znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 313/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX,   s. r. o.   „v   likvidácii“, Šarkaň,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Advokátska   kancelária, Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 45 Cb 33/2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX,   s. r. o.   „v   likvidácii“, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX, s. r. o. „v likvidácii“, Šarkaň (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária, Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   209/2009   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   45   Cb   33/2005   a   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   45   Cb   33/2005 vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu 23. decembra 2004 sa navrhovateľ L. S. domáhal proti odporcovi v 1. rade SOLE Slovakia, a. s., a odporcovi v 2. rade Levické mliekárne a. s., zaplatenia sumy 216 474 Sk s príslušenstvom. Konanie o tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005.

Po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu v 1. rade 22. marca 2005 bolo súdne konanie zo zákona prerušené, pričom okresný súd uznesením z 21. októbra 2005 zamietol návrh   navrhovateľa   na   vylúčenie   konania   v   časti   smerujúcej   proti   odporcovi   v   2.   rade na samostatné   konanie.   Uznesením   z   20.   júna   2006   okresný   súd   na   základe   späťvzatia návrhu zo strany navrhovateľa zastavil konanie proti odporcovi v 1. rade, teda účastníkom konania na strane odporcov bol už len odporca v 2. rade (ďalej len „odporca“).

Okresný súd rozsudkom   č.   k.   45 Cb 33/2005-252 z 27.   januára 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh navrhovateľa a zaviazal ho na náhradu trov konania odporcovi.

Proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie.

Okresný súd (po rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku   z   odvolania   pre   účely   rozhodnutia   o   odvolaní   navrhovateľa   proti   rozsudku okresného súdu, pozn.) spis predložil 8. júla 2009 krajskému súdu. Odvolacie konanie bolo krajským súdom vedené pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

Krajský   súd   uznesením   z   11.   januára   2010   na   základe   navrhovateľom   aj sťažovateľkou oznámeného a preukázaného postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom konania, pripustil vstup sťažovateľky do konania na miesto pôvodného navrhovateľa.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 209/2009-411 z 9. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu   z   9.   septembra   2010“)   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania odporcovi.

Proti rozsudku krajského súdu z 9. septembra 2010 podala sťažovateľka dovolanie.

Okresný   súd   po   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľky   o   oslobodenie   od   súdneho poplatku   z   dovolania   pre   účely   rozhodnutia   o   dovolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku krajského   súdu   z   9.   septembra   2010   spis   predložil   8.   júla   2011   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd 28. augusta 2012 vrátil bez rozhodnutia   spis   krajskému   súdu   pre   účely   odstránenia   nedostatkov   v   jeho postupe   pri rozhodovaní   o vznesenej   námietke   zaujatosti.   Krajský   súd   vrátil   spis   najvyššiemu   súdu 24. septembra   2012.   Dovolacie   konanie   bolo   najvyšším   súdom   vedené   pod   sp.   zn. 5 Obdo 43/2012.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   43/2012   z   19.   septembra   2013   zrušil rozsudok   krajského   súdu   z   9.   septembra   2010   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Dovolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   dospel   k   názoru,   že   konaním a rozhodnutím   vo   veci   samej   odvolacím   súdom   predsedníčkou   odvolacieho   senátu Krajského súdu v Bratislave bez toho, aby sa rozhodlo o námietke zaujatosti vznesenej proti nej došlo k porušeniu základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na   prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   iba   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Teda nie je povinnosťou súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby (sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 O. s. p. alebo účastníka konania, ktorý podal   takýto   návrh   podľa   ust.   §   15a   O.   s.   p.)   a   vylúčiť   označeného   sudcu   z   ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale je povinnosťou súdu prejednať každý takýto návrh a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 27/98) tak, že návrhu na vylúčenie sudcu vyhovie resp. nevyhovie, ak má požadované náležitosti.

V prejednávanej veci o návrhu žalobcu na vylúčenie sudkyne JUDr. E. Erbenovej rozhodnuté   nebolo.   O   návrhu   na   vylúčenie   sudkyne   JUDr.   E.   Erbenovej   by   mohol rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky s tým, že by následne rozhodol o dovolaní žalobcu v prípade nevylúčenia namietanej sudkyni. Takémuto postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však bráni okolnosť, ktorá nastala v roku 2011, a to, že namietaná sudkyňa   má   prerušený   výkon   funkcie   sudcu.   Z   tohto   dôvodu   rozhodovať   o   námietke zaujatosti sudkyne, ktorá má prerušený výkon funkcie sudcu stratilo význam a táto námietka zanikla, pričom treba ale konštatovať, že tým, že o nej nebolo rozhodnuté pred rozhodnutím vo veci samej, bolo porušené základné právo žalobcu na prejednanie a rozhodnutie veci pred nestranným súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že v predmetnej veci v konaní na odvolacom súde došlo k vade konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p., a preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ust. § 243b ods. 2 O. s. p.“

Spis bol doručený okresnému súdu 30. októbra 2014 a okresným súdom predložený krajskému súdu 17. januára 2014. Krajský súd po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu odvolacie konanie viedol pod sp. zn. 3 Cob 2/2014.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 2/2014-628 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského   súdu   z   9.   apríla   2014“)   opätovne   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   podrobne   opisuje   priebeh   ňou namietaného konania, právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov, poukazuje na neefektívnu   činnosť   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   a   uvádza: «Esenciou   tejto ústavnej sťažnosti je teda zjavný fakt, že od decembra 2004 dodnes nenastal v záležitosti žalobcu   s.r.o.   RAFEX   „v   likvidácii“   (sťažovateľa   v   kontexte   predkladanej   ústavnej sťažnosti),   resp.   jeho   právneho   predchodcu   L.   S.,   potrebný   stav   právnej   istoty.   To   je situácia (čo do uplynutého času) ireparabilná a v podmienkach právneho štátu extrémne kritická.

Nemalý škodlivý účinok má od 03. 02. 2011 začaté exekučné konanie voči firme RAFEX/sťažovateľovi   (v   postavení   povinného   subjektu   podľa   nezákonného   KS   Ba č. 1 Cob 209/2009 z 09. 09. 2010)...

Stav   právnej   neistoty   žalobcu   (sťažovateľa   s.r.o.   RAFEX   „v   likvidácii“)   tak pretrváva   desiaty   rok.   Pritom   konanie   po   rozhodnutí   o   dovolaní   si   špeciálne   vyžaduje starostlivý prístup všeobecného súdu...

... Medzi napadnutým postupom OS Bratislava III, teda neadekvátne dlhým časom procesné   neefektívnej   práce   OS   Bratislava   III   so   sprievodnými   zbytočnými   prieťahmi zo strany   tohto   súdu   (porušovateľa   1),   ako   aj   arbitrárnosťou   a   zaujatosťou   v   konaní KS Bratislava   (porušovateľa   2)   na   strane   jednej   a   porušenými   základnými   právami sťažovateľa   (no   i   jeho   právneho   predchodcu   L.   S.)   na   strane   druhej   existuje   priama príčinná   súvislosť.   Jasnou   nezákonnosťou   v   činnosti   KS   Bratislava   a   protiústavným procesným   postupom   oboch   porušovateľov   došlo   k   masívnemu   a   do   značnej   miery nezvratnému porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces, špeciálne   na   prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Obaja porušovatelia svojím postupom konkrétne porušili čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď   bez   zjavných   príčin   a   najmä   vzhľadom   na   charakter   prejednávanej   veci,   svojou neefektívnou procesnou prácou a protrahovanou nečinnosťou spôsobovali a stále spôsobujú sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti.   V   tomto kontexte poukazujeme na § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. KS Bratislava porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR....»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:«1. Okresný súd v Bratislave III v konaní vedenom pod sp. zn.: 45 Cb 33/2005 porušil   právo   RAFEX   „v   likvidácii“   s.r.o.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 1 Cob 209/2009 porušil právo   RAFEX   „v   likvidácii“   s.r.o.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   na   nestrannom   súde, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 3 Cob 2/2014 porušil právo RAFEX „v likvidácii“ s.r.o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 3 Cob 2/2014 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov a nestranne.

5.   RAFEX   s.r.o.   „v   likvidácii“...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10.000,- €..., z ktorého je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava III obnos vo výške 5.000,- €... a Krajský súd v Bratislave obnos vo výške 5.000,- €..., a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť RAFEX s.r.o.   „v   likvidácii“...   trovy   konania...   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   Jany Fridrichovej...»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   355/2010-52   z   21.   októbra   2010   odmietol sťažnosť   pôvodného   navrhovateľa   v   namietanom   konaní   doručenú   8.   marca   2010   a   aj sťažovateľky (ktorej vstup do konania pripustil), ktorou namietali porušenie základného na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005 a postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009.

Právoplatnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Cob 209/2009 z 11. januára 2010 (právoplatné 8. februára 2010) pôvodný navrhovateľ prestal byť účastníkom namietaného konania   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   (8.   marca   2010),   preto   označeným uznesením   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   pôvodnému   navrhovateľovi   odmietol z dôvodu, že išlo o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou.

Sťažovateľka   vstúpila   do   namietaného   konania   až   nadobudnutím   právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Cob 209/2009 z 11. januára 2010, teda 8. februára 2010, ústavný súd preto podrobil preskúmaniu iba postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 od vstupu sťažovateľky do konania do rozhodnutia ústavného súdu 21. októbra 2010 a konštatoval, že nedošlo k prieťahom v tomto období a sťažnosť   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   označeným   uznesením   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 488/2010-27 zo 14. decembra 2010 odmietol aj ďalšiu sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 4. novembra 2010, ktorou okrem iného namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (keďže krajský súd vo veci   vyhlásil   9.   septembra   2010,   tento   bol   sťažovateľke   doručený   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu a krajský súd už v čase podania sťažnosti vo veci nekonal).

Sťažovateľka sťažnosťou, ktorá je predmetom tohto konania, doručenou ústavnému súdu 23. apríla 2014 namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 33/2005, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014 (t. j. v odvolacom konaní vedenom po zrušení prvého rozsudku   krajského   súdu   z 9.   septembra   2010   najvyšším   súdom   v   dovolacom   konaní). Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 sťažovateľka nenamieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd po oboznámení sa s priebehom namietaného konania z vyžiadaného súdneho spisu konštatuje, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 27. januára 2009, krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 svojím rozsudkom z 9. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, najvyšší súd v dovolacom konaní uznesením z 19. septembra 2013 zrušil rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a krajský súd pokračoval v odvolacom konaní už pod sp. zn. 3 Cob 2/2014 a svojím rozsudkom z 9. apríla 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu.Vzhľadom   na   uvedené   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu   na   základe sťažovateľkou podanej sťažnosti môže byť len to obdobie namietaného konania, v ktorom sťažovateľka bola jeho účastníčkou, teda len postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 od vstupu sťažovateľky do konania a postup krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014, a preto sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta postup okresného súdu, bolo potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 209/2009 síce namietala len porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom okrem tvrdenia o „arbitrárnosti a zaujatosti“   v   postupe   krajského   súdu   neuviedla   osobitnú   argumentáciu,   okrem argumentácie o neefektívnosti postupu krajského súdu.

Ústavný súd preto posúdil konanie krajského súdu ako celok (t. j. tak odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 1 Cob 209/2009, ako aj odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 3 Cob 2/2014) v období od vstupu sťažovateľky do konania, t. j. od 8. februára 2010, a konštatuje, že celková dĺžka konania vedeného krajským súdom, aj s prihliadnutím na obdobie dovolacieho konania z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd o podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol po necelom roku od predloženia veci na odvolacie konanie (spis bol krajskému súdu predložený 8. júla 2009 a krajský súd vo veci rozhodol 9. septembra 2010).   Pričom   v   namietanom   konaní   napriek   prebiehajúcemu   dovolaciemu   konaniu existoval stav právoplatne rozhodnutej až do 19. septembra 2013, keď najvyšší súd zrušil prvý rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010. Krajský súd po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu konal urgentne a v podstate po necelých 3 mesiacoch od vrátenia spisu vo veci rozhodol svojím druhým rozsudkom (spis bol krajskému súdu predložený okresným súdom 17. januára 2014 a krajský súd vo veci rozhodol 9. apríla 2014).

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   za   stavu,   keď   pred   doručením   sťažnosti ústavnému súdu (23. apríla 2014) krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob   2/2014 svojím   rozsudkom   z 9.   apríla 2014 vo veci   rozhodol,   a teda   už vo veci nekonal, nemôže byť objektívne daná možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv prípadnými prieťahmi v postupe krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 2/2014.

Ústavný súd poznamenáva, že ak sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v nesprávnom vyporiadaní sa krajského súdu so vznesenou námietkou zaujatosti, tento nedostatok bol napravený v inštančnom postupe všeobecných súdov   v   namietanom   konaní   (najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní   zrušil   prvý   rozsudok krajského súdu práve z dôvodu označeného pochybenia). Vzhľadom na uvedené v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   neexistovala   možnosť   porušenia   označeného základného práva sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom   sp.   zn.   1   Cob   209/2009,   ktoré   bolo   ukončené   rozsudkom   krajského   súdu z 9. septembra 2010.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014