znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 313/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., Ž., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn. 2 Tos/26/2011 zo 4. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. júna 2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tos/26/2011   zo 4.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 102/2006 z 20. decembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 15/2008 z 28. februára 2008 bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným z trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd uznesením č. k. 32 Nt/3/2009-94 z 21. februára 2011 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorá bola vedená na tomto súde pod sp. zn. 3 T/102/2006, proti ktorému podal v zákonnej lehote sťažnosť. Krajský súd napadnutým rozhodnutím zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť ako nedôvodnú, pretože sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý v konaní o povolení obnovy konania nezistil   dôvod,   pre   ktorý   by nariadil   obnovu   konania trestnej   veci   sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T/102/2006.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   vytýka   krajskému   súdu,   že   v   napadnutom rozhodnutí „... nereagoval a neskúmal... argumenty, ktoré sú podstatné pre iné rozhodnutie o vine,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   je   pôvodne   uložený   trest   v zrejmom   nepomere. Odôvodnenie... uznesenia je nedostatočné, neúplné a nezrozumiteľné – nepreskúmateľné.“. Sťažovateľ   považoval   za   preukázané,   že   v konaní   o povolení   obnovy   konania   pred okresným súdom preukázal nezrovnalosti/dôvodné pochybnosti o stanovení presného času smrti poškodeného P. S. súdnou znalkyňou, od ktorého (stanovenia času smrti) sa odvíja/má odvíjať aj posúdenie jeho zavineného konania, ktorým mu spôsobil/mal spôsobiť smrť. Na potvrdenie   svojich   zistení   navrhol   okresnému   súdu   vykonanie   odborného   znaleckého dokazovania, ktoré bolo okresným súdom zamietnuté, pričom o sťažnosti konajúci krajský súd uplatnenú námietku v tomto smere prehliadol a „... nereagoval ani na skutočnosť..., že Okresný   súd...   zamietol   vykonanie   dôkazov   ohľadne   sfalšovanej   doby   smrti   neb.   P.   S. a najmä... prizvanie znalca súdneho lekárstva... odborníka na poranenia mozgu...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva D. V... podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy... a práva podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 d), čl. 7 ods. 1, čl. 13, Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos/26/2011-109, zo dňa 04. mája 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos/26/2011-109, zo dňa 04. mája 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

5.   Sťažovateľ   v závere   svojej   sťažnosti   požiadal   ústavný   súd  ,   aby „...   vyslovil právny   názor   k postupu   vo   veci,   ktorým   budú   súdy   viazané“,   a to   z dôvodu   svojho presvedčenia,   že „...   nie   je   možné   dôjsť   k spravodlivému   súdnemu   konaniu   v rámci pôsobnosti súdov žilinského kraja...“. Taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala na skutočnosť, že v konaní o povolení obnovy konania pred okresným súdom preukázal také zásadné skutočnosti majúce vzťah k zistenému skutkovému stavu, ktoré, ak by   boli   súdom,   ktoré   rozhodli   o jeho   odsúdení   (rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 102/2006   z 20.   decembra   2007   a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   15/2008 z 28. februára 2008,   pozn.),   známe, nemohlo by dôjsť   k jeho odsúdeniu.   Ďalej uviedol: „Poznamenávam, že ak by uvedené nové skutočnosti, boli predtým súdom známe, v tom prípade by rozsudok 3 T/102/2006 zo dňa 20. 12. 2007 Okresného súdu v Žiline v spojení s rozsudkom Krajského súdu sp. zn. 1 To/15/2008 zo dňa 28. 02. 2008 nemal v zákone oporu pre nenaplnenie objektívnej ako i subjektívnej stránky veci tr. činu podľa § 219 ods. 2 Tr. zák...“

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Tos/26/2011 zo 4. mája 2011 v podstatnom uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je v žiadnom smere dôvodná.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému   uzneseniu,   bolo   vykonané   prvostupňovým   súdom   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania zodpovedá tiež stavu veci a zákonu. Rozhodnutiu Okresného súdu Žilina nemožno   vytknúť   žiadnu   chybu,   či   nedostatok,   pričom   odôvodnenie   rozhodnutia   učinil okresný   súd   zodpovedajúcim   spôsobom,   dostatočne   a   presvedčivo,   a   preto   krajský   súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.

Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom   sa   povolí,   ak   vyjdú   najavo   nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi,   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Za   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   také   skutočnosti,   ktoré   neboli predmetom   dokazovania   alebo   zisťovania   pred   rozhodnutím,   ktorého   sa   týka   návrh   na obnovu konania. Takouto skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za   dôkazy   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú   predovšetkým   dôkazy,   ktoré   neboli vykonané v pôvodnom konaní alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov. Pri posudzovaní podmienok obnovy konania podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 394 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk, a to či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme, a ďalej či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami   alebo   dôkazmi   známymi   už   v   pôvodnom   konaní   mohli   viesť   k   inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 ust. § 394 Tr. por. Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné, než   pôvodné   právoplatné   rozhodnutie,   sa   realizuje   porovnaním   doteraz   vykonaných dôkazov   a   doterajšieho   skutkového   zistenia   uvedeného   vo   výroku   právoplatného rozhodnutia s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhnutých dôkazov.   Pre   pozitívne   rozhodnutie   o   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   musí   byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Treba   stručne   pripomenúť,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina,   sp.   zn. 3 T/102/2006 zo dňa 20. 12. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To/15/2008 zo dňa 28. 2. 2008 bol odsúdený D. V. spoločne s už odsúdeným Jaroslavom P.   uznaní   vinnými   z trestného činu vraždy podľa   §   219 ods.   1,   2 písm.   b)   Tr.   zák.   č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., pričom skutkov sa odsúdený D. V. dopustil konaním opísaným vo výrokovej časti spomenutého rozsudku. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo/22/2008 zo dňa 23. septembra 2008 bolo odmietnuté dovolanie odsúdeného D. V. podľa § 382 písm. c) Tr. por. a to z toho dôvodu, že Najvyšší súd SR nezistil dôvody pre zrušenie veci.

Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozhodnutia bolo zistenie okresného súdu, že odsúdený D. V. spoločne s J. P. dňa 9. 12. 2005 v čase približne od 20.00 hod. do 22.00   hod.   v Ž.   pod   vplyvom   alkoholu   s   extrémne   vysokou   mierou   brutality   po predchádzajúcej   hádke   fyzicky   napadli   ťažko   opitého   užívateľa   bytu   P.   S.   ležiaceho   v posteli, ktorého udierali päsťami po hlave a iných častiach tela, obaja ho kopali nohami do všetkých častí tela vrátane hlavy, na podlahe na neho ešte skákali, J. P. ho udieral do hlavy a ostatných častí tela drevenou nohou zo stola, pričom popísané intenzívne útoky vyvíjali v postupných   opakovaných   viacnásobných   časových   intervaloch   spôsobiac   mu   smrteľné zranenie a ďalej vo vzťahu k odsúdeniu obžalovaného V. boli tiež skutkovým základom rozsudku zistenia, že D. V. v období od júna 2004 do 23. 6. 2005 si neplnil vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojej maloletej Dcére E. O. napriek tomu, že ho k tomu zaviazal Okresný súd v Žiline.

Je nutné konštatovať a pripomenúť, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa   obmedzuje   predovšetkým   na   riešenie   otázky,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   konania obsahuje   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   sú   pre   súd   nové,   skôr   neznáme.   Za   nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca   prehliadol,   resp.   sa   mýlil   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   prípadne   ich nesprávne vyhodnotil.

Okresný súd v konaní o povolenie obnovy konania na verejnom zasadnutí vypočul znalkyňu MUDr. L. J. a práve na skutočnosti, ktoré uviedla znalkyňa pri tomto výsluchu, poukazuje obhajoba s tým, že z tejto výpovede vyplynuli nové skutočnosti, ktoré neboli súdu skôr známe, ale majú zásadný vplyv na vinu odsúdeného D. V. Nadriadený súd konštatuje, že   z   výpovede   znalkyne   MUDr.   L.   J.,   ktorá   v pôvodnom   konaní   vypracovala   spolu   so znalcom   MUDr.   J.   I.,   ktorý   bol   vypočutý   aj   v   základnom   konaní,   znalecký   posudok   č. 106/2005, nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by súdu predtým neboli známe. Predmetom   znaleckého   posudku   bol   popis   zranení   poškodeného   P.   S.   a   tiež vyjadrenie   sa   k   mechanizmu   vzniku   zranení,   príčiny   a   doby   jeho   smrti.   Na   verejnom zasadnutí   znalkyňa MUDr.   L.   J.   v podstate zopakovala skutočnosti,   ktoré   vyplývajú   zo znaleckého   posudku,   vysvetlila   spôsob   zisťovania   doby   smrti   poškodeného   a v danom prípade určila rozptyl stanovenej doby smrti P. S. na plus-mínus 2,7 hodiny. Podrobne a kvalifikovane   zodpovedala   všetky   otázky,   ktoré   boli   kladené   obhajobou   a vysvetlila skutočnosti týkajúce sa polohy P.   S.   v akej sa nachádzal po smrti, ako aj jeho možné „správanie sa“ počas útoku a po ňom. Nadriadený súd nezistil ani v jednej z odpovedí na verejnom zasadnutí zjavné rozpory či odchýlky od záverov, ktoré už boli konštatované v znaleckom posudku č. 106/2005/ zo dňa 8. 3. 2006. Z výpovede znalkyne nevyplynuli nové skutočnosti, ktoré by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu. Pokiaľ obhajoba   poukazuje   na   to,   že   novou   skutočnosťou   sú   skutočnosti   pokiaľ   odpovedala znalkyňa   tak,   že   jedným   zo   zistených   vnútrolebkových   zranení   bolo   aj   zakrvácame   do vnútrokomorového systému mozgu, ktoré sa prejavuje ihneď bezvedomím a všetky nálezy a zranenia vo vnútri lebky viedli práve k poúrazovému opuchu mozgu, ktorý mal za následok smrť P. S. a takto opísala stav, ktorý nasleduje po smrteľných zraneniach, ktoré sú popísané v závere znaleckého posudku, tak táto skutočnosť nie je v rozpore s dokazovaním, ktorej bolo vykonané ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní. Rovnako tak nie je v rozpore ani jej ďalšia odpoveď na otázku, či môže takto poranený človek sám chodiť a komunikovať   s   inou   osobou,   keď   odpovedala,   že   v   takom   rozsahu,   ako   boli   zistené poranenia, nemôže.

V   posudzovanom   prípade   okresný   súd   nepochybil,   keď   výpoveď   znalkyne nepovažoval za takú, ktorá by sama osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu už známymi, bola spôsobilá privodiť dôvodný predpoklad pre možnú zmenu právoplatného rozsudku. Výpoveď znalkyne nijakým spôsobom neoslabuje a nevyvracia ostatné dôkazy, ktoré boli v predmetnej veci produkované.

Rozhodujúce   pre   záverečný   názor   nadriadeného   súdu   je,   že   trestná   činnosť odsúdeného D. V., ktorá je konkretizovaná vo výrokovej časti namietaného rozsudku, je preukázaná   dôkazmi,   ktoré   boli   vykonané   v   základnom   konaní.   Odsúdený   D.   V.   je jednoznačne usvedčovaný predovšetkým výpoveďami svedkov R. K., J. K., K. D., L. K., ako aj znaleckým posudkom z odboru zdravotníctvo, farmácia - súdne lekárstvo.

S   ohľadom   na   uvedené   aj   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že nie   je   daný   dôvodný predpoklad, že by na základe dôkazov navrhnutých odsúdeným V., bol vynesený iný výrok o víne alebo o treste. Okresný súd postupoval správne, keď argumenty odsúdeného, uplatnené v návrhu na obnovu konania, neakceptoval.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj náležite odôvodnené a jeho skutkové a právne závery   nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Sťažovateľom uvádzané skutkové okolnosti, o ktorých tvrdí, že sú/majú byť novými okolnosťami, ktoré súdy dosiaľ nezohľadňovali pri rozhodovaní o jeho   vine   a sú   spôsobilé   privodiť   iné   rozhodnutie   v jeho   trestnej   veci,   boli   krajským súdom   v rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   preskúmané   a neboli   vyhodnotené   ako   také, ktoré „... by mali zásadný význam a neboli by známe do rozhodnutia súdu“.

14. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením označeného   práva   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru ústavný súd poznamenáva, že práve z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba považovať   aj obnovu   konania   (IV. ÚS 382/09,   m.   m.   I. ÚS 5/02,   A.   B.   v.   Slovenská republika, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   priamo   nesúvisia   s rozhodnutím   o   právach a záväzkoch   občianskoprávneho   charakteru   alebo o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru.   Článok   6   ods.   1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva. Žilina:   Poradca   podnikateľa   2003,   s.   370 – 371,   ktorý   v   tejto   súvislosti   poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985).

16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   namietané   porušenie   článku   ústavy   nemá   žiadnu   vecnú a príčinnú súvislosť s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, pretože predmetný článok ústavy sa týka súdneho prieskumu rozhodnutí správnych orgánov.

17.   Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   7   ods.   1 a čl. 13 dohovoru ústavný súd z obsahu jeho podanej sťažnosti ustálil, že vyslovenia ich porušenia sa sťažovateľ domáha v súvislosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súdu   dovolacieho,   ktorý   svojím rozhodnutím sp. zn. 2 Tdo/22/2008 z 23. septembra 2008 odmietol sťažovateľom podané dovolanie.   Sťažovateľ   uvádza: „Dovolací   súd   neprihliadol   ani   sa   nezaoberal   mojím písomným podaním a to... osobným doplnením dovolania s podrobným popisom.“ Ústavný súd sa v tomto konaní nezaoberal prieskumom predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože sa týka pôvodnej trestnej veci sťažovateľa, ktorá bola právoplatne skončená. V tejto súvislosti by sťažnosť proti dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu bola prima facie tiež oneskorene podaná. Navyše sťažovateľ porušenie označených práv iba konštatuje, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia ich porušenia.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského   súdu,   ustanovenie   obhajcu   na   konanie   pred   ústavným   súdom   a   iné),   keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011