znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 313/2012-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   senátu   Mariannny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť E. T., zastúpeného opatrovníčkou E. T., obaja bytom   B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. Z.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   8   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   práv   podľa   čl.   12   Dohovoru   OSN   o   právach   osôb so zdravotným   postihnutím   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 22 Ps 18/2009 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 3/2012 a jeho rozsudkom z 28. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. T. na spôsobilosť na práva podľa čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky, na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd,   na súkromný a rodinný život podľa   čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 CoP 3/2012   a jeho rozsudkom z 28. marca 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoP 3/2012 z 28. marca 2012 z r u š u j e a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. E. T.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   T.   trovy   právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. S. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

5. Sťažnosti E. T. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

6. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. júna 2012   doručená   a   22.   júna   2012   doplnená   sťažnosť   E.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   opatrovníčkou   E.   T.   (jeho   matkou,   pozn.),   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor OSN“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ps 18/2009 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 3/2012 a jeho rozsudkom   z   28.   marca   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie“,   spolu   aj „napadnuté rozhodnutia“).

7. Z obsahu podanej sťažnosti, jej doplnenia a pripojených príloh vyplýva, že matka sťažovateľa doručila 23. novembra 2009 okresnému súdu návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony proti sťažovateľovi, ktorý 18. októbra 2010 zobrala v celom rozsahu späť a žiadala   konanie   vo   veci   zastaviť.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   Ps/18/2009-62 z 26. októbra   2010   konanie   zastavil.   Krajský   súd   na   odvolanie   Okresnej   prokuratúry Bratislava   V   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením   sp.   zn.   20   CoP   86/2010 z 31. decembra   2010   prvostupňové   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 Ps 18/2009-130 zo 6. októbra 2011 bol sťažovateľ pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   a jeho matky rozsudkom sp. zn. 20 CoP 3/2012 z 28. marca 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil.

8. Sťažovateľ uvádza, že „rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony predstavuje neprimeraný, a teda aj nezákonný zásah do základných práv a slobôd. Je najmä v rozpore s... právom na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v   rozpore   so   zákazom   diskriminácie   podľa   čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v rozpore s právom na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.“. Následne podrobil kritike samotný inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony (ktorý de lege lata považuje za protiústavný per se, pozn.), poukázal na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   a   uzavrel,   že   sa   domnieva, „že   inštitút pozbavenia   spôsobilosti   na   právne   úkony   odporuje   zmluvnému   medzinárodnému   právu a záväzkom   Slovenskej   republiky,   ktoré   vyplývajú   z   ratifikovaných   medzinárodných dohovorov o ľudských právach“.

9.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   –   na   pozadí   (predovšetkým)   judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 412/04, II. ÚS 2630/07, I. ÚS 557/09) – namietal neproporcionálnosť rozhodnutia súdov o pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Vytýkal dotknutým   súdom,   že   v   jeho   prípade „neuvažovali   so   žiadnou   alternatívou   k   úplnému pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony“, v dôsledku čoho sťažovateľ „nemá ani takú spôsobilosť   na   právne   úkony   ako   5   ročné   dieťa.   Súdy   svojim   rozhodnutím   vyradili sťažovateľa z verejného a súkromného života, nemá právo vstupovať do právnych vzťahov podľa vlastného rozhodnutia, uzavrieť manželstvo, nakoľko keďže je pozbavený spôsobilosti na právne úkony nemôže uzavrieť manželstvo..., je vylúčený z výkonu rodičovských práv a povinností..., nemôže voliť,   nakoľko podľa jednotlivých zákonov Slovenskej republiky je pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   prekážkou   výkonu   volebného   práva...   Súdy neskúmali,   či   sťažovateľ   je   alebo   nie   je   schopný   vykonávať   konkrétne   úkony...,   teda vykonávať rodičovské práva, rozhodnúť sa pre uzavretie manželstva alebo uplatniť svoje volebné právo. Sťažovateľ bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, aj keď existujú menej reštriktívne opatrenia zásahu do jeho základných práv a slobôd. Primárnym účelom pozbavenia sťažovateľa na právne úkony, je podľa napadnutých rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu, ochrana druhých osôb. Konkrétne obava, aby bola zaistená jeho ambulantná psychiatrická liečba, pretože v minulosti napadol svoju matku a bol pre tento skutok odsúdený. Sťažovateľ sa domnieva, že k naplneniu tohto účelu slúžia prostriedky verejného   práva,   konkrétne   prostriedky   trestného   a   správneho   práva   a   nie   prostriedky práva občianskeho. Ďalej tiež argumentuje, že pokiaľ je účelom aj ochrana samotného sťažovateľa, je možné tento cieľ dosiahnuť aj obmedzením spôsobilosti na právne úkony, alebo   ustanovením   opatrovníka   podľa   §   29   Občianskeho   zákonníka.   Pozbavenie spôsobilosti je extrémne reštriktívne a zasahuje celé spektrum spôsobilosti na právne úkony, bez výnimky... sťažovateľ za to, že došlo k neprimeranému zásahu do jeho základných práv a slobôd, pretože sledovaný účel je možné dosiahnuť prostriedkami trestného a správneho práva, alebo menej reštriktívnymi prostriedkami civilného práva, konkrétne obmedzením spôsobilosti na právne úkony, alebo ustanovením opatrovníka podľa § 29 Občianskeho zákonníka.“.

10. V súvislosti s neprimeranosťou zásahu do súkromného a rodinného života (čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy) sťažovateľ zdôraznil, že dotknutými súdnymi rozhodnutiami „došlo   k   neodôvodnenému   obmedzeniu...   práv   a   slobôd,   rovnako   ako   jeho   osobného a profesijného vývoja. Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony predstavuje vážny zásah do... práva na identitu a na osobný rozvoj a práva na nadväzovanie a rozvíjanie vzťahov s blížnymi a s vonkajším svetom. Súdne rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti sťažovateľa je vážnym zásahom do dôstojnosti sťažovateľa... svoje rozhodovanie o svojom súkromí musí ponechať na tretie osoby alebo súdy. Rozhodnutiami súdov bola narušená osobná integrita sťažovateľa, sťažovateľ vníma svoj status ako ponižujúci. Súdnymi rozhodnutiami sa odňala ochrana súkromia aj v oblasti ochrany korešpondencie a tajomstva dopravovaných správ, nakoľko napriek tomu, že je schopný posúdiť význam doručovaným správ ako aj súdnych rozhodnutí, tieto môže preberať výlučne jeho opatrovníčka. Týmto napriek svojej schopnosti pochopiť význam takýchto správ, sa stal objektom cenzúry listových zásielok, bez ohľadu na ich intímny alebo úradný obsah.

V rukách opatrovníčky sťažovateľa je rozhodovanie o tom, kde by mal sťažovateľ žiť, ako opatrovníčka musí zasahovať svojim rozhodovaním do riadenia financií, nakladania s účtami   v   banke,   s   dôchodkom,   čo   predstavuje   aj   vážny   zásah   do   ochrany   majetku sťažovateľa. Ochrana rodinného života z obsahového hľadiska zahŕňa aj právo na výkon rodičovských práv,   práva spojené s manželstvom a právo na rodinný život.   Jedným zo základných zmyslov a účelom rodinného života je výchova detí, rozhodovanie o veciach týkajúcich   sa   a   nevyhnutne   spojených   s   deťmi   napr.   rozhodovanie   o   mene,   o   škole, o zdravotnej   starostlivosti   a   ďalších   nijako   nie   menej   významných   úradných   úkonoch. Sťažovateľovi je v dôsledku rozhodnutia súdov odňaté právo spojené s manželstvom, nemá právo na uzavretie manželstva, právo na založenie rodiny, s rešpektom jeho slobodnej vôle partnera   o   počte   detí.   Ako   uviedol   sťažovateľ   na   pojednávaní   vo   svojej   výpovedi,   má priateľku, s ktorou by sa chcel oženiť a založiť si rodinu. Tento svoj cieľ prezentoval jasne a bez pochybností zrozumiteľne a so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou.“.

11. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie procesných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Keďže v posudzovanom súdnom konaní sa vzhľadom na charakter a povahu sporu uplatňovala vyšetrovacia zásada, bolo povinnosťou súdov z úradnej moci zisťovať skutkový stav veci a vykonať všetky potrebné dôkazy,   a to bez ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie (§ 120 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien – ďalej len „OSP“). Sťažovateľ v tejto súvislosti   zvýraznil,   že «v   prejednávanom   prípade   bol...   pred   súdom   zastúpený opatrovníkom, len formálne, tento sa na ani jednom pojednávaní nezúčastnil... Okresný súd...   vo   svojom   rozhodnutí   sa   predovšetkým   odvoláva   na   závery   znaleckého   posudku vypracovaného súdnym znalcom - psychiatrom MUDr. M. H., pričom uviedol na str. 6 rozsudku, že „na argument právnej zástupkyne navrhovateľky, že stav pozbavovaného je t. č. stabilizovaný, nie je agresívny a nie je žiadny problém ani k jeho vzťahu k matke, súd nemohol   pri   rozhodovaní   prihliadnuť,   nakoľko   pri   rozhodovaní   je   rozhodujúce   zistenie znalca, že duševná porucha, ktorou pozbavovaný trpí, nie je len prechodná, a že nie je schopný robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy“. Sťažovateľ poukazuje na to, že vďaka   svojmu   vzdelaniu   a   svojim   schopnostiam   a zručnostiam   je   napriek   svojmu mentálnemu zdraviu schopný existovať samostatne, pracovať a má záujem založiť si rodinu, o čom nasvedčovala aj jeho výpoveď na pojednávaní dňa 6. 10. 2011... súdy túto jeho výpoveď ako aj písomné podania nijako nezohľadnili a v rozsudku ani neodôvodnili, prečo ich účelovo prehliadli... znalecký posudok v konaní o spôsobilosti na právne úkony nie je „absolútnou   pravdou“...   súdy sú   povinné skúmať   „duševnú   poruchu“,   ktorá nie je   len prechodná   vo   všetkých   súvislostiach   a nepriraďovať   jej   existencii   absolútnu   rovnosť   s nespôsobilosťou na právne úkony...

Závery ustanoveného znalca neboli konfrontované s ďalšími dôkazmi, ktoré súdy absolútne nezohľadnili a to konkrétne výpoveď samotného sťažovateľa, lekárska správa MUDr.   S.,   výpoveď   matky   sťažovateľa,   písomné   podania   právnej   zástupkyne   matky sťažovateľa a právneho zástupcu. V konaní o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, psychiatrický znalecký posudok nenahrádza nedostatok skutkových zistení... V tomto type konania sa súd musí zamerať na zistenie zdravotného stavu dotknutej osoby; jedná sa o skutkovú otázku, pri riešení ktorej nemožno rozhodnúť bez spolupráce so znalcami z odboru medicíny. Súd musí rovnako zistiť, či je dotknutá osoba schopná sama si obstarávať svoje záležitosti; v tejto oblasti súd vychádza zo záverov vyhodnotených v znaleckom posudku v kontexte ostatných výsledkov dokazovania (R 6/1964)... nie je vhodné ustanoviť znalca a žiadať vyhotovenie znaleckého posudku na samom začiatku konania alebo v rámci prípravy ústneho   pojednávania,   teda   skôr,   než   si   súd   zadováži   ostatné   podklady   pre   svoje rozhodnutie... sa súdy dopúšťajú chyby, ak sa uspokojujú iba so znaleckým posudkom, alebo ak si ho nekriticky osvojujú a neoverujú si jeho závery ďalšími dôkazmi, hoci môžu mať pochybnosti o jeho správnosti. Je pravdou, že znalecký posudok je veľmi závažným dôkazom v tomto type konania, nemôže však byť považovaný za jediný dôkaz spôsobilý nahradiť nedostatky   v   skutkových   zisteniach   (R   3/1979)...   Súdy   neakceptovali   zmenu   správania sťažovateľa, v porovnaní s jeho stavom pri podaní návrhu na začatie konania. V konaní bolo preukázané, že sťažovateľ je pod medikamentóznou liečbou, túto dlhodobo toleruje, a ako sám uviedol, cíti sa dobre a stabilizovaný stav mu umožňuje aby existoval samostatne. Sťažovateľ tieto skutočnosti preukázal lekárskou správou MUDr. K. S. S prihliadnutím na tieto   skutočnosti   bola   zo   strany súdu porušená zásada upravená   v § 154   Občianskeho súdneho poriadku, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia (R 1/1981, R 22/89), podľa ktorých posudky vypracované   znalcami   na   žiadosť   účastníkov   konania   (teda   také,   ktorých   vypracovanie nenariadil súd) nemajú povahu znaleckých posudkov, ale majú povahu listinných dôkazov. Na   rozdiel   od   znalca   ustanoveného   súdom,   autora   posudku   vypracovaného   na   žiadosť účastníka   konania   nemôže   súd   predvolať   a   vypočuť.   Avšak   súd   je   povinný   vo   svojom rozhodnutí vysporiadať sa aj s takýmto dôkazom.». Sťažovateľ v súvislosti s už uvedeným napokon poukázal na skutočnosť, že všeobecné súdy vychádzali zo znaleckého posudku, ktorý nebol aktuálny. Znalecký posudok bol vypracovaný 9. septembra 2010 a okresný súd rozhodol   6.   októbra   2011   (krajský   súd   až   28.   marca   2012,   pozn.).   Sťažovateľ   v tomto ohľade poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci H. F. proti Slovensku, v ktorom okrem iného súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj) z dôvodu, že k rozhodnutiu o pozbavení spôsobilosti   na   právne   úkony   došlo   1   rok   a   štyri   mesiace   po   vypracovaní   znaleckého posudku.

12. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na spôsobilosť na práva podľa čl. 14 Ústavy..., na nedotknuteľnosť   osoby   a   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   Ústavy...,   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2 Ústavy..., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru... a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru... jeho právo na rovnosť pred zákonom   podľa   čl.   12   Dohovoru   OSN...,   rozsudkom   Okresného   súdu...   o   pozbavení spôsobilosti   na   právne   úkony   č.   22   Ps   18/2009-130   zo   dňa   6.   10.   2011   a   rozsudkom Krajského súdu... č. 20 CoP 3/2012-167 zo dňa 28. 3. 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu... č. 22 Ps 18/2009-130 zo dňa 6. 10. 2011 a rozsudok Krajského súdu... č. 20CoP 3/2012-167 zo dňa 28. 3. 2012 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5000   €   (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd... povinný vyplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti tohto   rozhodnutia.   Od   uplynutia   uvedenej   15   dňovej   lehoty   až   do   vyplatenia   budú k uvedenej sume pripočítané úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej najnižšej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky počas obdobia omeškania, zvýšenej o tri percentá.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 269,58 Eur (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd... povinný vyplatiť na účet   právnej   zástupkyni   JUDr.   Z.   S...,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

13. Rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ «berúc do úvahy význam konania pre sťažovateľa. Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   mu spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, keďže vo svojom doklade totožnosti musí mať uvedený záznam „osoba pozbavená spôsobilosti na práve úkony“, čo sťažovateľ považuje za ponižujúce, a čo mu bráni vstupovať samostatne do právnych vzťahov, všetko si zreteľne a jasne uvedomuje, čo mu od právoplatnosti súdneho rozhodnutia spôsobuje úzkosť a stres. Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno ospravedlniť.».

14. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 313/2012-23 z 27. júna 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 12 dohovoru OSN postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Ps 18/2009 a jeho   rozsudkom   zo   6.   októbra   2011   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 CoP 3/2012 a jeho rozsudkom z 28. marca 2012.

15. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili okresný súd listom   z   23.   júla   2012   (sp.   zn.   Spr   3380/2012),   krajský   súd   listom   z   31.   júla   2012 (sp. zn. Spr 3438/12) a k ich vyjadreniu zaujala podaním z 24. augusta 2012 stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa.

15.1 Predseda okresného súdu v stanovisku v podstatnom uviedol: „V konkrétnom prípade súd vychádzal z vykonaného dokazovania, znaleckým dôkazom, výsluchom znalca dňa 9. 6. 2011 a podľa môjho názoru rozhodnutie je v súlade s ust. § 10 Obč. zákona. V tejto súvislosti poukazujem na to, že rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na právne úkony nie je rozhodnutím nemenným a platným na celý život postihnutého, práve naopak, ak sa okolnosti zmenia, môže aj sám postihnutý podať návrh na zmenu tohto rozhodnutia... Podľa môjho názoru rozhodnutie okresného súdu, ako aj krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu..., kde je podrobne zdôvodnené, prečo súdy takto rozhodli.“

15.2 Podpredseda krajského súdu poverený zastupovaním predsedu krajského súdu v stanovisku   v   podstatnom   uviedol,   že   sa   stotožňuje   s   vyjadrením   vec   posudzujúcej predsedníčky senátu: „Predsedníčka senátu 20CoP sa stotožnila s dôvodmi,   uvedenými v odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava V o tom, že je vo verejnom záujme, aby sa vo veci rozhodlo a skutočnosť, že matka v strachu zo syna (čo demonštrovala už v trestnom konaní), opakovane vzala dôvodne podaný návrh späť, nemožno považovať za dôvod, aby súd vo veci ďalej nekonal.

Zároveň   je   potrebné   poukázať   na   trestný   rozkaz   Okresného   súdu   Bratislava V... sp. zn. 2T 102/2010 zo dňa 15. 10. 2010, ktorým sa obvinený E. T. uznáva vinným zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby... a odsudzuje sa k trestu odňatia slobody   v   trvaní   3   roky;   zároveň   mu   bola   uložená   povinnosť,   spočívajúca   v príkaze nepriblížiť sa k poškodenej E. T. na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti   obydlia   poškodenej   a   tiež   mu   bolo   uložené   ochranné   psychiatrické   liečenie ústavnou formou... s prihliadnutím na obsah súdneho spisu, vykonané dokazovanie a tiež záver znaleckého dokazovania, keď pre rozhodnutie vo veci boli potrebné odborné znalosti, ktoré súd nemal, a preto ustanovil znalca a po zhodnotení dokazovania súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom a príslušnou judikatúrou, sa so záverom tohto súdu prvého stupňa, stotožnil aj odvolací súd... skutočnosti, uvedené v sťažnosti nepovažuje za dôvodné, okrem i uvedeného, aj z toho dôvodu, že návrh vo veci podala matka E. T., žiadala návrhu vyhovieť   a   po   rozhodnutí   vo   veci   podala   ústavnú   sťažnosť   a   tvrdí,   že   súd   rozhodol nesprávne.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva jej strach z vyhrážania a útokov zo strany syna, keď   sama   tvrdí,   že   existujú   dôvody   na   jeho   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony, a preto rozhodnutie tunajšieho, odvolacieho súdu, považuje za vecnej správne.“

15.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniam okresného súdu a krajského súdu v podstatnom uviedla, že «sťažovateľ súhlasí s argumentom Okresného súdu...,   že pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je nie rozhodnutím „nemenným a platným na celý život“ a že je možné podať návrh na navrátenie spôsobilosti. Rád by, ale zdôraznil, že v jeho   prípade   došlo   k   podstatnej   zmene   okolností   ešte   počas   konania   a   rozhodnutie   o pozbavení spôsobilosti na právne úkony tak neodrážalo stav, ktorý existoval v dobe podania návrhu.

S argumentmi Krajského súdu... sťažovateľ nesúhlasí. Sťažovateľ nikdy nevyvíjal nátlak na svoju matku, nevyhrážal sa jej a nenútil ju vziať návrh späť. Rozhodnutie matky nebolo   v   žiadnom   prípade   motivované   strachom,   toto   matka   zásadne   odmieta.   Matka sťažovateľa podala návrh na pozbavenie iba preto, že jej to poradil lekár. Toto je v praxi bohužiaľ   veľmi   časté.   Návrhy   na   pozbavenie   spôsobilosti   podávajú   rodičia   na   základe „dobrej“ rady lekára, alebo sociálneho pracovníka, ktorí ale nemajú právnické vzdelanie, nechápu právne dôsledky tohto drastického opatrenia a ani sa neorientujú v súčasnom ústavnoprávnom a   ľudskoprávnom   diskurse.   Matka   sťažovateľa nemá právne   vzdelanie, nerozumela inštitútu pozbavenia spôsobilosti na právne úkony a aké má právne dôsledky pre svojho syna. Pre späťvzatie návrhu sa rozhodla potom, čo vyhľadala právnika, ktorý jej vysvetlil, čo bude pre jej syna pozbavenie spôsobilosti na právne úkony znamenať. Rozporný je argument Krajského súdu v Bratislave tom, že matka sťažovateľa bola ustanovená jeho opatrovníčkou a Krajský súd tuto skutočnosť nekritizoval. Ak by existovala obava, že by sťažovateľ psychicky, alebo fyzicky mohol ohrozovať svoju matku, pretože bol pozbavený   spôsobilosti   na   právne   úkony,   bolo   by   nezmyselné,   aby   bola   ustanovená opatrovníčkou práve jeho matka. Opatrovník je zákonným zástupcom človeka pozbaveného spôsobilosti na právne úkony. Predpokladá sa, že medzi opatrovníkom a človekom pod opatrovníctvom   existuje   určitý   vzťah   založený   na   dôvere.   Ak   Krajský   súd   v   Bratislave skutočne takto chápe motív matky ohľadom späťvzatia   návrhu,   mal zmeniť rozhodnutie prvostupňového vo výroku o ustanovení opatrovníka.

Ďalej   by   sťažovateľ   chcel   zdôrazniť   jednu   skutočnosť,   ktorá   sa   opakuje v argumentácii   Okresného   súdu   Bratislava   V   a   Krajského   súdu   v   Bratislave.   Ide o zamieňanie inštitútu občianskeho práva, s inštitútmi práva trestného. Súdy chápu totižto pozbavenie spôsobilosti na právne úkony ako určitú poistku pred recidívou. Tento inštitút nie   je   možné   podľa   sťažovateľa   takto   chápať.   Ak   by   sme   použili   napríklad   argument reductione ad absurdum, mohli by sme navrhnúť, aby všetky osoby vo výkone ochranného liečenia boli pozbavené spôsobilosti na právne úkony automaticky, pretože takto môžeme zabrániť ich recidíve. To je samozrejme nezmyselné. Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony   zasahuje   spôsobilosť   robiť   právne   úkony   a   nesúvisí   s   otázkou   spôsobilosti   na protiprávne   úkony.   Napr.   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   nesúvisí   so zodpovednosť   za   škodu   podľa   občianskeho   zákonníka,   ktorá   sa   riadi   samostatnými pravidlami, podobne ako nesúvisí s nepríčetnosťou podľa ustanovení trestného zákona. Ak podľa súdov existuje obava, že sťažovateľ nebude dodržiavať liečbu, a preto môže byť potenciálne nebezpečný, pozbavenie spôsobilosti tento problém nijako nerieši. V prípade liečby a prípadnej hospitalizácie ide o otázku informovaného súhlasu. Podľa konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pozbavenie   spôsobilosti   na právne úkony neoprávňuje matku sťažovateľa urobiť informovaný súhlas za neho, pokiaľ má tzv. faktickú spôsobilosť rozhodnúť sa samostatne (viď najmä Shtukaturov proti Rusku, sťažnosť č. sťažnosť č. 44009/05, rozsudok zo dňa 27. 3. 2008, ods. 108, alebo rozsudok Veľkého senátu vo veci Stanev proti Bulharsku, sťažnosť č. 36760/06, rozsudok zo dňa 17.

1. 2012, ods. 118 a 130 a rozsudok D. D. proti Litve, sťažnosť č. 13469/06, rozsudok zo dňa 14. 2. 2012, ods. 150.). V prípade, že by sťažovateľ nesúhlasil s liečbou, bolo by na mieste využiť   inštitút   nedobrovoľnej   hospitalizácie   podľa   §   191a   an.   Občianskeho   súdneho poriadku.

Sťažovateľ by rád upozornil na to, že v praxi ho matka nemôže z titulu opatrovníčky nijako donútiť užívať lieky, užívanie liekov nie je právny úkon. Ako opatrovníčka by mohla vystupovať iba a jedine v prípade informovaného súhlasu. Na tomto mieste je ale potrebné odkázať   na   vyššie   uvedenú   konštantnú   judikatúru   ESĽP,   z   ktorej   vyplýva,   že   súhlas opatrovníka   nemôže   nahradiť   nesúhlas   človeka   pod   opatrovníctvom.   V   prípade hospitalizácie by išlo o režim pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1, písm. e) ESĽP a povinnosť zaistiť prieskum tohto opatrenia podľa čl. 5 ods. 4 ESĽP.».

16.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.   Prerokovanie   sťažnosti   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

17. V zhode s uvedeným v bode 7 ústavný súd zistil, že matka sťažovateľa doručila 23. novembra 2009 okresnému súdu návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa, ktorý 18. októbra 2010 zobrala v celom rozsahu späť a žiadala konanie vo veci zastaviť.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   22   Ps/18/2009-62   z   26.   októbra   2010   konanie zastavil. Krajský súd na odvolanie okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 20 CoP 86/2010 z   31.   decembra   2010   prvostupňové   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 Ps 18/2009-130 zo 6. októbra 2011 bol sťažovateľ pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 3/2012 z 28. marca 2012 prvostupňový rozsudok potvrdil.

18.   Napadnutým   súdnym   rozhodnutiam   okresného   súdu   a   krajského   súdu predchádzal   návrh   matky   sťažovateľa   doručený   okresnému   súdu   5.   apríla   2007 na pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   sťažovateľa   (vedený   na   okresnom   súde pod sp. zn.   22 Ps 6/2007,   pozn.);   uvedené   konanie   okresný   súd   zastavil   v   dôsledku späťvzatia   návrhu   navrhovateľkou   (proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie   podané   nebolo, pozn.).

19. Sťažovateľ bol už v minulosti uznesením okresného súdu č. k. 2 T 102/2010-115 z 15. júla 2010 uznaný za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby (jeho matky, pozn.), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov, probačný dohľad, povinnosť nepriblížiť sa k jeho matke a k jej obydliu a uložené ústavné psychiatrické liečenie.

20.   Okresný   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   zo   6.   októbra   2011,   ktorým   bol sťažovateľ pozbavený spôsobilosti na právne úkony, v podstatnom uviedol:

„V danej veci súd vykonal riadne dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania. Súdom   ustanovený   znalec   znalecký   úkon   vykonal   riadne   a   komplexne.   Zo   znaleckého posudku súd zistil, že u pozbavovaného je zistené poškodenie mozgu, ktoré nie je možné medicínsky odstrániť, naopak rokmi porucha pomaly progreduje. Aj adekvátnou liečbou sa dá a bude dať dosiahnuť iba čiastočné dočasné zlepšenie v zmysle istej pacifikácie. Úpravu ad integrum nie je možné očakávať. Zdravotný stav kolíše podľa spolupráce a užívania liekov, ale základné ovplyvnenie a vyliečenie nie je možné. Niektoré veci je pozbavovaný schopný posúdiť, ale nevie z toho vyvodiť adekvátny záver a teda nie je možné očakávať plne adekvátne konanie. I keď sa momentálne lieči na základe trestného rozkazu,   jeho ochorenie   trvá.   Právna   zástupkyňa   navrhovateľky   namietala   znalecký   posudok   v   tom zmysle, že znalec vec nekonzultoval s psychológom a žiadala o kontrolný znalecký posudok. Tejto žiadosti súd nevyhovel a vypracovanie kontrolného znaleckého posudku považoval za nadbytočné,   pretože   závery   znaleckého   posudku   sú   jednoznačné.   Znalec   potvrdil,   že znalecký   úkon   vykonal   bez   konzultácie   s   psychológom,   ale   ak   by   aj   konzultoval   vec s psychológom, jeho závery znaleckého posudku by to nemohlo ovplyvniť. Na argument právnej   zástupkyne   navrhovateľky,   že   stav   pozbavovaného   je   t.   č.   stabilizovaný,   nie   je agresívny a nie je žiaden problém ani k jeho vzťahu k matke, súd nemohol pri rozhodovaní prihliadnuť, nakoľko pri rozhodovaní je rozhodujúce zistenie znalca, že duševná porucha, ktorou pozbavovaný trpí, nie je len prechodná, a že nie je schopný robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Keďže sa pozbavovaný nemôže priblížiť k svojej matke na vzdialenosť   menšiu   ako   5   metrov   a   zdržiavať   sa   v   mieste   jej   bydliska,   nie   je   ani pravdepodobné,   že   by   ku   konfliktu   medzi   nimi   mohlo   dôjsť.   Vďaka   súdom   nariadenej ochrannej   liečbe   sa   jeho   zdravotný   stav   nezhoršuje,   je   stabilizovaný   tak,   ako   to predpokladal znalec, keď uviedol, že sa u neho dá dosiahnuť len čiastočné dočasné zlepenie v zmysle istej pacifikácie. Navrhovateľka sa obáva, že jej syn skončí v ústave, kde je to hrozné. Skutočnosť, že súd jej syna pozbavil spôsobilosti na právne úkony neznamená jeho umiestnenie   do   ústavného   zariadenia.   Z   postupných   vyjadrení   navrhovateľky   je   badať strach   zo   svojho   syna,   keď   v   návrhu   udávala   jeho   agresivitu   smerovanú   voči   nej a v priebehu konania sa vyjadrovala, že u znalca nikdy neplakala, syn ju len 2-krát udrel a mala   len   2   modriny.   Toto   jej   tvrdenie   sa   nezakladá   na   pravde,   keďže   jej   syn   bol   v trestnom konaní uznaný vinným, že ju týral, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie bitím, údermi, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu a iným správaním, ktoré ohrozovalo jej fyzické a psychické zdravie.   Predpokladom pozbavenia spôsobilosti na právne úkony je, že fyzická osoba trpí duševnou poruchou, duševná porucha je dlhodobejšieho charakteru, nie je len prechodná, fyzická osoba nie je vôbec schopná robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Znaleckým dokazovaním bolo zistené, že E. T. trpí duševnou poruchou, ktorá je dlhodobejšieho charakteru, nie je len prechodná a on nie je vôbec schopný robiť právne úkony v dôsledku duševnej poruchy, preto ho súdu pozbavil spôsobilosti na právne úkony a nemohol vyhovieť návrhu pozbavovaného, aby mu ustanovil opatrovníka podľa § 29 Občianskeho zákonníka len v oblasti zdravotných úkonov a to práve s ohľadom na jednoznačné závery znaleckého posudku. Rozhodnutie súdu je vo verejnom záujme, prispieva k ochrane verejnosti a je aj v záujme pozbavovaného, pretože chráni   jeho   osobnosť   ako   človeka,   ktorý   sa   potrebuje   liečiť,   v   liečbe   nesmie   prestať. V prípade,   že   v   liečbe   neprestane,   bude   ochránená   i   jeho   matka   pre   jeho   prípadným nevyspytateľným   agresívnym   správaním.   Samotný   pozbavovaný   bude   ochránený   pred vplyvmi iných cudzích ľudí, ktorí by ho mohli zneužiť a prinútiť napr. podpísať zmluvy, ktoré nebudú v jeho prospech. Pozbavovaný totiž je schopný podľa zistení znalca určité skutočností pochopiť, ale nevie ich adekvátne vyhodnotiť.“

21. Na odvolanie navrhovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil ostatný rozsudok okresného súdu (bod 20) a v podstatnom – po opise doterajšieho priebehu súdneho konania – uviedol:

„Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a návrh ako nedôvodný zamietnuť a v prípade ak odvolací súd uzná, že dočasne je potrebné zabezpečiť starostlivosť o pozbavovaného vzhľadom na dodržiavanie liečebných postupov navrhla, aby súd ustanovil pozbavovanému opatrovníka podľa § 29 Obč. zák. a určil rozsah jeho oprávnení na rozhodovanie o jeho liečbe. V odvolaní navrhovateľka uviedla, že návrhom na začatie konania žiadala, aby súd pozbavil spôsobilosti na právne úkony jej syna E. T. z dôvodu zhoršenia jeho duševného stavu a to poruchy správania, keď začal byť agresívny a rozbíjať veci. Návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony podala z dôvodu, že jej to poradil ošetrujúci lekár jej syna. Problémy v správaní jej syna začali po tom, ako prestal pravidelne užívať predpísané lieky. Správanie E. T. dosiahla takú intenzitu,   že   ju   ohrozoval   na   živote   a   ničil   nábytok,   preto   podala   predmetný   návrh.   Z dôvodu zlepšenia zdravotného stavu a situácie v rodine zobrala návrh na začatie konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť. V konaní prokurátor proti uzneseniu o zastavení konania podal odvolanie... Prokurátor žiadal, aby súd pokračoval v konaní a vo vecí rozhodol tak, že pozbaví spôsobilosti na právne úkony E. T. ex offício. Odvolateľka uviedla, že zdravotný stav jej syna sa značne zlepšil,   v   súčasnosti   pravidelne   užíva   lieky,   pravidelne   navštevuje   svojho   ošetrujúceho lekára a jeho zdravotný stav je stabilizovaný. V odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu je nesprávne, pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď podľa jej názoru schopnosti a rozumová a vôľová vyspelosť E. T. nasvedčujú tomu, že je schopný ovládať svoje konanie a rozumieť právnym úkonom, ktoré robí. Súd prvého stupňa mal možnosť   sa   osobne   presvedčiť   na   pojednávaní   dňa   06. 10.   2011   v   priebehu   výsluchu vyšetrovaného o spôsobe jeho života a jeho schopnosti komunikovať a odpovedať aj na nepredvídateľné otázky, presvedčiť sa o jeho názoroch na život, na existenčné otázky a jeho názory na riešenie rôznych životných situácií. Preto konania o spôsobilosti na právne úkony E. T. stratilo svoj zmysel, nakoľko žije úplne samostatne, podrobuje sa dobrovoľnej liečbe bez zásahu matky, o čom svedčia aj lekárske správy ošetrujúcej psychiatricky MUDr. K. S., dokáže   samostatne   nakladať   s   finančnými   prostriedkami,   vie   si   zabezpečovať   svoje záležitosti a v prípade potreby aj postarať sa o svoju matku, keď je napr. hospitalizovaná v nemocnici. Skutočnosť, že človek trpí duševnou poruchou neznamená automaticky, že nie je schopný sa rozhodovať.   Podľa názoru odvolateľky nie je možné absolutizovať výsledok znaleckého dokazovania nad všetky ostatné dôkazy. Ďalej namietala, že závery znaleckého dokazovania súd nehodnotil v spojení s ďalšími dôkazmi, ktorými sú aj výsluch účastníkov konania, ďalšie listinné dôkazy. Prvostupňový súd povýšil znalecký posudok za nemennú pravdu, pričom znalecký posudok je len jedným z dôkazov a súd nie je týmto znaleckým posudkom viazaný.

Skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu je nesprávne, nakoľko z vykonaných dôkazov nevyplýva...

K   podanému   odvolaniu   sa   vyjadril   okresný   prokurátor,   ktorý   žiadal   napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť...

Odvolací súd prejednal vec... bez nariadenia pojednávania... a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť...

Spôsobilosť   na   právne   úkony   predstavuje   spôsobilosť   fyzickej   osoby   vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti a tým platne vstupovať do právnych vzťahov, uzavierať zmluvy, robiť všeobecne záväzná právne úkony, ktoré nesú určitý právny následok. Ak fyzická osoba pre mentálne postihnutie nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony.

Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je v právnom poriadku chápané ako opatrenie v záujme tých, ktorí nemajú možnosť ovládnuť svoje konanie, alebo posúdiť jeho následky. Účelom súdneho rozhodnutia o pozbavení alebo obmedzení fyzickej osoby   spôsobilosti   na   právne   úkony   je   poskytnutie   ochrany   nielen   samotným   fyzickým osobám, ktorých sa rozhodnutie týka, ale aj ďalším fyzickým, alebo právnickým osobám prichádzajúcim s nimi do styku. Ak súd rozhoduje o spôsobilosti na právne úkony vychádza zo   zistení   urobených   na   základe   posudkov   znalcov   -   lekárov,   v   súvislosti   s   ostatnými výsledkami   dokazovania.   Súd   musí   starostlivo   skúmať   vplyv   mentálneho   postihnutia   na celkové konanie a činy v rodine, v jeho spoločenskom styku s okolím, s prihliadnutím na jeho   osobné,   rodinné,   majetkové,   zárobkové   a   iné   pomery.   Potrebné   je   posudzovať schopnosť   robiť   právne   úkony   s   prihliadnutím   na   všetky   individuálne   pomery   osoby s mentálnym   postihnutím,   ako   aj   na   sociálnu   stránku   prostredia   v ktorom   existuje.   Iba súhrnným   hodnotením   všetkých   týchto   okolností   súvisiacich   s   mentálnym   postihnutím zistených na základe posudkov znalcov možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na pozbavenie, alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.

Z   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že... (krajský   súd zopakoval priebeh trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 102/2010 a závery znaleckého posudku,   ktoré   vypracoval   MUDr.   M.   H.,   pozn.)... Z   predloženého   písomného   dokladu ošetrujúceho lekára MUDr. K. S. - psychiatrické vyšetrenie zo dňa 21. 11. 2009 vyplýva, že pacient T. E. je dlhoročne v psychiatrickej starostlivosti pre organickú bludovú poruchu a mentálnu retardáciu, z dôvodu častých dekonipenzácii ochorenia, pacient nerešpektuje liečbu, odmieta užívať lieky, je nekritický k svojmu ochoreniu, je často hospitalizovaný v rôznych psychiatrických zariadeniach. V domácom prostredí je agresívny, neakceptuje rady   matky,   naopak   je   na   matku   fyzicky   a   psychicky   agresívny,   máva   erupcie   zlosti. Spolupráca pacienta s lekárom je sťažená, je nekritický, odmieta lekársku starostlivosť a nie je spôsobilý starať sa sám o seba a preto lekár doporučuje zbavenie svojprávnosti... Na pojednávaní dňa 09. 06. 2011 súd vypočul znalca, ktorý potvrdil predchádzajúci záver znaleckého posudku a na pojednávaní svoj predchádzajúci záver doplnil tým, že na vyšetrovaného vypracoval celkovo dva znalecké posudky, prvý v roku 2008 a druhý bol doručený súdu dňa 13. 09. 2010. Na záveroch znaleckých posudkov trval. Tieto závery sa z medicínskeho pohľadu v ničom nezmenili. Druhý znalecký posudok vypracoval v čase, keď bol   pozbavovaný   trestne   stíhaný,   teda   bol   vo   vyšetrovacej   väzbe.   Zdravotný   stav vyšetrovaného kolíše a to podľa spolupráce a užívania liekov, ale základné ovplyvnenie a vyliečenie   nie   je   možné.   V   znaleckom   posudku   bol   zapracovaný   niekoľkoročný   vývoj u vyšetrovaného, jeho duševný stav sa postupne zhoršoval.   Znalec trval na závere,   kde odporúčal, aby bol vyšetrovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Súd prvého stupňa v danej veci dostatočne zistil skutkový stav veci, správne zistený skutkový stav vyhodnotil, pričom vychádzal zo zistení urobených na základe znaleckých posudkov   a   výpovede   znalca   na   pojednávaní   pred   rozhodnutím   vo   veci.   V   súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania dospel k záveru, ktorý navrhol aj znalec, aby bol E. T. pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu prokurátora v konaní, že matka má strach zo syna a preto vzala dôvodne podaný návrh späť.   V   priebehu   konania   o   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   boli   zistené a preukázané také závažné skutočnosti, že tieto bez pochybností odôvodňujú rozhodnutie súdu o pozbavení spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu. Ochorenie pozbavovaného má   trvalý   charakter,   nie   je   možné   ho   medicínsky   liečiť   a   kontinuálnou   liečbou   možno dosiahnuť len čiastočné zlepšenie stavu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že je vo verejnom záujme vo veci rozhodnúť a prispieť tak k ochrane verejnosti pred neliečeným pacientom, ktorý ako bolo preukázané v trestnom konaní, môže byť značne nebezpečný a to najmä voči svojej matke, ktorá mu poskytuje starostlivosť a tiež k okoliu, rodine, prostrediu, v ktorom žije. Je tiež v záujme pozbavovaného podstúpiť trvalú psychiatrickú liečbu, ktorú sám odmieta a ktorú potrebuje a umožniť mu tak zlepšiť kvalitu života v rozsahu v ako je to ešte možné. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa v celom rozsahu   stotožnil   so   správnym   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa   uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne   správny   potvrdil.   Rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   správne   aj   v   súvisiacich výrokoch o ustanovení opatrovníka a vo výroku o náhrade trov konania...“

III.

22. K sťažovateľom označenému porušeniu práv a slobôd: Podľa čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva. Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   8   dohovoru   má   každý   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 3 dohovoru OSN osoby so zdravotným postihnutím majú kdekoľvek   právo   na   uznanie   svojej   osoby   ako   subjektu   práva   (odsek   1).   Osoby   so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými (odsek 2). Zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím   prístup k pomoci,   ktorú   môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony (odsek 3).

23. K už citovanému ustanoveniu čl. 12 dohovoru OSN ústavný súd v okolnostiach danej   veci   poznamenáva,   že   Národná   rada   Slovenskej   republiky   s dohovorom   OSN vyslovila súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky   dohovor   ratifikoval   28.   apríla   2010.   Ratifikačná   listina   bola   26.   mája   2010 uložená v depozitári generálneho tajomníka Organizácie Spojených národov. Pre Slovenskú republiku dohovor nadobudol platnosť 25. júna 2010. Samotný článok 12 tohto dohovoru je uvedený   nadpisom   „Rovnosť   pred   zákonom“   a   okrem   iného   práve   v   spojitosti so spôsobilosťou   na   právne   úkony   zakotvuje   podporované   (asistované)   rozhodovanie, zásadu rovnosti, zákazu diskriminácie, vhodnosti, primeranosti... V tejto súvislosti dohovor OSN v už citovanom článku 12 (tiež jeho ods. 4 a 5, pozn.) vyzýva/zaväzuje štáty, aby prijali   také   opatrenia,   ktoré   nebudú   znamenať   vylúčenie   osôb   s postihnutím   zo   života spoločnosti, ale ich inklúziu.

IV.

24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

25.   Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   napadnutých   súdnych   rozhodnutí,   obsahu vyžiadaného súdneho spisu, súvisiacich spisov (sp. zn. 22 Ps 6/2007 a sp. zn. 2 T 102/2010) a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je v jej podstate dôvodná [pozri dôvody uvedené v bode 28(ii) a (iii) a k nim sa viažuce odôvodnenie tohto nálezu, pozn.].

26. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavnou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

27.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

28.   Podstata   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu spočíva v jeho tvrdeniach, že:

(i) inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony je per se v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky,

(ii) súdy sťažovateľa zbavili spôsobilosti na právne úkony v celosti a neskúmali a ani v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nijako   nereagovali   na jeho námietky,   že   je   spôsobilý vykonávať niektoré právne úkony sám (napr. vykonávať rodičovské práva, rozhodnúť sa pre uzavretie   manželstva,   uplatniť   volebné   právo...).   Sťažovateľ   bol   teda   pozbavený spôsobilosti na právne úkony, aj keď existujú menej reštriktívne opatrenia zásahu do jeho základných práv a slobôd, napr. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony,

(iii) závery znaleckého posudku neboli konfrontované s ďalšími dôkazmi, ktoré súdy nezohľadnili (napr. výpoveď samotného sťažovateľa, lekárska správa MUDr. S., výpoveď matky   sťažovateľa,   písomné   podania   právnej   zástupkyne   matky   sťažovateľa   a právneho zástupcu a pod.). Znalecký posudok v čase súdneho rozhodovania navyše nebol aktuálny [tento   bol   vypracovaný 9.   septembra   2010   a   všeobecné   súdy   rozhodli   6.   októbra   2011 (okresný súd) a 28. marca 2012 (krajský súd), pozn.].

29.   K   dôvodom   uvádzaným   sťažovateľom   v   bode   28(i)   ústavný   súd   v   krátkosti konštatuje, že v konaní o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je možné posúdiť v plnej jurisdikcii súlad zákonných ustanovení o pozbavení/obmedzení fyzickej osoby spôsobilosti na právne úkony (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník   v   znení   neskorších   predpisov)   s   ústavným   poriadkom   Slovenskej   republiky. Uvedený súlad možno posúdiť iba v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Navyše, sťažovateľ aktívnou legitimáciou na podanie takéhoto návrhu nedisponuje [čl. 130 ústavy v spojení s § 37 ods. 1 a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde], a je teda osobou zjavne neoprávnenou.

30. Sťažovateľ okrem dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode namietal tiež nedostatok, nepresvedčivosť a jednostrannosť dôvodov napadnutých súdnych rozhodnutí [bod 28(ii)] a neaktuálnosť rozhodujúceho dôkazu v konaní [bod 28(iii)].

31. Hmotnoprávny a procesnoprávny zákonný rámec

Podľa   §   10   ods.   1   a   2   Občianskeho   zákonníka   ak   fyzická   osoba   pre   duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd   ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony (odsek 1). Ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí (odsek 2).

Podľa § 120 ods. 2 OSP vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako   aj v   konaniach   o povolenie uzavrieť manželstvo,   o   určenie   a zapretie   rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach   obchodných   spoločností   a   družstiev   (§   200e)   súd   je   povinný   vykonať   ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

32. K samotnému inštitútu zbavenia/obmedzenia spôsobilosti na právne úkony je potrebné   zdôrazniť,   že   v   rámci   ústavného   prieskumu   sťažovateľovej   veci   ústavný   súd nereflektoval ani tak na zákonnú úpravu a doterajšiu prax všeobecných súdov, ako skôr na jeho ústavný a medzinárodnoprávny rozmer (pozri body 22 a 23), ktorý je pre činnosť ústavného súdu podstatným (čl. 7 ods. 5 a čl. 124 ústavy). Tento prístup však nie je (nemal by   byť)   podstatným   iba   pre   ústavný   súd   ako   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti,   ale tiež pre všeobecné   súdy,   keďže   pri   interpretácii   ustanovenia   §   10   Občianskeho   zákonníka (citovaný v bode 31) sa nemožno obmedziť iba na text zákonného predpisu, ale vždy je potrebné vziať do úvahy ústavný rozmer zbavovania/obmedzovania spôsobilosti na právne úkony, ktorým je predovšetkým rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.

33.   Doterajšia   rozhodovacia   prax   ústavného   súdu   sa   inštitútu   pozbavenia spôsobilosti   na   právne   úkony   dotkla   okrajovo,   a   aj   to   skôr   v   procesnoprávnom   rámci. Napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 61/93 z 8. júla 1993 ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa   (obmedzeného   spôsobilosti   na   právnych   úkonoch,   pozn.)   domáhajúceho   sa vrátenia spôsobilosti na právne úkony, pretože ho podala neoprávnená osoba, keďže podľa rozhodnutia všeobecného súdu mohol sťažovateľ podať návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony až po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozsudku. Uvedená doba v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   neuplynula   (podobne   II.   ÚS   139/93).   K   zmene prístupu ústavného súdu došlo už vo veci sp. zn. II. ÚS 10/95 (uznesenie z 28. marca 1995), kde okrem iného ústavný súd uviedol, že „ak sa domáha ochrany základného ľudského práva,   a   ak   je   z   podania   zrejmé,   že   namietané   právo   môže   byť   ohrozené,   osoba   bez spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzená v spôsobilosti na právne úkony nie je... osobou   zjavne   neoprávnenou   na   podanie   podnetu   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom“. V ďalších veciach (II. ÚS 60/98, III. ÚS 45/00) ústavný súd nevyhovel sťažnosti pozbavovaného/zbaveného spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa z dôvodu, že nebol zastúpený advokátom.

34. Zdravotné postihnutie, ako aj práva ľudí s postihnutím vníma súčasná odborná verejnosť   (na   Slovensku   skôr   právna   veda   a   teória,   pozn.)   odlišne   od   čias   minulých. Zdravotné postihnutie sa dnes nechápe už iba v medicínskom (individuálnom) rámci, ale svoj význam nadobúda rámec sociálny a právny, ktoré oproti minulosti väčšmi ingerujú hodnoty tvoriace substrát ľudských práv, ako napr. rešpekt a ochrana dôstojnosti (pozri napr.   článok   od   autorov   Jana   Marečková   a   Maroš   Matiaško   pod   názvom   „Spôsobilosť k právnym úkonom v zahraničí; čas na reformu?“ uverejnený v Justičnej Revue, rok 2009, č. 5. s. 690).

35.   V   medziach   ústavného   významu   práv   človeka   ústavný   súd   predovšetkým predostiera,   že   ich   zbavením/obmedzením   sa   ex   constitutione   primárne   sleduje   záujem samotného (dotknutého) človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb. Bohužiaľ minulá, ale i terajšia prax všeobecných súdov svedčí skôr o preferovaní verejného záujmu a záujmu tretích osôb na úkor záujmu dotknutej osoby. Zbavenie človeka spôsobilosti na právne úkony (jeho právna smrť) je prostriedkom ultima ratio, t. j. možno k nemu pristúpiť až vtedy, ak sa všetky – menej represívne prostriedky (napr. trestného práva, správneho práva či „iba“ ich obmedzenia) nedajú použiť, resp. sa stanú neúčinnými. Z uvedeného potom vyplýva, že úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony neprichádza do úvahy aj vtedy, ak postihnutá osoba čiastočne (v istých nie zanedbateľných sférach života) disponuje takouto spôsobilosťou. Túto dispozibilitu je povinný skúmať súd ex offo (§ 120 OSP), teda aj vtedy, ak to účastník konania nenavrhne. Uvedené platí o to viac, ak to dotknutá osoba, jej právny zástupca výslovne požadujú. Inak povedané v prípade, ak by duševná porucha celkom nevylučovala schopnosť uskutočňovať akékoľvek právne úkony, je na mieste iba ich obmedzenie, a nie zbavenie. Zároveň platí, že v praxi súdov stále vžitá mechanická prax preberania   iba   záverov   znaleckého   posudku   v   zásade   nie   je   dostatočná   vo   vzťahu   ku všetkým   parciálnym zložkám spôsobilosti   na právne úkony. Inšpiratívny pre Slovenskú republiku môže byť prístup napr. Českej republiky, s ktorou sme zdieľali spoločný právny osud,   a   to   tak   v   rámci   novej   zákonnej   úpravy   Občianskeho   zákonníka   (§   55   zákona č. 89/2012 Sb., de lege ferenda, pozn.), ako aj v rámci praxe tamojšieho ústavného súdu (napr. IV. ÚS 412/04, II. ÚS 2630/07, de constitutione lata, pozn.).

36. Samotné zistenie, že človek trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodnou (čo   je predovšetkým otázka pre odborného znalca), na zbavenie spôsobilosti na právne úkony nestačí. Ďalším predpokladom je, že táto trvalá duševná porucha celkom vylučuje schopnosť človeka uskutočňovať právne úkony. Zodpovedať túto otázku iba na základe znaleckého posudku spravidla nebude možné bez toho, aby súd v súlade s § 120 ods. 2 OSP zároveň nevykonal aj ďalšie (navrhované, resp. ex offo) dokazovanie a toto náležite aj vyhodnotil.   Pri   jej   riešení   teda   súd   vychádza   zo   skutkových   zistení   nielen   na   základe posudku znalca, ale tiež v súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania. Súdy by preto v konaní o spôsobilosti na právne úkony mali uskutočňovať aj iné dôkazy ako len znalecký posudok z odboru psychiatrie, a to najmä výsluch potencionálne postihovaného človeka, a dôkazy smerujúce k posúdeniu jeho mnohovrstevných sociálnych a právnych interakcií (vzťah medzi postihovanou osobou a inými, napr. spoločnosťou), majetkových, rodinných, politických a pod. Ku znaleckým posudkom by súdy nemali pristupovať celkom nekriticky, ale mali by ich hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Znalecké posudky by mali byť vždy   aktuálne,   mali by   čerpať z   osobného   vyšetrenia   človeka   a mali by byť formulované   tak,   aby   neprekračovali   medze   odborného   posúdenia.   Ako   povedal   napr. Ústavný   súd   Českej   republiky   (III.   ÚS   299/06), „Ponechávat   bez   povšimnutí   věcnou správnost znaleckého posudku, slepě důvěřovat závěrům znalce by znamenalo ve svých důsledcích   popřít   zásadu   volného   hodnocení   důkazů   soudem   podle   svého   vnitřního přesvědčení, privilegovat znalecký důkaz a přenášet odpovědnost za skutkovou správnost soudniho   rozhodování   na   znalce;   takový   postup   nelze   z   ústavněprávních   hledisek akceptovat.“.

37. Tak z ostatného rozsudku okresného súdu zo 6. októbra 2011 ani z napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku krajského súdu z 28. marca 2012 však nevyplýva, že súdy sa okrem   vykonaného   dôkazu   znaleckým   posudkom   (aj   to   časovo   neaktuálnym   k   obom ostatným napadnutým rozhodnutiam), prípadne trestným rozkazom či skorším vyjadrením ošetrujúcej   lekárky   dostatočným   spôsobom   vysporiadali   s   relevantnými   tvrdeniami sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne napr. o tom, že sťažovateľ by nemal byť zbavený spôsobilosti na právne úkony celkom, ale keď už, tak čiastočne. Na ten účel súdy, hoci boli povinné   (§   120   ods.   2   OSP),   nevykonali   žiadne   ďalšie   dôkazy.   V   tejto   súvislosti   je zarážajúce,   že   odvolací   (krajský)   súd   si   potrebu   uvedeného   –   dôkazne   konformného   – spôsobu bol vedomý, keď uviedol (bod 21), že „ak súd rozhoduje o spôsobilosti na právne úkony vychádza zo zistení urobených na základe posudkov znalcov - lekárov, v súvislosti s ostatnými   výsledkami   dokazovania.   Súd   musí   starostlivo   skúmať   vplyv   mentálneho postihnutia   na   celkové   konanie   a   činy   v   rodine,   v   jeho   spoločenskom   styku   s   okolím, s prihliadnutím na jeho osobné, rodinné, majetkové, zárobkové a iné pomery. Potrebné je posudzovať schopnosť robiť právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery osoby s mentálnym postihnutím, ako aj na sociálnu stránku prostredia v ktorom existuje. Iba súhrnným hodnotením všetkých týchto okolností súvisiacich s mentálnym postihnutím zistených na základe posudkov znalcov možno dospieť k záveru, či sú splnené podmienky na pozbavenie, alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.“.

Ústavnému   súdu   neostáva   iné,   iba   súhlasiť   s už   vyššie   uvedeným.   Zároveň   je potrebné ale dodať,   že takto   oba   súdy   nepostupovali.   Ďalej krajský   súd   uviedol: „Súd prvého stupňa v danej veci dostatočne zistil skutkový stav veci, správne zistený skutkový stav vyhodnotil, pričom vychádzal zo zistení urobených na základe znaleckých posudkov a výpovede   znalca   na   pojednávaní   pred   rozhodnutím   vo   veci.   V   súvislosti   s   ostatnými výsledkami   dokazovania   (tu   však   zjavne   nemal   na   mysli   dôkazy   produkované   stranou postihnutého, resp. o týchto nič nehovorí, ani ich nevyhodnocuje, pozn.) dospel k záveru, ktorý navrhol aj znalec, aby bol E. T. pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu.“

V neposlednom rade krajský súd zvýrazňuje verejný záujem a ochranu voči tretím osobám (k tomu pozri bod 35) – „Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že je vo verejnom záujme vo veci rozhodnúť a prispieť tak k ochrane verejnosti pred neliečeným pacientom, ktorý ako bolo preukázané v trestnom konaní, môže byť značne nebezpečný a to najmä voči svojej matke, ktorá mu poskytuje starostlivosť a tiež k okoliu, rodine, prostrediu, v ktorom žije.“. Samotný záujem postihnutého (ktorý by mal byť primárny, pozri body 34 a 35, pozn.)   vidí   krajský   súd   (iba)   v   potrebe   podstúpenia   liečby   („Je   tiež   v   záujme pozbavovaného podstúpiť trvalú psychiatrickú liečbu, ktorú sám odmieta a ktorú potrebuje a umožniť mu tak zlepšiť kvalitu života v rozsahu v ako je to ešte možné“), čo však prima facie nemôže byť ústavne konformným dôvodom na zbavenie spôsobilosti na právne úkony, ak navyše takáto liečba pre sťažovateľa bola už nariadená predchádzajúcim trestným súdom (bod 19 in fine).

38. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (I.   ÚS   241/07).   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georiadis c.   Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

39. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že tento namietal   inter   alia   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a   ani   také   formálne interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

40. V posudzovanej veci krajský súd neodôvodnil dostatočným spôsobom namietané rozhodnutie,   ktorú   vadu   nebolo   možné   konvalidovať   ani   obsahom   odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (z tých istých dôvodov, pozn.). Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby sa v okolnostiach danej veci vysporiadal v odôvodnení svojho   rozhodnutia   s   dôkazmi   produkovanými   nielen   zástupcami   štátu   (znalcom, prokurátorom,   trestným   súdom),   ale aj   postihovanou   osobou   a   jej   právnym   zástupcom. Pokiaľ teda krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ zbavený spôsobilosti na právne úkony bez náležitého odôvodnenia, prečo nepristúpil k vykonaniu aj ďalších dôkazov (pozri najmä body 35 a 36), z akých dôvodov nezobral na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že (minimálne) čiastočnou spôsobilosťou na právne úkony disponuje, ako   aj   okolnosti,   či   rozhodujúci   dôkaz   (znalecký   posudok)   bol   aktuálny   v   čase   jeho rozhodovania,   postupoval   nedôsledne   a   svojvoľne,   a   tým   porušil   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru). V dôsledku tohto porušenia porušil tiež ostatné súvisiace – sťažovateľom označené – práva (čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 14 dohovoru a čl. 12 dohovoru OSN), ktorých „hmotnoprávny“   význam   je   potrebné   v   okolnostiach   danej   veci   vnímať   aj   cez   prizmu uvedeného v bodoch 32 až 36.

41. V dôsledku uvedených zistení, východísk a záverov ústavného súdu je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie svojimi účinkami porušilo sťažovateľom označené práva, a preto bolo potrebné rozhodnúť o ich porušení tak, ako to je uvedené v 1. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

42. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde], tak ako je uvedené v bode 2 tohto nálezu.

43. Ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorá smerovala proti okresnému súdu (bod 5 výroku), riadiac sa princípom zdržanlivosti, sebaobmedzenia (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011, I. ÚS 316/2011) a subsidiarity, a to aj napriek skutočnosti, že   v   ostatnom   svojom   rozsudku   okresný   súd   (podobne   ako   krajský   súd   v   napadnutom rozhodnutí) nepostupoval vo veci sťažovateľa ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd tak postupoval predovšetkým rešpektujúc

(i) stav predchádzajúceho konania vo veci sťažovateľa, keď okresný súd bol vecne „vtiahnutý“   do   prebiehajúceho   konania   krajským   súdom   v   dôsledku   jeho   prvého   – zrušujúceho – uznesenia z 31. decembra 2010. V uvedenom uznesení krajský súd zdôraznil pre okresný súd svoje právne východiska (strana 5 odôvodnenia), „pretože v danej veci existujú dôvody, pre ktoré je potrebné pokračovať v konaní o pozbavení spôsobilosti E. T. na   právne   úkony   i   vzhľadom   na   záver   znaleckého   posudku,   ako   aj   skutočnosti,   ktoré vyplývajú zo spisu a najmä z podaného návrhu navrhovateľky... na základe skutočnosti, ktoré   uviedla   v   podanom   návrhu   a   ktoré   boli   preukázané   vykonaním   znaleckého dokazovania“,

(ii) plnú jurisdikciu krajského súdu – ako súdu odvolacieho – vo veci sťažovateľa a(iii)   skutočnosť,   že proti   prvostupňovému rozsudku   bolo možné podať odvolanie (subsidiarita).

44.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.   Podľa   § 50 ods.   3 zákona o ústavnom   súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

45. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. V tejto súvislosti ohľade akcentoval (pozri bod 13) „význam konania pre sťažovateľa“ a okolnosť, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutia mu spôsobili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu... úzkosť a stres. Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno ospravedlniť.“.

46. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na skutočnosť, čo je v hre pre sťažovateľa, a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (body 31 až 41) považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

47. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. S., ktoré si v sťažnosti vyčíslila a uplatnila v sume 269,58 €. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Vzhľadom   na   to,   že   advokátka   sťažovateľa   písomne vyčíslila trovy konania v sume, ktorá nepresahuje celkovo vzniknuté trovy sťažovateľa, ústavný súd ich náhradu sťažovateľovi priznal tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku.

48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012