znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. S., I., zastúpeného advokátom JUDr. L. H., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23 Cb/236/2009 a jeho uznesením z 5. januára 2010, postupom Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cob/72/2011 a jeho uznesením zo 7. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 34/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť Ing. Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „dovolateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 23 Cb/236/2009 a jeho uznesením z 5. januára 2010, postupom Krajského súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 26   Cob/72/2011   a jeho uznesením zo 7. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 34/2012 a jeho uznesením z 28. augusta 2012.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa návrhom podľa § 200a zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) podaným okresnému súdu 20. januára 2010 domáhal vykonania zápisu zmien v obchodnom registri okresného súdu v družstve: Poľnohospodárske družstvo I. (ďalej len „družstvo“) v časti štatutárny orgán tak, že „žiadal vymazať predsedu družstva Ing. D. M. a zapísať ako predsedu predstavenstva Ľ. S. a podpredsedu predstavenstva Ing. D. M. s poukazom na uznesenie predstavenstva družstva z 13. 10. 2009, na základe ktorého bol z obchodného registra vymazaný predseda predstavenstva: Ing. Ľ. S. a podpredseda predstavenstva: Ing. D. M. a zapísaný predseda družstva: Ing. D. M...“.

a) Okresný súd uznesením č. k. 28 Exre 13/2010-500 z 10. februára 2010 vykonal na základe návrhu sťažovateľa ním požadované zmeny. Krajský súd na základe odvolania družstva uznesením č. k. 26 Cob/40/2010-519 z 31. marca 2010 uznesenie okresného súdu z 10.   februára   2010   zrušil.   O dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 31. marca 2010 najvyšší súd rozhodol tak, že toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

b)   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   následne   uznesenie   okresného   súdu č. k. 28 Exre 13/2010-500 z 10. februára 2010 zrušil. Toto rozhodnutie napadol sťažovateľ dovolaním   z 1.   júna   2012,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   34/2012 z 28. augusta 2012 odmietol.

3. Sťažovateľ „poukazuje na nezákonnosť rozhodnutí v predmetnej veci zápisu zmien v obchodnom registri“, pričom „je navyše pochybné, či vôbec došlo k platnému odvolaniu Ing. Ľ. S. z funkcie predsedu predstavenstva“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „odvolací   súd   v   napadnutom   uznesení   v   dôsledku nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   nedostatočne   zistil   skutkový   stav.   Sme   totiž presvedčení,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne,   keď   zmenil   zápis o Poľnohospodárskom družstve I. v obchodnom registri, ktorý bol pôvodne vykonaný na základe neplatnej členskej schôdze a neplatného uznesenia predstavenstva tohto družstva a svojím   uznesením   zosúladil   zápis   v   obchodnom   registri   so   skutočným   stavom.   Naopak odvolací súd rozhodol nesprávne, keď vyššie uvedené uznesenie súdu prvého stupňa zrušil...... napadnuté uznesenie dovolacieho súdu je potrebné zrušiť nakoľko:

- bolo vydané v konaní, ktoré je postihnuté vážnou procesnou vadou, keďže s Ing. Ľ. S. sa nekonalo ako s účastníkom konania...

- je vecne nesprávne a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže je založené na právnom závere, že v konaní o registrácii podľa zákona o obchodnom registri je súd oprávnený vykonať aj zápis (zmenu zápisu, výmaz), ktorý účastník nenavrhol, pričom tento právny záver je v rozpore s cit. ust. § 5 ods. 1 zákona o obchodnom registri,

-   v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a   nedostatočne   zisteného skutkového stavu ním bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré zosúladilo zápis o Poľnohospodárskom   družstve   I.   v   obchodnom   registri   so   skutočným   stavom,   pričom zrušením uznesenia   súdu prvého stupňa   ostal   v obchodnom   registri   zápis   vykonaný   na základe neplatného uznesenia členskej schôdze a neplatného uznesenia stanov.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že „vyvodené závery vyššie uvedených rozhodnutí všeobecných súdov   boli   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   a tak   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   majú   za   následok   porušenie   môjho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd... v konaní vedenom pod spis. zn. 23 Cb/236/2009 rozsudkom zo dňa 05. 01. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny základných   práv   a   slobôd   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

2. Krajský súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob/72/2011 zo dňa 07. 02. 2012 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo34/2012 z 28. 08. 2012, porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Obdo34/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. a/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 323,5 Eur s DPH...

b/   Priznáva   náhradu   ušlej   mzdy   za   obdobie   36   mesiacov...   42 660,00   eur.   Ako primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu poškodenia mojich občianskych a ústavných práv.“

6.   K sťažnosti   pripojil   ako   dôkazový   materiál   (k   bodom   2   a   3   petitu   sťažnosti) uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   26   Cob/72/2011-586   zo   7.   februára   2012,   dovolanie sťažovateľa   z 1.   júna   2012   a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obdo   34/2012 z 28. augusta 2012. Ďalej predložil uznesenie okresného súdu č. k. 28 Exre 13/2010-500 z 10. februára 2010 (o povolení zmeny v obchodnom registri), uznesenie krajského súdu č. k. 26   Cob/40/2010-519   z 31.   marca   2010 (o   zrušení   prvostupňového   uznesenia) a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obdo   28/2010   z 30.   marca   2011,   ktorým   bolo zrušené uznesenie krajského súdu a vrátená vec na ďalšie konanie (uvedené písomnosti korešpondujú s bodom 1 petitu; pozn.). Taktiež predložil uznesenie okresného súdu č. k. 23 Cb/236/2009-95 z 5. januára 2010, odvolanie z 21. januára 2010 a uznesenie krajského súdu č. k. 26 Cob/11/2010-114 z 25. februára 2010 o potvrdení prvostupňového uznesenia o zamietnutí sťažovateľovho návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

11. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začíta plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

12. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom   na   začatie   konania   (koncentrovaným   v petite   jeho   sťažnosti),   okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

II.A

13.   Sťažovateľ   v bode   1   petitu   sťažnosti   (bod   5)   žiadal   vyslovenie   porušenia označených   práv „rozsudkom“ –   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   23   Cb/236/2009 z 5. januára 2010, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým „by súd zakázal odporcovi konať podľa uznesenia členskej schôdze zo dňa 13. 10. 2009   až   do   rozhodnutia   vo   veci   samej“ (t.   j.   o určení   neplatnosti   uznesenia   členskej schôdze; pozn.). Uznesenie okresného súdu z 5. januára 2010 napadol sťažovateľ odvolaním z 21. januára 2010, ktorému krajský súd nevyhovel a uznesením č. k. 26 Cob/11/2010-114 z 25. februára 2010 potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

14. Neústavnosť tohto rozhodnutia odvolacieho súdu však sťažovateľ, kvalifikovane právne   zastúpený   advokátom,   v petite   svojej   sťažnosti   nenamietal.   Ústavný   súd   preto viazaný návrhom sťažovateľa (body 5 a 13) s prihliadnutím na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 12) sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy),   keďže   o odvolaní   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu   z 5.   januára   2010   už   rozhodol   odvolací   súd   uznesením z 25. februára 2010. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti je jej oneskorené podanie   (pozri   bod   11),   pretože   namietané   uznesenie   (z   roku   2010,   pozn.)   nadobudlo právoplatnosť dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (7. december 2012), teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na jej podanie. Ústavný súd ďalej konštatuje, že bod   1   petitu   sťažnosti   nekorešponduje   s bodmi   2,   3   a 4   petitu.   Sťažovateľ   okrem chronologického   popisu   skutkového   stavu   vzniknutého   po   namietanej   členskej   schôdzi družstva (bod I sťažnosti – skutkový stav) neuviedol žiadnu relevantnú skutočnosť priamo preukazujúcu ním tvrdené porušenie označených práv týmto uznesením. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu z 5. januára 2010 a namietaným porušením označených práv, je ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti aj jej zjavná neopodstatnenosť.

II.B

15. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28.   augusta   2012   (ktorým   dovolanie   sťažovateľa   ako   procesne   neprípustné   odmietol „podľa   §   243b   ods.   5   O.   s.   p.   v   spojení   s   §   218   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“)   a   jemu predchádzajúcim uznesením krajského súdu zo 7. februára 2012 (body 1 a 5).

16. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom Občiansky súdny poriadok.

17.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   340/04,   III.   ÚS   32/07, I. ÚS 421/2012).   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

18.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

19. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

20. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

21.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

22. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 20 a 21) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 34/2012 z 28. augusta 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší priebeh   a výsledky   konania   na   okresnom   súde,   krajskom   súde   a najvyššom   súde   až po opätovné rozhodnutie krajského súdu uznesením č. k. 26 Cob/72/2011-586 zo 7. februára 2012, proti ktorému podal sťažovateľ 1. júna 2012 dovolanie „z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. e/ a f/ O. s. p., spočívajúcich v tom, že sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný   a účastníkovi   konania   sa postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom“.   Následne   najvyšší   súd   uviedol dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

„Odvolací   súd   po   vrátení   veci   najvyšším   súdom   na   ďalšie   konanie   nedoručil odvolanie družstva splnomocnenému právnemu zástupcovi dňa 15. decembra 2011 tak, ako to uvádza vo svojom uznesení 26 Cob 72/2011...

Ing. Ľ. S. je účastníkom tohto konania a ako s účastníkom konania s ním malo byť konané od začiatku konania o návrhu na zosúladenie zápisu Poľnohospodárskeho družstva I. v obchodnom registri so skutočným stavom. Tým, že Ing. Ľ. S. nebolo doručené odvolanie Poľnohospodárskeho   družstva   I.   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ani   mu   nebolo umožnené sa k podanému odvolaniu vyjadriť, týmto postupom mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, ktoré trpí vážnou procesnou vadou, a preto je potrebné ho s poukazom na ust. § 237 písm. f/ O. s. p. zrušiť.

Dovolateľ   ďalej   uviedol,   že   registrácia   je   ako   konanie   upravené   v   zákone o obchodnom registri...

Dovolateľ   je   presvedčený,   že...   zo   žiadneho   ustanovenia   Zákona   o   obchodnom registri nevyplýva, že registrový súd je oprávnený vykonať aj zápis (zmenu zápisu alebo výmaz),   ktorý   navrhovateľ   nenavrhol   a   ktorý   navyše   nevyplýva   ani   zo   žiadnej   prílohy k podanému návrhu. Dovolateľ preto vidí nesprávnosť napadnutého uznesenia aj v tom, že ním bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré odstránilo závažnú procesnú vadu konania   o   zápise   zmien   zapísaných   údajov   o   Poľnohospodárskom   družstve   I.,   t.   j. napadnutým uznesením bol ponechaný v platnosti zápis takej zmeny o Poľnohospodárskom družstve   I.,   ktorý   nebol   navrhnutý.   Táto   skutočnosť   predstavuje   dôvod   prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 237 písm. e/ O. s. p...

V konaní podľa zákona o obchodnom registri, ako aj v následnom konaní o návrhu Ing. Ľ. S. o zosúladenie zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom podľa ust. § 200a ods. 1 O. s. p. bol súd oprávnený vykonať zápis len na základe uznesení, ktoré spĺňali základné   požiadavky   Obchodného   zákonníka   a   Stanov   družstva   na   ich   platnosť.   Zo zápisnice zo zasadnutia členskej schôdze Poľnohospodárskeho družstva I., ktorá sa konala 13. októbra 2009, je pritom zrejmé, že na členskú schôdzu bolo pozvaných 147 členov, prítomných však bolo len 40 členov družstva. Tento počet členov, ktorý nedosahuje ani tretinu členov družstva, pritom nie je postačujúci na to. aby bola členská schôdza v zmysle ust. § 238 ods. 3 Obchodného zákonníka uznášaniaschopná...

... je zrejmé, že žiadne uznesenie schválené na členskej schôdzi Poľnohospodárskeho družstva I., ktorá sa konala dňa 13. októbra 2009, nemôže byt' platné.

Podľa názoru dovolateľa predstavenstvo nebolo oprávnené na svojom zasadnutí dňa 13.   októbra   2009   odvolať   Ing.   Ľ.   S.   z   funkcie   predsedu   predstavenstva   a   za   predsedu družstva zvoliť nového predsedu...

Odvolací súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočne zistil skutkový stav...

...   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   je   vecne   nesprávne   a   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a toto uznesenie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Preto ho dovolateľ považuje za nesprávne.

K dovolaniu sa vyjadrilo Poľnohospodárske družstvo I. podaním z 23. júla 2012...“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   uzneseniu.   Uznesenia   odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p.... Podľa § 239 ods. 2 O. s. p... Uznesenie Ing. Ľ. S. smeruje proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.

Procesnú prípustnosť podaného dovolania by vzhľadom na to zakladala len procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.

S prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd SR len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 a § 239 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.

Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak; a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci   súdov,   b)   ten,   kto   v konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.   Treba   dodať,   že   z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   uvedeného   ust.   nie   je predmet konania významný: ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné   (viď   napr.   R   117/1999,   R   34/1995   a   tiež   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania,   tvrdiaceho že došlo k vade vymenovanej v tomto   ustanovení: rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ a íl O. s. p. netvrdil a žiadna z týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ spomedzi vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. namietal vady uvedené v § 237 písm. e/ a f/ O. s. p.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesný nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti   rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom, na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O   vadu,   ktorá   je   z   hľadiska   §   237   písm.   f/   významná,   ide   najmä   vtedy,   ak   súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré   mu   právny   poriadok   priznáva.   O   taký   prípad   v   prejednávanej   veci   nejde.   Súdy dovolateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd nekonal s Ing. S. ako s účastníkom konania, nebolo mu doručené odvolanie Poľnohospodárskeho družstva I. proti uzneseniu súdu prvého stupňa a ani mu nebolo umožnené sa k podanému odvolaniu vyjadriť, z čoho vyvodil, že mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, že po tom, ako dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. marca 2010, č. k. 26 Cob 40/2010-519 a vrátil vec Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie, krajský súd zaslal odvolanie Poľnohospodárskeho družstva I. z 3. marca 2010.   založené   v   spise   na   č.   1.   503,   právnemu   zástupcovi   Ing.   S.,   a   to   Advokátska kancelária S., s. r. o., B. (plnomocenstvo založené na č. 1. 566) s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10-tich dní písomne vyjadril. Výzva bola právnemu zástupcovi Ing. S. doručená 15. decembra 2011. Na túto výzvu Ing. S. ani jeho zástupca nereagovali a k odvolaniu sa nevyjadrili. Až 6. februára 2012 Ing. S. doručil osobne Krajskému súdu v Nitre zrušenie plnej moci pre advokátsku kancelária S., s. r. o., B.

List   Ministerstva   spravodlivosti   SR   z   19.   apríla   2012,   označený   ako   Prešetrenie vybavenia sťažnosti, reaguje len na sťažnosť Ing. S., a preto je irelevantné, že v tomto prípise nie je uvedené, že Krajský súd v Nitre doručoval odvolanie účastníkovi konania. Z obsahu súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že Krajský súd v Nitre dňa 15. decembra 2011 doručil splnomocnenému zástupcovi dovolateľa odvolanie, o čom svedčí podpísaná doručenka, ktorá je založená v súdnom spise, spolu s výzvou, aby sa k odvolaniu vyjadril. Najvyšší súd je toho názoru, že dovolateľ nedôvodné namietal odňatie možnosti pred súdom konať a nezistil dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

K námietke dovolateľa, že v danom prípade je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, s poukazom na ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, Najvyšší súd uvádza, že podľa ust. § 81 ods. 1 O. s.   p.   aj   bez   návrhu   môže   súd   začať   konanie   vo   veciach   starostlivosti   o   maloletých, konanie   o   vyslovenie   prípustnosti   prevzatia   alebo   držania   v   ústave   zdravotníckej starostlivosti,   konanie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony,   opatrovnícke   konanie,   konanie o vyhlásení   za   mŕtveho,   konanie   o   dedičstve   a   ďalšie   konania,   kde   to   pripúšťa   zákon. Ustanovenie obsahuje demonštratívny výpočet konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu. Konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu, je napr. i konanie vo veciach obchodného registra. V danom prípade Okresný súd Nitra uznesením z 10. februára 2010 pod č. k. 28 Exre 13/2010-499 začal konanie vo veci zápisu údajov zapisujúcich sa do obchodného registra spoločnosti P. I., a to na základe podnetu Ing. Ľ. S. z 20. januára 2010.

Podľa § 200a ods. 5 O. s. p. registrový súd vydal uznesenie o začatí konania podľa ods. 2 a postupoval podľa § 120 ods. 2 O. s. p. a vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu.

Odvolací   súd   s   prihliadnutím   na   dôkazy   založené   v   spise   rozhodol   o   zrušení uznesenia Okresného súdu Nitra, č. k. 28 Exre 13/2010-499 z 10. februára 2010.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že družstvo podalo na obchodný register ďalšie návrhy na zápis zmien, o ktorých do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. Medzi zmenami je aj návrh na výmaz všetkých doterajších členov predstavenstva, vrátane Ing. S. a zápis novozvolených členov   predstavenstva.   Dôvodom   pre   výmaz   doterajších   členov   predstavenstva   je skutočnosť,   že   im   uplynulo   funkčné   obdobie.   Podľa   čl.   XVII.   ods.   3   Stanov   družstva, členovia predstavenstva sú volení a odvolávaní členskou schôdzou. Funkčné obdobie členov predstavenstva   je   4   roky   a   končí   sa   až   voľbou   nových   členov   predstavenstva.   Všetci členovia predstavenstva, ktorí sú do dnešného dňa zapísaní ako členovia predstavenstva v obchodnom registri boli zvolení do funkcie členskou schôdzou konanou dňa 24. novembra 2010, nakoľko s účinnosťou od 25. novembra 2010 boli do funkcie členov predstavenstva zvolení noví členovia predstavenstva, a to na členskej schôdzi, ktorá sa konala 22. apríla 2010. Ing. S. nebol členskou schôdzou opätovne zvolený za člena predstavenstva, a teda už takmer pred dvomi rokmi zanikla jeho funkcia člena predstavenstva. Okrem toho Ing. M. bol   členskou   schôdzou   zvolený   za   člena   predstavenstva   a   dňa   25.   novembra   2010   ho predstavenstvo   zvolilo   aj   za   predsedu   družstva   s   tým,   že   za   podpredsedu   družstva   bol zvolený ďalší člen predstavenstva Ing. J. K.

K   námietke   dovolateľa   je   tiež   potrebné   uviesť,   že   Okresný   súd   Nitra   rozsudkom z 18. októbra   2010,   č.   k.   23   Cb   236/2009-304   žalobu   o   platnosť   uznesení   prijatých   na členskej schôdzi, konanej 22. apríla 2010, zamietol a Krajský súd v Nitre rozsudkom z 13. apríla 2011, č. k. 15Cob 29/2011-363 rozsudok Okresného súdu Nitra potvrdil. Taktiež bola zamietnutá žaloba Ing. S. o určenie neplatnosti uznesení prijatých na členskej schôdzi 13. októbra   2009,   a   to   Okresným   súdom   Nitra   v   konaní,   ktoré   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 23 Cb 236/2009.

Najvyšší súd teda nezistil ani vadu podľa § 237 písm. e/ O. s. p.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že odvolací súd meritórne rozhodnutie súdu prvého   stupňa   zrušil.   Odvolaním   nebolo   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Nitra z 10. februára 2010, č. k. 28 Exre 13/2010-499,

K námietke dovolateľa, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením súdu je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie   veci   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Nejde   totiž   o   vadu   konania, vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže dovolateľ tento dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) uplatnil v dovolaní, ktoré je procesne neprípustné, nemohol dovolací súd podrobiť rozhodnutie odvolacieho súdu posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.   Dovolací súd poznamenáva,   že aj iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 43/2003, R 54/2012) nepovažujú nesprávne právne posúdenie veci na procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Z   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   v   prejednávanej   veci   je dovolanie Ing. Ľ. S. procesne neprípustné, vzhľadom na to jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.»

23.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.“ ako   neprípustné.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 34/2012   z 28.   augusta   2012   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

24. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 26 Cob/72/2011 a jeho uznesením zo 7. februára 2012, ktorým na odvolanie družstva uznesenie okresného súdu č. k. 28 Exre 13/2010-500 z 10.   februára   2010   zrušil   (pozri   bod   2).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

26.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

27. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

28. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

29. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

31. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

32. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalším možným dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   je   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí. K sťažnosti bolo pripojené „Plnomocenstvo“ zo 4. decembra 2012, v ktorom nebol vymedzený konkrétny rozsah oprávnení a povinností advokáta („aby ma v konaní vo veci ústavnej sťažnosti zastupoval“), t. j. v akej právnej veci a na aké právne úkony bol advokát   splnomocnený.   Taktiež   petit   sťažnosti   trpí   nedostatkami   [nesúlad   jeho   bodu   1 s bodmi 2 a 3; nesprávne označenie druhu rozhodnutia (rozsudok namiesto uznesenia), resp. jeho neoznačenie v bodoch 2 až 4 („konanie vedené pod sp. zn.... zo dňa... rozsudok sp. zn...“ bez uvedenia dňa rozhodnutia súdu)] odôvodňujúcimi odmietnutie sťažnosti z tohto dôvodu. Sťažovateľ navyše v bode 5b) petitu žiada rozhodnúť vo veci (priznanie náhrady mzdy   za   obdobie   36   mesiacov...),   na   rozhodovanie   ktorej   nie je   ústavný   súd   zákonom oprávnený (nedostatok právomoci na rozhodovanie ako ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti).

33.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať   sa   jeho   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí menovaných   všeobecných   súdov,   priznaním   mu   náhrady   trov   konania   a   primeraného finančného zadosťučinenia (priznania „náhrady ušlej mzdy“).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013