znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 313/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., K., pre namietané porušenie jej základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva pokojne užívať majetok podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 180/2009 z 13. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. januára 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   K.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len,,ústava“), práva na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“),   práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 3 Co 180/2009 z 13. októbra 2009 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je advokátkou a ako žalobkyňa bola účastníčkou občianskeho súdneho konania o zaplatenie 20 410 Sk pôvodne vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len,,okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 491/97. Žalobou   sa   proti   žalovanej   domáhala   zaplatenia   uvedenej   peňažnej   sumy   z dôvodu nezaplatenia   odmeny   za   poskytnutie   právnej   pomoci.   Okresný   súd   žalobu   rozsudkom z 2. decembra 2008 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“) zamietol, keď dospel k záveru, že právny úkon, ktorým bol založený právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou, je v časti   určenia   výšky   odmeny   za   úkon   právnej   pomoci   neplatný.   Pri   uvedenom   závere okresný súd vychádzal jednak z výpovedí účastníkov konania, ale aj zo záverov znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, v zmysle ktorého na listine, ktorej obsahom bola zmluva o právnej pomoci, bol v časti určenia výšky odmeny pôvodne uvedený § 20, resp. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) – 5 % z hodnoty daru, ktorý bol neskôr prepísaný na § 18 ods. 1 písm. b) uvedenej vyhlášky. Z faktúry odmeny a výdavkov za advokátske úkony z 13. marca 1996 však podľa okresného súdu   vyplynulo, že odmenu si   sťažovateľka   vyúčtovala v zmysle § 10 ods.   1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. ako 5 % z hodnoty predmetu zmluvy vo výške 508 288,60 Sk. Za úkony, ktoré mala vykonať sťažovateľka pre žalovanú, však nemohla byť dohodnutá odmena podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. (podielová odmena), keďže predmet darovacej zmluvy nebol predmetom konania ani pred súdom, ani pred iným orgánom. Okresný súd preto ustálil, že sťažovateľke patrí za vykonaný úkon odmena tarifná (2 610 Sk), ktorá je nižšia ako suma, ktorú prijala sťažovateľka od žalovanej (5 000 Sk), a preto žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   prejavila   nesúhlas   s rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu   a uviedla: ,,Súčasťou zmluvy o právnej pomoci,   bola aj   naša dohoda o druhu   a   výške   zmluvnej   odmeny,   ktorá   odmena   mala   predstavovať   5   %   z   hodnoty predmetu darovacej zmluvy. Išlo o zmluvnú paušálnu odmenu za úplné vybavenie veci, teda za spísanie darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena...“ Ďalej podrobne popísala   priebeh   konania   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   vrátane   vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom opakovane uviedla, že medzi účastníkmi konania nebola dohodnutá podielová odmena (§ 10 vyhlášky č. 240/1990 Zb.), ale paušálna odmena podľa   §   8   vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   Na   zdôvodnenie   tvrdenej   nesprávnosti   rozsudku krajského   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že ,,...   odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí v odvolacom   konaní   nevyporiadal   s   podstatnými   argumentmi,   ktoré   som   uvádzala v odvolaní.   Ide   predovšetkým   o   to,   že   bezdôvodne   zmluvu   o   právnej   pomoci,   nazýva Informáciou, ktorá údajne neobsahuje dohodu o odmene za právne zastúpenie. Neviem, z ktorého vykonaného dôkazu vyplynulo, že ja som žalovanej nevydala exemplár Informácie. Uvedené sa nezakladá na pravde, a žalovanej bola dňa 24. 11. 1995 vydaná kópia tejto Informácie,   opatrenej   podpisom   žalovanej.   V   odvolaní   som   uviedla,   ktoré   ustanovenia Občianskeho zákonníka a jeho vykonávacieho predpisu, mal súd vo veci na daný prípad aplikovať...   Povinnosť   zaplatiť   odmenu advokátovi   za   poskytnutie právnej   pomoci,   teda vyplýva zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci tejto zmluvy dohodli na odmene, je povinnosťou klienta, aby túto odmenu advokátovi zaplatil, bez ohľadu na výsledok   konania...   Krajský   súd   sa   v   rozhodnutí   týmito   mojimi   argumentmi   vôbec nezaoberal, len ustálil, akoby nedostatok písomnej formy zmluvy o druhu a výške zmluvnej odmeny,   ktorá   je   súčasťou   príkaznej   zmluvy,   bol   dôvodom   jej   neplatnosti,   že   ja   som v dôkaznej núdzi, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že medzi účastníkmi bola uzavretá dohoda o výške odmeny za spísanie darovacej zmluvy. Ako vyplýva z účastníckej výpovede žalovanej, ona so mnou neuzatvorila dohodu o podielovej odmene a dňa 24. 11. 1995 bola dojednaná   paušálna   odmena,   čo   potvrdila   na   pojednávaní   pred   súdom   I.   stupňa   dňa

2. 12. 2008.   Čiže   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   medzi   nami   bola uzavretá dohoda o druhu zmluvnej odmeny, jej výšku sa mi, podľa môjho názoru, podarilo v konaní preukázať, a to príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 27. 11. 1995, a tiež preukázaním pokusu o zrejmý podvod zo strany žalovanej, keď zrušila plnomocenstvo, ktoré už však dňa 8. 12. 1995 zaniklo, splnením príkazu. U sumy 5 000 Sk ide o zálohu na trovy právnej pomoci, čo som preukázala. V prípade, že by išlo o vyúčtovanie veci, bolo by to uvedené na príjmovom pokladničnom doklade...“.

4. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: ,,Podľa   môjho   názoru   nepostupoval   odvolací   súd   v   predmetnej   veci   v   súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 OSP a relevantnou judikatúrou ESĽP, ktorou je viazaný. Krajský súd ani vec neposúdil ústavne konformným spôsobom, tak že by ju podriadil pod konkrétnu právnu normu. Zdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, je vzhľadom na obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Okrem toho sa domnievam, že Krajský súd v Košiciach svojim rozhodnutím zo dňa 13.   10.   2009   zasiahol   aj   do   ďalšieho   môjho   základného   práva,   ktorého   ochrana   je garantovaná v čl. 13 Dohovoru. Podľa tohto ustanovenia každý, ktorého práva a slobody priznané   dohovorom   boli   porušené,   má   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   pred vnútroštátnym orgánom, bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností. Vzhľadom na charakter rozhodnutia krajského súdu, aj keď boli porušené moje práva   garantované   Dohovorom,   nemám   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   pred vnútroštátnym orgánom, ktorý by zabezpečil účinnú ochranu môjho práva.

V   zmysle   článku   1   Dodatkového   protokolu   ku   Dohovoru,   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon. Európsky súd   pre   ľudské   práva   ustálil,   že   v   súlade   s   judikatúrou,   majetkom   v   zmysle   čl.   1 Dodatkového protokolu, môže byť majetok existujúci, alebo majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok,   o   ktorých   môže   sťažovateľ   tvrdiť,   že   má   aspoň   legitímnu   nádej   na   ich zhodnotenie. U mňa ide o vyplatenie dohodnutej zmluvnej odmeny, ktorá je dávno splatná.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej označené práva rozsudkom krajského súdu porušené boli. Ďalej žiadala, aby ústavný súd tento rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal jej právo na náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto (po jej doplnení na výzvu ústavného súdu) má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre porušenie základného práva na súdnu   ochranu   (a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Podstatné námietky sťažovateľky však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi   krajského   súdu)   vyhodnotiť   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok. Argumentačná pozícia sťažovateľky totiž spočíva prevažne v rovine podústavného práva (dokonca   podzákonného   práva   –   vyhláška   č.   240/1990   Zb.)   a tvrdenému   zásahu   do označených práv sa venuje len okrajovo a vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľky.

12. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažnostné   námietky   sa   v tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené   nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi, nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu a absenciu   ústavnej   konformity   predmetného   rozsudku.   Krajský   súd   v relevantnej   časti odôvodnenia rozsudku uviedol:   «Predovšetkým je potrebné uviesť, že je neopodstatnený odvolací   dôvod   v tom   smere,   že   rozsudok   je   nepreskúmateľný   pre   nezrozumiteľnosť, nejasnosť   a nedostatok   dôvodov.   V tomto   smere   sa   odvolací   súd   s odvolateľom nestotožňuje. Z rozsudku súdu prvého stupňa nepochybne vyplýva, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo podľa súdu prvého stupňa, že žalovaná uhradila sumu 5 000 Sk, čo medzi účastníkmi nie je sporné, pričom podľa názoru súdu prvého stupňa mala žalobkyňa nárok na odmenu vo výške 2 610 Sk. K tomuto záveru dospel po tom, keď uzavrel, že tzv.,,Informácia“ zo dňa 24.11.1995 je v časti určenia výšky odmeny za úkon právnej pomoci, t.j. spísanie darovacej zmluvy neplatná. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že so žalovanou spísala príkaznú zmluvu, ktorej súčasťou bola aj dohoda o odmene za poskytnutie právnej pomoci vo výške 5 % z hodnoty predmetu zmluvy, takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania ani nevyplýva.

Listina   založená   na   č.   l.   29   označená   ako  ,,Informácia“,   neobsahuje   dohodu o odmene   za   právne zastupovanie.   Z tejto   informácie iba   vyplýva,   že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o právnej pomoci, ktorej predmetom bola darovacia zmluva s tým, že žalovaná sa zaviazala zaplatiť odmenu za zastupovanie a výdavky s tým spojené. Vzala na vedomie, že zastupovanie si vyžiada náklady, avšak z textu nevyplýva, že by sa účastníci tejto zmluvy dohodli o spôsobe odmeňovania. Samotná skutočnosť, že v tejto zmluve   je   v nevyplnených   miestach   uvedený   nezrozumiteľný   text,   ktorý   bol   dokonca opravovaný, nemožno považovať za dohodu o odmene tak, ako to žalobkyňa tvrdí. Naviac vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nevydala žalovanej kópiu takejto dohody nie je možné zistiť, či predtým, než na zadnej strane žalovaná túto dohodu podpísala, boli údaje uvedené na prednej strane úplne vyplnené a či boli opravované ešte pred podpisom alebo po podpise zmluvy. Za tejto situácie je žalobkyňa v dôkaznej núdzi, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že medzi účastníkmi bola uzavretá dohoda o výške odmeny za spísanie darovacej zmluvy, a preto správne súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobkyni za vykonaný úkon právnej pomoci patrí odmena podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 240/1990 Zb. vo výške 2 610 Sk.

Naviac odvolací súd poukazuje na to, že text, ktorý je v zmluve o právnej pomoci uvedený, je nesúladný ani s ust. § 10 ods. 1, ani s ust. § 18 ods. 1 písm. b/, ani s ust. § 20 vyhl. č. 240/1990 Zb.

Podľa § 10 citovanej vyhlášky podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil.  

Vzhľadom na vyššie uvedenú citáciu toto ustanovenie nie je možné použiť pri dohode o   odmene   v danom   prípade,   keďže   nejde   o predmet   konania   pred   súdom   alebo   iným orgánom s určitou hodnotou veci a už vôbec nejde o to, že by predmet konania bol veľmi neistý.   Preto   nebolo   možné   použiť   vyššie   citované   ustanovenia   pri   uzavretí   dohody o odmene.

Pokiaľ   zo   znaleckého   posudku   vyplýva,   že   v zmluve   mohol   byť   uvedený   aj   §   20 citovanej vyhlášky, toto ustanovenie by bolo taktiež nesúladné s dohodou o odmene, keďže z neho vyplýva,   že iba   skutočnosť,   že pri úkonoch vykonávaných v mieste,   ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za premeškaný čas 20 Sk za každú i začatú polhodinu.

Pokiaľ podľa znaleckého posudku je uvedené, že preskúmaním spornej listiny bolo istené, že ručne vyhotovený zápis § 18 ods. 1b vyhlášky č. 240/1990 Zb. – 5 % z hodnoty darovacej zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že z ust. § 18 citovanej vyhlášky vyplýva, že podľa tohto ustanovenia má advokát popri nároku na odmenu tiež nárok na náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci, najmä na   súdne   a   iné   poplatky,   cestovné   a   telekomunikačné   výdavky   a   výdavky   za   znalecké posudky, preklady a odpisy, ako aj náhradu za premeškaný čas.

Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   ani   toto   ustanovenie   nemohlo   byť   použité   pri uzatváraní dohody o odmene, keďže toto ustanovenie nerieši odmenu ale ďalšie nároky advokáta mimo odmeny.

Vzhľadom na vyššie uvedené je potom nepochybné,   že medzi účastníkmi nedošlo k uzavretiu jasnej a nepochybnej dohody o výške odmeny za poskytnutie právnej pomoci a preto pri jej výpočte mohla žalobkyňa použiť iba výpočet podľa § 13 ods. 1 citovanej vyhlášky tak, ako to bezpochyby správne vypočítal súd prvého stupňa.

Z týchto dôvodov krajský súd podľa § 219 ods. 1, 2   O. s. p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.»  

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom posúdení platnosti (a vôbec existencie) dohody o výške odmeny za právnu pomoc, ktorú sťažovateľka poskytla žalovanej. Sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu zotrvala na tvrdení, že bola dohodnutá paušálna odmena vo výške 5 % z hodnoty predmetu darovacej zmluvy. Naopak, krajský súd dospel vzhľadom   na   výsledky   vykonaného   (aj   znaleckého)   dokazovania   k záveru,   že   jasná a zrozumiteľná   dohoda   o výške   odmeny   medzi   účastníkmi   konania   uzavretá   nebola a stotožnil sa so záverom okresného súdu o neplatnosti zmluvy o právnej pomoci v časti týkajúcej sa dohody o odmene. Súčasne vzhľadom na závery znaleckého posudku, v zmysle ktorého   na   listine,   obsahom   ktorej   bol   právny   úkon   (zmluva   o právnej   pomoci),   došlo k prepisovaniu, resp.   dodatočnému dopisovaniu údajov (sťažovateľka závery znaleckého posudku   nerozporovala),   krajský   súd   posúdil   možnosť   aplikácie   aj   iných   možných ustanovení   vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   na   prerokúvanú   vec.   Dospel   pritom   k záveru,   že žiadne   z uvedených   ustanovení   nie   je   aplikovateľné.   Preto   zhodne   s okresným   súdom uzavrel,   že   pre   absenciu   jasnej   a nepochybnej   dohody   o výške   odmeny   sťažovateľke prislúcha len tarifná odmena, ktorá je nižšia než suma vyplatená žalovanou.

14. Ústavnému súdu, ktorý nie je skutkovým súdom nemôže prislúchať skúmanie obsahu   zmluvy   o právnej   pomoci   v časti   týkajúcej   sa   odmeny   sťažovateľky,   a teda   ani revízia záverov krajského súdu v hodnotení vykonaných dôkazov. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov preto posúdil len to, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera   účel   a zmysel   príslušných   zákonných   (podzákonných)   noriem   (m.   m. I. ÚS 23/2010).

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľke podrobnú   a ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   ako   na   základe   výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru o absencii jasnej a nepochybnej (a teda platnej) dohody o výške odmeny za právnu pomoc a prečo (ii) v danej veci nebolo možné aplikovať na odmenu za právnu pomoc žiadne z ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb., ktoré sa podľa záverov znaleckého posudku nachádzali pôvodne a po prepisovaní (dopisovaní) na listine, ktorej obsahom bola zmluva o právnej pomoci. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, resp. predmetnej vyhlášky, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

16.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   nie   je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

17. K namietanému   porušeniu   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo pokojne užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II.   ÚS   78/05).   Na   strane   druhej   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už   smeruje   aj k posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv, kam patrí aj právo pokojne užívať majetok, v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti   s tvrdeným   zásahom   do   označeného   práva   však   ústavný   súd   konštatuje,   že vzhľadom   na   záver   krajského   súdu   o absencii   platnej   dohody   o výške   odmeny v sťažovateľkou tvrdenej forme a výške nemožno uvažovať o zásahu do jej práva pokojne užívať   majetok.   Totiž,   ak   krajský   súd   (zhodne   s okresným   súdom)   dospel   k záveru,   že sťažovateľke vznikol právny nárok len na tarifnú odmenu podľa príslušných ustanovení vyhlášky   č.   240/1990   Zb.,   a tento   jeho   názor   nebol   ústavným   súdom   vyhodnotený   ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zrejmé, že sťažovateľke nevznikla ani ako tvrdí v sťažnosti ,,legitímna nádej“ na zhodnotenie jej tvrdenej, avšak nepreukázanej pohľadávky voči žalovanej vo výške prevyšujúcej výšku tarifnej odmeny.

18. K namietanému   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv a slobôd chránených dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   právne   tvrdenie   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983). Ústavný súd ďalej   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   čl.   13 dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd porušiť vtedy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, že sťažovateľka nebola v konaní pred   krajským   súdom   (odvolacím   súdom)   úspešná,   nie   je   podstatná,   keďže   účinnosť právnych   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude rozhodnuté v prospech sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989, ale aj IV. ÚS 205/2010). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s   možným   porušením   práva   sťažovateľky   mať účinné   právne prostriedky   nápravy   pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Sťažovateľka takýto účinný prostriedok nápravy (odvolanie)   mala   v osobnej   dispozícii,   tento   aj   právne   relevantným   spôsobom   využila, a samotná skutočnosť, že krajský súd rozhodol v jej neprospech, nezakladá možné porušenie označeného práva.  

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   štátu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010