znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 311/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   F.,   t.   č.   vo   výkone   trestu odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. F. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 16/2006-994 z 5. decembra 2006 (ďalej aj „rozhodnutie   okresného   súdu“)   uznaný   vinným   okrem   iného   aj   z trestného   činu   lúpeže formou   spolupáchateľstva,   za   čo   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody vo výmere   13   rokov   so   zaradením   do   tretej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Krajský   súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. 3 To 1/07-1038 z 8. februára 2007 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol sťažovateľom podané odvolanie ako nedôvodné. Rovnako tak postupoval aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí pri odmietnutí sťažovateľom   podaného   dovolania.   V ostatnom   podal   sťažovateľ   sťažnosť   na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti atakoval právne závery najvyššieho súdu v jeho napadnutom   rozhodnutí,   ktorého   argumentáciu   vedúcu   k odmietnutiu   ním   podaného dovolania   považoval   za „...   nepresvedčivú,   nespravodlivú   a nezákonnú...“.   Podľa sťažovateľa svoje dôvody oprel o viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní pri   vedení   dokazovania   v prípravnom   konaní,   na   ktoré   aj   samostatnými   písomnými podaniami upozornil orgány prokuratúry a súdnej moci: „Obvinený nemôže za to, že jeho sťažnosti   nevyústili   do   trestného   stíhania   policajta/vyšetrovateľa   a do   opakovania namietaných   úkonov,   ale   že   prokuratúra   to   uzavrela   iba   tým,   že   moje   výhrady   stratili opodstatnenie tým, že vec prevzal iný vyšetrovateľ...“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 35/2011 a jeho uznesením z 21.   februára   2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 zrušuje a vec vracia najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu...   ukladá zaplatiť   trovy   konania na účet   právneho zástupcu sťažovateľa...

4.   Najvyšší   súd...   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   na   účet   kancelárie ústavného súdu...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   v nedostatočnej   miere   vysporiadal   s jeho predostretou argumentáciou, ním nastolenými dovolacími dôvodmi, pričom nepresvedčivo a nezákonne odobril ním poukázané závažné pochybenia, až nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní pri vedení dokazovania za súbežnej ignorácie týchto pochybení v jeho trestnej veci rozhodujúcich súdov nižšej inštancie.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 v podstatnom dôvodil:

«Pokiaľ   ide   o   dovolacie   námietky   zakladajúce   podľa   obvineného   naplnenie dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.,   treba   podotknúť,   že dôvodom pre podanie dovolania podľa písm. c/ § 371 ods. 1 Tr. por. je, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Pod pojmom zásadné porušenie práva na obhajobu   mal   zákonodarca   na   mysli,   že   v   konaní   boli   najmä   porušené   ustanovenia o povinnej obhajobe. Táto podmienka dovolania je spravidla splnená vtedy, ak obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu, napriek tomu, že ho mal mať, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase aj skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo dovolaním napadnuté. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   obsahu   procesného   spisu   a   zo   zvukových záznamov   o   hlavných   pojednávaniach   zistil,   že   obvinený   M.   F.   vo   svojich   dovolacích námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred okresným a krajským súdom   (nezákonnosť   vedenia   výsluchu   obvineného   dňa   24.   marca   2005,   nespôsobilosť vykonávať práva obvineného pri výsluchu pred sudcom dňa 25. marca 2005 v dôsledku podania   lieku   Diazepam),   pričom   konajúce   súdy   sa   s   týmito   námietkami   obvineného   v pôvodnom konám zaoberali a náležité vysporiadali.

Najvyšší   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   obvinenému   M.   F.   bola   opatrením Okresného súdu Trenčín z 24. marca 2005 za obhajkyňu ustanovená JUDr. D. M., ktorá bola   v   uvedený   deň   prítomná   počas   celého   výsluchu   obvineného   pred   vyšetrovateľom. Obvinený   teda   mal   možnosť   vykonávať   svoje   právo   na   obhajobu   nielen   sám,   ale   i prostredníctvom   obhajcu.   Tvrdenie   dovolateľa,   že   pred   týmto   výsluchom   mu   nebolo umožnené radiť sa so svojou obhajkyňou bolo vyvrátené už v pôvodnom konaní, nakoľko JUDr. J. Š., ktorý sa ako obhajca obvineného M. H. predmetného výsluchu zúčastnil na hlavnom pojednávaní 16. mája 2006 uviedol, že obvinenému bola umožnená aj porada s obhajkyňou, kvôli ktorej ostatné zúčastnené osoby čakali 15 minút.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného M. F. uskutočneného 24. marca 2005 (č. 1. 316- 322 spisu) dovolací súd zistil, že obvinenému bolo pred výsluchom oznámené uznesenie o vznesení   obvinenia,   k čomu   sa   vyjadril   tak,   že   nie   všetky   okolnosti   v ňom   uvedené   sú pravdivé a podrobne sa k nim vyjadrí vo výpovedi. Obvinený bol zároveň riadne poučený o svojich právach a súhlasil s tým, aby ho v konaní zastupovala ustanovená obhajkyňa JUDr. D.   M.   Po   skončení   výsluchu   si   zápisnicu   o   ňom   prečítal,   pričom   nežiadal,   aby   bola zmenená, či doplnená a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpísal. Dovolacie námietky obvineného ohľadom porušovania viacerých čiastkových práv práva na obhajobu pri tomto výsluchu sú teda celkom zjavne nedôvodné.

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práva   na   obhajobu   v   súvislosti   s   výsluchom obvineného M. F. pred sudcom, ktorý dňa 25. marca 2005 rozhodoval o návrhu na jeho vzatie do väzby, pozornosti dovolacíeho súdu neuniklo, že hoci obvinený podľa dovolacích námietok mal byť omámený liekom Diazepam, pri ňom uvádzal rovnaké skutočnosti, aké neskôr uviedol v písomných dôvodoch svojich sťažností podaných proti rozhodnutiam o väzbe. Z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 22. apríla 2005, sp. zn. 3 Tpo 39/05 (č. 1. 48 spisu) vyplýva, že obvinený sa domáhal zrušenia sťažnosťou napadnutého uznesenia zo dňa 25. marca 2005 a prepustenia na slobodu s poukazom na to, že k spáchaniu trestného činu, na ktorý ho nahovoril spoluobvinený M. H., sa priznal a oľutoval ho. V odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo 4. júla 2005, sp. zn. 3 Tpo 58/05 (č. 1. 53 spisu) sa uvádza, že obvinený svoju sťažnosť proti uzneseniu o rozšírení dôvodov väzby odôvodnil i tým, že ku skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa vyjadroval jednoznačne, k vlámaniu do domu bol prinútený, pri poškodenej nebol a obvinený H. držal vankúšom na posteli poškodenú, pričom k duseniu poškodenej vôbec nedošlo.

Aj uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že obvinený M. F. bol i po podaní lieku Diazepam (5 mg) dňa 25. marca 2005 schopný zúčastniť sa na výsluchu pred sudcom rozhodujúcim   o   návrhu   na   jeho   vzatie   do   väzby,   ako   to   o   11.35   hod.   uvedeného   dňa konštatovala MUDr. K. K., ktorá obvinenému tento liek podala. Výsluch obvineného sa uskutočnil v čase od 14.00 hod. do 14.45 hod. a zo zápisnice o tomto výsluchu (č. 1. 38-43 spisu) vyplýva, že obvinený bol schopný realizovať svoje právo na obhajobu spôsobom predpokladaným zákonom, keďže okolnosti uvedené pri tomto výsluchu („ja som babku nedusil, ale bol to H.“, „naozaj je mi ľúto toho čoho som sa dopustil“), na svoju obhajobu neskôr obdobne použil aj pri odôvodnení opravných prostriedkov, kedy už pod vplyvom spomenutého lieku evidentne nebol. Navyše dovolací súd dodáva, že obhajkyňa obvineného bola prítomná počas celého výsluchu obvineného pred sudcom a obvinený bol pred začatím výsluchu opätovne poučený.

Pokiaľ ide o dovolacie námietky zakladajúce podľa obvineného M.   F.   naplnenie dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   e/   Tr.   por.   (falšovanie   zápisníc vyšetrovateľom,   klamanie   pred   súdom   pri   výsluchu   v   procesnom   postavení   svedka   po zložení prísahy), treba podotknúť, že ich opodstatnenosť môže preukázať jedine právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorý by vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. uznával vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., resp. zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. Takýto rozsudok   však   obvinený   k   dovolaniu   nepripojil   a   neuviedol   ani,   že   by   sa   voči vyšetrovateľovi kpt. Ing. J. M. viedlo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy. Dovolateľ si tak vo svojich tvrdeniach osobuje právo rozhodovať o tom, či sa určitá osoba dopustila trestného   činu,   ktoré   právo   však   v   právnom   štáte   prislúcha   výlučne   súdu   a falšovanie zápisníc,   resp.   úmyselné   uvádzanie   neprávd   svedkom   nemôže   preukazovať   ani   žiaden znalecký posudok, ako sa to mylne domnieva dovolateľ.

Dovolacie námietky obvineného M. F., ktoré majú preukázať existenciu dovolacieho dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.   sú   obsahovo   obdobné,   ako   námietky preukazujúce podľa dovolateľa naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., a preto pre ne mutatis mutandis platí to, čo bolo vyššie uvedené.

Navyše však Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že pri výsluchoch obvinených M.   F.   a   M.   H.,   ktoré   sa   uskutočnili   dňa   24.   marca   2005,   boli   okrem   vypočúvajúceho vyšetrovateľa kpt. Ing. J. M. a príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky npor. E. J.,   prítomní   aj   obhajcovia   obvinených   JUDr. D.   M.   a   JUDr.   J.   Š.   Nakoľko   zo   strany obvineného M. F. došlo k spochybneniu zákonnosti vedenia jeho výsluchu v uvedený deň, bol v procesnom postavení svedka prvostupňovým súdom vypočutý i vyšetrovateľ kpt. Ing. J. M.,   ktorý   na   hlavnom   pojednávaní   uviedol,   že   obvinenému   M.   F.   bola   pred   začatím výsluchu umožnená porada s obhajkyňou a po porade a zákonných poučeniach obvinený vypovedal   sám,   spontánne.   Obhajca   JUDr.   J.   Š.   potvrdil   pravdivosť   výpovede vyšetrovateľa, keď na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že obvinený vypovedal spontánne a nikto ho k výpovedi nenútil a ďalej uviedol, že aj výsluch jeho klienta obvineného M. H. bol vedený v súlade s Trestným poriadkom.

Z celkového počtu päť osôb prítomných pri každom z týchto výsluchov, tak tvrdenia obvineného M. F. o ich nezákonnosti vyvracali už v pôvodnom konaní výpovede dvoch zúčastnených osôb.

V súlade so zákonom teda postupoval okresný súd, keď zápisnice o týchto výsluchoch oboznámil ich prečítaním podľa § 258 ods. 4 Tr. por.

Nemožno prisvedčiť ani námietkam dovolateľa o tom, že výpovede obvinených boli iba skopírované z predchádzajúcich zápisníc o ich výpovediach v procesnom postavení svedka.   Hoci   podľa   ustálenej   judikatúry   nie   je   možné   pri   skúmaní   viny   obvineného vychádzať   z   jeho   skoršej   svedeckej   výpovede,   pre   potreby   dovolacieho   konania   možno skoršiu   výpoveď   páchateľa   v   procesnom   postavení   svedka   porovnať   s   jeho   výpoveďou v procesnom postavení obvineného, len a práve za účelom skúmania existencie niektorého z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1. Porovnaním týchto zápisníc tak dovolací súd   zistil,   že   obvinenými   uvádzané   okolnosti   týkajúce   sa   skutku   uvedeného   v   bode   4/ prvostupňového rozsudku sú v detailoch odlišné. Vo výpovedi obvineného M. H. sa totiž na šiestej strane uvádzajú detaily (... nad posteľou svietilo malé „večné“ svetielko červenej farby...),   ktoré   vo   svojej   predchádzajúcej   výpovedi   v   postavení   svedka   neuviedol,   Čo vylučuje   dovolateľom   namietané   neprotokolovanie   výpovede   podľa   priamej   reči vypočúvaného.   Okrem   toho   obvinenému   M.   H.   boli   zo   strany   vyšetrovateľa   a obhajcov položené viaceré otázky, pričom jeho odpovede na ne boli do zápisnice zaznamenané v súlade   s   §   95   zákona   č.   141/1961   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   v   znení   neskorších predpisov (viď č. 1. 355-356 spisu).

Pokiaľ obvinený M. H. v dovolateľom predloženej zápisnici o podaní vysvetlenia, spísanej na Krajskej prokuratúre v Trenčíne dňa 19. júna 2007, ex post udáva, že jeho výsluch sa neuskutočnil v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, možno podotknúť, že tento obvinený vykonáva trest odňatia slobody v rovnakom nápravnovýchovnom ústave ako obvinený M. F., sú spolu v každodennom kontakte na pracovisku, pričom jeho pôvodné postavenie ako spoluobvineného v posudzovanej veci mu umožňuje, aby sa rovnako ako v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, aj po právoplatnom skončení trestného konania naďalej obhajoval spôsobom, akým uzná za vhodné, t. j. môže aj klamať a zavádzať: Nové skutkové   okolnosti   uvádzané   M.   H.   však   v   každom   prípade   nemôžu   byť   predmetom prieskumu v dovolacom konaní, ale prípadne iba predmetom preskúmavania oprávnenosti návrhu na povolenie obnovy konania v posudzovanej veci.»

11.   Z   dôvodu   obsahovej   nadväznosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu s rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 1/07-1038 z 8. februára 2007 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto rozhodnutia:

„Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal vo vzťahu k obžalovaným M. F. a M. H. u skutkov pod bodmi 2, 3 a 4 vo vzťahu k výrokom o trestoch všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých   spáchal   obžalovaný   M.   H.   skutok   pod   bodom   4   výrokovej   časti   napadnutého rozsudku a   obžalovaný M.   F.   skutky pod   bodmi 2,   3   a 4   výrokovej časti   napadnutého rozsudku, keď vo vzťahu ku skutku pod bodom 1 u obžalovaného M. F. okresný súd na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods.6 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného, že zo spáchania skutku pod bodom 1 je vinný a v súlade s ustanovením § 257 ods.7 Tr. por. zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, ako obžalovaný spáchanie skutku pod bodom 1 priznal, sa nevykoná. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Tr. por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   sa   vyrovnal s obhajobou   obidvoch obžalovaných   predovšetkým vo vzťahu   ku skutku pod bodom 4 i akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval   (krajský   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   i   s odôvodnením   právneho   posúdenia   konania   páchateľov   pod   bodom   4   v tom   smere,   ako reagoval   na   odvolacie   námietky   obžalovaného   M.   H.),   keď   posudzoval   dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd na seba navzájom   nadväzujú,   navzájom   sa   podporujú   a   dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd pochybnosti o správnosti skutkových záverov súdu prvého stupňa. Aj keď obžalovaný M. F. po   pôvodne   priznávajúcich   výpovediach   v   prípravnom   konaní   a to   jednak   z časového hľadiska bezprostredne nadväzujúcej na spáchanie skutku pred vyšetrovateľom a jednak učinenej   pred   sudcom,   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   jeho   vzatie   do   väzby   a   to   aj   v prítomnosti   obhajcov   JUDr.   J.   Š.   a   JUDr.   D.   M.   v   ďalšom   štádiu   trestného   stíhania spáchanie skutku pod bodom 4 (ďalej len skutku) už nepriznával, jeho obhajobné tvrdenia spočívajúce predovšetkým v popieraní vôbec svojej prítomnosti na mieste činu, okresný súd dôvodne   neakceptoval   a to   s poukazom   na   už   spomenuté   priznávajúce   výpovede obžalovaného, s ktorými v zásadných veciach korešpondujú aj ostatné vo veci vykonané dôkazy a z nich predovšetkým tiež priznávajúca výpoveď spoluobžalovaného M. H., v ktorej ako spolupáchateľa zároveň usvedčil aj obžalovaného M. F., pričom o objektívnosti jeho výpovede neboli (napriek ďalším obhajobným prejavom obžalovaného M. F.) zistené žiadne relevantné pochybnosti a aj na podklade ďalších vo veci vykonaných dôkazov podrobne popísaných   v odôvodnení prvostupňového rozsudku,   na ktoré v podrobnostiach   odvolací súd len poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje, správne uznal i obžalovaného M. F. za vinného aj zo spáchania skutku pod bodom 4 výrokovej časti napadnutého rozsudku, keď   pritom   ani   odvolací   súd   nezistil,   že   by   akýmkoľvek   spôsobom   boli   porušené   jeho obhajobné práva, naopak, okresný súd akceptoval všetky ním dôvodne podané návrhy na doplnenie   dokazovania,   pokiaľ   súviseli   s prejednávaným   prípadom.   Vychádzajúc   potom z takto   správne   zisteného   skutkového   stavu   nepochybil   okresný   súd   ani   keď   konanie obidvoch   obžalovaných   posúdil   spôsobom   uvedeným   vo   výrokovej   časti   napadnutého rozsudku.

Odvolací súd dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a právnym záverom ako súd prvého stupňa a úplne si osvojil tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia   a právne   závery,   preto   v podrobnostiach   len   poukazuje   na   príslušnú   časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.“

12.   Z   dôvodu   obsahovej   spojitosti   rozhodnutia   krajského   súdu   s rozsudkom okresného súdu č. k. 5 T 16/2006-994 z 5. decembra 2006 považoval ústavný súd reflektujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa za potrebné uviesť aj podstatnú argumentáciu z tohto rozhodnutia:

„Na   základe   vykonaných   a   vyhodnotených   dôkazov   mal   senát   okresného   súdu jednoznačne preukázané, že skutku 4 rozsudku, sa obžalovaný M. F. a obžalovaný M. H. dopustili   v   celom   rozsahu   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozsudku. Obžalovaných usvedčuje priamo výpoveď obžalovaného F. z prípravného konania zo dňa 24. 03. 2005, ktorú senát okresného súdu vyhodnotil ako vierohodnú, nakoľko táto nebola žiadnym relevantným dôkazom vyvrátená a jej pravdivosť je potvrdená vykonanými dôkazmi Kriminalistického expertízneho ústavu v B., a to ohľadne zabezpečenia stôp na mieste činu – odtlačok časti podošvy a DNA na téglikoch od jogurtov. Obžalovaný F. vo svojej výpovedi z prípravného   konania   popísal   priebeh   skutkového   deja   tak,   že   tento   logicky   ostatné vykonané dôkazy dopĺňajú. Zo znaleckého dokazovania KEÚ PZ B. jednoznačne vyplýva, že DNA zistená na všetkých téglikoch je zhodná s DNA obžalovaného H., z čoho vyplýva, že tento   zjedol   všetky   tri   jogurty   tak,   ako   to   obžalovaný   F.   popísal   vo   svojej   výpovedi v prípravnom konaní. Svojou výpoveďou to potvrdil aj pracovník KEÚ PZ B. Ing. E. S. Zároveň   senát   okresného   súdu   posúdil   výpoveď   obžalovaného   H.   ako   čiastočne nevierohodnú   a účelovú   s cieľom   preniesť   spôsobenie   následku   jeho   konania   –   smrti poškodenej   E.   S.   na   obžalovaného   F.   Táto   výpoveď   je   nevierohodná   taktiež   v časti konzumácie   troch   jogurtov,   nakoľko   za   znaleckého   dokazovania   KEU   PZ   B.   bolo jednoznačne   potvrdené,   že   predmetné   jogurty   skonzumoval   len   obžalovaný   M.   H. V ostatných častiach je výpoveď obžalovaného M. H. v zhode s výpoveďou obžalovaného M. F. Svedkovia M. a F. svojimi výpoveďami nepotvrdili, že by obžalovaný F. v čase spáchania trestného činu bol doma a F. zároveň potvrdila výpoveď obžalovaného F. z prípravného konania v tom, že obžalovaný H. mu opakovane volal a chcel od neho niečo a že následne na   to   obžalovaný   F.   odišiel   z domu.   Výpovede   svedkov   M.   a Č.   súd   vyhodnotil   ako nevierohodné v celom rozsahu, nakoľko tieto sú vo vzájomnom rozpore, rozchádzajú sa v podstatných skutočnostiach a pre posúdenie skutkového stavu veci nemajú vplyv, nakoľko skutočnosť, že obžalovaní boli pred spáchaním trestného činu v bare A., kde sa obžalovaný H. vulgárne a agresívne choval voči obžalovanému F., je potvrdená len ďalšou výpoveďou obžalovaného F. z prípravného konania, ktorú súd považoval za nevierohodnú. Obžalovaný M.   F.   v   ďalších   výpovediach   urobených   v   prípravnom   konaní   ako   aj   na   hlavnom pojednávaní účelovo a tendenčne popieral spáchanie trestnej činnosti. Tvrdil, že predmetný dom ukázal obžalovanému M. H. len, pod vplyvom vyhrážok. Taktiež tvrdil, že obžalovaný M. H. sa mu mal prostredníctvom svedka S. B. vyhrážať aj vo výkone väzby. Tvrdenia obžalovaného neboli žiadnymi dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní preukázané. Obrana obžalovaného, ktorou chcel dokázať, že pri jeho výsluchu v prípravnom konaní dňa 24. 03. 2005 nebol dodržaný zákonný postup, nakoľko pred výsluchom bol bitý príslušníkmi Policajného   zboru   a pod   vplyvom   lieku   diazepam,   bola   senátom   okresného   súdu vyhodnotená   ako   účelová,   pretože   z vykonaných   dôkazov   –   výsluchu   svedka   Ing.   M.   je zrejmé, že výsluch sa viedol riadne, tak ako je zaprotokolované v zápisnici o výsluchu, ďalej z výpovede svedkyne MUDr. K. z prípravného konania vyplýva, že podanie lieku diazepam u obžalovaného s ohľadom na čas podania, jeho množstvo ako aj odstup od použitia lieku po výsluch, nemalo podstatný vplyv na jeho rozhodnutie sa a pri prepustení bol schopný výsluchu a zároveň senát okresného súdu vychádzal z toho, že počas predmetného výsluchu obžalovaného F. boli prítomní aj dvaja obhajcovia, ktorí nenamietali priebeh výsluchu ani jeho protokoláciu, a to JUDr. J. Š. a JUDr. D. M., ktorá bola obhajkyňou obžalovaného F. Výsluch obžalovaného M. F. začal o 19.45 hod. a trval do 21.45 hod. Konkrétne výpoveď obžalovaného M. F. je zapísaná na tri aj štvrť strany, čo časovo zodpovedá rečovej vade ktorou obžalovaný trpí.

Výsluch   obžalovaného   M.   H.   zo   dňa   24.   03.   2002   začal   o 17.30   do   19.40   hod. konkrétna   výpoveď   obžalovaného   M.   H.   je   zapísaná   na   štyri   aj   pol   strany,   teda   táto výpoveď je dlhšia ako výpoveď obžalovaného M. F., keďže M. H. netrpí rečovou vadou. Senát   okresného   súdu   odmietol   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   navrhnuté   na hlavnom pojednávaní obhajcom JUDr. A. K. a obžalovaným M. F. jednak z procesných dôvodov,   rozsah   dokazovania   bol   riadne   v súlade   s trestným   poriadkom   určený   pri predbežnom prejednaní obžaloby. V danom prípade sa nejadnalo o nové dôkazy, na základe ktorých by mohlo dôjsť k podstatnej zmene okolností dôležitých pre rozhodnutie. Obhajca JUDr. K. navrhol vykonať dokazovanie vypočutím svedka P. B. na okolnosť, že bol svedkom odovzdania odkazu od svedka B. obžalovanému F., ktorý senát okresného súdu odmietol, nakoľko z výpovede svedka B., ktorý bol riadne vypočutý na hlavnom pojednávaní vyplýva, že   tento   žiadne   odkazy   pre   iných   väzňov   vo   väzbe   neodovzdával.   Jeho   výpoveď   bola vyhodnotená   ako   vierohodná,   nakoľko   svedok   B.   vypovedal   spontánne   a zhodne   ako v prípravnom konaní. Obhajca ďalej žiadal, aby bol vypočutý major K., a to na okolnosti ohľadne zmeny výpovede svedkov M. a Č., nakoľko v danom prípade sa jedná o dôkaz nový, ktorý   vyplynul   v priebehu   hlavného   pojednávania.   Senát   okresného   súdu   odmietol vykonanie tohto dôkazu z dôvodu, že hoci výpovede uvedených svedkov mali preukázať, že obžalovaný H. robil nátlak na obžalovaného F. v tom zmysle, aby mu ukázal dom, v ktorom nakoniec   došlo   k spáchaniu   predmetného   trestného   činu   pod   bodom   štyri   rozsudku, výpoveď svedka K. by bola pre rozhodnutie nadbytočná nakoľko v danom prípade sa takýto dôkaz javil ako duplicitný pre potvrdenie skutočnosti zrejmej z už vykonaných dôkazov. Obhajca ďalej žiadal vypočuť doktorku MUDr. K., a to vzhľadom na okolnosti zdravotného stavu obžalovaného F. počas jeho zadržania a umiestnenia v nemocnici, ako aj podaniu lieku   diazepam   obžalovanému   pred   výsluchom   na   Okresnom   súde   v Trenčíne,   ktorý rozhodoval o návrhu na vzatie obžalovaného do väzby. K tejto skutočnosti bol vykonaný dôkaz   prečítaním   výpovede   MUDr.   K.   z prípravného   konania.   Senát   okresného   súdu vykonanie   dôkazu   výsluchom   MUDr.   K.   odmietol   z dôvodu,   že   s čítaním   jej   výpovede z prípravného konania na hlavnom pojednávaní v zmysle § 263 od. 1 Trestného poriadku súhlasili   všetky   zúčastnené   strany   a nemali   námietky   k takto   vykonanému   dôkazu. V súvislosti s okolnosťami súvisiacimi s útokom na svedkov M. a Č., dôsledkom ktorého boli výpovede týchto dvoch svedkov v prípravnom konaní zmenené, obhajca žiadal, aby bol ako svedok   vypočutý   M.   R.   K odmietnutiu   tohto   dôkazu   senátom   okresného   súdu   došlo z rovnakého   dôvodu,   ako   v prípade   odmietnutia   dôkazu   výsluchom   svedka   K.,   teda   že výpoveď svedka R., by bola významná iba pre posúdenie, či bol vedený útok na svedkov M. a Č., v danom prípade by to viedlo len k zisteniu, či obžalovaný H. sa správal vulgárne a agresívne   k obžalovanému   F.,   keď   chcel   od   neho   získať   informácie   o dome,   v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Obhajca taktiež žiadal, aby bol v súlade s jeho návrhom zo dňa 15. 11. 2006 pribratý do konania znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie farmácia ohľadne   preukázania   tvrdení   obžalovaného   F.   ohľadom   jeho   zdravotného   stavu a psychického rozpoloženie, ktoré nastalo po podaní lieku diazepam. Senát okresného súdu odmietol   vykonanie   tohto   dôkazu,   pretože   k tejto   skutočnosti   vykonal   dôkaz   prečítaním výpovede   MUDr.   K.   a v prípade   daného   znalca,   by   sa   tento   mohol   vyjadriť   iba k zdravotnému a psychickému stavu obžalovaného F. Posúdenie vierohodnosti a pravdivosti jeho   výpovede   je   právnou   otázkou,   na   ktorú   znalec   z odboru   zdravotníctva   nie   je kompetentný kvalifikovane odpovedať. Senát okresného súdu rovnako odmietol aj návrhy obhajcu   na   vykonanie   dôkazu   výsluchom   svedka,   príslušníka   PZ   J.,   ktorý   vyťažoval obžalovaného,   ako   aj   k spôsobu   vyťažovania   a zároveň   vykonanie   dôkazu   predložením fotografií príslušníkov PZ, ktorí pôsobia v N. a ktorých mal obžalovaný opoznať ako osoby, ktoré ho procesne vyťažovali a vykonávali voči nemu nátlak pred tým než bol procesne vypočutý   ako   obvinený   pred   vyšetrovateľom   M.   Senát   okresného   súdu   v tomto   prípade vychádzal   zo   skutočnosti,   že   vyťažovanie   osôb   príslušníkmi   Policajného   zboru   nie   je dôkazným   prostriedkom   v trestnom   konaní,   a to   s ohľadom   na   §   119   ods.   2   trestného poriadku, ktorý určuje, že dôkazným prostriedkom sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov,   posudky   a odborné   vyjadrenia,   previerka   výpovede   na   mieste,   rekognícia... v neposlednom rade senát okresného súdu poukazuje aj na to, že vyťažovanie obžalovaného príslušníkom   Policajného   zboru   v čase   pred   vykonaním   jeho   výsluchu   nemá   vplyv   na závery, ku ktorým senát okresného súdu došiel na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov na hlavnom pojednávaní.

Jednotlivé dôkazy sa vzájomne dopĺňajú, tvoria logicky a ucelený reťazec dôkazov, ktoré dostatočne a bezpečne odôvodňujú záver o vine oboch obžalovaných... “

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14. V danej veci ústavný súd nezistil, že by právne závery najvyššieho súdu v jeho uznesení sp. zn. 4 Tdo 35/2011 z 21. februára 2012 boli svojvoľné, arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   by   zasahovali   do základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa   názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval,   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické, a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné.   S prihliadnutím   na   aplikáciu príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

15. V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd garantovaných v čl. 127 ods. 1 ústavy.

17. Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   vytýkal   postupu   orgánov   činných   v trestnom konaní   viaceré   podľa   jeho   názoru   chyby/procesné   pochybenia   pri   vedení/vykonávaní dokazovania   v prípravnom   konaní,   ktoré   neboli   relevantne   zohľadnené   ani   vo   veci konajúcimi   súdmi,   v ostatnom   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   K tejto   nosnej argumentácii sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že aj kedy malo v prípravnom konaní dôjsť   k istým   chybám   v rámci   realizovaného   dokazovania,   tieto   vady   vzhľadom   na   ich konvalidáciu   v priebehu   neskôr   realizovaného   viacstupňového   súdneho   dokazovania nemohli byť spôsobilé privodiť materiálne porušenie ním označených práv. Ako už najvyšší súd   vo   svojom   napadnutom   rozhodnutí   konštatoval, výhrady   a námietky   sťažovateľa   sa tiahli celým súdnym konaním vrátane ich upozornenia zo strany sťažovateľa už v rámci prípravného   konania   a   boli   obsahovo   konštantné/totožné:   („Najvyšší   súd...   z obsahu procesného spisu a zo zvukových záznamov o hlavných pojednávaniach zistil, že obvinený... vo svojich dovolacích námietkach v podstate uvádza rovnaké skutočnosti, ako v konaní pred okresným a krajským súdom..., pričom konajúce súdy sa s týmito námietkami... v pôvodnom konaní zaoberali a náležite vysporiadali.“). Ako krajský súd, tak aj okresný súd vo svojich rozhodnutiach   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom reflektovali   na   sťažovateľom   vznesené   obhajobné   tvrdenia,   ním   udané   pochybenia v postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ku   ktorým   v primerane   podrobnej   svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania   a z nich   odvodené   právne   závery.   Okresný   súd   taktiež   v podrobnej argumentácii zdôvodnil   aj to,   prečo odmietol   sťažovateľom   udané návrhy na doplnenie dokazovania   s vysvetlením,   akých   skutočností   sa   nimi   sťažovateľ   domáhal   a tiež zdôvodnenia   ich   prebytočnosti   v kontexte   vykonaným   dokazovaním   verifikovaných skutkových zistení.

18. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru),   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojich ďalších práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, a to za rovnakej argumentačnej línie ako pri namietaní už spomenutých   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   od   porušenia   týchto   práv   odvodzoval   aj porušenie   ďalších   citovaných   práv.   Po   ústavnom   prieskume   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu (a to aj v jeho spojitosti s právnymi závermi súdov nižšej inštancie, pozn.), ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosti, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva účinne využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky slúžiace na revidovanie postupu a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci ustanovených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti svojich právnych   záverov   aj   súdy   nižšej   inštancie   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadali s obhajobnou   argumentáciou   sťažovateľa,   nezistil   ani   porušenie   ním   udaných   ďalších základných práv garantovaných čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, opakované posúdenie jeho žiadosti o ustanovenie advokáta a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012