znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 312/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. B. Z., Ž., MUDr. A. J., M., a M. Z., Ž., zastúpených advokátkou   JUDr.   Z.   S.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného súdu   Žilina   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12 C 91/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. B. Z., MUDr. A. J. a M. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2006 doručená sťažnosť Mgr. B. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), MUDr. A. J., M. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a M. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu   tiež   ako   „sťažovateľky“),   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 91/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že 11. októbra 2000 bol proti sťažovateľke v 1. rade podaný na   okresnom   súde   žalobný   návrh   o   zaplatenie   250 000   Sk.   Dňa   4.   júla   2002   bol v napadnutom konaní podaný návrh, ktorým sa „(...) rozšíril návrh na ďalších účastníkov konania na strane odporcu, a to o sťažovateľky v rade 2) a 3).“ Po uvedených procesných úkonoch bol okresný súd voči sťažovateľkám v 1. až 3. rade nečinný, a to voči sťažovateľke v 1. rade v čase od 24. novembra 2000 do 13. apríla 2004 a voči sťažovateľke v 2. a 3. rade v čase od 5. júla 2002 do 13. apríla 2004. Dňa 8. júna 2005 okresný súd vyniesol vo veci rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľky v 1. až 3. rade k zaplateniu žalovaného nároku. Dňa   18.   apríla   2006   odvolací   súd   na   odvolanie   sťažovateliek   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu, ktorý sa stal právoplatným 27. júla 2006 a vykonateľným 31. júla 2006. Nečinnosťou súdu počas vyššie uvedeného obdobia plynuli všetkým sťažovateľkám úroky z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo žalovanej istiny. So zreteľom na nečinnosť okresného   súdu   dospeli   sťažovateľky   k záveru,   že   je   dôvodné   požadovať   primerané zadosťučinenie,   ktoré predstavuje sumu   úroku   z omeškania   plynúceho   v čase nečinnosti súdu.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod spisovou zn. 12 C 91/01 porušil právo sťažovateliek v rade 1/, 2/ a 3/, aby vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a boli zaručené práva v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Sťažovateľke v rade 1/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume Sk 72.133,- ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Sťažovateľke v rade 2/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume Sk 20.102,- ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľke v rade 3/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume Sk 20.102,- ktoré jej je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5.   Sťažovateľkám   v rade   1/,   2/   a 3/   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume Sk 14.300,- ktorú je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť ich právnej zástupkyni do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateliek,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 91/01 dochádza k porušovaniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi   verejnej moci   (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte trvalo.   Ak v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti,   ktorá   bola   na   poštovú   prepravu   odovzdaná 27. septembra 2006 a ústavnému súdu doručená 29. septembra 2006, namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 91/01.   Z obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase odovzdania   predmetnej   sťažnosti   na   poštovú   prepravu   a   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva   sťažovateliek   na okresnom   súde   už   netrvalo.   Sťažovateľky   uviedli,   že   rozsudok   v danej   veci „sa   stal právoplatným   dňa   27.   7.   2006“. Konanie,   v ktorom   malo   dochádzať   k zbytočným prieťahom, bolo skončené už 8. júna 2005.

Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať (kvalifikované právne zastúpenie sťažovateliek), bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

2. Na základe uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   v kontexte   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (napr. I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Predmetná   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená 29. septembra   2006   a konanie   pred   okresným   súdom,   v ktorom   malo   dochádzať k zbytočným   prieťahom,   bolo   skončené   už   8.   júna   2005,   teda   dávno   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie tejto ústavnej sťažnosti aj pre oneskorenosť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006