znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 313/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť D. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 139/05 a jeho uznesením z 8. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2006 doručená sťažnosť D. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu Bratislava   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 139/05 a jeho uznesením z 8. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «14. 12. 2004 podala Okresná prokuratúra B. (ďalej len „prokuratúra“) obžalobu na sťažovateľa pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zákona. Trestného činu sa mal sťažovateľ dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 21. 01. 2004 okolo 9,00 hod. v B. si neoprávnene stiahol na CD nosič účtovný program firmy a databázu dodávateľov a odberateľov a následne v období od 08. 02. 2004 až 13. 04. 2004 opakovane rôznou formou požadoval od majiteľa firmy Ing. G. vyplatenie finančnej čiastky cca. 60.000,- Sk za vrátenie CD s obsahom predtým nadobudnutých údajov. Hrozba mala   spočívať   v tom,   že   sťažovateľ   hrozil   odovzdať   CD   konkurenčnej   firme   v prípade nevyplatenia požadovanej čiastky.

Dňa 19. 01. 2005 Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) trestným rozkazom uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu vydierania a odsúdil ho k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na dva roky.

Proti trestnému rozkazu podal dňa 08. 02. 2005 sťažovateľ odpor. Dňa 02. 06. 2005 okresný súd rozsudkom zo dňa 02. 06. 2005, sp. zn. 3 T 117/04 odsúdil sťažovateľa z trestného činu vydierania na podmienečný trest v trvaní 6 mesiacov. Dňa   06.   07.   2005   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   doplnil   podaním   zo   dňa 03. 11. 2005. V odvolaní sťažovateľ namietal, že jeho konanie nemôže byť posudzované ako trestný čin...

V doplnení   odvolania   sťažovateľ   namietal   nespôsobilosť   predmetu   vydierania... Poukázal na nesprávne hodnotenie dôkazu - CD nosiča...

V ďalšej časti odvolania sťažovateľ namietal neexistenciu hrozby inej ťažkej ujmy na strane poškodeného...

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo dňa 08. 11. 2005 zamietol odvolanie sťažovateľa...

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ mal dosť času vymazať   dôležité   údaje   z CD.   Je   obrovskou   škodou,   že   táto   informácia   sa   stala sťažovateľovi   známou   až   z písomného   vyhotovenia   uznesenia,   pretože   na   ňu   nemohol reagovať už v riadnom dvojinštančnom súdnom konaní.

Súd prvého stupňa sa problematicky vysporiadaval s požadovanou čiastkou... Aby sa mohlo jednať o trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, musí existovať v sťažovateľovom prípade hrozba inej ťažkej ujmy (násilie a hrozba násilím sa vylúčili).

Sťažovateľ nehrozil poškodenému a čo je dôležité a na čo poukázal aj sťažovateľ počas pojednávania pred krajským súdom, poškodený nemal žiadnu obavu (neexistovala hrozba   ťažkej   ujmy).   Znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   vydierania   v prípade sťažovateľa naplnené neboli.»

Na základe uvedených sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 139/05 boli porušené.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   To   139/05   z 08.   11.   2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   D.   R.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods.1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa pri svojej rozhodovacej činnosti o sťažnosti sťažovateľa zaoberal preskúmaním namietaného porušenia základných práv iba v rozsahu, v akom ho sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom vymedzil.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 139/05 a jeho uznesením z 8. novembra 2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva,   aby   sa   mohol   vyjadriť   k vykonávaným   dôkazom   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   k tomu   ústavný   súd pripomína, že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   aj   nesúhlas   sťažovateľa so skutkovými zisteniami, hodnotením dôkazov, postupom a právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom uznesení.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   tvrdenia   sťažovateľa   a povahu   namietaného porušenia základných práv preskúmal rozhodnutie krajského súdu   a v súvislosti s ním aj rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Z odôvodnenia   odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 117/04 z 2. júna 2005 vyplýva, že: „(...) Po takto vykonanom dokazovaní mal súd za preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1. Tr. zák. po subjektívnej i objektívnej stránke. Súd pritom vychádzal jednak z výpovede svedkyne M., ktorá popísala   skutočnosť,   že videla   obžalovaného   sťahovať   z PC   údaje.   Poškodený G. potvrdil   skutočnosť,   že obžalovaný   od   neho   žiadal   rôzne   sumy   peňazí   za   vrátenie   CD. Rovnako usvedčujúcimi sú i listinné dôkazy a to najmä odborné vyjadrenie KEÚ PZ SR ako i prepisy   telefonických   rozhovorov   medzi   obžalovaným   a poškodeným.   Nepriamo usvedčujúcim je i výpoveď svedka R., ktorý potvrdil, že obžalovaný mu hovoril o tom, že má nejaké dáta z firmy Q. “

Rozsudok okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním zo 6. júla 2005, v ktorom okrem iného uviedol: „Obžalovaný si nie je vedomý spáchania uvedeného trestného činu a navyše na hlavnom pojednávaní neprišlo k preukázaniu, že došlo k naplneniu podstaty trestného činu vydierania.

Obžalovaný nemal nikdy v úmysle poškodiť firmu Q. (...) od začiatku tvrdil, že na nosiči CD sú iba jeho dáta. CD nosič nikomu neponúkal, ani nemal v záujme ponúkať...“

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na nepravdivosť tvrdení vo výpovedi poškodeného, potrebu posudzovania výpovede svedkyne ako irelevantnej z osobných dôvodov, objasňoval skutočnosti   uvádzané   vo   výpovedi   iného   svedka   a spochybnil   relevantnosť   prepisov telefonických rozhovorov medzi ním a poškodeným ako dôkazu.

Sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu doplnil podaním z 3. novembra 2005, ktoré odôvodnil „ďalšími skutočnosťami opodstatňujúcimi záver, že konanie pred prvostupňovým súdom vykazuje podstatné vady konania a existujú pochybnosti o správnosti skutkových   zistení...“.   Znova   poukázal   na   nenáležité   preverenie   dôležitých   skutočností v trestnom konaní, týkajúcich sa najmä obsahu CD nosiča, preto podľa názoru sťažovateľa nebolo dokazovanie riadne vykonané. Svoje tvrdenia oprel aj o výpovede poškodeného, svedkov a prepisov telefonických rozhovorov medzi sťažovateľom a poškodeným.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   To   139/05 z 8. novembra 2005 z odôvodnenia ktorého vyplýva:

„Krajský súd (...) preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti   ktorým   mohol odvolateľ   podať odvolanie,   ako i správnosť   postupu konania,   ktoré napadnutému   rozsudku   predchádzalo   a tak   zistil,   že   odvolanie   obžalovaného   nie   je dôvodné.

Okresný   súd   v súlade   s výsledkami   dokazovania,   vykonaného   na   hlavnom pojednávaní,   zistil   skutkový   stav   uvedený   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku. V odôvodnení rozsudku v zmysle § 125 Tr. por. stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti mal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s tvrdeniami   obžalovaného   a akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval   pri   posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny a pri ukladaní trestu.

Okresný súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky dostupné   dôkazy   na   zistenie   skutočného   stavu   veci   a tento   vyhodnotil   jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pričom tak dospel k správnym skutkovým zisteniam.

Odvolací   súd   rovnako   ako   I.   stupňový   súd   má   za   nepochybne   preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku v zmysle výroku napadnutého rozsudku.

Obhajobné   prednesy   obžalovaného   sú   účelové   a nemôžu   ho   zbaviť   trestnej zodpovednosti. Obžalovaný bol svedkyňou Mladou – spolupracovníčkou, prichytený pri jej počítači a niečo robil v účtovníckom programe, čo zaregistrovala na obrazovke. Priamo sa ho potom spýtala, či nahral na CD účtovný program, na čo jej odpovedal, že áno a že má nahraté   aj   všetky   databázy   odberateľov.   Keď   sa   ho   spýtala   prečo   to   urobil,   povedal, že spolu s ním z firmy odídu aj všetci zákazníci. Potom jej poslal viaceré SMS typu, aby si hľadala nové zamestnanie, že firma skrachuje a pod.

Svedok Ing. F. G. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaný viackrát požadoval vyplatenie finančnej čiastky za vrátenie CD nosičov s obsahom predtým nadobudnutých   údajov,   týkajúcich   sa   účtovníctva   firmy   a databázy   dodávateľov a odberateľov,   pod   hrozbou   odovzdania   uvedených   údajov   na   CD   nosiči   konkurenčnej firme. Najprv požadoval 40.000,- Sk, potom 60.000,- Sk.

Svedok Dr. J. R. – majiteľ firmy, kde sa obžalovaný uchádzal o prácu v prípravnom konaní   uviedol,   že obžalovaný   pri   pohovore   povedal,   že   pri   odchode   z firmy   si   nahral databázu firmy.

Treba   prisvedčiť   námietke   obžalovaného,   že   výsledkami   Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava, nebolo preukázané, aké súbory boli konkrétne na CD nahrané.

Isté je, že CD nosič bol vytvorený v januári 2004, pričom CD obžalovaný orgánom prípravného konania mal odovzdať až 21. 7. 2004, teda mal dostatok času urobiť na ňom i úpravy, preto nie je zrejmé, čo všetko bolo z CD nosiča vymazané.

Ani   poškodený Ing.   F.   G.   z firmy Q.   nevedel,   čo   všetko si obžalovaný   z počítača stiahol.   Vedel   však,   že   obžalovaný   by   mohol   zneužiť   účtovné   doklady   jeho   firmy a informácie   týkajúce   sa   odberateľov   a dodávateľov,   prezradením   databáz   inej konkurenčnej firme, čo by mohlo mať za následok i samotný zánik spoločnosti. Práve táto skutočnosť, ktorú si obžalovaný dobre uvedomoval, viedla obžalovaného k tomu, aby ho mohol   vydierať,   nútiť,   aby   mu   vyplatil   finančnú   čiastku,   postupne   zvyšovanú,   cca na 60.000,- Sk. Motív konania obžalovaného je jasný, bol na majiteľa firmy nahnevaný, že mu nevyplatil odmenu, snažil ho o to prinútiť, aby mu peniaze vyplatil.

Súd I. stupňa konanie obžalovaného D. R., preto správne právne kvalifikoval ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák., pretože iného hrozbou inej ťažkej ujmy (možným krachom firmy) nútil, aby niečo konal.

Pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že okresný súd správne vyhodnotil spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného a osobu obžalovaného.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci je zdôvodnený náležitým spôsobom, krajský súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa odmietnuť. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajský súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V rámci atribútov chránených ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ namietal porušenie   svojho   základného   práva,   aby   sa   mohol   vyjadriť   k vykonávaným   dôkazom v súvislosti s konaním pred krajským súdom.

Zo   zápisnice   o verejnom   zasadnutí   krajského   súdu   z 8.novembra   2005   vyplýva, že sťažovateľ, ako aj jeho obhajca prezentovali ústne svoj názor, ktorým doplnili písomné odvolanie proti rozsudku okresného súdu, teda mali možnosť vyjadriť sa v druhostupňovom konaní k dôkazom vykonaným okresným súdom. Pred krajským súdom dôkazy vykonávané neboli. Pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom napáda nemožnosť vyjadriť sa k úvahe krajského   súdu   uvedenej   v odôvodnení   jeho   uznesenia   o možnosti   vymazania   dát   z CD nosiča je potrebné uviesť, že toto odôvodnenie krajského súdu zrejme nemožno považovať za „dôkaz“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nevidí   medzi   postupom   krajského   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa relevantnú príčinnú súvislosť.

1. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ústavy ústavný súd konštatuje, že tento článok vyjadruje jeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje   podmienky   trestnej   zodpovednosti   a požiadavku   presného   zákonného vymedzenia   druhu   a intenzity   trestných   sankcií.   Podľa   ustanovenia   tohto   článku   len Národná   rada   Slovenskej   republiky   môže   zákonom   stanoviť   čo   je   trestný   čin,   aké   sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného   činu   uložiť.   Trestný   zákon   musí   obsahovať   uzavretý   katalóg   trestných   činov a uzavretý   katalóg   trestov   a súčasne   zákaz   analógie   v neprospech   páchateľa,   čím   štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov.

V okolnostiach danej veci ústavný súd konštatuje nemožnosť porušenia základných práv a slobôd orgánmi činnými v trestnom konaní tak, ako to namietal sťažovateľ.

2.   Sťažovateľ   napokon   namietal   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu aj porušenie práva zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého nikoho nemožno odsúdiť   za   konanie alebo   opomenutie,   ktoré   v   čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Z rozsudku okresného súdu, ako aj z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov bol sťažovateľovi uložený preto, lebo ho všeobecné súdy uznali vinným zo spáchania skutku, pre ktorý bol stíhaný a ktorým boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa   §   235   ods.   1   Trestného   zákona   kto   iného   násilím,   hrozbou   násilia   alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, potresce sa odňatím slobody až na tri roky.

Ustanovenie § 235 ods. 1 Trestného zákona je v citovanom znení platné a účinné v čase, keď došlo ku spáchaniu skutku, pre ktorý bol sťažovateľovi uložený spomínaný trest, t. j. bolo platné a účinné aj 2. júna 2005 a 8. novembra 2005, keď vo veci rozhodovali oba súdy.

S ohľadom na vyššie uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namietal také porušenie práva, ktoré v danom prípade očividne nemohlo nastať (II. ÚS 70/99).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2006