znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 311/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr. 196,   Duisburg,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpenej   spoločnosťou   TaylorWessing e/n/w/c   advokáti   s.   r.   o.,   Panenská   6,   Bratislava,   za   ktorú   koná   advokát   a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 R/2/2013 zo 16. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, Schifferstr. 196, Duisburg,   Spolková   republika   Nemecko   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M., Ph.D., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 R/2/2013 zo 16. januára 2014 (ďalej len „uznesenie zo 16. januára 2014“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   obchodná   spoločnosť   INVESTEX GROUP, s. r. o. (ďalej len,,dlžník“), sa návrhom podaným okresnému súdu 10. júna 2013 domáhala, aby súd povolil jej reštrukturalizáciu.

Okresný súd uznesením č. k. 1 R 2/2013-175 z 20. júna 2013 začal v zmysle § 113 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze   a reštrukturalizácii“)   proti   dlžníkovi   reštrukturalizačné konanie a   uznesením č. k. 1   R   2/2013-179   z   15.   júla   2013   povolil   reštrukturalizáciu   dlžníka,   ustanovil za reštrukturalizačného   správcu   spoločnosť   HMG   Recovery,   k. s.,   a   vyzval   všetkých veriteľov dlžníka na prihlásenie pohľadávok.

Schvaľovacia schôdza veriteľov konaná 14. januára 2014 za prítomnosti okresného súdu ako konkurzného súdu schválila reštrukturalizačný plán dlžníka a 15. januára 2014 dlžník   predložil   okresnému   súdu   návrh   na   potvrdenie   tohto   reštrukturalizačného   plánu a na skončenie reštruturalizácie.

Okresný súd uznesením zo 16. januára 2014 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka, ktorý   bol   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   14.   januára   2014   a   rozhodol   o   ukončení reštrukturalizácie dlžníka.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   rozsiahlu   argumentáciu   na   podporu   svojho nesúhlasu s postupom a závermi okresného súdu, keď tento schválil reštrukturalizačný plán dlžníka, pričom tento postup a rozhodnutie okresného súdu zo 16. januára 2014 hodnotí ako ústavne nesúladné.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opísala   charakter   a   dôvodnosť   ňou   prihlásených pohľadávok   proti   dlžníkovi   do   reštrukturalizačného   konania,   uviedla,   že   tieto   boli predmetom   konania   vedeného   Vyšším   krajinským   súdom   v   Nemecku   a   konanie   bolo prerušené   práve   z   dôvodu   povolenia   reštrukturalizácie   dlžníka.   Sťažovateľka   zároveň uviedla, že „sa dôvodne domnieva, že Dlžník podal návrh na povolenie reštrukturalizácie v danom čase práve s cieľom vyhnúť sa právoplatnosti rozsudku Vyššieho Krajinského Súdu a vymáhaniu súdom priznaných pohľadávok“.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľka uviedla, že pohľadávky spolu v objeme približne 66 % prihlásených nezabezpečených pohľadávok do reštrukturalizácie, vrátane ňou prihlásených pohľadávok boli správcom popreté a nepopreté zostali v podstate zabezpečené   pohľadávky   bánk   ako   veriteľov   v   objeme   približne   34   %   z   celkových prihlásených   pohľadávok,   čím „bolo   veriteľom   34 %-ného   objemu   prihlásených pohľadávok   priznaných   viac   ako   97 %   hlasovacích   práv“. Následne   nepopretí   veritelia schválili reštrukturalizačný plán, ktorý potvrdil okresný súd napadnutým uznesením a podľa ktorého „Bankám bola priznaná 100 % miera uspokojenia plus úroky, nezabezpečeným veriteľom len zanedbateľná 4 % miera uspokojenia...“.

V nadväznosti na uvedené   sťažovateľka   namieta, že „Popretým   nezabezpečeným veriteľom   tak   bola   postupom   Správcu   upretá   možnosť   zúčastňovať   sa   na   príprave a schvaľovaní   reštrukturalizačného   plánu   a   možnosť   rozhodovať   o   miere   vlastného uspokojenia a o miere, v ktorej budú na základe reštrukturalizačného plánu Dlžníkovi ich pohľadávky   odpustené.   Je   pritom   zrejmé,   že   keby   k   popretiu   predmetných   pohľadávok zo strany Správcu nebolo došlo, reštrukturalizačný plán by nebol schválený...“.

Sťažovateľka vyslovuje podozrenie „z existencie vopred koordinovaného postupu Správcu, Dlžníka a Bánk na úkor ostatných, najmä popretých, veriteľov...“.

Sťažovateľka   namietala,   že   okresný   súd   sa   nevysporiadal   s   jej   námietkami uvedenými už v priebehu reštrukturalizačného konania, ako aj v jej podnete na vyhlásenie konkurzu   na   majetok   dlžníka,   a   to   s   namietaným   konfliktom   záujmov   v   dôsledku majetkového   a   personálneho   prepojenia   reštrukturalizačného   správcu   na   advokátsku kanceláriu poskytujúcu právne služby niektorým z nepopretých veriteľov.

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   existujúce   podozrenia   z   trestnej   činnosti   konateľa a spoločníka   dlžníka,   podozrenia   z   existencie   fiktívnych   transakcií   dlžníka,   keď „Dňa 30. januára 2014 sa v médiách objavila správa, podľa ktorej bol... (konateľ a spoločník Dlžníka) obvinený zo spáchania daňových podvodov a bol vzatý za do väzby“, a v tejto súvislosti namietala, že okresný súd sa nevysporiadal s jej námietkami uvedenými už v priebehu reštrukturalizačného konania, že „prihlásené pohľadávky Bánk boli zabezpečené pohľadávkami Dlžníka z pochybných obchodov“, a domnieva sa, že „pohľadávky Bánk boli zabezpečené bezcennými   pohľadávkami Dlžníka a v prípade speňaženia   tejto   oddelenej podstaty v konkurze by Banky získali veľmi nízke uspokojenie“.

Sťažovateľka namietala „Porušenie postupu pri príprave plánu“ a k tomu uviedla:«Sťažovateľ má za to, že už Posudok, ktorý tvorí základ pre zhodnotenie obchodného a finančného stavu Dlžníka a pre odporučenie či neodporučenie reštrukturalizácie Dlžníka, bol vypracovaný v rozpore so zákonom. Na túto skutočnosť poukázal Sťažovateľ v podnete na vyhlásenie konkurzu na majetok Dlžníka...

Nevyhnutným   predpokladom   pre   riadne   splnenie   povinnosti   Správcu   posúdiť s odbornou starostlivosťou finančnú situáciu Dlžníka je povinnosť preskúmať, či finančná situácia   Dlžníka   je   zachytená   a   účtovníctvo   vedené   v   súlade   s   princípmi   a   pravidlami vedenia účtovníctva vyplývajúcim zo zákonných a podzákonných účtovných predpisov. Z Posudku je zjavné, že Dlžník (i.) netvoril opravné položky na svoje pohľadávky v dostatočnom rozsahu vo výške niekoľkých miliónov EUR, čo malo priamy vplyv na výšku účtovnej a skutočnej hodnoty majetku Dlžníka a (ii.) nezaúčtoval a netvoril rezervy na záväzky, prebiehajúce a hroziace súdne spory a iné riziká a straty, opäť vo výške niekoľkých miliónov   EUR,   o   ktorých   už   bolo   vykonateľné   rozhodnuté,   resp.   ktoré   boli   predmetom súdnych/správnych konaní, čo malo bezprostredný vplyv na výšku záväzkov Dlžníka. Dôsledkom   nesprávneho   vedenia   účtovníctva   nebol   „kozmetický“,   ale   zásadný rozdiel medzi formálne účtovne vedeným a skutočným finančným stavom Dlžníka. Vernosť a pravdivosť účtovnej evidencie Dlžníka si Správca v celom rozsahu osvojil bez toho, aby ju akokoľvek preskúmal...»

Sťažovateľka   namietala   aj „Dosiahnutie   prijatia   Plánu   poskytnutím   osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu“, k čomu uviedla:

«Ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   zabezpečení   veritelia   -   Banky   mali   svoje pohľadávky zabezpečené v dominantnej časti pohľadávkami Dlžníka z obchodného styku, ktoré z dôvodu zrejme často fiktívneho charakteru obchodných vzťahov Dlžníka vykazujú veľmi   nízku   reálnu   hodnotu.   Je   očividné,   že   Banky   by   v   prípade   speňaženia   týchto „bezcenných“ pohľadávok tvoriacich oddelenú podstatu v konkurze boli uspokojené len v nízkej miere.

Samotný Posudok oceňuje hodnoty pohľadávok Dlžníka pri optimistickom scenári najviac   na   50   %   ich   účtovnej   hodnoty.   Banky   boli   pritom,   vo   vzťahu   k   niektorým pohľadávkam, zapísané do Notárskeho centrálneho registra záložných práv v poradí ako druhý   až   piaty   záložný   veriteľ;   t. z.   jeden   a   ten   istý   predmet   zabezpečenia   slúžil na viacnásobné   zabezpečenie   rozličných   veriteľov   (Bánk).   Táto   skutočnosť   nebola v samotnom konaní vôbec zohľadnená, keď všetky pohľadávky Bánk boli kvalifikované ako v plnej   miere   zabezpečené.   Reálna   miera   potenciálneho   uspokojenia   pohľadávok   Bánk zo zálohu teda vôbec nezodpovedá miere uspokojenia priznanej Bankám Plánom....»

Sťažovateľka namietala „Podstatný rozpor Plánu so spoločným záujmom veriteľov“ a s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/01, sp. zn. III. ÚS 72/2010 a sp. zn. I. ÚS 26/2010 uviedla:

„S   ohľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutkové   okolnosti,   t. j.   účelové   popretie pohľadávok všetkých významných nezabezpečených veriteľov a priznanie iba 4 % miery uspokojenia nezabezpečeným veriteľom (ktorých podiel prihlásených pohľadávok navyše tvoril   väčšinu!),   na   jednej   strane   a   priznanie   97   %   hlasovacích   práv   a 100   %   miery uspokojenia   zabezpečeným   veriteľom,   ktorých   podiel   prihlásených   pohľadávok   tvoril menšinu   a   ich   zabezpečenie   bolo   prevažne   bezcenné,   považujeme   Plán   za   jednoznačne nespravodlivý   vo   vzťahu   ku   všetkým   nezabezpečeným   veriteľom,   a   teda   i   v   rozpore so spoločným záujmom veriteľov.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ERR European Rail Rent GmbH, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2,   čl.   144 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn. 1 R/2/2013, bolo porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 16. januára 2014, spis. zn. 1 R/2/2013, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia ERR European Rail Rent GmbH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Vzhľadom   na obsah sťažnosti   ústavný súd konštatuje,   že   označenie   namietaného rozhodnutia   okresného   súdu   v   petite   sťažnosti   ako „rozsudok“ namiesto   „uznesenie“ považuje len za zrejmú nesprávnosťou pri písaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka   ako   účastníčka   reštrukturalizačného   konania, ktorá   si   prihlásila   ako veriteľka   svoje   pohľadávky   voči   dlžníkovi,   proti   ktorému   je   vedené   reštrukturalizačné konanie, namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   uznesením   okresného   súdu   zo   16.   januára   2014,   ktorým   okresný   súd   potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka a rozhodol o ukončení reštrukturalizácie dlžníka.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom.“.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii uviedla: „Fakt, že Súd nevykonal nad postupom Správcu, Dlžníka a veriteľskými orgánmi nijaký efektívny dohľad, tak ako mu ukladá § 131 ZoKR, najmä riadne nepreskúmal Posudok, dopyty Sťažovateľa na prvej schôdzi veriteľov, Podnet na konverziu na konkurz, a v nadväznosti na to potvrdil Plán, postup pri príprave ktorého sa prieči ustanoveniam ZoKR, neposkytol Sťažovateľovi účinnú súdnu ochranu tak, ako mu je garantovaná čl. 46 Ústavy....“

Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka schválený   schôdzou   veriteľov,   založil   na   svojom   zistení,   že   nie   sú   naplnené   dôvody na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého: „Súd uznesením zamietne plán, ak

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri   príprave   plánu, hlasovaní o pláne alebo iné   ustanovenia   týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,

c)   plán   nebol   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   alebo   dlžníkom;   to   neplatí,   ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.“

Z obsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, že podľa nej boli splnené podmienky na zastavenie reštrukturalizácie podľa § 154 ods. 1 písm. a), b) a d) zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   schválením   plánu neprípustne preferoval záujmy bánk a neposkytol súdnu ochranu jej pohľadávkam, pričom podľa   nej   by   pohľadávky   bánk   vzhľadom   na   ich   sporné   zabezpečenie   boli   uspokojené v nižšom   rozsahu   ako   100   %-nom   podľa   reštrukturalizačného   plánu   a   jej   pohľadávky vo vyššom rozsahu ako 4 %-nom podľa reštrukturalizačného plánu.

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   to,   že   hoci   svoje   argumenty   svedčiace   o   danosti dôvodov na postup podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prezentovala svojimi   podaniami   a   podnetmi   v priebehu   reštrukturalizačného   konania   (podnetom na zastavenie reštrukturalizácie), okresný súd ich neakceptoval ani v priebehu konania ako ani pri schvaľovaní plánu napadnutým uznesením.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie   skutkového stavu   veci,   a taktiež   že nie   je v   poradí ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľky.   Taktiež   poukazuje na to,   že   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73,   X.   v.   United Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Vzhľadom na uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“, vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu namietané   sťažovateľkou,   keď   vo   svojej   sťažnosti   vyslovuje   podozrenie „z   existencie vopred   koordinovaného   postupu   Správcu,   Dlžníka   a   Bánk   na   úkor   ostatných,   najmä popretých, veriteľov“, namieta konfliktom záujmov v dôsledku majetkového a personálneho prepojenia   reštrukturalizačného   správcu   na   advokátsku   kanceláriu   poskytujúcu   právne služby   niektorým   z   nepopretých   veriteľov,   poukazuje   na   podozrenie   z   trestnej   činnosti konateľa   a   spoločníka   dlžníka,   namieta   zabezpečenie   pohľadávok   bánk „pohľadávkami Dlžníka   z   pochybných   obchodov“ a „bezcennými   pohľadávkami   Dlžníka“,   namieta „Porušenie postupu pri príprave plánu“, keď správca nevyhodnotil relevantne nedostatky v účtovníctve dlžníka a nesprávne zhodnotil jeho obchodnú a finančnú situáciu a namietal „Dosiahnutie prijatia Plánu poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   predmetom   skúmania   ústavného   súdu   bolo   iba   to,   či potvrdením   plánu   nemohlo   dôjsť   k   zásahu   do   označených   práv   sťažovateľky.   Inak povedané,   ústavný   súd   skúmal,   či   napadnutým   uznesením   okresný   súd   poskytol sťažovateľke   spravodlivú   súdnu   ochranu   pri   rešpektovaní   materiálnej   rovnosti   všetkých veriteľov   v   reštrukturalizačnom   konaní.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   takto   vymedzenom predmete   skúmania   obmedzil   na   prieskum   sťažovateľkou   namietaného „Podstatného rozporu Plánu so spoločným záujmom veriteľov“.

V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny obsah tohto pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti od individuálnych či skupinových   záujmov   jednotlivých   (skupín)   veriteľov].   Spoločný   záujem   veriteľov   pri kolektívnom   (spravidla   postupnom,   resp.   neúplnom)   uspokojení   veriteľov v reštrukturalizácii   prima   facie   nekorešponduje   s   individuálnymi   záujmami   jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí   (nechce   vidieť)   dôvod,   prečo   by   mal   byť   v   akomkoľvek   rozsahu   ukrátený   pri uspokojení   svojej   pohľadávky   v   prospech   uspokojenia   iného/iných   veriteľa/veriteľov dlžníka. To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel   reštrukturalizácie,   ktorej   imanentnou   črtou   je   práve   zabránenie   individuálnemu uplatňovaniu   či   výkonu   práv   jednotlivých   veriteľov   v   prospech   ich   kolektívneho uspokojenia (I. ÚS 200/2011).

Nie   je   sporné,   že   reštrukturalizácia   je   šetrnejšia   než   konkurz.   Kým   konkurz   má likvidačný   charakter,   podmienkou   čo   i   len   odporučenia   reštrukturalizácie   správcom   je zachovanie   aspoň   podstatnej   časti   prevádzky   podniku   dlžníka   a   predpoklad   väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi (nepripúšťajú sa exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; § 114 ods. 1 písm. b) a c) zákona o konkurze a reštrukturalizácii], čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu (I. ÚS 200/2011).

Pri   zvažovaní   potenciálneho   uspokojenia   veriteľov   v   konkurze   vyhlásenom v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre zamietnutie plánu je povinnosťou okresného súdu   skúmať   možnosť   uspokojenia   všetkých   (minoritných   aj   majoritných)   veriteľov v likvidačnom   konkurze.   Túto   jeho   povinnosť   možno   vyvodiť   zo   základných   zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia ich pohľadávok.

V   súdenom   prípade   reštrukturalizačný   plán   predpokladal   100   %   uspokojenie pohľadávok bánk ako minoritných zabezpečených veriteľov a 4 % uspokojenie ostatných majoritných   veriteľov   vrátane   sťažovateľa,   s   pohľadávkami   bez   zabezpečenia,   pričom z obsahu reštrukturalizačného plánu vyplýva, že väčší rozsah uspokojenia by títo veritelia nemohli dosiahnuť ani v prípade konkurzného konania.

Po preskúmaní uznesenia okresného súdu zo 16. januára 2014 ústavný súd preto uzatvára,   že   argumentácia   sťažovateľky   nenasvedčuje   možnosti   porušenia   označených práva sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú   udržateľnosť   záverov   okresného   súdu.   Sťažovateľkou   uvádzané   námietky   voči záverom   okresného   súdu   o   nezistení   zákonných   dôvodov   podľa   §   154   ods.   1   zákona o konkurze   a reštrukturalizácii   pre   zamietnutie   reštrukturalizačného   plánu   nezakladajú dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Zároveň   ústavný   súd   vzal   do   úvahy,   že   okresný   súd   sa   už   v   priebehu reštrukturalizácie v rámci dohľadu nad konaním zaoberal a vysporiadal so sťažovateľkou namietanými porušeniami povinností reštrukturalizačného správcu, a to na základe podnetu sťažovateľky na zastavenie reštrukturalizácie a začatie konkurzného konania v zmysle § 131 ods.   2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,   pričom   okresný   súd podnet   sťažovateľky nevyhodnotil ako dôvodný a reštrukturalizáciu nezastavil.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľky uznesením okresného súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014