znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 312/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B. toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3.   mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu   Galanta č.   k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. mája 2012 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1,   2,   3   a 5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 15/2011 z 21. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Okresný súd svojím ostatným uznesením č. k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu. Krajský súd konajúc o podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k.   6   Tos/64/2012-239   z 3. mája 2012   o jej   zamietnutí   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   z dôvodu   jej nedôvodnosti.

3.   Napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (v   nadväznosti   na   argumentáciu okresného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí,   pozn.)   sťažovateľ   vytýkal   jeho   neústavnosť, nezákonnosť   a porušenie   v bode   1   citovaných   práv   garantovaných   ústavou,   listinou a dohovorom, ktorých porušenie videl predovšetkým v neexistencii dôvodov preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tomto ohľade sťažovateľ uviedol: „Skutočnosť, že okresný a krajský súd sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, považuje sťažovateľ   za   prejav   svojvôle   a postup   celkom   sa   vymykajúci   zákonnosti,   resp.   postup v ktorom absentuje zákonné a ústavne   konformné   odôvodnenie   väzby   aj   v zmysle čl.   17 ods. 1... a ods. 5 Ústavy. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nedostatočným spôsobom skúmal   hmotné   a procesné   podmienky   väzby.   Hmotné   a najmä   podmienky   väzby   nie   sú v prípade sťažovateľa dané a navyše ani rozhodnutím krajského súdu odôvodnené a riadne preukázané.“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby takto rozhodol:

„1. Základné právo J. B... na osobnú slobodu, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 5 Ústavy...,   čl.   8   ods.   1,   ods.   2   a ods.   5   listiny...   a právo   podľa   čl.   5   ods.   1   a ods.   4, Dohovoru..., postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 6 Tos/64/2012-239 zo dňa 03.   05.   2012 a uznesením Okresného súdu v Galante sp.   zn. 2 T/231-230 zo dňa 04. 04. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 Tos/64/2012-239 zo dňa 03. 05. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €.

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť J. B. náhradu trov konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím krajského   súdu   a   v jeho   spojení   tiež   s rozhodnutím   okresného   súdu. „Podstata   tejto ústavnej sťažnosti spočíva predovšetkým v tom, že Okresný súd... ako aj Krajský súd... vo svojich   uzneseniach   nedostatočne   vysporiadali   s argumentáciou   sťažovateľa.  ... v demokratickom   a právnom   štáte   by   mal   mať   každý   občan   právo   na   riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie akéhokoľvek rozhodnutia súdu, predovšetkým však takého, ktorým mu bola obmedzená jeho osobná sloboda a to v každom štádiu konania.“

II.A

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu č. k. 2 T/231/2011-230 zo 4. apríla 2012

8.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   tento   zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, čo aj sťažovateľ využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať iba v prípadoch ustanovených v zákone.... Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (podobne čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny, pozn.).

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   každý,   kto   bol   pozbavený   slobody   zatknutím   alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

13. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

14. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy (obdobne aj podľa čl. 8 ods. 2 listiny, pozn.) uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná   súvislosť   medzi   väzobným   dôvodom   uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   svojou   podstatou   mali   dať ratio   decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

16. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

17. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

18. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších   konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného   neumožňuje   jeho   výsluch.  ...   Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma   nadriadený   orgán   správnosť   výrokov   napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť   a konanie   predchádzajúce   týmto výrokom napadnutého uznesenia...

19. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí č. k. 6 Tos/64/2012-239 z 3. mája 2012 v podstatnom uviedol:

«Na   podklade   podanej   sťažnosti,   odvolací   súd   v   zmysle   §   192   ods.   1   Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal   sťažnosť,   ako   i   konanie   predchádzajúce   vydaniu   výroku   napadnutého   uznesenia, pričom zistil, že sťažnosť obžalovaného J. B. nie je dôvodná.

Na margo sťažnostných dôvodov obžalovaného J. B. považuje za potrebné odvolací súd uviesť nasledovné:

Podľa   protokolácie   zápisnice   sudcu   z   prípravného   konania   rozhodujúceho o väzobnom stíhaní obžalovaného J. B. je zrejmé, že obžalovaný J. B. mal byť na začiatku úkonu jednak riadne poučený a súčasne mal mu byť doručený návrh okresného prokurátora na vzatie do väzby, následne sa mohol obžalovaný s týmto (návrhom) oboznámiť. Na tejto konštatácii   nemení   nič   skutočnosť,   že   v   spise   sa   nenachádza   príslušná   doručenka preukazujúca túto skutočnosť. V kontexte, v tomto smere prezentovanej argumentácie je z pohľadu   odvolacieho   súdu   nepochopiteľné   to,   že   obžalovaný   sa   „dožaduje“   porušenia zákona   v   súvislosti   s   nedoručením   mu   návrhu   okresného   prokurátora   na   jeho   väzobné stíhanie   až   po   lehote   viac   ako   jedného   roka.   V   žiadnej   z   predchádzajúcich   žiadostí   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   resp.   následne   podávaných   sťažností   túto   skutočnosť neuviedol. Z tohto pohľadu sa javila pre odvolací súd táto námietka (spočívajúca v tom, že mu nemal byť doručený návrh okresného prokurátora na väzobné stíhanie) ako účelová. Vo väzbe na argumentáciu sústreďujúcu sa na namietame zákonnosti vykonávaných dôkazov   v   rámci   hlavného   pojednávania,   tunajší   odvolací   súd   má   za   to,   že   v   rámci posudzovania sťažnosti smerujúcej do dôvodov väzby, nie je možné sa súčasne zaoberať legalitou vykonávaných dôkazov, ktoré majú odôvodňovať rozhodnutie súdu vo veci samej. Takáto   (legalita   dôkazov)   je   predmetom   preskúmania   v   rámci   podaných   opravných prostriedkov smerujúcich čo do merita veci. V rovnakom zmysle sa už tunajší odvolací súd vyjadril v predchádzajúcom rozhodnutí pod sp. zn. 6 Tos/125/2011 zo dňa 18. 10. 2011, pričom sa odvolací súd aktuálne preskúmavajúci sťažnosť obžalovaného pridržiava tejto argumentácie.

V konečnom dôsledku odvolací súd má za to, že aj v štádiu po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol obžalovaný J.   B. uznaný vinným zo spáchania zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov, so zaradením pre výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,   pretrvávajú preventívne dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Tieto   (preventívne   dôvody   väzby)   sú   konkretizované   skutočnosťami,   na   ktoré poukázal tunajší odvolací súd v predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorým zamietol sťažnosť obžalovaného proti rozhodnutiu okresného súdu zamietajúceho jeho žiadosť o prepustenie z väzby.»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval, a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj celkom   legitímne a právne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri   posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

21.   Krajský   súd   teda   skúmal   okolnosti   ďalšieho   pozbavenia   osobnej   slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení Trestného poriadku, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a dohovorom. Adresným poukazom na konkrétne skutkové okolnosti zdôvodnil existenciu dôvodov preventívnej väzby sťažovateľa, čím v plnej miere ústavne konformne postupoval aj v súlade s ústavným súdom judikovaným právnym názorom, podľa ktorého „zákonnosť väzby musí byť determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia“, teda inými slovami, oprávneniu   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností   svedčiacich   pre   a proti   väzbe korešponduje   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS   271/07);   na   túto   požiadavku   krajský   súd vo svojom napadnutom rozhodnutí plne reflektoval.

22. V neposlednom rade ústavný súd poznamená, že aj z jeho zistení (z vyžiadaného trestného spisu, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ aj v predchádzajúcom období (napr. v konaní, ktoré predchádzalo uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 15/2011 z 21. marca 2011 o jeho vzatí   do   väzby,   alebo   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 3.   októbra   2011,   ktorú   podal prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu, tak aj v podanej sťažnosti zo 6. októbra 2011 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 231/2011 z 5. októbra 2011 o jeho neprepustení z väzby) neuvádzal vo svojej argumentácii skutočnosť, že mu nebol vôbec, resp. zákonným spôsobom doručený návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdil, že „Krajský súd... mal jednoznačne skúmať opodstatnenosť mojej výhrady a mal zisťovať, či mi bol zákonným spôsobom doručený návrh na vzatie do väzby a či som mal možnosť sa riadne pripraviť na výsluch pred súdom.“. Ústavný súd sa pri posúdení tejto sťažovateľovej námietky plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu, ktorý v súvislosti s tým   uviedol: „...   je z pohľadu   odvolacieho   súdu   nepochopiteľné to,   že obžalovaný   sa dožaduje   porušenia   zákona...   až   po   lehote   viac   ako   jedného   roka.   V žiadnej z predchádzajúcich žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu... túto skutočnosť neuviedol.“

23. V kontexte tohto zistenia (bod 22 in fine) ústavný súd upriamuje sťažovateľovu pozornosť k zákonnej úprave § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej sťažnosť možno   podať   ústavnému   súdu   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti...   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04). Napokon z obsahu zápisnice z pojednávania okresného súdu z 21. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľovi bol krátkou cestou riadne doručený návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby. Z obsahu tejto zápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľovi bol poskytnutý priestor na prednesenie jeho výhrad k väzobnému stíhaniu jeho osoby.

24. Keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/02, III. ÚS 263/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07) možno za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, ústavný súd na základe už opísaných dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2012