znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Miroslava   Príbelského,   bytom   N.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   P.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, v čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   a v   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 85/02 z 28. novembra 2002, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co 322/93 z 27. októbra 1998 a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 15 C 174/87 zo 6. novembra 1992 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Miroslava Príbelského o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. Miroslava Príbelského, bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základných práv zaručených v čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   v   čl. 2   ods.   2,   čl. 11, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a v   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 85/02 z 28. novembra 2002, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   Z-2-10   Co   321/93,   Z-2-10   Co   322/93 z 27. októbra   1998   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   aj   „okresný   súd“) sp. zn. 15 C 174/87 zo 6. novembra 1992.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal „nezákonný   postup   všeobecných   súdov, ktorým štátna moc porušila jeho základné práva (najmä právo na spravodlivý proces, právo vlastniť   majetok),   lebo   sťažovateľ   bol   rozsudkom   súdu   zbavený   spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, bez priznania primeranej náhrady, sťažovateľovi rozsudkom súdu zrušením spoluvlastníctva bola prikázaná vec iná, než akú vlastnil pred jeho zrušením a rozsudkom súdu bol zmenšený majetok“, čím došlo k porušeniu označených základných práv a slobôd. Podľa názoru sťažovateľa „porušenie ústavne a medzinárodne zaručených základných práv sťažovateľa   bolo   spôsobené   tým,   že   všeobecné   súdy,   ktorým   je   ochrana   práv   ústavne predovšetkým zverená v jeho veci dospeli k záveru, ktorý nemá oporu v zákone (úst. čl. 1 a 2 ods.   2 Ústavy SR   a čl.   2 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd)“.   Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to že „§ 142 O. Z. nepozná zrušenie podielového spoluvlastníctva prikázaním   veci   jednému   spoluvlastníkovi   bez   primeranej   náhrady   ostatným spoluvlastníkom“. Ak tak okresný súd rozhodol a krajský súd takéto rozhodnutie potvrdil, podľa sťažovateľa uvedené súdy tým porušili práva účastníkov konania pred všeobecnými súdmi   na   spravodlivý   proces   i právo   vlastniť   majetok.   Vo   vzťahu   k týmto   účastníkom konania namietal sťažovateľ i „porušenie princípu práva na spravodlivý proces z hľadiska čl. 46 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny“, pretože okresný súd rozhodol   o náhrade   nákladov   konania   v zjavnom   rozpore   s výrokom,   ktorým   rozhodol o merite veci.

„Všeobecné   súdy   v predmetnom   konaní   porušili   zásadu   spravodlivého   procesu, ktorej zodpovedá nielen možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, najmä však navrhovať   dôkazy   vlastné.   Okresný   a Krajský   súd   síce   nebol   povinný   vykonať   všetky navrhnuté   dôkazy,   avšak   mali   o vznesených   návrhoch   rozhodnúť.   (...)   Pretože   sa   tak nestalo, zaťažili svoje rozhodovanie prejavom jurisdikčnej ľubovôle, lebo v takomto prípade vlastne postupovali, ako sa im zachce a v konečnom dôsledku protiústavne. (...) Všeobecné súdy síce vykonávali celý rad dôkazov, pritom však prihliadli len k niektorým z nich a len tieto   urobili   predmetom   svojich   úvah   a hodnotenia   (...)“. Sťažovateľ   krajskému   súdu vytýka, že „v rozpore s logikou potvrdil rozsudok OS, v ktorom konštatuje už existenciu nového domu, lebo starý rodičovský dom podľa jediného dôkazu - výpovede svedka M. bol vraj zbúraný v roku 1963. Súd dospel k tomuto záveru bez zhodnotenia a vysporiadania sa s ostatnými dôkazmi doloženými v konaní. Okresný ani krajský súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov (...). V rámci konania o vyporiadanie spoluvlastníctva   jeho   zrušením,   uplatnila   žalovaná   v 1.   rade   vo   forme   kumulovaného návrhu,   nárok   vyplývajúci   z jej   spoluvlastníckeho   pomeru,   pretože   vypracovaným geometrickým   plánom   nevznikli   hodnotove   rovnaké   podiely.   Súdy   sa   s touto   dôležitou skutočnosťou vôbec nezaoberali, z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo súd nerozhodol o ich   vzájomnom   finančnom   vysporiadaní,   takže   v tomto   smere   je   jeho   rozhodnutie   aj nepreskúmateľné   a zmätočné.   (...)   Konaním   všeobecných   súdov   bol   porušený   jeden   zo základných princípov vedenia   spravodlivého procesu -   princíp rovnosti   účastníkov   (...), zakotvenému v čl. 37 ods. 3 Listiny, čl. 47 ods. 3 Ústavy (...)“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na porušenie „zásady priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov“ podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré všeobecné súdy mali porušiť najmä tým, že účastníkom konania pred všeobecnými súdmi podľa sťažovateľa nebolo umožnené, aby sa dôkazy vykonávali v ich prítomnosti, čím sa im odňala možnosť reálne a efektívne konať pred súdmi. Podľa sťažovateľa skutkové zistenia okresného súdu „nemali oporu vo vykonanom dokazovaní, súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli prevedenými dôkazmi vykonané, a ktoré vzišli za konania najavo, čím zo strany súdu došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na „skutočnosť, že krajský súd v roku 1998 len formálne prejednal   odvolanie   žal.   v 1.   rade   (...).   Potvrdením   protizákonného   a protiústavného rozsudku   súdu   prvého   stupňa   k tomu   značnou   mierou   sám   prispel.   Sťažovateľ   namieta porušenie svojho práva na nestranný súd, ktorého obsahom je, že súd musí každú vec prerokovať   a rozhodnúť   tak,   aby   voči   účastníkom   postupoval   nezaujato   a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo   veci.   Súd   nedodržaním   základných   zákonov   hmotného   práva   a procesných   postupov porušil   sťažovateľove   základné   práva   a neumožnil   mu   riadny   prístup   k súdu.   (...)   Po poručiteľke - žalovanej v 1. rade, sa stali dedičmi v rozsudku KS označení ako žalovaní v 1. a 8. rade. Pri formálnom rozhodovaní odvolací súd opísal rozsudok prvostupňového súdu s tou chybou, že jeden z jej dedičov vo výroku rozsudku bol síce označený ako žal. v 1. rade,   v odvolaní   vlastne   prebrala poradie   po zomretej   žal.   v 1.   rade.   Druhý   dedič, ozn. ako žal. v 8. rade (nakoľko v rozsudku prvost. súdu označenie žalovaného v 8. rade nebolo),   v odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   pre   jeho   formálne   opísanie   prvšieho rozsudku ani neexistuje.   Táto skutočnosť je evidentná najmä pri parc. č. 57/25- ostatná plocha, cesta vo výmere 220m², kde samotný žal. v 8. rade ako spoluvlastník úplne chýba. KS svojím rozsudkom teda nepriznaním spoluvlastníctva zmenil rozsudok OS vo veci samej, protiprávne v rozpore s § 142 Obč. zák. a čl. 20 ústavy a čl. 11 Listiny zbavil žalovaného v 8.   rade   jeho   spoluvlastníctva   k tejto   parcele   a svojím   rozsudkom   mu   znemožnil   voľný prístup na jeho nehnuteľnosti, čím bolo obmedzené aj jeho vlastnícke právo vec riadne vlastniť   a užívať“. Sťažovateľovi „sa   takýmto   protizákonným   rozhodnutím druhostupňového súdu dostalo menej, ako mu priznal prvostupňový súd.“

Sťažovateľ je toho názoru, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 85/02 z 28. novembra 2002, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné.

«(...) Nakoľko Krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo veci samej, sťažovateľ tvrdí, že dovolanie bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. a Najvyšší súd mal vec prejednať aj v súvislosti s § 242 ods. 2 písm. d) O. s. p., nakoľko ide o konanie, v ktorom určitý spôsob vysporiadania vo vzťahu medzi účastníkmi vyplýva z právneho predpisu. Súd nie je viazaný rozsahom ich dovolacích návrhov. V konkrétnej veci sa jednalo o zrušenie spoluvlastníctva medzi účastníkmi konania v zmysle § 142 O. z. ale súdy v prvom a druhom stupni   rozhodli   v rozpore   s   §   142   O.   z.   a vysporiadanie   medzi   účastníkmi   vykonali spôsobom, ktorý tento zákon ale ani iný právny predpis neumožňuje. (...)

Pre dovolacie konanie sú významné len tie námietky, ktoré sú spôsobilé spochybniť logiku úsudku súdu o tom, čo bolo dokazovaním zistené, eventuálne tie námietky, z ktorých plynie, že súd z logicky bezchybných dielčích úsudkov (zistení) vykonal nesprávne (logicky vadné) skutkové závery. Preto nie je pravdou ani tvrdenie Najvyššieho súdu, že dovolateľovi chýba subjektívna stránka dovolania a pokiaľ NS poukazuje na skutočnosť, že pri porovnaní prvšieho rozsudku a posledného rozsudku súdu prvého stupňa sa žal. v 1. rade dostalo viac a neutrpela   tak   žiadnu   procesnú   ani   hmotnoprávnu   ujmu   v dôsledku   tejto   zmeny v rozhodnutí   prvšieho   stupňa.   Pokiaľ   súd   nekonkretizoval   čoho   sa   dostalo   viac   žal. v 1. rade, je takéto tvrdenie súdu bezpredmetné, zavádzajúce (...).

Sťažovateľ má za to,   že v konaní súdov skutočne došlo k porušeniu predmetného práva   a v napadnutom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   protiústavný   zásah,   spočívajúci v tom, že uvedený procesný postup krajského súdu akceptoval. Sťažovateľ to považuje - a s ohľadom na konkrétne okolnosti súdenej veci - za neprimerane formalistické a zo strany Najvyššieho súdu za denegatio iustitiae. (...)

Na protiústavný zásah poukazuje sťažovateľ aj v napadnutom uznesení Najvyššieho súdu. Z dikcie ustanovenia § 242 ods. 1 o. s. p. vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu je možné   preskúmať   zásadne   len   z dôvodov   uplatnených   v dovolaní,   avšak   „k   vadám uvedeným v § 237, a pokiaľ je dovolanie prípustné, i k vadám konania, ktoré mohli mať za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   však   dovolací   súd   prihliadne,   i keď   neboli v dovolaní   uplatnené“.   Pretože   v konaní   odvolacieho   súdu   bola   splnená   podmienka prípustnosti   dovolania,   mal   Najvyšší   súd   v zhode   s citovaným   ustanovením   o.   s.   p. prihliadnuť   i k vadám   konania,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávne   meritórne rozhodnutie. (...)

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku Krajského súdu došlo k vadám konania podľa § 237 písm. a), b), c), f), súčasne došlo k zmene rozsudku prvostupňového súdu v zmysle § 238 ods. 1 a ods. 3 b), a aj splneniu zákonných ustanovení § 241 ods. 2 O. s. p.

Odmietnutie   dovolania   Najvyšším   súdom   bolo   za   takýchto   okolností   odmietnutie spravodlivosti,   ktorá   je   implikovaným   predpokladom   právnosti   štátu.   Každý   má   právo domáhať   sa   na   súde   ochrany   práva,   ktoré   bolo   ohrozené   alebo   porušené.   Súd   odňal sťažovateľovi jeho právo na súdnu ochranu a porušil tak sťažovateľovo základné právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a jeho neprimerane zdĺhavým konaním aj právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)»

Na   základe   uvedených   podstatných   skutočností „sa   sťažovateľ   domnieva,   že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené jeho citované základné práva a Ústavnému súdu preto navrhuje, aby vydal tento nález:

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   3   Cdo   85/02,   zo   dňa 28. novembra 2002,   s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave,   sp.   zn.   10 CoZ–2-10 Co 321/93,   zo   dňa   27.   októbra   1998   spolu   s rozsudkom   Okresného   súdu   v Nitre sp. zn. 15 C 174/87 zo dňa 6. novembra 1992 sa zrušujú.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   v sume   750.000,-   Sk   (slovom sedemstopäťdesiattisíc   slovenských   korún)   a náhrada   nákladov   právneho   zastúpenia   za 2 úkony právnej pomoci a 2 režijné paušály v sume 90.838,- Sk (jeden úkon á 15.097,- Sk, 1 režijný paušál á 128,- Sk, odmena za 1 úkon zvýšená na trojnásobok s použitím §-u 17 ods. 3 zákona 163/2002 Z. z.).“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd zistil, že Okresný súd Nitra   v konaní   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   v ktorom   ako žalovaná   v 1.   rade   vystupovala   právna   predchodkyňa   sťažovateľa   L.   P.,   rozsudkom   zo 6. novembra 1992 č. k. 15 C 174/87-603 o podstate sporu rozhodol nasledovne:

„Súd   zrušuje   podielové   spoluvlastníctvo   účastníkov   konania   k nehnuteľnostiam v kat. úz. N. - K. parc. č. 57/02, t. j. ovocný sad o výmere 6.034 m², parc. č. 57/10, t. j. zastavaná plocha, dom č. popisné 150 o výmere 1.307 m², parc. č. 59, t. j. zastavaná plocha, dom č. 139 o výmere 324 m², tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 6910 SG N. a vyporiadanie   vykonáva   tak,   že   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   A.   M.,   prikazuje nehnuteľnosť v kat. úz. N.- K. ako parc. č. 57/10, t. j. zastavaná plocha dom č. 150 o výmere 775 m², parc. č. 57/20, t. j. záhrada o výmere 2971 m², parc. č. 57/21, t. j. záhrada o výmere 175 m², žalovanej v 1. rade L. P., rod. M., parc. č. 57/16, t. j. záhrada o výmere 5901 m², parc. č. 57/23, t. j. záhrada o výmere 1941 m², parc. č. 57/19 t. j. záhrada o výmere 2746 m², parc. č. 57/22, t. j. záhrada o výmere 1174 m², žalovaným v 2. rade M. M., žalovanému v 6. rade O. M., a žalovanej v 7. rade H. M., každému 1/3-inu, parc. č. 57/2 t. j. záhrada o výmere 3921 m², žalovanému v 3. rade Ing. M. M., parc. č. 57/18, t. j. zastavaná plocha o výmere 785 m², parc. č. 57/17, t. j záhrada o výmere 3135 m², žalovanému v 4. rade E. M., parc.   č.   59/1,   t.   j.   zastavaná   plocha   dom   č.   149,   o výmere   1264   m²,   parc.   č.   59/2, t. j. záhrada   o výmere   2657   m²,   tak   ako   sú   tieto   nehnuteľnosti   zapísané   v znaleckom posudku Ing. I. H. v tretej alternatíve č. 7/88 z 20. 12. 1990, overený na SG v N. dňa 29. 12. 1990. Parc. č. 57/25, t. j. ostatná plocha, cesta o výmere 220 m² zostáva v podielovom spoluvlastníctve   u žalobcu,   žalovaných   v 3.   a 4.   rade,   u každého   v 1/7-ine,   u žalovanej v 1. rade v 3/7-inách u žalovaných v 2., 6., 7., rade u každého 1/21-ine. (...)“

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   odvolanie   (okrem   iných účastníkov) aj právna predchodkyňa sťažovateľa – L. P., ktorá však v priebehu odvolacieho konania zomrela (24. novembra 1993).

Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. Z-2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co 322/93 z 27. októbra 1998 o odvolaniach, ktorými bol napadnutý rozsudok okresného súdu, rozhodol nasledovne:

„Odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa nehnuteľností   pri   vyporiadaní   prikázaných   zomr.   L.   P.,   rod.   M.,   zmeňuje   tak,   že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. K., parc. č. 57/16 - záhrada vo výmere 5901 m², parc. č. 57/23 - záhrada vo výmere 1941 m², parc. č. 57/19 - záhrada o výmere 2746 m², parc. č. 57/22 - záhrada vo výmere 1174 m² prikazuje do podielového spoluvlastníctva MUDr. E. J., rod. P. a JUDr. M. P., každému v podiele jednej polovice.

Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. (...)“ Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   -   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 26. februára 1999 - podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   85/02   z 28.   novembra   2002   dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V danom prípade odvolací súd zmenil síce rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len v časti,   v ktorej   namiesto   pôvodnej   žalovanej   1/   L.   P.   rod.   M.,   ktorá   po   vynesení prvostupňového rozsudku zomrela, uviedol ako účastníkov jej dedičov MUDr. E. J. ako žalovanú 1/ a JUDr. M. P. ako žalovaného 8/ - jej deti z dôvodu ich právneho nástupníctva po nej, s ktorými následne v konaní pokračoval v predmetnej majetkovej veci po skončení konania o dedičstve po spomínanej poručiteľke v zmysle § 107 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 211 OSP s tým záverom, že uvedení dedičia nadobudli v príslušnom dedičskom podiele každý v jednej polovici tie isté nehnuteľnosti - parcelu č. 57/16, parcelu č. 57/23, parcelu č. 57/19 a parcelu č. 57/22, ktoré boli prikázané prvostupňovým rozsudkom do výlučného vlastníctva ich právnej predchodkyni.

Nedošlo   preto   v odvolacom   konaní   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   ku zmene prvostupňového rozsudku vo veci samej, ale z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania išlo o rozsudok odvolacieho súdu aj v tejto časti o potvrdzujúci rozsudok, proti ktorému nie je dovolanie prípustné z dôvodu § 238 ods. 1 O. s. p.

V prejednávanej veci nebolo možné považovať za prípustné dovolanie ani podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné aj vtedy, ak odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. Pokiaľ totiž v predchádzajúcom konaní došlo ku zrušeniu prvších   rozsudkov   okresného   súdu   odvolacím   súdom   a vec   bola   mu   vrátená   na   ďalšie konanie,   v tomto   ďalšom   konaní   boli   predchádzajúcej   účastníčke   žalovanej   1)   L.   P.   – právnej   predchodkyni terajších   žalovaných   1)   a 8)   prikázané zo   zrušeného   podielového spoluvlastníctva majetkové hodnoty vo väčšom rozsahu. Pri porovnaní prvšieho rozsudku súdu prvého stupňa a jeho posledného rozsudku sa jej dostalo viac a neutrpela tak žiadnu procesnú   ani   hmotnoprávnu   ujmu   v dôsledku   tejto   zmeny   v rozhodnutí   prvšieho prvostupňového   rozsudku.   Dovolateľovi   tak   aj   v tejto   súvislosti   chýba   subjektívna prípustnosť dovolania.

Ďalšie zákonné dôvody prípustnosti dovolania v danej veci uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. neprichádzali do úvahy. Odvolací súd vo svojom dovolaním napadnutom rozsudku dovolanie proti nemu nepripustil a dovolací súd predtým v danej veci nerozhodoval.

Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť dovolania žalovaného 8) vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to ani z dôvodu, ktorý by zakladal v dôsledku   nedostatku   podmienok   konania   tzv.   zmätočnosť   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 237 písm. a) až g) O. s. p., nezostalo dovolaciemu súdu iné, ako pri súčasnej normatívnej úprave inštitútu dovolania dovolanie tohto žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 ako neprípustné odmietnuť. Za tohto stavu nemohol sa preto dovolací súd (v tomto súdnom spore trvajúcom 15 rokov) zaoberať preskúmavaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti (...).“

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 6 ods. 1 dohovoru, v čl. 2 ods. 2, čl. 11, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného   paktu   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   3   Cdo   85/02   z 28.   novembra   2002,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. Z 2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co 322/93 z   27. októbra 1998 a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 15 C 174/87 zo 6. novembra 1992.

1.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   85/02 z 28. novembra 2002, sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože podľa   jeho   názoru „v konaní   odvolacieho   súdu   bola   splnená   podmienka   prípustnosti dovolania“, a namieta, že „súd odňal sťažovateľovi jeho právo na súdnu ochranu a porušil tak sťažovateľovo základné právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a jeho neprimerane zdĺhavým konaním aj právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

1. 1. K námietke porušenia práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 85/02 z 28. novembra 2002

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Citovaný čl.   46   ods.   1   ústavy   (a v danom   kontexte   aj čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolanie   v zmysle   §   238   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nebolo prípustné, lebo hoci formálne na prvý pohľad bol rozsudok krajského súdu zmeňujúcej povahy, v skutočnosti obsahovo išlo o potvrdenie rozsudku okresného súdu. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že žiaden z dôvodov prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia § 237 písm. a) až g) OSP nezistil ex officio, pričom ani sťažovateľ v dovolaní niektorý z týchto dovolacích titulov neuvádzal.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto aj ústavný súd ho považuje za legitímny a dostačujúci. K tomu ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ síce   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdil   aj   existenciu   dovolacích   dôvodov vyplývajúcich   z ustanovenia   §   237   písm.   a),   b),   c)   a f)   OSP,   avšak   tieto   nijako nekonkretizoval,   pričom   zo   skutkového   stavu,   ktorý   je   ústavnému   súdu   známy,   takéto pochybenia nemožno vyvodiť. Nemožno totiž pochybovať o tom, že rozhodovanie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva patrí do právomoci všeobecných súdov [§ 237 písm. a)], sťažovateľ a ďalší účastníci konania pred všeobecným súdom mali spôsobilosť byť   účastníkmi   konania   vrátane   procesnej   spôsobilosti   [§   237   písm. b)   a c)]   a napokon sťažovateľ tak v konaní pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom mohol v plnej miere realizovať svoje procesné práva [§ 237 písm. f)].

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   úvahy   je   jednoznačné,   že   postupom   a uznesením najvyššieho   súdu   nedošlo   k   „denegatio   iustitiae“.   Odmietnutie   dovolania   nesplňujúceho zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. Z 2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co 322/93 z 27. októbra 1998 a dospel k záveru, že „v prejednávanej   veci   nemožno   prípustnosť   dovolania   žalovaného   8) [teda   sťažovateľa] vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“. Najvyšší súd osobitne poukázal na to, že v danom prípade ani z hľadiska „dôvodu, ktorý by zakladal v dôsledku nedostatku podmienok konania tzv. zmätočnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 237 písm. a) až g) O. s. p.“, nepripadá do úvahy prípustnosť dovolania. Je nepochybné,   že   povinnosťou   najvyššieho   súdu   bolo   v predmetnej   veci   skúmať,   či   sú splnené   všetky   zákonné   podmienky   pre   prípustnosť   dovolania   sťažovateľa.   Sťažovateľ, ktorý bol kvalifikovane zastúpený pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutie najvyššieho súdu   sp.   zn. 3 Cdo   85/02,   ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie,   je postihnuté takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

1. 2. K námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   85/02 z 28. novembra 2002

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa a z pripojených listín vyplýva, že dovolacie konanie bolo pred najvyšším súdom skočené 28. novembra 2002 a podľa informácie Okresného súdu Nitra uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   85/02   z 28.   novembra   2002   nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2003, teda najneskôr do uvedeného termínu trvalo napadnuté konanie, napriek   tomu   sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním doručeným ústavnému súdu 3. septembra 2003, t. j. v čase, keď porušenie označeného práva už netrvalo a keď konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a   pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota v tomto konaní, bolo potrebné jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. Z-2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co   322/93   z   27. októbra   1998   a   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   174/87   zo 6. novembra   1992,   treba   konštatovať,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť   26. februára   1999,   pričom   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená 3. septembra 2003.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 26. februára 1999. Predmetná sťažnosť bola podaná až 1. septembra 2003 a ústavnému súdu doručená 3. septembra 2003, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 85/02 z 28. novembra 2002 ako neprípustné a keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1. 1 časti III tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   neprípustného   dovolania   nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v spojení s rozsudkom   krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť ešte pred   tým, ako sa   sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   podľa   tohto   článku ústavy,   a na   jeho podanie   nie   je preto   z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu sp. zn. Z-2-10 Co 321/93, Z-2-10 Co 322/93 z 27. októbra 1998 a rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 174/87 zo 6. novembra 1992 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2005