosné dôvody (ratio decidendi) uvedené v sťažnosti je, alebo nie je v súlade s označenými článkami ústavy a dohovoru. Inými slovami, skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   iba vtedy,   ak   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

9.   Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   314/2011-16 z 24. augusta 2011 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Predmetom   konania   bolo   teda   posúdenie   námietok   sťažovateľa   o porušení procesných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a označeného   ustanovenia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

12. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   tým,   že   najvyšší   súd „... o mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   už   28.   4.   2011,   teda   v čase,   keď   mimoriadne dovolanie ešte nebolo ani odoslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Je teda zrejmé, že zaslanie mimoriadneho dovolania sťažovateľovi bolo urobené len formálne bez poskytnutia reálnej možnosti sa k nemu vyjadriť pred rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní.“. K tejto výhrade sťažovateľa   najvyšší   súd   uviedol   (pozri   bod   5.1),   že „... pokiaľ   sťažovateľovi   skutočne nebolo mimoriadne dovolanie doručené, mohlo dôjsť k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces“.

13. Podľa § 243i ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   mimoriadne   dovolanie   doručí   dovolací   súd účastníkom konania na vyjadrenie.

14.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   25.   februára   2010   podal   generálny prokurátor mimoriadne dovolanie na najvyššom súde. Najvyšší súd listom z 26. apríla 2011 (odovzdaným   na   poštovú   prepravu   4.   mája   2011)   zaslal   mimoriadne   dovolanie   na vyjadrenie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   ho   11.   mája   2011   prevzal   a   listom z 19. mája   2011   vrátil,   pretože   sťažovateľa   v dovolacom   konaní   už   nezastupoval. O podanom mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd 28. apríla 2011, toto rozhodnutie bolo   opätovne   doručované   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   doručenú   zásielku prevzatú 25. mája 2011 opätovne vrátil späť na najvyšší súd (sťažovateľovi bolo predmetné rozhodnutie doručené 15. júna 2011). Na základe uvedeného je nepochybné, že najvyšší súd mimoriadne dovolanie nedoručil strane sťažovateľa v čase pred 28. aprílom 2011, kedy o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd rozhodol.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

16. Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   príslušných ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods.   1 ústavy vyplýva, že dohovor   a judikatúra k nemu sa   vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej   úpravy   jednotlivých   komponentov   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

17.   Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   vyplýva, že   princíp   rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen   predložiť všetky   dôkazy   potrebné na to,   aby ich   návrh   uspel,   ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

18. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (podobne   napr.   III.   ÚS   402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať   na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

19. Právo účastníkov konania na doručenie podkladu (návrhu), na základe ktorého sa vo veci koná (v okolnostiach danej veci mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora), treba nepochybne považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie takéhoto návrhu účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore   s princípom   kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   ako   súčasti   práva   na spravodlivý proces (mutatis mutandis I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04).

20.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   sp.   zn.   3   MObdo   2/2010   bola   nepochybne   porušená   jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi nebolo   umožnené   zaujať   svoje   stanovisko   k mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho prokurátora, a tým sa účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

21. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie   zruší.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

22. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel jeho návrhu a zrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €, ktorú mu ústavný súd s poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal, a to za vykonanie   dvoch   úkonov   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   zastupovanie   a   podanie sťažnosti ústavnému súdu) vykonaných v roku 2011 (157,09 €/úkon právnej služby + 2 x 7,41 € režijný paušál). Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume 314,18 € vrátane 20 % DPH, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v bode 3.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

25. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami (pozri bod 2), keďže tie, na základe ktorých ústavný súd rozhodol (nedoručenie mimoriadneho dovolania strane   sťažovateľa),   boli   dostačujúce   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv   a na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011