znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   CFP., B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivý   proces zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 166/2013 z 2. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CFP.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra   2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   CFP.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn. 13 Cob   166/2013   z 2.   júla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)   podala   18.   júna   2012   návrh,   ktorým   sa   proti   odporkyni   domáhala   zaplatenia sumy 1 321,17   €   s príslušenstvom,   ktorú   tvoril   zmluvne   dohodnutý   úrok   z omeškania vo výške 0,8-násobku minimálnej mzdy, t. j. 261,76 € za každý aj začatý mesiac omeškania od 11. mája 2012 do zaplatenia. Okresný súd uložil odporkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku   zaplatiť   navrhovateľke   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľke,   pozn.) sumu   1   321,17   €   spolu   s úrokom   z omeškania   vo   výške   9   %   ročne   z tejto   sumy od 11. mája 2012   do   zaplatenia,   vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol   (v časti   uplatnených úrokov   z omeškania   v súlade   s   ustanovením   §   265   Obchodného   zákonníka   pre   rozpor so zásadami poctivého   obchodného   styku)   a odporkyni   nepriznal   náhradu   trov   konania. Sťažovateľka podala 13. marca 2013 proti rozsudku odvolanie, a aj keď bola toho názoru, že rozsudok bol napadnuteľný ako celok, z dôvodu procesnej hospodárnosti ho podala iba proti výroku o trovách konania s odôvodnením, že postup okresného súdu pri výpočte trov konania   nebol   správny,   keďže   tento   vec   nesprávne   posúdil   a na   základe   vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Sťažovateľka žiadala, aby krajský súd   zmenil   výrok   v časti   trov   konania,   resp.   aby   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutom výroku potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

3.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej v bode 1 označených základných práv a slobôd s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade   so zákonom.“ (I. ÚS 198/07). Sťažovateľka tvrdí, že nepriznanie jej nároku na náhradu trov konania bolo v rozpore   so   zákonom,   keďže   mala   úspech   v celej   žalovanej   istine   a určitý   neúspech v súvislosti s príslušenstvom pohľadávky nie je možné považovať za čiastočný neúspech, ale za   neúspech   v nepatrnej   časti.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia poukázal   na   judikát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, kedy je potrebné   považovať   procesný   výsledok   za „neúspech   v pomerne   nepatrnej   časti“, resp. „čiastočný úspech“, pričom však podľa tvrdení sťažovateľky neuviedol, v čom podľa jeho   názoru   spočíva   odôvodnenosť   nepriznania   trov   konania   sťažovateľke   v uvedenom prípade. Sťažovateľka tiež poukázala na to, že krajský súd bez toho, aby skúmal okolnosti uvedené v odvolaní, skonštatoval, že odvolaním bol napadnutý iba výrok o trovách konania a v podstatnom prevzal odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu. Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Obdo 5/2011, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny   záver   v prípadoch   aplikovania   ustanovenia   §   142   ods.   3   OSP   o „neúspechu v pomerne nepatrnej časti“. Takýto záver bol odôvodnený aj v jej prípade a jeho neprijatím došlo k porušeniu práv sťažovateľky na spravodlivé prerokovanie veci.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   Cob   166/2013,   zruší   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 13   Cob   166/2013   z 2.   júla   2013   a vec   vráti   krajskému   súdu   na   nové   konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podstatou   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cob   166/2013 z 2. júla 2013 je odlišný názor sťažovateľky na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania, ktoré malo následne vplyv na posúdenie oprávnenosti nároku sťažovateľky na náhradu trov konania.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   zákonom   ustanoveným   postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ak   mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa odseku 3 aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech   v pomerne   nepatrnej   časti   alebo   ak   rozhodnutie   o výške   plnenia   záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

9. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

K rovnakému   záveru   dospel   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o trovách (rozsudok z 23. septembra 1997 vo veci Robins v. Veľká Británia, § 28, č. 22410/93, resp. rozsudok zo 6. februára 2001 vo veci Beer v. Rakúsko, § 13, č. 30428/96).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

10. Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom   nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08).

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   rovnako   ako v odvolaní namieta argumentáciu všeobecných súdov pri odôvodnení nepriznania nákladov trov   konania   v súvislosti   s výškou   priznaných   úrokov   z omeškania   ako   príslušenstva uplatnenej istiny s odvolaním sa na judikát najvyššieho súdu.

Ako   už   bolo   uvedené,   rozhodovanie   o trovách   konania   je   integrálnou   súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania však dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle   alebo   extrémny   rozpor   s princípom   spravodlivosti   či   celkom   nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 119/2012).

K uvedenej   situácii   v prípade   sťažovateľky   nedošlo.   Krajský   súd   napadnutým uznesením   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutom   výroku   o trovách   konania   potvrdil, pričom   vo   svojom   odôvodnení   uviedol,   že   bol   viazaný   rozsahom   a dôvodmi   odvolania sťažovateľky,   v dôsledku   čoho   argumenty   sťažovateľky   smerujúce   k výrokovej   časti rozsudku okresného súdu nemohli tvoriť relevantný základ na posúdenie výrokovej časti o trovách prvostupňového konania. Krajský súd preskúmal, či v súvislosti s rozhodovaním o trovách   prvostupňového   konania   postupoval   okresný   súd   vecne   správne   a či   nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojom odvolaní. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že prvostupňový súd aplikoval správny právny predpis, ktorým   je   Občiansky   súdny   poriadok,   a podrobne   rozviedol   okolnosti   rozhodujúce na stanovenie záveru o úspešnosti v súdnom konaní a následne o správnosti výpočtu pomeru úspešnosti žalovanej v percentách. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že odkaz okresného súdu v odôvodnení rozhodnutia na § 142 ods. 3 OSP, ktorý mal správne znieť na § 142 ods. 2   prvú   časť   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemal   vplyv   na   správnosť rozhodnutia   a na   podporu   uvedeného   záveru   odkázal   na   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004.

Ústavný súd   po posúdení obsahu napadnutého rozhodnutia z ústavne významných hľadísk   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   primeraným   spôsobom   reagoval   na   odvolacie námietky   sťažovateľky   a vysporiadal   sa   s okolnosťami   podstatnými   pre   rozhodnutie o trovách konania.

12.   K poukazu   sťažovateľky   na   odlišné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu (sp. zn. 5 M Obdo   5/2011)   od   rozhodnutia,   na   ktoré   odkazuje   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí (sp. zn. 1 M Cdo 1/2004), ústavný súd uvádza, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry   nie je orgánom   oprávneným zjednocovať právne názory   všeobecných   súdov, keďže táto úloha prináleží najvyššiemu súdu (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09) a v konkrétnych   prípadoch   posudzuje   ústavný   súd   len   ich   ústavnú   akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010, III. ÚS 534/2011).

Podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského súdu v napadnutom uznesení nie je takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Uplatnenie ustanovenia § 142 ods. 2 OSP prvej časti vety (po korekcii krajským súdom) nepoprelo účel a zmysel tohto ustanovenia. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade so   zásadou   ústavne   konformného   výkladu,   pretože   nepoužil   taký   výklad   dotknutých ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou   garantovaných   základných   práv sťažovateľky.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto   okolnosť   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho základného   práva   už   aj   z   toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

13.   Na   základe   uvedených   skutočností   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   už   ďalšími   nárokmi   sťažovateľky nezaoberal.

15. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že sťažovateľka je v konaní zastúpená právnym zástupcom JUDr. S. J., avšak kvalifikované splnomocnenie pre neho (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) k sťažnosti nepriložila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014