znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 311/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   T.   M.,   Ž.,   a Ing.   M.   Č.,   Ž.,   zastúpených advokátom JUDr. P. V., B., veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 205/04 z 10. augusta 2005 a sp. zn. 5 Obo 90/2006 z 9. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. M. a Ing. M. Č.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2008 doručená sťažnosť Ing.   T. M. a Ing.   M. Č. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 205/04 z 10. augusta 2005 a sp. zn. 5 Obo 90/2006 z 9. apríla 2008 (súčasne namietali aj porušenie „čl. 27 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zák. č. 12/1988 Z. z.“ uvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu).

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú ako žalovaní v 2. a 3. rade účastníkmi konania   o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zo   16.   marca   1998   uzatvorenej   medzi žalovanými   v 1.   rade   –   spoločnosťou   Ž.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   správcom   konkurznej podstaty   JUDr.   J.   J.   (účastníkom   konania   –   žalovaným   vo 4.   rade)   ako   predávajúcim a sťažovateľmi   ako   kupujúcimi,   ktorou   boli   prevedené   nehnuteľnosti   (obytný   dom a pozemok) nachádzajúce sa v katastrálnom území Ž.

Žalobcami (v 1. až 8. rade) sú doterajší užívatelia bytov v predmetnom obytnom dome (súpisné číslo 641 v Ž.).

O žalobe z 26. augusta 1999 najprv konal Okresný súd Žilina (sp. zn. 2 C 1646/99), ktorý   rozsudkom   z 2.   októbra   2002   určil „absolutnú   neplatnosť“ predmetnej   kúpnej zmluvy. O odvolaní žalovaných v 1. až 4. rade rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 9 Co 36/03 z 21. januára 2004 tak, že prvostupňový rozsudok zrušil a vec postúpil „vecne   a miestne   príslušnému   súdu,   Krajskému   súdu   v Bratislave“ (ďalej   len   „krajský súd“).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   10   Cbi   11/04-276   zo   16.   júna   2004   konanie   proti žalovanému v 1. rade zastavil a žalobu žalobcov v 1. až 8. rade zamietol.

O odvolaní žalobcov rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením č. k. 2 Obo 205/04-330 z 10. augusta 2005 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne krajský súd po doplnenom dokazovaní rozsudkom č. k. 10 Cbi 11/04-373 z 15. marca 2006 konanie proti žalovanému v 1. rade zastavil a žalobu žalobcov v 1. až 8. rade proti žalovaným v 2. až 4. rade zamietol.

O odvolaní žalobcov v 1. až 8. rade (namietajúcom zamietnutie žaloby) rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napadnutým uznesením č. k. 5 Obo 90/2006-481 z 9. apríla 2008 tak,   že   prvostupňový   rozsudok   z 15.   marca   2006   v napadnutej   časti   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2.   Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že „Rozhodnutie   oboch   senátov   NS   SR považujeme   za   nezákonné   z dôvodov   procesného   pochybenia   a z dôvodov   nesprávneho a neúplného vyhodnotenia dôkazov, ktoré predložili súdu účastníci konania“.

Procesné pochybenie malo spočívať v nesprávnom označení žalovaného v 1. rade („Ž., s. r. o....“), ktorý podľa názoru sťažovateľov nemal pasívnu legitimáciu, a žalovaným v 1.   rade   mal   byť   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   (v   danom   prípade   žalovaný vo 4. rade JUDr. J. J.).

Podľa právneho názoru sťažovateľov „toto pochybenie je tak závažné, že spôsobuje neplatnosť celého uznesenia“, a „rozhodnutia v merite veci sú obe cit. uznesenia v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní s Ústavou Slovenskej republiky“.

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom:„Vyhovel   našej   sťažnosti   a vyslovil,   že   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR č. 2 Obo 205/04 zo dňa 10. 8. 2005 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 5 Obo 90/2006-481 zo dňa 9. 4. 2008 sú nezákonné a neústavné, pretože nimi boli porušené: a) čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky., b) čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd., c) čl. 27 ods. 2, zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení zák. č. 12/1998 Z. z. Vyslovil, že uzneseniami Najvyššieho súdu SR... boli porušené naše základné ústavné práva na zákonný a spravodlivý súdny proces a rozhodnutie.

Zrušil napadnuté uznesenia Najvyššieho súdu SR a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Priznal   nám   odškodné   a to   obom   navrhovateľom   po   1   mil.   Sk,   spolu   2   mil.   Sk a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej   veci   sťažovatelia   predovšetkým   namietajú,   že   najvyšší   súd   ako odvolací súd porušil ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a súčasne aj ďalšie v petite   sťažnosti   označené   základné   práva),   pretože „nesprávne   a neúplne“ vyhodnotil dôkazy a dopustil sa už uvedeného pochybenia.

Z rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   však   vyplýva,   že   oboma sťažnosťou napadnutými uzneseniami zrušil prvostupňové rozsudky (pozri bol 1 I. časti odôvodnenia)   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   čo   bez   akýchkoľvek pochybností   znamená,   že   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   sa   konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 16. marca 1998 neskončilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a ani ďalších sťažnosťou označených práv). Najvyšší súd v oboch prípadoch neodmietol sťažovateľom poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovatelia mali a aj budú mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom a následne aj pred najvyšším súdom uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom odvolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového   stavu.   K   vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovatelia   budú   môcť   v   konaní   pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhí účastníci konania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetnými uzneseniami najvyššieho súdu nie je daná jeho právomoc na prerokovanie   veci   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   (Navyše   vo   vzťahu k uzneseniu   najvyššieho   súdu   z 10.   augusta   2005 ústavný   súd   poznamenáva, že ďalším možným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   je   jej   podanie   po   zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote - § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo   90/2006   z 9.   apríla   2008   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   ako   celok   (a   to   z dôvodu uvedeného   v enunciáte   svojho   rozhodnutia),   nepovažoval   za   dôvodné   zaoberať   sa   ich ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008