znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 31/02-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.   Z.   Z.,   S. A.,   so   sídlom   P., zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   v Piešťanoch   z 22.   decembra   2000   sp. zn.   Er   1053/00   a nesúlad ustanovenia   §   57 ods. 2 v spojení s ustanovením § 58 ods.   4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   s   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P. Z. Z., S. A., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2002 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P. Z. Z., S. A., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu v Piešťanoch (ďalej len „okresný súd“) z 22.   decembra   2000   sp.   zn.   Er   1053/00   a nesúlad   ustanovenia   §   57   ods.   2   v spojení s ustanovením § 58 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „exekučný poriadok“)   s čl. 13 dohovoru.   Sťažovateľka   konkrétne   uviedla,   že   „zásadne   nesúhlasí   s právnym   názorom“ okresného   súdu,   na   základe   ktorého   tento   podľa   ustanovenia   §   268   ods.   1   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku zastavil výkon rozhodnutia proti príslušnej povinnej osobe, a považuje napadnuté uznesenie za nezákonné. Zároveň namietla, že platná právna úprava v Slovenskej   republike   neumožňuje   sťažovateľovi   podať   proti   napadnutému   uzneseniu okresného   súdu   opravný   prostriedok,   čím   Slovenská   republika   údajne   porušila   čl.   13 dohovoru. Z týchto dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, vyslovil porušenie čl. 13 dohovoru v dôsledku nemožnosti sťažovateľky podať proti napadnutému uzneseniu opravný prostriedok v zmysle ustanovení § 57 ods. 2 v spojení s ustanovením § 58 ods. 4 exekučného poriadku a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 500 000,- Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   dohovoru   uznesením okresného   súdu,   ktoré   v poslednej   inštancii   napadla   dovolaním   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom najvyšší súd dovolacie konanie uznesením z 24. mája 2001 sp. zn. 5 Cdo 49/01 zastavil. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť doručením sťažovateľke 9. júla 2001. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je však jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný   súd   nemá   pochybnosti,   že   toto   ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám v príslušnej ústavnej úprave vykonávalo čl. 127 ústavy aj v čase, keď sťažovateľka podala svoj návrh na začatie konania pred ústavným súdom, a že rešpektovaním rovnováhy medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej   istoty   a nadobudnutých   práv   na   strane   druhej   plnilo   rovnaký   účel,   aký   plnilo v období platnosti a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy a aký plní aj jeho súčasné znenie.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 13 dohovoru, z hľadiska obsahu ide o námietku nesúladu právnych predpisov, ktorou ústavný súd nie je oprávnený sa zaoberať na návrh fyzickej osoby.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany ústavnosti,   že podstatou   tvrdení sťažovateľky o porušení označených základných práv a slobôd sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr dňom 9. júla 2001, a že v čase, keď bola ústavnému súdu predmetná sťažnosť podľa čl. 127 ústavy podaná, t. j. 14. januára 2002, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom a že odo dňa, keď došlo k tvrdenému porušeniu základného práva, mala   sťažovateľka   k dispozícii   dostatočne   dlhú   lehotu   na   to,   aby   na   ochranu   svojich základných   práv   využila   ten   právny   prostriedok,   ktorý   jej   ústava   vo   veci   individuálnej ochrany základných   práv   a slobôd   priznávala do   31.   decembra   2001,   bolo   potrebné jej sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.  

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.