znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 31/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Cob 16/2010 zo 14. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 16/2010 zo 14. septembra 2010   (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len,,okresný súd“) o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa domáhal od Železníc Slovenskej republiky. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   18   Cb   147/2006   z   30.   júna   2009   žalobu   zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa ako žalobcu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý výrokom rozsudku napadnutého sťažnosťou na ústavnom súde (i) nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, (ii) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a (iii) nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ešte v roku 2005 požiadal prvostupňový súd (ktorým   bol   v tom   čase   Okresný   súd   Humenné)   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, pričom   vzhľadom   na   to,   že   nebol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   žalobu, zastával názor, že mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Po vylúčení sudcov Okresného súdu Humenné konal vo veci okresný súd, ktorý ho tiež nevyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu a jej rozšírenie a o veci rozhodol rozsudkom z 30. júna 2009. Ani   po   podaní   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   nebol   vyzvaný   na   zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, čo ho utvrdilo v tom, že oslobodenie od súdnych poplatkov mu bolo priznané. Až krajský súd mu prípisom z 26. augusta 2010 oznámil, že zo spisu nie je zistiteľné, či prvostupňový súd o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol a súčasne ho vyzval, aby oznámil, či na tomto návrhu naďalej trvá. Sťažovateľ v odpovedi z 1. septembra 2010 uviedol, že musel byť oslobodený od súdnych poplatkov a že ak o jeho návrhu nebolo rozhodnuté, trvá na oslobodení od súdnych poplatkov.

4.   Prvým   výrokom   rozsudku   napadnutého   touto   sťažnosťou   krajský   súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom na odôvodnenie tohto výroku   uviedol,   že   keďže   prvostupňový   súd   o návrhu   sťažovateľa   nerozhodol,   musí v súlade s § 211 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť o tomto návrhu odvolací súd. Podstatnú sťažnostnú námietku sťažovateľ uvádza v závere svojej sťažnosti: ,,Krajský súd v poučení napadnutého rozsudku uvádza, že proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie. Postupom a rozhodnutím krajského súdu mi bolo znemožnené podať odvolanie proti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, a tým mi bolo odňaté právo konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Postupom a rozsudkom krajského súdu bolo súčasne porušené moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“  

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a vrátil mu v tejto časti vec na ďalšie konanie. Ďalej žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že je neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   nemožnosť   preskúmania   výroku   rozsudku krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, keďže v zmysle poučenia, proti   rozsudku   nie   je   prípustné   odvolanie.   Uvedeným   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom,   z čoho   sťažovateľ   vyvodzuje   tak   prípustnosť dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ako   aj   zásah   do   jeho označených práv. Pred rozhodnutím o sťažnosti si ústavný súd na okresnom súde overil, či proti rozsudku krajského súdu bolo sťažovateľom podané dovolanie. Okresný súd potvrdil, že sťažovateľ podal dovolanie na poštovú prepravu 19. októbra 2010 a toto bolo doručené na okresný súd 21. októbra 2010.    

10. Ústavný súd už opakovane zaujal názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutého   dovolaním   sťažovateľa (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54). Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ môže podať ústavnú sťažnosť až po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   odmietol   ako   neprípustnú   pre predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.  

12.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nezaoberal   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu v napadnutom výroku, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011