znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 310/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 10/08 z 10.   júna   2008   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 29. decembra   2009   doručená   sťažnosť   P.   J.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 9 Co 10/08 z 10. júna 2008 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Cdo   194/2008   z 11. septembra 2009   (ďalej   len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného účastníkom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k miestnej komunikácii stojacej na parcele č.... zastavané plochy a nádvoria o výmere... m2 vedenej na LV   č.  ...   v k.   ú.  ...(ďalej   aj  ,,miestna   komunikácia“).   Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len,,okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 725/04 z 13. decembra 2007 určil vlastnícke právo k miestnej   komunikácii   v prospech   Mesta   P.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ odvolanie, pričom krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a osobitným výrokom   pripustil   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd rozsudkom   dovolanie   sťažovateľa   zamietol   a zaviazal   ho   nahradiť   trovy   dovolacieho konania žalobcovi.

3.   Odvolací   súd   pripustil   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie   podľa   §   238   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku a ako otázku zásadného právneho významu odvolací súd vymedzil otázku, „... či dôsledky vyplývajúce z § 19 ods. 2 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   sa   vzťahujú   aj   na   vlastníka   veci,   ktorý   nevedel,   že   jeho   vec   bola   (naviac nevýslovne)   zapísaná   do   súpisu   konkurznej   podstaty,   pričom   nebol   konkurzným   súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.“

4. Sťažovateľ   na   rozdiel   od   záverov   všeobecných   súdov   tvrdí,   že   miestnu komunikáciu (spolu s pozemkom, na ktorom je postavená) nadobudol do vlastníctva kúpnou zmluvou uzavretou so spoločnosťou K., s. r. o., ktorá tieto nadobudla zmluvou od správcu konkurznej   podstaty   úpadcu   Z.,   a.   s.,   Ing. P.   T.   Súhlas   s predajom   vecí   patriacich   do podstaty dal Krajský súd v Košiciach opatrením v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 17/00. Sťažovateľ tvrdí, že ,,Predmetom kúpnej zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na LV... a LV..., v k. ú...., s faktickým príslušenstvom a súčasťami, podľa znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. J. F., CSc., č.....“. Z predmetného znaleckého posudku podľa sťažovateľa vyplýva, že predmetom prevodu bola aj spevnená plocha, pričom tento záver podľa neho potvrdzujú aj svedecké výpovede znalca a správcu konkurznej podstaty. Preto sťažovateľ   nesúhlasí   so   záverom   súdov,   že   kúpna   zmluva   medzi   správcom   konkurznej podstaty a spoločnosťou K., s. r. o., je v časti, ktorá upravuje prevod vlastníckeho práva k spevneným plochám pre neurčitosť a rozpor s § 120 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, neplatná   a že   táto   neplatnosť   postihuje   aj   následnú   kúpnu   zmluvu   medzi   sťažovateľom a spoločnosťou K., s. r. o.,   Sťažovateľ nesúhlasí ani so zaradením predmetnej spevnenej plochy   do   siete   miestnych   komunikácií   s odvolaním   sa   najmä   na   historické   súvislosti využívania   predmetnej   komunikácie.   Sťažovateľ   spochybnil   opodstatnenosť   samotnej dovolacej   otázky,   ku   ktorej   uviedol,   že   pokiaľ   Mesto   P.   nespochybnilo   zápis   miestnej komunikácie do súpisu podstaty a nepodalo vylučovaciu žalobu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len,,ZKV“), vlastníctvo miestnej komunikácie nadobudla spoločnosť K., s. r. o., a neskôr sťažovateľ. Podstatná časť sťažnosti je poznamenaná nesúhlasom sťažovateľa so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci všeobecnými súdmi.

5.   Na   preukázanie   zásahu   do   označených   základných   práv   sťažovateľ   bez konkrétnych súvislostí s jeho právnou vecou poukázal na judikatúru ústavného súdu a aj ,,posudok Medzinárodného súdneho dvora z 12. júla 1973“, pričom uviedol:

,,...   všeobecné   súdy   nevenovali   dostatočnú   pozornosť   posúdeniu   nadobudnutiu vlastníckeho práva sťažovateľom a tým zasiahli do sťažovateľovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11 ods. 1 Listiny a či. 20 ods. 1 Ústavy SR, resp. neposkytli tomuto sťažovateľovmu základnému právu ochranu.

Závery   porušovateľa   preto   vychádzajú   z   neúplného   a   nesprávne   zisteného skutkového   stavu.   Ak   na   základe   takto   nesprávne   zisteného   skutkového   stavu,   t.   j.   z nesprávneho právneho posúdenia dospel porušovateľ k záveru, že sťažovateľ nie vlastníkom komunikácie, je takýto záver a rozhodnutie nezákonné.

Porušovateľ sa v žiadnom ohľade nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v   tomto   kontexte,   ako   aj   s   právnym   stanoviskom   sťažovateľa   podporovaným   platnou judikatúrou.

Porušovateľ odmietajúc postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, aplikovať hmotnoprávne   i procesné   normy   platného   práva,   ktorými   platné právo   chráni   dotknuté základné práva sťažovateľa, porušil tým základné práva sťažovateľa...

Podľa   §   132 O. s. p.,   bol porušovateľ povinný vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo   najavo   a čo   účastník   konania   tvrdí, pokiaľ to má vzťah k prejednávanej veci, aplikovať ústavne súladne interpretované právne relevantné normy platného práva. Právo na spravodlivý proces, o. i. vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené.   Vyplýva   to   z   potreby   transparentnosti   vysluhovania   spravodlivosti.   Je korelátom   práva   strany   prednášať   návrhy   a   argumenty,   aby   na   ne   dostala   odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.... Porušovateľ   interpretoval   a   aplikoval   jednoduché   právo   spôsobom,   ktorý   nie   je možné   aprobovať.   V   dôsledku   tejto   interpretácie   a   aplikácie   sa   jeho   rozhodnutie   stalo rozporným s ústavne zakotveným právom umožňujúcim mu vlastniť majetok a ústavným právom na spravodlivý proces. Tieto flagrantné porušenia zo strany všeobecných súdov, je nutné považovať za svojvôľu.

Za   situácie,   keď   sa   proti   danému   výkladu   súdu   prvého   stupňa   (odôvodneniu) sústredila   argumentácia   sťažovateľa,   bolo   nevyhnutné,   aby   odvolací   súd   myšlienkové konštrukcie,   ktoré   ho   k   potvrdeniu   rozhodnutia   viedli,   aj   objasnil.   V   tomto   smere odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa celkom absentuje. Odvolací súd sa s podstatnými a konkrétne formulovanými námietkami sťažovateľa nijako nevysporiadal. Vzhľadom   k   tomu,   došlo   porušeniu   sťažovateľovho   práva   na   spravodlivý   proces, zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom   rozhodol   tak,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a krajského   súdu   boli porušené jeho označené práva. Súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie (avšak neuviedol, ktorému súdu). Požadoval aj priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Obdobný obsah práva vlastniť majetok priznáva každému aj čl. 11 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie má právomoc, táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a nie   je   neprípustná.   Ďalej   sa   ústavný   súd   zaoberal   otázkou,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

10.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do   ich   právomoci. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   nie   je prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   (m.   m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II. ÚS 21/96,   II.   ÚS   134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy, ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).

III.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

12.   Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že podľa   jeho   názoru   najvyšší   súd   nesprávne   vykladal   ustanovenie   §   19   ods.   1   a 2   ZKV (odvolacím   súdom   vymedzený   predmet   dovolania),   keď   uviedol: ,,...   na   základe vykonaného dokazovania dovolací súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z toho dôvodu   aj   samotné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   vychádza   z nesprávneho   právneho posúdenia veci.“

13.   Ako   vyplýva   z   uvedeného,   ústavnému   súdu   v zásade   neprislúcha   hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z   uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, obsahu dovolania, vyjadrenia k nemu a dovolacieho prieskumu uviedol: ,,Pripustením dovolania bola vytvorená možnosť (len) pre preverenie správnosti   riešenia   otázky,   či   dôsledky   vyplývajúce   z   §   19   ods.   2   z.   č.   328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní sa vzťahujú aj na vlastníka veci, ktorý nevedel, že jeho vec bola (naviac nevýslovne) zapísaná do súpisu konkurznej podstaty,   pričom nebol konkurzným súdom poučený, aby v lehote, ktorú by mal stanoviť súd, podal žalobu proti správcovi konkurznej podstaty na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel ohľadne takto vymedzenej právnej otázky k tomuto záveru:

Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005, ktorý predpis treba na danú právnu vec aplikovať, ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. Ostatná veta citovaného ustanovenia ustanovuje právnu domnienku, podľa ktorej, ak žaloba o vylúčenie veci zo súpisu podstaty (vylučovacia žaloba) nie je podaná v súdom určenej lehote, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

Právna   domnienka   (prezumpcia)   znamená,   že   podľa   zákona   sa   určitá   právna skutočnosť   považuje   za   existujúcu,   ak   nastala   iná   právna   skutočnosť.   Zákon   tak   v niektorých prípadoch uľahčuje potrebné   zistenie   tým,   že ustanoví právnu domnienku,   v ktorej   formuluje   závery   opierajúce   sa   o   všeobecnú   skúsenosť.   Právne   domnienky (prezumpcie)   sa   ustanovujú   v   záujme   zabezpečenia   právnej   istoty.   Simulujú   existenciu určitého faktu, ktorý je právnou skutočnosťou.

Výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku (prezumpciu), keďže sa pri ňom   musí   zabezpečiť   najvyššia   miera   právnej   istoty,   musí   byť   doslovný   (adekvátny) a nemôže byť v žiadnom prípade rozširujúci.

Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005, použitých slov a nimi utváraných viet... je možné vyvodiť iba to, že domnienka ustanovená v predmetnom ustanovení je aplikovateľná len vtedy,   ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie vylučovacej žaloby a poučí ho o tom, že jeho vec (majetok) bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie nebolo   vydané,   nenastávajú   právne   dôsledky   podľa   ustanovenia   §   19   ods.   2   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinného do 31. decembra 2005.

Keďže v predmetnej právnej veci konkurzný súd žalobcovi uznesením neuložil, aby v lehote určenej súdom podal vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz a nepoučil ho o tom, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych následkoch nepodania   žaloby,   nemohla   nastať   fikcia   ustanovená   v   ustanovení   §   19   ods.   2   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005. Z hľadiska vzniku tejto fikcie nebolo pritom významné, z akého dôvodu konkurzný súd takto nepostupoval (napr. preto, že správca konkurznej podstaty nezapísal majetok úpadcu alebo tretej osoby s poznámkou, alebo že tretia osoba sa nedozvedela, že jeho vec bola zapísaná do súpisu a pod.).

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná dovolacia námietka žalovaného v časti týkajúcej sa právnej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.

Keďže odvolací súd v podstate správne vyriešil otázku vzniku právnej domnienky ustanovenej v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, účinnom do 31. decembra 2005, teda na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu, rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O. s. p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného   podľa   § 243b ods.   1 O.   s.   p.   v znení zákona č. 384/2008   Z.   z.   rozsudkom zamietol.“

14.   Ústavný   súd   predovšetkým   reagujúc   aj   na   sťažnostné   námietky   považuje   za potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Ak je prípustnosť dovolania odvodená od výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd ako dovolací súd je pri preskúmavaní rozsudku odvolacieho súdu limitovaný tým, ako otázku zásadného právneho významu vymedzil odvolací súd. Uvedené je dôsledkom skutočnosti, že jedine   odvolací   súd je oprávnený posúdiť,   či   ide   o rozhodnutie   zásadného právneho významu, a formulovať otázku, ktorú má v tomto smere posúdiť dovolací súd, pričom pri tejto procesnej aktivite nemôže byť odvolací súd nahradený dovolacím súdom. Nad rámec odvolacím   súdom   formulovanej   otázky   zásadného   právneho   významu   dovolací   súd prihliada len na tie vady rozsudku odvolacieho súdu, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť (§   237   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Najvyšší   súd   teda   v právnej   veci   sťažovateľa posudzoval rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska ním formulovanej otázky zásadného právneho významu a v zásade nebol oprávnený preskúmavať rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska   ďalších   dôvodov,   ktoré   viedli   odvolací   súd   k potvrdeniu   rozsudku prvostupňového   súdu,   ktorým   bolo   určené   vlastnícke   právo   k miestnej   komunikácii v prospech Mesta P.

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak,   že   dovolanie   zamietol.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   najvyšší   súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo bol v danej veci nevyhnutný doslovný výklad právnej normy ustanovujúcej právnu domnienku, (ii) kedy by právna domnienka ustanovená   v   §   19   ods.   2   ZKV   bola   aplikovateľná   a napokon   (iii)   prečo   v danej   veci nemohla nastať táto domnienka. Tieto dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu viedli k zamietnutiu dovolania. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné   konštatovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS   51/2010). Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

16.   V rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer   a možná   súvislosť   medzi   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a označenými právami sťažovateľa.  

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

17. Ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd len vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy). Princíp subsidiarity v systéme ochrany základných práv a slobôd takto vylučuje, aby ústavný súd poskytoval ochranu v prípade, že tu existuje iný všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavnej a zákonnej právomoci môže poskytnúť účinnú ochranu v prípade namietaného porušenia označených práv rozsudkom (nižšieho) všeobecného súdu. Keďže však najvyšší súd posudzoval rozsudok krajského súdu len   z hľadiska   ním   vymedzenej   dovolacej   otázky   a   jeho   prieskum   z hľadiska   možného zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa v ostatných smeroch nebol realizovaný, ústavný súd v záujme ochrany jeho práv pristúpil aj k posúdeniu rozsudku krajského súdu.

18. Z popisnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že krajský súd odôvodnil potvrdzujúci rozsudok takto: ,,... pozemná komunikácia, ako stavba postavená na pozemku parc. č...., ku ktorej sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva, nie je evidovaná v registri stavieb katastra nehnuteľností; charakteristika stavby, označená kódom..., resp...., poskytuje len informáciu o druhu a účele stavby zriadenej na pozemku. Záver o vlastníctve žalovaného k predmetnej stavbe teda z listu vlastníctva č...., na ktorom je v jeho prospech zapísaný pozemok parc. č.... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere... m2, na ktorom sa pozemná komunikácia nachádza, nemožno vyvodiť. Vychádzajúc z uvedeného považoval preto za nevyhnutné posúdiť platnosť kúpnych zmlúv, na základe ktorých právny predchodca   žalovaného   (K.,   s.r.o.),   a   potom   samotný   žalovaný,   nadobudli   vlastníctvo k nehnuteľnostiam v nich uvedeným. Dospel k záveru, že právny predchodca žalovaného a po   ňom   pochopiteľne   ani   žalovaný   sa   nemohli   stať   vlastníkmi   spornej   komunikácie, pretože táto nebola súčasťou privatizačného projektu štátneho podniku Z. K. a teda v rámci privatizácie sa nestala ani majetkom obchodnej spoločnosti Z., a.s., na majetok ktorého bol nariadený konkurz, v rámci ktorého správca konkurznej podstaty zmluvou z 21. novembra 2002 previedol určitý majetok na právneho predchodcu žalovaného.   Ustálil, že ku dňu účinnosti   zákona   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení   bola   predmetná   pozemná komunikácia   miestnou   komunikáciou   zaradenou   do   siete   miestnych   komunikácií   Mesta Prešov   a   následne,   nadobudnutím   účinnosti   §   3d   ods.   2   zákona   č.   135/1961   Zb. o pozemných   komunikáciách   (Cestný   zákon),   sa   stala   vlastníctvom   žalobcu.   Podľa odvolacieho   súdu   na   vyššie   uvedenom   závere,   t.   j.   že   právny   predchodca   žalovaného nemohol predmetnú komunikáciu nadobudnúť od správcu konkurznej podstaty úpadcu Z., a.s., nemení nič ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Nevyvrátiteľná domnienka vyplývajúca z tohto ustanovenia sa totiž nevzťahuje na prípad, keď sa do súpisu konkurznej podstaty zahrnul aj   majetok tretej osoby,   ktorá síce bola účastníčkou konkurzného konania ako veriteľ, ktorú však ani konkurzný súd, ani správca konkurznej podstaty nepoučil o jej práve a tým aj povinnosti podať v stanovenej lehote žalobu   na   vylúčenie   veci   z   konkurznej   podstaty.   Ak   sa   dotknutá   osoba   do   skončenia konkurzného konania nedozvedela o tom, že do konkurznej podstaty bola zahrnutá aj jej vec, môže sa domáhať svojho vlastníckeho práva na všeobecnom súde určovacou žalobou. To platí vo zvýšenej miere v prípade, keď takáto vec nebola zahrnutá do súpisu majetku v konkurznej podstate. Podľa odvolacieho súdu z konkurzného spisu vyplýva, že súčasťou súpisu majetku úpadcu bola len parc. č....; ani z ponuky správcu v inzeráte, ani z opatrenia konkurzného súdu z 31. októbra 2002 č. k. 1 K 17/22-177 nevyplýva, že by bol daný súhlas aj   na   prevod   stavby   pozemnej   komunikácie   postavenej   na   tejto   parcele.   Na   základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že žalobca preukázal, že ku dňu 21. novembra 2002 bol vlastníkom spornej stavby komunikácie.“

19.   Aj   z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   podľa názoru   ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o určení   vlastníckeho   práva   k miestnej   komunikácii v prospech Mesta P. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na dve základné právne otázky, (i) prečo nemohol nadobudnúť ani on a ani   jeho   právny   predchodca   vlastnícke   právo   k miestnej   komunikácii   –   zjednodušene preto, že táto nebola majetkom úpadcu a správca ju nemohol zmluvne previesť na tretiu osobu, a (ii) na základe akého právneho titulu nadobudlo vlastnícke právo k predmetnej miestnej   komunikácii   Mesto   P..   Vo   vzťahu   k sťažnostným   námietkam   týkajúcim   sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd   primeraným   a ústavne   predvídateľným   spôsobom   reagoval   na   relevantné   skutkové a právne   otázky   nastolené   (aj)   odvolaním   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu. V tomto   smere   možno   poukázať   aj   na   judikatúru   štrasburských   orgánov   ochrany   práv, v zmysle   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   síce   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, musí primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Odpoveď súdu musí byť   zrejmá,   jasná   a zrozumiteľná   nielen   súdu,   ale   aj   účastníkovi   konania,   keďže   súd rozhoduje   o jeho   právnej   veci.   V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto predpoklady   naplnené   boli,   a teda   ani   sťažovateľom   tvrdené   nedostatky   odôvodnenia rozsudku krajského súdu zistené neboli.

Pokiaľ ide o právne závery krajského súdu, tieto nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 51/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

20. Ani v rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku   (§   157 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   všetky   relevantné   právne   otázky.   Inak povedané, aj vo vzťahu k rozsudku krajského súdu absentuje v sťažnosti ústavno-právny rozmer a možný zásah do označených práv sťažovateľa.  

V.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu

21. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny ústavný súd stručne uvádza: Judikatúra   ústavného   súdu   je   stabilizovaná   v   tom   smere,   že   všeobecný   súd   v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08, I. ÚS 51/2010). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (body 12. až 20. odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla byť   daná   príčinná   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľa   a   namietaným   porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 ústavy. Právo sťažovateľa vlastniť majetok nemohlo byť porušené aj s ohľadom na záver všeobecných súdov (ktorý ústavný   súd   nevyhodnotil   ako   svojvoľný   a teda   protiústavný),   že   sťažovateľ   nikdy nenadobudol vlastníctvo predmetnej miestnej komunikácie.

22. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV.   ÚS   136/05,   I.   ÚS   426/08).   Preto   bola   sťažnosť   v celosti   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

23.   V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   poukazuje aj na to,   že   sťažovateľ   podal sťažnosť   celkom   zjavne   ako   ďalší   opravný   prostriedok,   odôvodnil   ju   najmä   tvrdenými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci všeobecnými súdmi a opomenul ústavné kautely sťažnosti ako prostriedku na ochranu základných práv a slobôd. O uvedenom svedčí aj vnútorná štruktúra jeho sťažnosti, kde k ústavnoprávnej argumentácii pristúpil až na s. 23 až 25 sťažnosti, a aj táto obmedzená argumentácia je charakterizovaná všeobecnosťou a absenciou súvisu medzi citovanými nálezmi ústavného súdu a rozsudkami všeobecných súdov v jeho právnej veci.

24.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010