znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 314/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf 98/2008 z 30. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 27. januára 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len  ,,ústava“)   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sžf   98/2008   z   30.   septembra   2009   (ďalej   len  ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti k skutkovému stavu uviedol: „Dňa 19. 2. 2007 podal   sťažovateľ   žiadosť   o   obnovu   konania   na   Daňový   úrad   K.   vzhľadom   na   to,   že rozhodnutie Daňového úradu K. č.j. 709/320/28449/2006 zo dňa 7. 8. 2006 bolo vydané v rozpore so zákonom.

Daňový úrad K. výzvou č. 709/320/10637/07 zo dňa 20. 3. 2007 vyzval sťažovateľa na zaplatenie správneho poplatku vo veci žiadosti na obnovu konania.

Listom   zo   dňa   10.   4.   2007   sťažovateľ   žiadal   o   zrušenie   výzvy   na   zaplatenie správneho poplatku.

Daňový úrad K. listom sp. zn. 695/321/41289/2007/Šál zo dňa 15. 5. 2007 oznámil sťažovateľovi, že nie je dôvod na zrušenie výziev na zaplatenie správneho poplatku. Dňa 24. 5. 2007 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Daňového úradu K. č. 695/321/41374/2007/Šál zo dňa 15. 5. 2007, ktorým Daňový úrad K. zastavil konanie vo veci žiadosti o obnovu konania rozhodnutia č.   709/320/28449/2006   zo dňa 7. 8. 2006 poplatníka Ing. Mgr. K. M.

Proti rozhodnutiu Daňového úradu K. č. 695/321/41374/2007/Šál zo dňa 15. 5. 2007 podal   sťažovateľ   na   Krajský súd   v K.   žalobu na jeho   preskúmanie a navrhol,   aby   súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský   súd   v K.   rozsudkom   sp.   zn.   6   S   73/2007-49   zo   dňa   2.   10.   2008   žalobu zamietol a žalobcovi – sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžf   98/2008   zo   dňa   30.   9.   2009   potvrdil   napadnutý   rozsudok   a žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“

3. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj konanie príslušných daňových úradov bolo v rozpore s ústavou garantovaným základným právom   na súdnu   ochranu.   Porušenie   označeného   základného práva odôvodňuje takto: „Sťažovateľ sa zákonom ustanoveným spôsobom domáhal   obnovy konania   skončeného   právoplatným   rozhodnutím   Daňového   úradu č. 709/320/28449/2006 zo dňa 7. 8. 2006.   Svoj   návrh   odôvodnil   spôsobom   uvedenom v ustanovení   §   51   Zákona   č.   511/1992   v   platnom   znení.   Ustanovenie   §   52   citovaného zákona stanovuje postup správcu dane po podaní návrhu na obnovu konania. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že o žiadosti na obnovu konania rozhoduje správca dane a to spôsobom, že túto obnovu môže povoliť alebo nariadiť, alebo rozhodnutím zamietnuť žiadosť o obnove konania.

Správca   dane   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   poplatku   vo   výške   5.000,-   Sk odôvodňujúc to ustanovením Položky č. 1 bodu 2 sadzobníka správnych poplatkov. Je   nesporné   z   predložených   listinných   dôkazov,   že   sťažovateľ   zaplatil   spolu   so žiadosťou   na   obnovu   konania   poplatok   vo   výške   500,-   Sk.   Z   predložených   listinných dôkazov   je   zrejmé,   že   správca   dane   o   žiadosti   sťažovateľa   nerozhodoval   spôsobom uvedenom v ustanovení § 52 Zákona č. 511/1992 Zb., ale odmietol o tejto žiadosti konať s tým, že konanie pre nezaplatenie správneho poplatku zastavil....

Predovšetkým sťažovateľ považuje za nesprávny taký postup správcu dane, keď za podanie   žiadosti   o   obnovu   konania   požadoval   od   žalobcu   správny   poplatok   a   pre nezaplatenie správneho poplatku konanie zastavil....

Položka sadzobníka správnych poplatkov, na ktorý sa odvoláva správca dane, teda položka č. 1 sa vzťahuje na všeobecnú správu a v rámci všeobecnej správy na návrh na obnovu konania alebo podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na orgáne štátnej správy.

Z teórie verejnej správy však nesporne vyplýva, že správa daní nie je všeobecnou správou,   ale   špecializovanou časťou   správy a to správou daní,   pod   ktorou sa   rozumie evidencia   a   registrácia   daňových   subjektov   a   ich   vyhľadávanie,   overovanie   podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní, a preddavkov, vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov, podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.

Je   teda   nesporné,   že   žiadosť   o   obnovu   konania   podaná   sťažovateľom   podľa ustanovenia   §   51   Zákona   č.   511/1992   Zb.   nie   je   predmetom   poplatkov   podľa   Zákona o správnych poplatkoch. Správca dane teda nielenže nemohol zastaviť konanie o žiadosti sťažovateľa o obnovu konania, ale nemohol ani vyzvať sťažovateľa na zaplatenie správneho poplatku,   pretože   takáto   povinnosť   sťažovateľovi   zo   žiadneho   ustanovenia   právneho predpisu   nevyplýva.   Sťažovateľovi   správca   dane   nemohol   ukladať   povinnosti,   ktoré   mu nevyplývajú zo zákona.

Ďalším   dôvodom,   pre   ktorý   je   rozhodnutie   o   zastavení   konania   správcu   dane zásahom do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je, že správca dane žiadal zaplatenie správneho poplatku vo výške nezodpovedajúcej zákonu. Táto námietka alebo jej relevantnosť je však podmienená vysporiadaním sa s otázkou, či sťažovateľ bol povinný platiť akýkoľvek správny poplatok podľa Zákona č. 145/1995 Z. z. Správca dane vyrubil sťažovateľovi   poplatok   podľa   položky   č.   1   písm.   b/   Sadzobníka   správnych   poplatkov, dôvodiac, že sťažovateľ je podnikateľom – fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie.“

4. Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   judikatúru všeobecných súdov a ústavného súdu, konkrétne na rozsudok najvyššieho súdnu sp. zn. 6 Sž 221/00 z 27. júna 2001, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 49/03 z 10. januára 2005. Podľa názoru sťažovateľa „Z citovaných rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdny exekútor – sťažovateľ nie je podnikateľom (fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie ) a preto zastavenie konania pre   nezaplatenie   správneho   poplatku   vo   výške   určenej   podľa   položky   č.   1   písm.   b/ Sadzobníka správnych poplatkov je nezákonným rozhodnutím správcu dane“.

5. Najvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil a napadnutým rozsudkom   potvrdil   v   plnom   rozsahu   rozsudok Krajského súdu v K. č. k. 6 S 73/2007-49   z   2.   októbra   2008,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   o   zrušenie rozhodnutia o zastavení konania pre nezaplatenie správneho poplatku. V odôvodnení svojho rozsudku v podstatnom uviedol: „… žalobca ako súdny exekútor nie je integrovaný do organizácie   verejnej   správy,   je   fyzickou   osobou   oprávnenou   na   podnikanie   vo   forme hospodárskej   činnosti   uskutočňovanej   v   rámci   slobodného   podnikania,   preto   spĺňa podmienky zaradenia ako podnikateľa, a preto bol povinný zaplatiť poplatok vo výške podľa položky 1 bodu 2 sadzobníka správnych poplatkov (prílohy k zák. č. 145/1995 Z. z.) (vo výške určenej pre fyzickú osobu oprávnenej na podnikanie, pozn.). Správnosť tohto záveru vychádza z rozhodnutia ESD č. C-456/07 zo dňa 21.5.2008.

Rovnako   odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom,   že   rozhodovanie   o   procesných inštitútoch v daňovom konaní daňovým orgánom je činnosť patriaca do všeobecnej správy, na ktorú sa preto vzťahuje zákon o správnych poplatkoch. Ak teda žalovaný postupoval podľa jeho ustanovení, konal správne. Správne potom posúdil skutočnosť, že žalobca na jeho výzvu poplatok nedoplatil, ako dôvod na zastavenie konania.“

6.   Podľa   názoru   sťažovateľa „...   záver   súdu   nemá   oporu   v   žiadnom   ustanovení právnych predpisov...“, a preto žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu s tým, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol zrušený a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

11.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k   porušeniu označených   článkov   ústavy   a   dodatkového   protokolu došlo tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej poukázal   na   to,   že   postup   príslušného   daňového   orgánu   bol   nesprávny,   pretože   žiadal správny poplatok za úkon, ktorý nepodlieha spoplatneniu a zároveň výška poplatku bola aj bez zreteľa na prvú námietku nesprávna.  

12.   Ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či   výrok   a   odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spĺňajú ústavné limity dané základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd   vo svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

13.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad a dôvodí svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny   a   zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   najvyšší   súd rozhodol tak, ako rozhodol.

14. K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou najvyššieho súdu (I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   18/08).   Nejednotné   názory   najvyššieho   súdu,   na ktoré   poukazuje sťažovateľ, vychádzajú z rozličného skutkového stavu a možno ich považovať za legitímne a v súlade s označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

15.   Rovnaký   záver   konštatuje   ústavný   súd   aj   k   námietke   existencie   odlišnej ústavnoprávnej judikatúry. Ustálenosť rozhodovacej činnosti nielen všeobecných súdov, ale aj ústavného   súdu   sa   posudzuje   vždy   s   prihliadnutím   na rovnakú   alebo analogickú skutkovú   situáciu. V predloženej právnej veci ide   o   odlišný   skutkový   základ   než v prípade, ktorý označil sťažovateľ, a preto ním predložený nález ústavného súdu sp. zn. PL.   ÚS   49/03   z   10.   januára   2005   nebolo   možné   aplikovať.   Ústavný   súd   opätovne zdôrazňuje, že výklad najvyššieho súdu, ktorý sa priklonil k záverom uznesenia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev sp. zn. C-456/07 z 21. mája 2008, je ústavne konformný a zodpovedá podstate a účelu použitej právnej normy.

16. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali argumentáciu sťažovateľa, nemá za následok porušenie jeho základných práv. Právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

17.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV.   ÚS   136/05).   O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci,   preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

18.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   prihliadajúc   na   už   uvedené odôvodnenie odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to o návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na nové konanie, ako aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010