znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 310/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   H.   L.,   M.,   vo veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   prejednanie záležitosti   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave č. k. 35 Cb 9/98-42 z 10.   novembra   2005   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obo   88/2006 z 31. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. H. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2008 doručená sťažnosť Ing. H. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného   práva „aby   sa   jej   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (ďalej len „ústava“) a právo, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastnícke právo, ktoré zaručuje čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy...“, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 9/98 a jeho uznesením č. k. 35   Cb   9/98-42   z 10.   novembra   2005,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Obo 88/2006 a jeho uznesením z 31. marca 2008.

1. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa podaním z 2. októbra 2000 označeným ako „Žaloba na porušenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov a príslušných zákonov Slovenskej republiky“ adresovaným   krajskému   súdu,   ktorým   žiadala „o   nápravu“,   domáhala obnovenia „konania   vo   veci   podania   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   spolu s príslušným predbežným opatrením“, konkrétne konania vedenom na menovanom súde pod sp. zn. 35 Cb 9/98, v ktorom Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako navrhovateľ proti odporcom I., a. s., B., a I., a. s., B., žiadalo o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia S., a. s., B., z 22. augusta 1997, ktorými bola okrem iného zrušená táto spoločnosť (investičný fond) bez likvidácie zlúčením s obchodnou   spoločnosťou   I.,   a.   s.,   B.,   a následne   (podľa   tvrdenia   sťažovateľky   na mimoriadnom valnom zhromaždení 3. októbra 1997) bola táto spoločnosť rozdelená na už uvádzané   dve   samostatné   akciové   spoločnosti   (I.   a I.).   Ústavný   súd   poznamenáva,   že sťažovateľka je vlastníčkou akcií z 1. vlny kupónovej privatizácie v spoločnosti V., a. s., ktorá prešla viacerými transformáciami (podľa údajov uvedených v sťažnosti: na S., a. s., I., a. s., I., a. s., I., a. s.), a sťažovateľka tvrdí, že „uvádzané cenné papiere (15 akcií V. a. s. s aktívami cca 7 miliárd korún) sa stali bezcennými...“, hoci by ich „veľmi potrebovala na rekonštrukciu bytu... alternatívne na nákup novej práčky...“.

V už uvedenom konaní (sp. zn. 35 Cb 9/98) ministerstvo (ako navrhovateľ) vzalo 28. marca   2000   svoj   návrh   na   začatie   konania   v celom   rozsahu   späť,   čo   sťažovateľka kvalifikovala ako   nedostatočné „hájenie   právnych   záujmov   vyše   150 000   MIKov   s vyše 3 miliónmi akcií“.

Krajský   súd   v   dôsledku   späťvzatia   návrhu   ministerstvom   uznesením   sp.   zn. 35 Cb 9/98 z 27. júla 2000 predmetné konanie zastavil.

2. O návrhu sťažovateľky z 2. októbra 2000 na obnovu konania rozhodol krajský súd uznesením č. k. 35 Cb 9/98-42 z 10. novembra 2005, ktorým jej návrh zamietol z dôvodu, že „návrh na obnovu konania bol podaný neoprávnenou osobou, ktorá nebola účastníkom konania, ktorého obnova sa navrhovala“ [§ 228 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 234 ods. 2 OSP].

O odvolaní   sťažovateľky   z 2.   decembra   2005   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 5 Obo 88/2006 z 31. marca 2008 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 35 Cb 9/98-42 z 10. novembra 2005 potvrdil.

3.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu predložené uznesenie krajského súdu č. k. 35 Cb 9/98-31 z 27. júla 2000, z ktorého ústavný súd   zistil,   že   účastníkmi   konania   v predmetnej   veci   boli   ministerstvo   ako   navrhovateľ a odporcovia: 1. I., a. s., B., a 2. I., a. s., B.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní, vedenom pod sp. zn. 35 Cb 9/98 o neplatnosti právnych úkonov transformáciami V. a. s. porušil základné právo H. L. na to, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na to, aby jej záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným   súdom,   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a vlastnícke právo, ktoré zaručuje čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky   a právo na   to,   že nikoho   nemožno zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, ktoré   zaručuje   Dodatkový   protokol,   nadväzujúci   na   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   10.   11.   2005, sp. zn. 35 Cb 9/98.

3. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2008 sp. zn. 5 Obo 88/2006.“

Súčasne sťažovateľka požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „v   sume   45.000,-   Sk“ a náhradu   trov   jej   ústavným   súdom   ustanovenému   advokátovi (o ktorého ustanovenie požiadala k sťažnosti pripojeným podaním s dátumom 12. jún 2008).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   možno   usúdiť,   že   jej   predmetom   je   namietané   porušenie základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného ustanoveniami čl. 20 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 35 Cb 9/98-42 z 10. novembra 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 88/2006 z 31. marca 2008.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu... Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla uznesenie krajského súdu č. k. 35 Cb 9/98-42 z 10. novembra 2005. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp.   zn. 5 Obo 88/2006   z 31.   marca   2008.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5   Obo   88/2006 z 31. marca   2008,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   predovšetkým porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru.   Spôsob porušenia   tohto   práva   postupom   najvyššieho   súdu   však   v sťažnosti   podrobnejšie nekonkretizovala (okrem poukázania na dopad predmetného rozhodnutia na jej majetkové, resp. vlastnícke pomery).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   (vrátane   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   je   umožniť každému   reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie   na   súde   v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu pristupujú   záruky   ustanovené   v tomto   článku,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľky uznesením sp. zn. 5 Obo 88/2006 z 31. marca 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   predmetného   uznesenia   najvyššieho   súdu   (ako   aj s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací... a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné....

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená....

Návrh na obnovu konania môže podať účastník pôvodného konania, prípadne jeho právny nástupca. Návrh na obnovu konania nemôže podať vedľajší účastník, a to ani vtedy, ak sa zúčastnil pôvodného konania, nakoľko zákon mu v týchto prípadoch priznáva len právo vstúpiť do už začatého konania a nie podať návrh na začatie konania. Môže však vstúpiť do už začatého konania o obnovu konania, avšak za predpokladu, že ide o veci, v ktorých môže vystupovať.

Účastníci konania, proti ktorému smeruje návrh na obnovu konania, nemôžu byť osobami odlišnými od účastníkov konania o obnovu ktorého ide.

K podaniu obnovy konania je procesne legitimovaný účastník konania. V spornom   prípade   navrhovateľka   Ing.   H.   L.   nebola   účastníčkou   konania   č.   k. 35 Cb 9/98-31.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   a vzhľadom   na   vyššie uvedené skutočnosti, napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O. s. p.).“

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené, majú   oporu vo vykonanom dokazovaní a v aplikovaní na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného a najmä preukázanej skutočnosti, že sťažovateľka nebola účastníčkou konania, ktorého obnovy sa domáhala, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K námietkam porušenia ďalších v sťažnosti uvedených základných práv

3.1 Namietanie porušenia základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy

Keďže sťažovateľka nekonkretizovala, ktoré zo základných práv uvedených v tejto právnej norme bolo porušené, ústavný súd posúdil   možnosť ich namietaného porušenia jednotlivo.

3.1.1 „právo   na   verejné   prerokovanie...   v jej   prítomnosti...   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom“

V posudzovanej veci najvyšší súd odvolanie sťažovateľky prejednal ako odvolací súd [§ 10 ods. 2 písm. c)   OSP] bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.   2 písm. c)   OSP] a jediným   vykonaným   dôkazom   bola   v konaní   nespochybniteľná   skutočnosť,   že sťažovateľka   nebola   účastníčkou   súdneho   konania,   ktorého   obnovy   sa   svojou   žalobou dožadovala.

Vychádzajúc zo   skutkových   okolností   posudzovanej   veci   (rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky na obnovu konania, zisťovanie splnenia zákonom ustanovených podmienok na podanie   takéhoto   návrhu,   nevyvrátiteľná   skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   oprávnená podať takýto návrh) ústavný súd konštatuje, že postup všeobecného súdu, ktorým aplikuje pre rozhodnutie veci aktuálne relevantné právne normy, teda rozhodnutie všeobecného súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi právnymi normami nemožno posudzovať ako postup, ktorým by mali (mohli) byť porušené základné práva.

3.1.2 „... právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej   alebo   inej   právnej   ochrany.   Právnu   istotu   vytvára   až   právoplatné   rozhodnutie súdneho   alebo   iného   orgánu   právnej   ochrany.   Ústavný   súd   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo, alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

V posudzovanej veci nadobudlo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 88/2006 z 31.   marca   2008   právoplatnosť   23.   mája   2008   a sťažovateľka   podala   svoju   sťažnosť ústavnému súdu 7. júla 2008, teda v čase, keď už porušovanie označeného základného práva netrvalo.

Podľa právneho názoru ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

Ústavný   súd   preto   v rámci   predbežného   prerokovania   veci   preskúmal   existenciu príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 88/2006 z 31. marca 2008 a označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a keďže dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi sťažnosťou napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených základných práv, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 Namietané porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy   by bolo   možné uvažovať zásadne   len vtedy,   ak by zo strany   všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   a záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008