znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 312/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., Česká republika, zastúpenej advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   a jeho rozsudkom sp. zn. 15 Cob/3/2011 z 23. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   a jeho rozsudkom   sp.   zn.   15 Cob/3/2011   z 23.   februára 2011   (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   uzatvorila s fyzickou osobou M. K. (ďalej len „odporca“) 24. februára 2004 zmluvu o dodávke osiva cibule v množstve 1000 kg, ktoré mal odporca dodať do 30. novembra 2005, a následne 21. marca 2004 zmluvu o dodávke osiva petržlenu koreňového v množstve 900 kg, ktoré mal odporca taktiež dodať do 30. novembra 2005. Sťažovateľka uhradila odporcovi zálohový preddavok vo výške 300 000 Sk. Odporca v dohodnutom termíne osivo vyrobil, avšak toto osivo po jeho odskúšaní v Ú. v B. nespĺňalo požadovanú úroveň kvality. Preto podľa názoru sťažovateľky   jej   nevznikla   povinnosť   zaplatiť   odporcovi   zmluvnú   cenu   za   osivo. V nasledujúcom   období   sa   sťažovateľka   domáhala   vrátenia   poskytnutej   zálohy,   a to   aj cestou žalobného návrhu doručeného Okresnému súdu Nitra, ktorý ho svojím rozsudkom č. k.   23 Cb/101/2009-123   z 20.   septembra   2010   zamietol   a sťažovateľku   zaviazal   na náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   sa   v podanej   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich označených   práv,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   postupom   a napadnutým   rozsudkom krajského súdu, predovšetkým z dôvodu, že „odvolací súd vo svojom rozsudku sa vôbec nezaoberal   návrhom   na   doplnenie   dokazovania   uvedeným   ako   odvolací   dôvod...,   preto nezákonne o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím zároveň svojim postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.... týmto svojim konaním (protiprávnym nenariadením pojednávania) porušil sťažovateľove základné ľudské právo na prerokovanie veci   v jeho   neprítomnosti,   zaručené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a tiež...   právo   na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...“. Sťažovateľka svojimi konkrétnymi   návrhmi   na   doplnenie   dokazovania   mienila   docieliť   jeho   vykonanie   na krajskom súde   v rámci odvolacieho konania s dôsledkom   odlišného právneho posúdenia merita jej veci, predovšetkým z dôvodov, že „... súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav veci   v súvislosti   s výrobou   zmluvného   predmetu   plnenia,   avšak   na   jeho   základe   dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci... súd prvého stupňa neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci v súvislosti s poskytnutím zálohovej platby za výrobu osív... v súvislosti s bezdôvodným   obohatením...   v súvislosti   s námietkou   premlčania...   nakoľko   súd   prvého stupňa pri rozhodovaní o veci použil ako primárny nesprávny právny predpis (Občiansky zákonník)   a úplne   vylúčil   použitie   Obchodného   zákonníka...“.   Svoju   argumentáciu sťažovateľka   podporila   aj   podrobným   rozborom   skutkových   okolností   jej   právnej   veci s väzbou na konkrétne ustanovenia príslušných zákonných noriem.

4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti spomenula, že v namietaných okolnostiach veci podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „z dôvodov opatrnosti sťažovateľ... podal dňa 18. 05. 2011 dovolanie, aby mu Ústavný súd... nemohol vytýkať, že nepostupoval podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

5. Na základe svojej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné ľudské právo na súdnu ochranu obchodnej spoločnosti S.,   a.   s.  ... zaručené   v článku 46   ods.   1   Ústavy,   základné ľudské   právo   na prerokovanie   veci v jej prítomnosti, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a základné ľudské právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   v článku   6   ods.   1   Dohovoru...,   boli   postupom   Krajského   súdu v Nitre porušené.

2. Ústavný súd... zrušuje rozsudok č. k. 15 Cob/3/2011-162 Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 02. 2011 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti S., a. s.... sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 500,00 €....

4. Obchodnej spoločnosti S., a. s.... priznáva Ústavný súd... trovy konania... sumou 587,40 €...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)].   Návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu v jej právnej veci najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivý   proces)   a z neho   vyplývajúce   (a   na   neho nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1 a 2), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala, ako v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 3, 4 a 5).

11. Ak   sa   za   tejto   situácie   domáhala   svojho   práva   jednak   na   najvyššom   súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48).

13.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako   celku   bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011