znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 288/2006, 2 Cdo 289/2006 zo 7. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2007 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 288/2006, 2 Cdo 289/2006 zo 7. decembra 2006.

Zo sťažnosti vyplynulo, že:«Dňa 30. 12. 2002, podnecovatelia v 1 a 2 rade, podali na Okresný súd v Žiline žalobu, aby súd zaviazal odporcov J. Š. a P. Š. k namontovaniu takých zábran na strechu RD č. (...), ktoré by zabraňovali v páde snehu na susediaci pozemok parc. č. KN 436, k. ú. S., ktorého sú podnecovatelia vlastníci v 5/16-tinách, resp. 9/16-tinách a na ktorý následne,   neoprávnene   vstupujú   bez   povolenia   ich   vlastníkov,   ako   i   náhrady   škody spôsobenej na trávnatom poraste tohto pozemku pri výmene krytiny ich RD č. (...). (...) Nakoľko obaja podnecovatelia, dôchodcovia ZŤP, starajúci sa o nezaopatrené dieťa, museli na ochranu svojich základných práv a slobôd, podávať veľké množstvo žalobných návrhov - 23 C 57/01, 14 C 115/02, 14 C 262/02, 16 C 136/02, 16 C 99/03, 2 C 312/03, 2 C 115/02, 24 S 12/03, 24 S 23/03, 27 C 301/04, 2 C 15/05, 2 C 29/05, 6 C 122/06, 4 C 119/05,   ale   hlavne   7   C   371/00,   práve   proti   tejto   rodine   podporovanej   správnymi orgánmi a starostom obce, hlavne však proti P. Š., pre ich svojvoľné, zámerné a násilné poškodzovanie vo veci 7 C 371/00, ktorá ich už 6 rokov finančne vyčerpáva a morálne a zdravotne   poškodzuje,   nie   sú   schopní   platiť   súdne   poplatky   v   takej   výške a rozsahu, ako je im určované, bez ohrozenia ich výživy. Preto uhradili dňa 26. 4. 2005, len časť 500.- Sk z určenej sumy 1.500.- Sk a zároveň požiadali súd o oslobodenie od súdnych poplatkov, čo im bolo však zamietané. Zamietané im bolo aj oslobodenie od poplatkov za podávanie odvolaní a dovolaní a nakoniec boli uznesením OS v Žiline č. k. 7 C 292/02 z 8. 4. 2005, konania zastavené. (...)

Dňa 2.   1.   2007,   bolo   podnecovateľom   v 1 a 2 rade   doručené uznesenie NS SR č. 2 Cdo   288/06,   2 Cdo   289/06   zo   7. 12. 2006,   ktorým   rozhodol   o   zastavení   konaní o dovolaniach z toho dôvodu, že podnecovatelia nesplnili podmienku dovolacieho konania, pretože nakoľko nemajú   právnické vzdelanie   a súd im   nepridelil   bezplatného právneho zástupcu   k   zastupovaniu,   nezaložili   do   spisu   plnomocenstvo   udelené   advokátovi pre dovolacie konanie. (...)“

V záhlaví označené «práva sú (...) podnecovateľom odopierané, hlavne vo veciach vedených na okresnom súde pod č. k. 7 C, ktoré nemožno kvalifikovať, ako rešpektovanie citovaných   článkov   ústavy.   Naopak   nerešpektovanie   vlastníckych   práv,   prieťahov, či zastavením alebo odmietnutím konania sú tieto práva porušované. Preto podnecovatelia navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   tohto   podnetu   rozhodol   týmto uznesením:

ústavný   súd   začína   konanie   o   porušovaní   práv   podnecovateľov   na   prerokovanie ich občianskoprávnej veci vedenej na OS v Žiline, bez poplatkov a prieťahov upraveného v čl. 46 odst. 1, čl. 47 odst. 2, čl. 48 od. 2 ústavy SR.

Po začatí konania navrhujú podnecovatelia, aby senát ústavného súdu vydal toto uznesenie:

ústavný   súd   vyslovuje,   že   zastavením   konania   o   dovolaniach   NS   SR   v   spojení so zastavením konaní Okresným súdom v Žiline a zamietnutím odvolaní Krajským súdom v Žiline,   došlo   k   porušeniu   ich   ústavných   práv   na   ochranu   majetku   a   náhrady   škody spôsobenej na tomto majetku a práva na prerokovanie tejto veci bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 12 odst. 1, 2, 4, čl. 20 odst. 1, 3, čl. 45 odst. 1, čl. 47 odst. 2, čl. 48 odst. 2 Ústavy SR».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľov zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 288/2006, 2 Cdo 289/2006 zo 7. decembra 2006.

1. Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, treba pripomenúť, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pretože podľa ich právneho názoru predmetné konanie nemalo byť zastavené.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:„Osobitná   podmienka   dovolacieho   konania   vyplýva   z   § 241   ods. 1,   druhá   veta O. s. p. Podľa tohto ustanovenia musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické   vzdelanie   buď   sám,   alebo   jeho   zamestnanec   (člen),   ktorý   za   neho   koná. Skutočnosť,   že dovolateľ,   ktorý nemá právnické vzdelanie,   nie je zastúpený advokátom, je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Prispieť k jeho odstráneniu však musí dovolateľ   sám,   a to   buď   tým,   že   do   spisu   založí   plnomocenstvo   udelené   advokátovi pre dovolacie konanie, alebo tým, že súd požiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov (§ 30 O. s. p.). V prejednávaných veciach ale dovolatelia, ktorým na ich žiadosť nebol   ustanovený   zástupca   z radov   advokátov   podľa   §   30   O. s. p.,   takto   nepostupovali. V súdom prvého stupňa určenej lehote 10 dní a ani do vydania tohto uznesenia dovolacieho súdu do spisu nezaložili doklad preukazujúci, že sú zastúpení advokátom.

So zreteľom na to nemal Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O. s. p.) inú možnosť, než postupovať podľa § 104 ods. 2 O. s. p. (§ 243c O. s. p.), v zmysle ktorého ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Sťažovatelia   ani vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   neuviedli,   že reagovali na uvedenú výzvu najvyššieho súdu. Ani po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovatelia   uviedli v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   také   skutkové   zistenie   a   výklad   právne relevantných   zákonných   ustanovení,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označenými   článkami   ústavy.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základných práv podľa v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, a čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   a   sťažovatelia   neuviedli   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver o porušení týchto základných práv. Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť   (pozri napr. I. ÚS   120/02,   I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

3.1 Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ predmetnou sťažnosťou sťažovatelia mienili napadnúť aj súvisiaci postup a rozhodnutia Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) (uznesenie č. k. 7 C 292/02-144 z 8. apríla 2005 a č. k. 7 C 292/02-166 z 24. augusta 2005), ako   aj   postup   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   (uznesenie   sp.   zn.   5 Co 211/05 z 31. mája 2005 a sp. zn. 5 Co 467/05 zo 16. decembra 2005), pretože uvedené rozhodnutia nadobudli   právoplatnosť   už   najneskôr   v   januári   2006   (sťažovatelia   už   30. januára 2006 podali   proti   týmto   rozhodnutiam   dovolanie),   predmetná   sťažnosť   bola   podaná   v čase (17. januára 2007),   keď   už   dávno   uplynula   lehota   ustanovená   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok uvedených   v sťažnosti   (nehovoriac   o tom,   že   sťažovatelia   tieto   súdy   ani   neoznačili za účastníkov konania pred ústavným súdom).

3.2 Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   v   kontexte   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Kým sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho práva na konanie bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 292/02, treba uviesť, že táto časť sťažnosti bola podaná oneskorene, teda po uplynutí zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   Na   okresnom   súde   bolo   napadnuté   konanie   ukončené uznesením   o   zastavení   konania   z   8. apríla 2005,   pričom   sťažovatelia   sa   o   prípadných prieťahoch v konaní pred okresným súdom mohli dozvedieť najneskôr doručením tohto rozhodnutia už v roku 2005, teda v okolnostiach danej veci sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému   súdu   bolo   možné   podať   v dvojmesačnej   lehote   počítanej   od   ukončenia   veci okresným súdom, k čomu však nedošlo, preto bola táto časť sťažnosti podaná oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2007