znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T 1/2011   a   jeho uznesením z 21. marca 2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. marca 2011 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   čl.   5 ods.   3 a 4   a   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2011 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho uznesením z 21. marca 2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. marca 2011 (ďalej len „žiadosť o prepustenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V-22/2010   z 9.   decembra   2010   z dôvodu,   že   v konaní o dovolaní sťažovateľa bolo rozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010 pod tou istou spisovou   značkou   vyslovené   porušenie   zákona   v neprospech   sťažovateľa.   Najvyšší   súd rozsudkom z 9. decembra 2010 zároveň zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2004 z 9.   mája   2007   v celom   rozsahu,   ako   aj   všetky   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   na   zrušený rozsudok obsahovo nadväzoval, a krajskému súdu prikázal, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Sťažovateľ v tom čase už vykonával trest odňatia slobody, preto bolo potrebné rozhodnúť o jeho väzbe. Najvyšší súd preto zobral sťažovateľa podľa § 380 ods. 2   Trestného   poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku 9. decembra 2010 do väzby.  

Sťažovateľ podal 11. marca 2011 žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 5 T 1/2011 z 21. marca 2011 podľa § 72 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) účinného do 31. decembra 2005, zamietol. Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 12/2011 z 10. mája 2011 tak, že napadnuté uznesenie podľa   § 194 ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku   zrušil   a podľa   §   79 ods.   2 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby opäť zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade namieta rozpor, čo sa týka otázky, podľa ktorého   právneho   predpisu   upravujúceho   trestné   konanie   mali   súdy   rozhodovať   o jeho väzbe. Najvyšší súd totiž v uznesení z 10. mája 2011 vyslovil, že o väzbe sťažovateľa je potrebné rozhodovať podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006. Z uvedeného dôvodu   preto   najvyšší   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   z 21.   marca   2011,   pretože krajský súd postupoval podľa zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), ktorý bol účinný do 31. decembra 2005. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na predošlé uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2011 z 3. februára 2011, ktorý sa stotožnil s názorom sťažovateľa,   že   o   jeho   väzbe   je   potrebné rozhodovať podľa Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.   Uvedené   uznesenie   najvyššieho súdu z 3. februára 2011 však sťažnosťou nebolo napadnuté a týkalo sa predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ uviedol, že takáto situácia, „... teda že v každom konaní o väzbe sťažovateľa rozhodol najvyšší súd vždy podľa iného právneho predpisu,   vyvoláva   u   sťažovateľa   stav   právnej   neistoty,   čo   je   v   prípade   tak   závažného zásahu   do   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa,   akým uvalenie   väzby nepochybne je, neprípustné a ústavne nekonformné“. Preto sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd k tejto otázke zaujal jasné stanovisko a vyslovil relevantný právny názor, podľa ktorého právneho predpisu by sa malo o jeho väzbe konať.

Sťažovateľ   tiež   nesúhlasí   s postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodol   o jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 21.   marca   2011   na   neverejnom   zasadnutí. Sťažovateľ vyslovil   svoj   názor, že ho najvyšší súd   mal vypočuť a dať mu možnosť sa osobne k veci   vyjadriť.   Sťažovateľ tiež považuje uznesenie krajského súdu   z 21. marca 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu z 10. mája 2011 za nepreskúmateľné, pretože súdy na zdôvodnenie ďalšieho trvania jeho väzby sa obmedzili iba na konštatovanie, že dôvody väzby   aj   naďalej   trvajú.   Krajský   súd   a aj   najvyšší   súd   sa   preto   podľa   sťažovateľa nevyrovnali   so   všetkými   jeho   argumentmi   a námietkami,   ktoré   uviedol   v žiadosti o prepustenie a následne v sťažnosti. Preto podľa sťažovateľa „... všeobecné súdy porušili povinnosť   náležite   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť, s poukazom na právne kritéria či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu. Rozhodnutia oboch súdov sú z tohto pohľadu arbitrárne.“.

4. Sťažovateľ   namieta   neúmernú   dĺžku   konania   o   jeho   žiadosti o prepustenie z 11. marca 2011. Krajský súd sťažovateľa k tejto žiadosti vypočul 21. marca 2011 a v ten istý deň na neverejnom zasadnutí jeho žiadosť o prepustenie zamietol. Uznesenie krajského súdu   z 21.   marca   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   29.   marca   2011.   Proti   uzneseniu krajského súdu, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá, podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola podaná na krajskom súde 1. apríla 2011. Krajský súd predložil sťažnosť aj so spisovým materiálom najvyššiemu súdu, ktorý o sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011. Najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, ale sťažovateľa vo väzbe ponechal uznesením z 10. mája 2011. Ako vyplýva z odtlačku pečiatky krajského súdu, uznesenie najvyššieho súdu z 10. mája 2011 bolo krajskému súdu doručené až 8. júna 2011. Právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo doručené 9. júna 2011, pretože si ho bol osobne na krajskom súde prevziať. Sťažovateľovi bolo doručené ešte neskôr. Z uvedeného vyplýva, že „... postupom súdov, keď o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby tieto rozhodovali 90   dní,   teda   3   mesiace,   došlo   k porušeniu   zásady   neodkladnosti   a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby, pričom dlhšej lehote zabránilo len aktívne konanie zo strany obhajcu sťažovateľa, ktorý si bol dňa 09.06.2011 uznesenie Najvyššieho súdu SR osobne   na   KS   BB   prevziať.“ Podľa   sťažovateľa   je   takáto   dĺžka   konania   o sťažnosti o prepustenie   neospravedlniteľná,   a preto   sa   krajský   súd   a najvyšší   súd   v napadnutých konaniach dopustili neprípustných prieťahov v konaní.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takýmto nálezom: „Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2011 a jeho Uznesením zo dňa 10.05.2011, bolo porušené základné právo J. Č. na slobodu   a bezpečnosť   podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručené čl. 5 ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5T   1/11   a   jeho Uznesením zo dňa 21.03.2011 porušil základné práva J. Č. zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručené čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby J. Č., narodeného... v Brezne prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

J. Č.   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 311,22 EUR (slovom tristojedenásť eur, dvadsaťdva centov),   ktorú   je   Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   na   účet   jeho právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, vedený v...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

8. Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1   a   čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu   a   jeho   uznesením z 10.   mája   2011   ako   aj   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením   z 21.   marca   2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej krajskému súdu 11. marca 2011.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom   a   na   základe   rozhodnutia   súdu.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len   pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011

9.   Konanie   na   krajskom   súde   trvalo   od   11.   marca   2011,   keď   sťažovateľ   podal písomne   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Krajský   súd   sťažovateľa   k   jeho   žiadosti o prepustenie   vypočul   21.   marca   2011   a   v   ten   istý deň vydal uznesenie sp. zn. 5 T 1/2011, ktorým žiadosť sťažovateľa o prepustenie zamietol. Uznesenie krajského súdu z 21.   marca   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   29.   marca   2011.   Konanie   o žiadosti o prepustenie z väzby od jej podania do doručenia rozhodnutia na krajskom súde trvalo 18 dní. Postup krajského súdu do uvedeného okamihu svedčí o urýchlenom a prednostnom konaní súdu v súlade s požiadavkami, ktoré sú   vo väzobných veciach   na súdy kladené. Sťažovateľ podal   proti   uzneseniu   krajského súdu, ktorým   sa jeho žiadosť o prepustenie zamietla,   1.   apríla   2011   sťažnosť.   Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   predložil   spis   na rozhodnutie o sťažnosti najvyššiemu súdu až 27. apríla 2011. Krajskému súdu trvalo 26 dní, kým spisový materiál spolu so sťažnosťou predložil najvyššiemu súdu. Ústavný súd preto hodnotí postup krajského súdu v uvedenom období ako nesústredený, pretože úkon, akým je predloženie spisu nadriadenému súdu, mu trval neprimerane dlho.

10. Nielen ústavný súd, ale aj Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že väzba má   mať   striktne   obmedzené   trvanie,   a preto   má   byť   zaručená   možnosť   jej   kontroly v krátkych intervaloch. Rýchlosť preskúmania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Ústavný súd zistil v postupe   krajského   súdu   obdobie   nečinnosti   v rozsahu   26   dní,   ktoré   však   nevzniklo v súvislosti s procesom rozhodovania o žiadosti sťažovateľa, ktoré ústavný súd hodnotí ako urýchlené. Nečinnosť či neefektívnosť v postupe krajského súdu sa týkala administratívneho úkonu – predloženia spisu nadriadenému súdu, ktorým bol najvyšší súd. Celkove preto konanie   na   krajskom   súde   od   podania   žiadosti   o prepustenie   až   do   postúpenia   spisu najvyššiemu súdu trvalo 1 mesiac a 16 dní.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd   v spojitosti   s tým   zistenie,   že   v okolnostiach   prípadu   ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).

11. Po zohľadnení všetkých uvedených úkonov krajského súdu, ako aj s ohľadom na svoju judikatúru dospel ústavný súd k názoru, že zdĺhavý postup krajského súdu pri predkladaní   spisu   najvyššiemu   súdu   predstavuje   pochybenie,   ktoré   však   nie   je   takého charakteru, že by vyžadovalo vyslovenie porušenia práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Skutočnosť, že krajskému súdu trvalo 26 dní, kým spis postúpil najvyššiemu súdu, nepredstavuje sama osebe zásah takej intenzity, ktorý by zjavne viedol k obmedzeniu či porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z uvedeného   dôvodu   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   na   predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 12/2011

12. Obdobne aj v tejto časti sťažnosti namieta sťažovateľ neprimeranú dĺžku konania najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. marca 2011. Najvyššiemu súdu bol súdny spis spolu so sťažnosťou doručený 2. mája 2011   a už   10.   mája   2011   na   neverejnom   zasadnutí   najvyšší   súd   o sťažnosti   rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tost 12/2011.   Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   krajského súdu z 21. marca 2011 podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a zamietol žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Najvyššiemu   súdu   trvalo   rozhodnutie   o sťažnosti sťažovateľa   od   doručenia   spisu   8   dní.   Takáto   doba   nemôže   vzbudzovať   pochybnosť o urýchlenom postupe pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho súdu z 10. mája 2011 bolo doručené krajskému súdu 8. júna 2011 a 9. júna 2011 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý si ho bol osobne na krajskom súde prevziať.

13.   Z uvedeného   priebehu   konania   vyplýva,   že   najvyššiemu   súdu   trvalo   takmer mesiac vypracovanie písomného vyhotovenia uznesenia z 10. mája 2011 a jeho následné odoslanie krajskému súdu. Konanie na najvyššom súde tak celkove trvalo mesiac a šesť dní, čo   na   prvý   pohľad   môže   vzbudiť   pochybnosti   o urýchlenom   postupe   pri   rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ale na strane druhej ústavný súd považuje za potrebné rešpektovať aj tú skutočnosť, že najvyšší súd nevystupoval v pozícii prvostupňového   súdu,   ale   až   v pozícii   sťažnostného   súdu,   ktorý   na   podklade   sťažnosti sťažovateľa   iba   preskúmal   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a konanie, ktoré tomuto uzneseniu predchádzalo. Preto samotná dĺžka konania najvyššieho súdu o sťažnosti proti uzneseniu súdu, ktorú sťažovateľ namietal, nepredstavuje porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľ sa však domáhal v sťažnosti tiež ochrany svojich práv podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv bez akejkoľvek relevancie.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.].

15. Z obsahu sťažnosti je však zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ sa domáha ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý mal byť porušený postupom najvyššieho súdu. Najvyšší súd pritom rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Vzhľadom na uvedené niet spojitosti medzi postupom najvyššieho súdu a možným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Pokiaľ ide o právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo,   aby   jeho   vec   bola   prejednaná   v   primeranej   lehote   alebo   byť   prepustený   počas konania.   Prepustenie   sa   môže   podmieniť   zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

17. Sťažovateľ vyčíta uzneseniu krajského súdu z 21. marca 2011 a aj uzneseniu najvyššieho   súdu   z 10.   mája   2011   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia“),   že   sa   dôsledne nevyrovnali   so   všetkými   jeho   námietkami   a argumentmi,   ktoré   uviedol   v žiadosti o prepustenie z väzby a v následnej sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

18. Ústavný súd nezistil v napadnutých uzneseniach žiadne uvedené nedostatky. Tak krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   jasne   a dôsledne   odôvodnili   odmietnutie   žiadosti sťažovateľa,   pretože   podľa   ich   názoru   dôvody   väzby   sťažovateľa   trvajú   naďalej.   Tieto uznesenia boli sťažovateľovi riadne doručené. V odôvodneniach tohto názoru ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by vzbudila pochybnosti o ich objektívnosti. Napadnuté uznesenia sú zároveň dostatočne individualizované, pokiaľ ide o dôvody väzby sťažovateľa, a preto sú plne ústavne akceptovateľné. Sťažovateľom označený čl. 5 ods. 3 nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo   byť   prepustený,   ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s prípadným poskytnutím záruky, ktorú však sťažovateľ v žiadosti o prepustenie ani   neuviedol.   Súdnym   orgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby.

O pozornom prístupe najvyššieho súdu pri preskúmavaní uznesenia krajského súdu, ktoré   sťažovateľ napadol   sťažnosťou,   svedčí   aj to,   že najvyšší   súd dospel   k názoru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť hoci z dôvodov, ktoré v sťažnosti neboli uvedené. Preto   najvyšší   súd   potom   podľa   §   194   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti vyčítal najvyššiemu súdu, že uznesením z 10. mája 2011 rozhodol v rozpore so svojím predošlým uznesením vo veci väzby sťažovateľa z 3. februára 2011, ktoré však sťažnosťou napadnuté nebolo. Tento rozpor sa týkal aplikácie právnej normy podľa ktorej sa malo o jeho väzbe konať. Ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08). Zároveň ústavný súd uvádza, že podáva iba výklad   ústavy   alebo   ústavného   zákona,   ak   je   vec   sporná.   V takom   prípade   však   ide o konanie podľa čl. 128 ústavy, teda nie o konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.

19. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu z 10. mája 2011 či postupom, ktorý mu predchádzal a právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, a preto aj v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 21. marca 2011 je sťažnosť podaná oneskorene. Ako uvádza sťažovateľ, uznesenie krajského súdu z 21. marca 2011 mu bolo doručené 29. marca 2011. Sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ na poštovú prepravu 29. júla 2011.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po uplynutí dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   na   podanie sťažnosti, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

21.   Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   ústavný   súd sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012