znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 311/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namieta   porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC/11/2011 a jeho   uznesením   z 8.   apríla   2011,   ako   aj   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 136/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011   doručená   sťažnosť   A.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC/11/2011 a jeho uznesením z 8. apríla 2011, ako aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 136/2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v konaní   o ochranu osobnosti na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 136/2010 domáhala „náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že bola nespravodlivo trestne stíhaná skoro 4 roky. Trestná vec skončila oslobodením spod obžaloby“. Krajský súd po predložení veci na rozhodnutie o vylúčení sudcov   okresného   súdu   predsedom   súdu   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendy na občianskoprávnom a obchodnom úseku z rozhodovania vo veci sťažovateľky z dôvodu ich zaujatosti   proti   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   v dôsledku   ich   negatívneho subjektívneho vzťahu k jeho osobe.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „...   Napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   8.   apríla   2011   nie   je   zdôvodnené   tak,   ako   vyžaduje   zákon,   je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti (§ 157 ods. 2 v   spojení   s   §   167   ods.   2   O.   s.   p.). Krajský   súd   v   Košiciach   svojim   rozhodnutím   zovšeobecnil   vylúčenie   všetkých   sudcov Okresného   súdu   v   Michalovciach   a   to   bez   toho,   aby   konkretizoval   dôvody   vylúčenia u jednotlivých sudcoch. Navyše Krajský súd v Košiciach participuje na prieťahov v konaní, lebo   v   tej   istej   veci   opätovne   rozhodoval   o   tom,   či   sudcovia   Okresného   súdu v Michalovciach sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6 C/136/2010...“.

4.   K porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu [pozri bod 6. 3 a 6. 4 (petit sťažnosti)] sťažovateľka uviedla:

„V   právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Michalovciach   pod   sp.   zn. 6 C/136/2010 bola žaloba doručená Okresnému súdu v Michalovciach ešte dňa 12. októbra 2010 a dnes je už jún 2011 a súd vo veci neurobil žiadny úkon. Tým, že Okresný súd Michalovce (jeho predseda) opakovane predkladá spis Krajskému súdu v Košiciach, ako nadriadenému súdu, na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p. o tom, či sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, tak tým spôsobuje trvalé prieťahy v konaní. Z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 11 C/38/2010 je zrejme, že odvolací súd v uvedenej veci už rozhodol, že zákonná sudkyňa Mgr. M. B. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 6 C 136/2010. Čiže nebol dôvod opakovane v tej istej veci predkladať spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu, či sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Sťažnosť na prieťahy v konaní právny zástupca sťažovateľky podal listom zo dňa 23. 03.   2011   do   rúk   ministerky   spravodlivosti.   Túto   sťažnosť   ministerka   spravodlivosti odstúpila na vybavenie predsedovi Okresného súdu Michalovce a to listom zo dňa 14. apríla 2011. Podpredseda Okresného súdu Michalovce túto sťažnosť vybavil listom zo dňa 13. 05. 2011 a to tak, že právny zástupca nie je účastníkom konaní vedených pod sp. zn. 14 C 121/2010 a 6 C/136/2010. Ďalej, že sťažnosť právny zástupca podáva vo svojom mene a k sťažnosti nie je pripojené plnomocenstvo od účastníkov. Z uvedeného dôvodu k vecnému prerokovaniu sťažnosti pristúpené nebolo...“

5. Sťažovateľka považuje „Konanie porušovateľov... za protiústavné a nezákonné, lebo porušuje základné práva a slobody sťažovateľa zaručené Ústavou SR a Dohovorom“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo A. H., bytom N., zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC/11/2011- 174 a jeho uznesením zo dňa 8. apríla 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   2   NcC/11/2011-174   zo   dňa 8. apríla 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Základné právo A.   H.,   bytom N.,   zaručené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/136/2010 porušené bolo.

4.   Okresnému   súdu   Michalovce   prikazuje   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C/136/2010 konať bez zbytočných prieťahov.

5. A. H.j priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré jej je Krajský súd Košice povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. A. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré jej je Okresný súd Michalovce povinný zaplatiť...

7. Krajský súd Košice spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Michalovce sú povinní uhradiť A. H. trovy konania v sume 311,22 €...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

8. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného   súdu   preto   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne konanie   príslušným   všeobecným   súdom   v   danej   veci   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).

9. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená, musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS   33/04,   IV.   ÚS   163/05,   II.   ÚS   307/06,   II.   ÚS   155/08).   Aj   z   ďalšej   judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   V   naznačených   súvislostiach   ústavný   súd   dodáva,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmto postupom a uznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

11.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   v podstate   (primárne)   napádala   porušenie   svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť označeným rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozhodol o vylúčení sudcov okresného súdu z dôvodu, že títo „sa vyjadrili, že sa cítia vylúčení vo vzťahu k zástupcovi žalobkyne JUDr. J. K. z dôvodu, že vzhľadom na dlhodobý negatívny postoj tohto advokáta k sudcom Okresného   súdu...   nemôžu   zaručiť,   že   vo   veci   objektívne   rozhodnú“.   Podľa   názoru sťažovateľky „toto tvrdenie je nelogické a nemôže sa zakladať na pravde... títo sudcovia v iných   veciach   riadne   pojednávajú   a rozhodujú   aj   v súčasnosti   a nevzniesli   námietku zaujatosti...“.

12. Ak je sťažovateľka toho názoru, že v jej veci pôvodne konajúci sudca/sudcovia nemali byť vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jej procesné   práva   pri   rozhodovaní   krajského   súdu   v   napadnutom   rozhodnutí,   bude   mať možnosť   svoje   výhrady   uplatniť   pri   využití   prostriedkov   právnej   ochrany,   ktoré   jej Občiansky súdny poriadok priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne   opravné   prostriedky,   ale   aj   právo   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

13. V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd zvýrazňuje, že rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľka   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jej dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

14. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu sťažovateľkou   označeným   základným   právam   na   podklade   ich   možného   porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

15. V nadväznosti na právny názor vyslovený v bode 9 [... základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“...] ústavný súd konštatuje, že v danom prípade   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru)   a sťažovateľkou   napadnutým   procesným   rozhodnutím   krajského   súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.

16.   Sťažovateľka   namietala   tiež   porušenie   práva   na   prerokovanie   jej   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného súdu,   lebo „...   bola   žaloba doručená Okresnému súdu...   ešte dňa 12. októbra 2010 a dnes je už jún 2011 a súd vo veci neurobil žiadny úkon“ (pozri tiež bod 4).

Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti (bod 6 – 3, 4) napáda výlučne len postup okresného   súdu,   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd „participuje   na   prieťahov (zrejme prieťahoch, pozn.) v konaní...“ (pozri bod 3).

17.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

18. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

19. Z obsahu samotnej sťažnosti vyplýva, že žaloba bola okresnému súdu doručená 12.   októbra   2010,   krajský   súd   rozhodol   o vylúčení   sudcov   okresného   súdu   uznesením z 8. apríla 2011, ktoré bolo doručené spolu so súdnym spisom okresnému súdu 19. mája 2011   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   23.   mája   2011.   Teda   od   podania   žaloby   do doručenia napadnutého uznesenia prebiehalo konanie pred menovanými súdmi necelých 8 mesiacov.

20. Vzhľadom na uplynutie necelých 8 mesiacov od podania žaloby do doručenia namietaného rozhodnutia krajského súdu právnemu zástupcovi sťažovateľky, počas ktorých menované súdy konali o vylúčení sudcov, nepovažoval ústavný súd za potrebné (účelné) zisťovať   zvlášť   (jednotlivo)   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom. Celkovú   dĺžku   sťažovateľkou   namietaného   konania   jednoznačne   totiž   nie   je   možné kvalifikovať ako konanie so „zbytočnými prieťahmi“.

21. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (bod 6 – 2, 4 až 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. augusta 2011