znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 311/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Petra   Brňáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   C.,   B.,   JUDr.   A.   H.,   I.,   a Ing.   Z.   C.,   B.,   zastúpených advokátom JUDr. M. B., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/89 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/89   p o r u š i l právo E. C., JUDr. A. H. a Ing. Z. C., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   42/89 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. C., JUDr. A. H. a Ing. Z. C.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému   v sume po 160 000 Sk   (slovom   stošesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. E. C., JUDr. A. H. a Ing. Z. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 25 147 Sk (slovom dvadsaťpäťtisícstoštyridsaťsedem slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 10. októbra 2006 č. k. I. ÚS 311/06-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. C., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), JUDr. A. H., I. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“), a Ing. Z. C., B. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“; alebo spoločne „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/89 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že 30. augusta 1989 podal sťažovateľ E.   C.   spolu   so   svojou   manželkou   Ľ.   C.   žalobu   o určenie   vlastníctva záhradnej   chaty s cieľom preukázať, že pozemok, na ktorom je záhradná chata postavená, daroval žalovaný sťažovateľovi za účelom výstavby nehnuteľnosti, a tým určiť, že pozemok ako aj záhradná chata je v ich vlastníctve. Počas konania zomrela navrhovateľka Ľ. C. a na jej miesto ako zákonné   dedičky   nastúpili   dcéry,   sťažovateľky   v 2.   a 3.   rade.   Prvé   pojednávanie   sa uskutočnilo   21.   septembra   1989   a následne   bolo   nariadených   a vykonaných   celkovo 32 pojednávaní. Na pojednávaní konanom 4. októbra 1990 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je sťažovateľ v 1. rade s manželkou. Po podaní odvolania žalovanými a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní konanom 8. mája 1991 Krajský súd v Bratislave zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   od   tohto   obdobia   okresný   súd   nedospel   ku   konečnému rozhodnutiu vo veci a že okresný súd určuje termíny pojednávaní sporadicky, a tieto sú zväčša   odročované   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   právneho   zástupcu   žalovaných. Sťažovatelia sú toho názoru, že napriek uvedenému počtu pojednávaní sa takmer 17 rokov nachádzajú   v stave   právnej   neistoty.   Pokiaľ   ide   o zložitosť   veci,   sťažovatelia   tvrdia,   že v predmetnom spore ide o jednoduchú vec, pričom právna úprava je sústredená v jednom právnom predpise. Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, sťažovatelia uvádzajú, že väčšina pojednávaní bola odročená pre neprítomnosť žalovaného, pričom okresný súd ani raz nevyužil žiadne z poriadkových opatrení, ktoré mu umožňuje uložiť Občiansky súdny poriadok.   Ďalej   sťažovatelia   uviedli,   že   posledný   úkon,   ktorý   je   v súdnom   spise zaznamenaný, je ospravedlnenie právneho zástupcu žalovaného z 5. novembra 2002, a preto už   samotné   nevykonávanie   úkonov   okresného   súdu   od   5.   novembra   2002   je   treba považovať za nečinnosť súdu.

1.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia upresnili svoj sťažnostný návrh (petit) a napokon navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný   súd   Bratislava   III.   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva   sp.   zn.   7   C 42/1989 porušil právo navrhovateľa E. C., JUDr. A. H., Ing. Z. C. priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd priznáva navrhovateľovi v 1. rade E. C. nemajetkovú ujmu vo výške 320.000,- Sk, navrhovateľovi v 2. rade JUDr. A. H. nemajetkovú ujmu vo výške 160.000,- Sk, navrhovateľovi v 3. rade Ing. Z. C. nemajetkovú ujmu vo výške 160.000,- Sk.

Navrhovateľ má nárok na náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR a to vo výške 26.865,- Sk (2 úkony právnej pomoci á 11.150,- Sk, 2 x režijný paušál á 164,- Sk, DPH 4.237,- Sk) na účet právneho zástupcu č. 4166947-112/0200 vedený vo VÚB, a. s.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. T. M., listom zo 16. novembra 2006 sp. zn. Spr. 3891/06, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. Ľ. S. z 13. novembra 2006, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 11. decembra 2006.

2.1 Predseda okresného súdu uviedol, že:„(...)   V prílohe   Vám   zasielam   vyjadrenie   zákonného   sudcu   JUDr.   Ľ.   S.,   ktoré   si osvojujem ako vyjadrenie vlastné. (...) Netrvám na ústnom pojednávaní vo veci.“

2.2 Zákonný sudca vo svojom prípise opísal chronológiu úkonov, ktoré súd vo veci vykonal, a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Uvedená vec mi bola ako zákonnému sudcovi pridelená opatrením predsedu súdu   v roku   2000,   a to   ako   ôsmemu   v poradí   zákonnému   sudcovi,   pričom   v uvedenom období som pracoval v oddelení s viac ako 600 pridelenými vecami, z ktorých značná časť bola reštančných, pochádzajúcich z obdobia 1989 až 1996. (...)

V období od 01. 12. 2004 do 01. 07. 2005 som vykonával stáž na Krajskom súde v Bratislave,   následne   počas   letných   mesiacov   v roku   2005   sa   tunajší   súd   sťahoval   do nových   priestorov,   z ktorého   dôvodu   nebolo   objektívne   možné   uskutočniť   vo   veciach pojednávanie.

Tunajší súd až 3. 8. 2006 pri zisťovaní pobytu navrhovateľky v 2. rade zistil, že táto zomrela   12.   03.   1991,   ktorú   skutočnosť   rovnako   súdu   jej   právny   zástupca,   prípadne navrhovateľ v 1. rade neoznámili.

Následne súd zisťoval dedičov, resp. právnych nástupcov po tejto účastníčke, a to v priebehu roku 2006. Po ich zistení, uznesením zo 23. 10. 2006 č. k. V-2 7 C 48/89-202 vyzval odporcov v 1. a 2. rade, aby v lehote 15 dní odstránili vady ich vzájomného návrhu zo dňa 12. 11. 1996 a poučil ich aj akým spôsobom tieto vady majú odstrániť.

Ďalším uznesením z toho istého dňa vyzval rovnako navrhovateľov v 1. a 2. rade v rovnakej lehote odstrániť vady ich podania s poučením, ako majú tieto vady odstrániť. Napriek   opakovanému   uloženiu   povinnosti   odstrániť   vady   podania,   zostali   tak navrhovatelia, ako aj odporcovia, resp. ich právny zástupcovia úplne nečinný a povinnosti uložené im uvedenými uzneseniami nesplnili, ani nepožiadali ani o predĺženie lehoty na splnenie tejto povinnosti.

Na   základe   uvedeného   mám   preto   za   to,   že   pokiaľ   v uvedenom   konaní   došlo k prieťahom,   bolo   to   jednak   z dôvodu   preťaženosti   tunajšieho   súdu   a z dôvodu neprimeraného počtu vecí v oddelení v ktorom som zákonným sudcom, ale aj pre správanie sa účastníkov konania, a to najmä v období po 05. 11. 2002, keď tak navrhovatelia, ako aj odporcovia   opakovane   nesplnili   povinnosti   odstrániť   vady   návrhov,   resp.   vzájomného návrhu a zostali úplne nečinní, neoznámili súdu podstatné skutočnosti pre vedenie konania a to, že došlo k zániku predmetu sporu, resp. ku smrti jedného z účastníkov konania, ktoré skutočnosti je potrebné zohľadniť pri posúdení podanej sťažnosti.“

2.3   Právny   zástupca   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   zástupcov okresného súdu uviedol, že:

„(...)   Sme   si   vedomí,   že   súčasný   zákonný   sudca   JUDr.   S.   je   sudcom   s veľkým nápadom prípadov, nakoniec nie raz sme sa s ním stretli na pojednávaní v konaniach, ktoré rozhodoval,   avšak   nie   je   v súlade   s právom   sťažovateľov   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov, keď sú v priebehu šiestich rokov (od 2000 do 2006) nariadené len dve pojednávania, navyše z ktorých jedno je zrušené z dôvodu na strane sudcu.

Je pravdou, že na pojednávaní 05. 11. 2002 sme boli vyzvaní na špecifikáciu návrhu; tak ako sme sa aj vyjadrili v priebehu pojednávania, vec - stavbu už nebolo možné bližšie špecifikovať, nakoľko táto nemala súpisné číslo. Parcelné čísla predmetných pozemkov ako aj pozemku, na ktorom stavba stojí vrátane označenia katastrálneho územia boli súčasťou petitu. Za zavádzajúce však považujeme tvrdenie JUDr. S., že sme zostali nečinní, keď nás súd   uznesením   zo   dňa   23.   10.   2006   vyzval,   aby   sme   odstránili   vady   podania   -   teda špecifikovali   petit.   Cit.   uznesenie   nám   bolo   doručené   30.   10.   2006   (o   čom   súdu predkladáme   dôkaz   -   kópiu   obálky),   s tým,   že   nám   bola   daná   15   dňová   lehota   na odstránenie vád. Lehota uplynula 14. 11. 2006. Na výzvu sme zaslali vyjadrenie listom datovaným   07.   11.   2006,   odoslaným   počas   plynutia   lehoty.   S poukazom   na   dátum vyhotovenia vyjadrenia zákonného sudcu (13. 11. 2006), toto dával ešte pred tým, než nám lehota uplynula. Preto tvrdenie, že sme zostali úplne nečinní a povinnosti nám uložené uvedenými uzneseniami sme nesplnili, považujeme za nepravdivé.

Taktiež by sme chceli poukázať na skutočnosť, že nie je našou povinnosťou vyzývať súd, aby vo veci konal, či nariaďoval pojednávania. Súd v zmysle OSP postupuje zo svojej úradnej povinnosti. Podľa nášho názoru by oznámenie skutočností, ako je zánik predmetu sporu, či smrť jednej z účastníčok, nevyvolalo automaticky jednotlivé úkony súdu. (...) Na ústnom pojednávaní netrváme.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 42/89 najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa   30.   augusta   1989   podal   sťažovateľ   E.   C.   a jeho   manželka   Ľ.   C.   (ďalej   aj „navrhovatelia“) bývalému Okresnému súdu Bratislava - vidiek žalobný návrh o určenie vlastníctva záhradného domčeka (...) v k. ú. S. proti odporcom M. B. a A. B.

Konajúca   sudkyňa   v ten   istý   deň   nariadila   pojednávanie   na   21.   september   1989 s úpravou na predvolanie účastníkov konania a piatich svedkov a na vypracovanie „dotazu“ na bývalý Mestský národný výbor S. (ďalej len „MsNV“) ohľadom užívania spornej parcely a zaslania záznamov z kolaudačného konania.

Dňa 20. septembra 1989 MsNV oznámil súdu, že žiadané materiály boli skartované. Dňa 21. septembra 1989 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. október 1989.

Dňa   23.   októbra   1989   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   požiadala   o zrušenie pojednávania nariadeného na 26. október 1989.

Dňa 26. októbra 1989 bolo pojednávanie odročené na 9. november 1989.Dňa 9. novembra 1989 bolo pojednávanie odročené na 30. november 1989.Dňa 30. novembra 1989 bolo pojednávanie odročené na 14. december 1989 s tým, že odporcovia mali byť predvolaní pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa 14. decembra 1989 bolo pojednávanie odročené na 11. január 1990 s tým, že odporcovia   budú   znova   predvolaní, a ak nezašlú riadne   potvrdenie o práceneschopnosti, bude im uložená poriadková pokuta.

Dňa   11.   januára   1990   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 15. február 1990 s tým, že odporcovia mali byť predvolaní pod hrozbou poriadkovej pokuty. Dňa   13.   februára   1990   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   požiadala   o odročenie pojednávania.

Dňa 15. februára 1990 bolo pojednávanie odročené na 8. marec 1990.Dňa 8. marca 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 1990. Dňa   19.   marca   1990   konajúci   sudca   dal   zrušiť   termín   pojednávania   určený   na 22. marec 1990 a nariadil termín pojednávania na 5. apríl 1990.

Dňa 5. apríla 1990 navrhovatelia požiadali o odročenie pojednávania vzhľadom na to, že ich právnej zástupkyni nebolo doručené predvolanie.

Dňa 5. apríla 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. apríl 1990 s tým, že navrhovatelia mali byť predvolaní pod hrozbou pokuty a predvedenia. Dňa 23. apríla 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. máj 1990.Dňa 7. mája 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 21. máj 1990. Dňa 21. mája 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. jún 1990. Dňa 7. júna 1990 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa 11. júla 1990 sudca nariadil pojednávanie na 16. august 1990. Dňa   16.   augusta   1990   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 13. september 1990.

Dňa 24. augusta 1990 sudca dal kancelárii pokyn oznámiť účastníkom a svedkom zrušenie   pojednávania   nariadeného   na   13.   september   1990   a nariadil   nový   termín pojednávania na 17. september 1990.

Dňa   17.   septembra   1990   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 4. október 1990.

Dňa   4.   októbra   1990   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok.

Dňa 19. decembra 1990 bol písomne vyhotovený rozsudok.Dňa   16.   januára   1991   právna   zástupkyňa   odporcov   oznámila   odvolanie   proti rozsudku.

Dňa   4.   marca   1991   bol   spis   doručený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“).

Dňa 15. marca 1991 súd vyzval právneho zástupcu odporcov, aby v lehote 7 dní doplnil dôvody odvolania.

Dňa 2. apríla 1991 právny zástupca odporcov doručil dôvody odvolania.Dňa 7. mája 1991 právna zástupkyňa navrhovateľov oznámila krajskému súdu, že navrhovateľka 12. marca 1991 zomrela.

Dňa 8. mája 1991 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom   vyčkania   rozhodnutia   štátneho   notárstva   vo   veci   prejednania   dedičstva   po navrhovateľke.

Dňa 11. júla 1991 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením sp. zn. 13 Co 94/91 z 31. mája 1991, ktorým odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 20. augusta 1991 sudkyňa nariadila pojednávanie na 20. september 1991.Dňa   20.   septembra   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 11. október 1991 s tým, že navrhovateľ mal byť predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty a mal byť vyžiadaný dedičský spis po navrhovateľke.

Dňa 11. októbra 1991 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa 17. októbra 1991 sudkyňa nariadila pojednávanie na 29. november 1991. Dňa   29.   novembra   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   súd   pribral   do konania dedičku po navrhovateľke - Ing. Z. C. Pojednávanie bolo odročené na 20. december 1991.Dňa 20. decembra 1991 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustil úpravu petitu návrhu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Právnemu zástupcovi navrhovateľov bolo uložené založiť do spisu geometrický plán.Dňa 21. februára 1992 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, že je schopný predložiť výpis z pozemkovej mapy, nie je však schopný predložiť geometrický plán.Dňa   27.   januára   1992   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn   vyzvať   právneho zástupcu navrhovateľov, aby obratom zaslal geometrický plán.

Dňa 27. marca 1992 súd rozhodol o pribratí znalca Ing. P. K. na vykonanie obhliadky nehnuteľností a vypracovanie geometrického plánu.

Dňa 2. septembra 1992 znalec doručil súdu znalecký posudok.Dňa 14. októbra 1992 sudkyňa nariadila pojednávanie na 2. december 1992.Dňa   2.   decembra   1992   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 20. január 1993.

Dňa 20. januára 1993 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že navrhovatelia budú vyzvaní na oznámenie, či trvajú na podanom návrhu. Dňa 20. januára 1993 ospravedlnil právny zástupca odporcov neprítomnosť svojich klientov na pojednávaní z dôvodu ich choroby.

Dňa   8.   marca   1993   právny   zástupca   odporcov   podal   odvolanie   proti   uzneseniu o odmene znalca.

Dňa 24. mája 1993 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedenom odvolaní.

Dňa 20. júla 1993 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením z 30. júna 1993 sp. zn. 17 Co 156/93, ktorým odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa.

Dňa   27.   augusta   1993   bolo   uvedené   uznesenie   krajského   súdu   doručované účastníkom konania a znalcovi.

Dňa 12. apríla 1994 právny zástupca   navrhovateľov požiadal súd o zabezpečenie plynulosti konania.

Dňa 2. októbra 1994 sudkyňa JUDr. F. spísala úradný záznam o tom, že spis prevzala na základe nového rozvrhu práce 30. septembra 1994.

Dňa 3. apríla 1995 bolo nariadené pojednávanie na 27. apríl 1995.Dňa 27. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,   že   právny   zástupca   navrhovateľov   predloží   po   skončení   dedičského   konania rozhodnutie o prerokovaní dedičstva, resp. upraví okruh aktívne legitimovaných účastníkov. Dňa 17. júla 1995 sudkyňa dala úpravou kancelárii zistiť, či došlo vyjadrenie od právneho zástupcu navrhovateľov.

Dňa 7. augusta 1995 bol v spise zaznamenaný úradný záznam o tom, že „vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov neprišlo“.

Dňa   19.   septembra   1995   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn   požiadať o zapožičanie   spisu   sp.   zn.   D   454/91,   resp.   o oznámenie,   v akom   štádiu   je   konanie o prerokovanie dedičstva po neb. navrhovateľke.

Dňa 10.   novembra   1995   sudkyňa dala úpravou   kancelárii   pokyn   zistiť,   či   došiel predmetný dedičský spis.

Dňa   14.   júna   1996   sudkyňa   nariadila   pojednávanie   na   25.   júl   1996   a súčasne opätovne dala kancelárii pokyn zapožičať spis sp. zn. D 454/91.

Dňa 25. júla 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. október 1996.Dňa   24.   októbra   1996   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 5. december 1996.

Dňa   12.   novembra   1996   právny   zástupca   odporcov   doručil   súdu „vzájomný protinávrh“.

Dňa   4.   decembra   1996   bol   spísaný   úradný   záznam   o tom,   že   účastníkom   bolo telegramom oznámené, že pojednávanie určené na 5. december 1996 bolo zrušené.Dňa 1. decembra 1997 bol spis vyžiadaný pre JUDr. F. Dňa 2. februára 1998 zákonná sudkyňa JUDr. P. potvrdila prevzatie spisu.Dňa 6. marca 1998 bolo nariadené pojednávanie na 11. máj 1998.

Dňa 11. mája 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca odporcov v lehote 15 dní doloží súdu protinávrh.

Dňa   31.   júla   1998   boli   vyzvaní   odporcovia,   aby   zaplatili   súdny   poplatok   za protinávrh.

Dňa 20. augusta 1998 odporcovia zaplatili súdny poplatok za protinávrh.Dňa 12. novembra 1998 bolo nariadené pojednávanie na 3. február 1999.Dňa 3. februára 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. marec 1999.Dňa   22.   marca   1999   právny   zástupca   odporcov   ospravedlnil   svoju   neúčasť,   ako i neúčasť svojich klientov na nastávajúcom pojednávaní.

Dňa 22. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. máj 1999.Dňa   11.   mája   1999   právny   zástupca   odporcov   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní   17.   mája   1999   a   súčasne   požiadal   o nenariaďovanie   termínu   pojednávania v čase od 29. mája 1999 do 6. júna 1999.

Dňa 17. mája 1999 bolo pojednávanie odročené na neurčito. Dňa 22. júna 2001 právny zástupca navrhovateľov požiadal súd o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 22. júla 2002 bol nariadené pojednávanie na 17. september 2002.Dňa   4.   septembra   2002   konajúca   sudkyňa   zmenila   termín   pojednávania   na 26. september 2002.

Dňa   26.   septembra   2002   právny   zástupca   navrhovateľov,   ako   i právny   zástupca odporcov (telefonicky) ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní 26. septembra 2002.Dňa 26. septembra 2002 bolo pojednávanie odročené na 5. november 2002.Dňa 4. novembra 2002 právny   zástupca   odporcov   ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   5.   novembra   2002,   súčasne   požiadal   o nariadenie   pojednávania   až   po 9. februári 2003.

Dňa 5. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca navrhovateľov mal do konca roka 2002 predložiť špecifikáciu konečného   návrhu   a právny   zástupca   odporcov   mal   byť   vyzvaný   na   špecifikáciu vzájomného návrhu uplatneného 12. novembra 1996.

Dňa 9. mája 2005 bola vec pridelená sudkyni Mgr. I. F.Dňa 1. júla 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. Ľ. S. Dňa   3.   augusta   2006   súd   požiadal   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky o zistenie pobytu navrhovateľky Ľ. C.

Dňa 11. septembra 2006 Register obyvateľov Slovenskej republiky oznámil súdu, že menovaná navrhovateľka zomrela 12. marca 1991.

Dňa 18. septembra 2006 vyšší súdny úradník dal kancelárii pokyn zistiť dedičov po navrhovateľke Ľ. C.

Dňa   12.   októbra   2006   bol   pripojený   spis   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. D 454/91.

Dňa 23. októbra 2006 súd vyzval uznesením odporcov, aby v lehote 15 dní odstránili nedostatky   podania   doručeného   súdu   12.   novembra   1996.   V ten   istý   deň   súd   rovnako uznesením   vyzval   navrhovateľov,   aby   v lehote   15   dní   odstránili   nedostatky   podania doručeného súdu 30. augusta 1989.

Dňa 8. novembra 2006 právny zástupca odporcov a dňa 13. novembra 2006 právny zástupca navrhovateľov reagovali na ostatnú výzvu súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/89 dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa v 1. rade a sťažovateliek v 2. a 3. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateliek v 2. a 3. rade došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšieho   účastníka konania na strane žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (titulom dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovateľky   totiž   vstúpili   do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania   odporcu,   pretože v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania   nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale ku procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného, takmer osemnásť rokov trvajúceho konania v danom prípade zjavne nebola závislá   od   zložitosti   veci,   ale,   ako   to   bude   v ďalšom   vyhodnotené,   predovšetkým   od správania (postupu) okresného súdu.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania   mali   svoj   podiel   aj   sťažovatelia,   ktorí   sa   napr.   opakovane   nezúčastnili   na pojednávaniach,   neoznámili   úmrtie   svojho   právneho   predchodcu,   ich   právny   zástupca nereagoval vždy včas na výzvy súdu a pod. Avšak v danom prípade podiel sťažovateľov na vzniknutých   prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlho trvajúce konanie okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   už   takmer   osemnásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov opakovane dlhodobo nečinný v období od 27. augusta 1993 do 3. apríla 1995 (dvadsať   mesiacov),   od   4.   decembra   1996   do   6.   marca   1998   (pätnásť   mesiacov),   od 17. mája   1999   do   22.   júla   2002   (tridsaťosem   mesiacov)   a od   5.   novembra   2002   do 3. augusta 2006 (štyridsaťpäť mesiacov). Okresný súd teda počas takmer desiatich rokov vo veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovatelia počas napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu zákonného sudcu, že „uvedená vec mi bola (...) pridelená opatrením predsedu súdu v roku 2000, a to ako ôsmemu v poradí zákonnému sudcovi, pričom v uvedenom období som pracoval v oddelení s viac ako 600 pridelenými vecami“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení konajúceho sudcu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančného zadosťučinenie, a to „E. C. (...) vo výške 320.000,- Sk, (...) JUDr. A. H. (...) vo výške 160.000,- Sk, (...) Ing. Z. C. (...) vo výške 160.000,- Sk“, pričom priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili najmä tým, že sa už takmer 17 rokov nachádzajú v stave právnej neistoty.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   na   takmer   desaťročnú nečinnosť   okresného   súdu   v napadnutej   veci,   ako   aj   na   celkové   takmer   osemnásťročné trvanie tohto konania považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov v sume po 160 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 1.   septembra   2006,   podanie sťažnosti   zo 4. septembra   2006   a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 11. decembra 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume trikrát po 2 730   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 8 190 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   6   552   Sk.   Spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (3   x   164   Sk   v roku   2006)   v prípade   troch sťažovateľov   tvorí   náhrada   trov   za   tri   úkony   vykonané   v roku   2006   sumu   21   132   Sk v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   pre   troch   sťažovateľov   predstavujú   preto v danom prípade sumu 21 132 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 4 015,08 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   po zaokrúhlení predstavujú   sumu 25 147 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2007