znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 310/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. T. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. B. D., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky nevymenovaním ho do funkcie súdneho exekútora a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009 doručená sťažnosť Mgr. T. M., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. B. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   nevymenovaním   do   funkcie   súdneho exekútora.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: «Sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá od roku 1999 vykonáva činnosť v oblasti exekúcie a núteného výkonu rozhodnutí. Už počas   bakalárskeho   štúdia   na   Právnickej   fakulte   Univerzity   Komenského   v   Bratislave, odbor súdny exekútor, uzatvoril dňa 1. 3. 1999 pracovnú zmluvu s súdnym exekútorom… na pozíciu odborný pracovník… Bakalárske štúdium absolvoval… 18. 9. 2002…

V zmysle § 10 ods. 1) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... v znení zák. č. 280/1999 Z. z /ďalej len „Exekučný poriadok“/, účinného v čase uzavretia pracovného pomeru sťažovateľa so zamestnávateľom, za exekútora mohol byť vymenovaný   1)   občan   SR,   2)   spôsobilý   na   právne   úkony,   3)   bezúhonný,   4)   ktorému právnická fakulta vysokej školy v Slovenskej republike priznala titul magister alebo titul bakalár v štúdiu so špecializáciou súdny exekútor alebo má uznaný diplom o právnickom vzdelaní získanom na vysokej škole v zahraničí, 5) ktorý aspoň tri roky vykonával právnu prax, z toho najmenej jeden rok exekučnú prax a 6) zložil odbornú skúšku.

Podľa   §   21   ods.   1)   Exekučného   poriadku   mohol   byť   do   zoznamu   koncipientov, vedeného Slovenskou komorou exekútorov, na návrh exekútora, zapísaný občan, ktorému bol, po splnení iných zákonom stanovených podmienok... priznaný titul magister alebo titul bakalár v štúdiu so špecializáciou súdny exekútor.

Počas účinnosti Exekučného poriadku v znení zákona č. 280/1009 Z. z. dosiahol sťažovateľ vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, stal sa bakalárom so špecializáciou súdny exekútor   a   dňa   21.   11.   2002   bol   na   návrh   zamestnávateľa   zapísaný   do   zoznamu koncipientov, v ktorom je do dnešného dňa evidovaný a nebol z neho vyškrtnutý...

Počas výkonu exekútorskej praxe... vykonal... 5. 3. 2004 odbornú skúšku v zmysle ust. § 10 ods. 3 Exekučného poriadku. Dňa 1. 9. 2003 nadobudol platnosť a účinnosť zákon č. 356/2003   Z. z.,   ktorý   novelizoval   Exekučný   poriadok   a   stanovil   ako   podmienku   na vymenovanie do funkcie súdneho exekútora získanie vysokoškolského vzdelania 2. stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznanie   dokladu   o vysokoškolskom   právnickom   vzdelaní   druhého   stupňa   vydaný zahraničnou vysokou školou. Nakoľko však sťažovateľ v čase vykonania odbornej skúšky podmienku   dosiahnutia   vysokoškolského   vzdelania   2.   stupňa   nespĺňal,   nemohol   byť vymenovaný do funkcie súdneho exekútora,   a preto pokračoval v Štúdiu   na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde dňa 29. 2. 2008 absolvoval vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa v odbore právo. Počas magisterského štúdia bol sťažovateľ naďalej v pracovnoprávnom vzťahu so zamestnávateľom a vykonával prax exekútorského koncipienta...

Po   absolvovaní   magisterského   štúdia   požiadal...   29.   9.   2008,   Slovenskú   komoru exekútorov o predloženie návrhu na vymenovanie do funkcie súdneho exekútora ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v   zmysle   ust.   §   11   Exekučného   poriadku. Zamestnávateľ, za týmto účelom vydal sťažovateľovi potvrdenie o dosiahnutej exekučnej praxi,   v   zmysle   ktorého   prax   sťažovateľa   do   dňa   vydania   potvrdenia   (24.   9.   2008) predstavovala   viac   ako   9 (deväť)   rokov.   Žiadosť   bola   Slovenskej   komore   exekútorov doručená   dňa   1.   10.   2008. Dňa   14.   10.   2008   postúpila Slovenská komora   exekútorov porušovateľovi II žiadosť o vymenovanie sťažovateľa do funkcie exekútora s odôvodnením, že spĺňa všetky podmienky pre vymenovanie podľa § 10 Exekučného poriadku...

Napriek kladnému stanovisku a odporúčaniu na vymenovanie zo strany Slovenskej komory exekútorov k vymenovaniu sťažovateľa za súdneho exekútora nedošlo. Dňa 22. 12. 2008   Slovenská   komora   exekútorov   oznámila   sťažovateľovi,   že   na   základe   „spätnej kontroly“   personálnych   spisov   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   nespĺňa   podmienku   výkonu exekučnej praxe, ani inej súdnej praxe súvisiacej s výkonom rozhodnutia, ako to vyžaduje § 10 ods. l písm. d) Exekučného poriadku a preto neodporúča vymenovanie sťažovateľa za súdneho exekútora... Sťažovateľ... nebol oboznámený stým, či bol pôvodný návrh Slovenskej komory exekútorov, zo dňa 14. 10. 2008, na vymenovanie sťažovateľa do funkcie súdneho exekútora bol porušovateľovi II doručený a z akého dôvodu k vymenovaniu nedošlo... Z dôvodu nespokojnosti s... postupom Slovenskej komory exekútorov sa... obrátil... 2. 2. 2009, so žiadosťou o vymenovanie za súdneho exekútora priamo na porušovateľov. Ako   odpoveď   na   žiadosť   bolo   sťažovateľovi   dňa   23.   2.   2009   doručené   oznámenie žalovaného v 2. rade, že nemôže byť vymenovaný za súdneho exekútora, nakoľko vzhľadom k tomu, že vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte v SR dosiahol 29. 2. 2008, nespĺňa podmienku získania trojročnej praxe v zmysle § 10   ods.   1   písm.   d)   Exekučného   poriadku.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Ministerstva Slovenskej   republiky   podal   dňa   2.   4.   2009   sťažovateľ   rozklad,   v   ktorom   sa   domáhal vymenovania   do   funkcie   súdneho   exekútora   v   zmysle   §   11   Exekučného   poriadku,   a   to z dôvodu splnenia všetkých podmienok na vymenovanie do funkcie. Dňa 25. 6. 2009 bolo sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   o   rozklade,   v   zmysle   ktorého   sa   Ministerstvo spravodlivosti nestotožnilo ani s označením podania ako „rozklad“ ani s interpretáciou § 10 ods. 1 a 2 sťažovateľom, tzn. že nespĺňa podmienku 3 ročnej exekučnej praxe. Podľa názoru sťažovateľa odmietnutie vymenovania do funkcie je v rozpore so zákonom, a je odopieraním jeho základných práv garantovaných mu Ústavou, najmä práva na prácu a na výkon povolania.»

Podľa   sťažovateľa   konaním   ministerstva   spravodlivosti   a ministra   spravodlivosti bolo porušené jeho základné právo na slobodný výkon povolania zaručené v čl. 35 ods. 1 ústavy a nevymenovaním do funkcie súdneho exekútora dochádza tiež k porušeniu čl. 13 ods. 3 ústavy.

V závere sťažovateľ uvádza: „Dôsledkom konania porušovateľov je trvalá právna neistota sťažovateľa,   ktorému je jednak odopierané ústavné právo na výkon povolania, v dôsledku čoho nemôže podnikaním vytvárať zisk a získavať tak prostriedky pre výživu a zabezpečenie   základných   životných   potrieb   svojej   rodiny,   najmä   maloletej   dcéry a manželky. Postupom porušovateľov mu tiež vzniká škoda v podobe ušlého zisku, ako aj vo forme   platieb   nájomného   za   nebytové   priestory,   ktoré   bolo   potrebné   zabezpečiť   pred podaním   žiadosti   o   vymenovanie   do   funkcie   za   účelom   oznámenia   miesta   výkonu exekútorského úradu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti Mgr. T. M., nar..., bytom... N..., na slobodný výkon povolania podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo konaním porušovateľov - nevymenovaním do funkcie súdneho exekútora, porušené.

2a. Ústavný súd prikazuje Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky konať - vymenovať Mgr. T. M., nar..., bytom... N... do funkcie súdneho exekútora., alternatívne, ak Ústavný súd dospeje k názoru, že táto povinnosť sa vzťahuje na porušovateľa II, sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd rozhodol takto:

2b. Ústavný súd prikazuje Ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky konať - vymenovať Mgr. T. M., nar..., bytom... N... do funkcie súdneho exekútora.

3. Ústavný súd Mgr. T. M., nar..., bytom... N... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom: pätnásťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne   vyplatiť   v   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4.   Ústavný súd   Mgr.   T.   M.,   nar...,   bytom...   N...   priznáva náhradu   trov konania/ právneho zastúpenia vo výške 778,98,- EUR za dva úkony právneho zastúpenia / prevzatie zastúpenia a písomné podanie na Ústavný súd/ vo výške 320,34,- EUR za 1 úkon právneho zastúpenia + 2 x režijný paušál 6,95,- EUR + 19 % DPH), ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedeného v Tatra banke,   a.   s.,   č.:   2625520910/1100   v   lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Petitom   sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy ministerstvom spravodlivosti a ministrom spravodlivosti nevymenovaním   za   súdneho   exekútora,   pričom   zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   uložil ministerstvu spravodlivosti, resp. ministrovi spravodlivosti povinnosť konať – vymenovať sťažovateľa za súdneho exekútora.

Podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať konať podľa osobitných predpisov iba tomu, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou.   Ak   sa   sťažovateľ   domáha   na   ústavnom   súde,   aby   tento   uložil   povinnosť ministerstvu   spravodlivosti,   resp.   ministrovi   spravodlivosti   konať   a vymenovať   ho   za súdneho exekútora,   potom   k porušovaniu   základných   práv   musí   dochádzať nečinnosťou príslušného orgánu.

Sťažovateľ   však   zároveň   v   sťažnosti   uvádza,   že   ministerstvo   spravodlivosti   mu listami z 23. februára 2009 a 19. júna 2009 oznámilo, že nespĺňa predpoklady ustanovené Exekučným poriadkom   na vymenovanie za exekútora, a teda je zrejmé, že ministerstvo spravodlivosti sa jeho žiadosťou zaoberalo.

Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   znenie   petitu,   ktorým   je   viazaný,   vychádzal   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z toho, že k porušeniu základného práva na slobodný výkon   povolania   zaručeného   čl.   35   ods.   1   ústavy   malo   dôjsť   nečinnosťou   ministra spravodlivosti a ministerstva spravodlivosti pri rozhodovaní o jeho žiadosti o vymenovanie do funkcie súdneho exekútora.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   v prvom   rade otázkou, či je na prerokovanie sťažnosti daná jeho právomoc.

Z citovaného čl. 127 ods.   1 ústavy   vyplýva, že právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel   a účel   princípu   subsidiarity   treba   vidieť   v tom,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).

Podľa   § 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd už uviedol, že súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy sa rozumie všeobecný súd (I. ÚS 37/95).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

V dôsledku   prijatia   zákona   č.   424/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bolo s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   aj ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu   subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach   §   250t   a §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa   §   250t   ods.   1   OSP   fyzická   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet   a číslo   správneho   konania   a primeranú   lehotu,   nie   však   dlhšiu   ako   3   mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   podľa   sťažovateľa   sú   minister   spravodlivosti a ministerstvo   spravodlivosti   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti   o vymenovanie   za   súdneho exekútora nečinní, je nepochybné, že má možnosť obrátiť sa s návrhom na všeobecný súd. Sťažovateľ využitie tohto prostriedku nápravy porušenia ním označených základných práv v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   v sťažnosti   neuvádza   žiadne argumenty, ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany jeho základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

V   závere   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   listy ministerstva spravodlivosti z 23. februára 2009 a 19. júna 2009 sú rozhodnutiami vydanými v správnom   konaní (táto   skutočnosť vyplýva zo   sťažnosti)   a týmito   rozhodnutiami bolo zasiahnuté do jeho základných práv, má možnosť v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy a § 247 a nasl. OSP domáhať sa preskúmania uvedených rozhodnutí súdom.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť   sťažovateľa   po jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009