znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 311/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 31 Cb 158/2000-153   z   5.   júna   2006   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 1 Cob 268/2008-178 z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   31   Cb 158/2000-153   z   5.   júna   2006   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 268/2008-178 z 19. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť C. C. C., a. s., B., sa ako navrhovateľka návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu domáhala od sťažovateľa ako odporcu v 1. rade a ako dlžníka od ďalších dvoch odporcov ako ručiteľov zaplatenia   peňažnej   pohľadávky   z   titulu   vrátenia   úveru   s príslušenstvom.   Úver   bol poskytnutý   sťažovateľovi   právnym   predchodcom   navrhovateľky.   Konanie   o   návrhu navrhovateľky bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 158/2000.

V   priebehu   konania   odporcovia,   ktorí   boli   ručiteľmi   sťažovateľovi   poskytnutého úveru, zaplatili navrhovateľke istinu pohľadávky, a preto navrhovateľka v tejto časti svoj návrh zobrala späť.

Okresný   súd   rozsudkom   zastavil   konanie   v   časti   o   zaplatenie   istiny   pohľadávky 43 370,90 Sk a sťažovateľovi spolu s ostatnými dvoma odporcami uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne sumu 56 121,60 Sk z titulu príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania) a povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy súdneho konania.

Sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   okrem   jeho   výroku o zastavení konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa preskúmal rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti a svojím rozsudkom ho potvrdil.

Sťažovateľ   uviedol,   že   úver,   zaplatenie   ktorého   bolo   predmetom   namietaného súdneho   konania,   chcel   využiť   na   rekonštrukciu   konkrétnej   nehnuteľnosti,   pričom „... po podvode... stratil vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti...“. Ďalej poukázal na vedenie trestného   konania   v   súvislosti   s   podvodom,   na   zbúranie   predmetnej   nehnuteľnosti nezákonným postupom   štátnych   orgánov,   ako aj občianskoprávne konanie,   v ktorom   si uplatňoval svoje nároky na náhradu škody, ktorá mu podvodom a zbúraním nehnuteľnosti mala vzniknúť. Vo vzťahu k nezaplateniu úveru sťažovateľ uviedol, že sa mu „… podarilo v slede udalostí len čiastočne splatiť úver… sa dostal do hmotnej núdze cudzím zavinením a… na čiastky, na ktoré ho navrhovateľ žaloval, dôsledkom svojej sociálnej situácie nemal žiadne finančné prostriedky...“.

Podľa sťažovateľa okresný súd a krajský súd nerozhodli v posudzovanom konaní správne,   keď   sťažovateľom   uvádzané   dôvody,   prečo   nemohol   splniť   svoje   povinnosti dlžníka   (podvodné   konanie,   zbúranie   nehnuteľnosti,   neúspech   v   správnych   a   súdnych konaniach v súvislosti s podvodom a zbúraním nehnuteľnosti), nepovažovali za dôvody, ktoré   by   ho   zbavovali   povinnosti   zaplatiť   jemu   poskytnutý   úver   aj   s   príslušenstvom navrhovateľke.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takto:„1. Základné právo Mgr. O. F., upravené v čl. 1 a čl. 2(2), čl. 3(1), čl. 4(1), čl. 7(1), čl. 10(1), (2), (3) Listiny základných práv a slobôd, a v čl. 20(1) a (2) a čl. 46(1) Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave porušené bolo.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Cb 158/2000 zo dňa 5. júna 2008 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 268/2008 zo dňa 19. marca 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava I a Krajskému súdu v Bratislave zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva a slobody upraveného v čl. 1 a čl. 2(2), čl. 3(1), čl. 4(1), čl. 7(1), čl. 10(1), (2), (3) Listiny základných práv a slobôd a v čl. 20(1) a (2) a čl. 46(1) Ústavy Slovenskej republiky.

4. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 150.000,- € (stopäťdesiat tisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu podľa uvedenej výšky.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov   s   poukazom   na svoju   sociálnu   odkázanosť a   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosť prednostne prerokoval a rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1, 2 a 3 listiny, ako aj porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie označených základných práv a označených článkov listiny v   namietanej   nesprávnosti   právnych   záverov   v   rozsudku   okresného   súdu   a rozsudku krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože tento bol v dôsledku odvolania sťažovateľa preskúmaný krajským súdom. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Okresný   súd   a   krajský   súd   rozhodli   v   posudzovanom   konaní   správne,   keď sťažovateľom uvádzané dôvody, prečo nemohol splniť svoje povinnosti dlžníka (podvodné konanie, zbúranie nehnuteľnosti, neúspech v správnych a súdnych konaniach v súvislosti s podvodom a zbúraním nehnuteľnosti), nepovažovali za dôvody, ktoré by ho zbavovali povinnosti zaplatiť jemu poskytnutý úver aj s príslušenstvom navrhovateľke.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

V danom prípade však nebola preukázaná možnosť porušenia ústavnoprocesných princípov   vyplývajúcich   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   a   preto   nie   je   možné   uvažovať o prípadnom porušení označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré sú právami hmotnoprávneho charakteru.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané poručenie jeho základných práv podľa čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1, 2 a 3 listiny, ako aj porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1   listiny,   podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   rozsudok   krajského   súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia   porušenia označených   článkov   listiny,   pretože   chýba, resp. z argumentácie sťažovateľa nevyplýva príčinná súvislosť medzi označenými článkami listiny a postupom a rozsudkom krajského súdu v posudzovanom konaní.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009